New Life 24

Kráčala som domov úplne maximálne vytočená, celý čas som frustrovane kopala do nevinných kamienkov, ktoré lietali po celej ulici a kliala som od cteného Kazekageho až domov. Keď som zatresla dvere, zbadala som ako otec pobehuje hore dolu po dome a balí si veci.
,,Anamo, zlatko už si doma?“ spýtal sa prekvapene, keď si balil asi sto kunaiov. Oprela som sa o zárubňu a sledovala ho ako sa točí v miestnosti ako víchor a hádže veci do batoha.
,,Áno.“ Zavrčala som naštvane a založila som si ruky na prsia.
,,Prečo si naštvaná?“ otec sa v polovici cesty zastavil s jednou nohou vo vzduchu a prekvapene na mňa hľadel.
,,Pretože náš úžasný Kazekage-SAMA!“ zdôraznila som až som vykríkla a kopla som do zárubne.
,,Pretože čo?“ spýtal sa ma s nechápavým pohľadom a sadol si na stoličku, aby ma vypočul.
,,Nedovolil mi zúčastniť sa boja. No chápeš to? Chápeš? Ako si to dovoľuje?! A vôbec, veď ho mám chrániť pre Boha, veď on sám seba dobrovoľné ohrozuje a mne zakazuje plniť si svoju povinnosť!“ každým jedným slovom som naberala na intenzite a na konci som už vrieskala. Otec nadvihol kútiky úst a ospravedlňujúco sa usmial.
,,On vie čo robí. Má na to nejaký dôvod, prečo ti nedovolí ísť do boja.“
,,Všetci idú, VŠETCI! Len ja tu budem sedieť ako taká.... aaaaach! Ide Niky, dokonca aj ty! A ja tu mám v kľude vylehávať pred televízorom a vychutnávať si film s pukancami, alebo čo? Veď sa tu zjaším od strachu!“
,,Anamo, ukľudni sa a nevrieskaj. Kazekage-sama dal jasné rozkazy a my ich musíme dodržiavať. Riadime sa podľa neho a keď nechce, aby si šla do boja, zrejme tu máš inú úlohu. Určite ťa je potreba aj tu, pre istotu. Vieš, keby sa rozhodli zaútočiť. A nebudeš tu sama. Zostávajú tu aj iný ninjovia.“ To čo hovoril bolo rozumné, ale ja som ho nepočúvala.
,,No a čo? Všetci na ktorých mi záleží budú tam.“
,,Nezabudni, že aj ľudia z dediny tam majú svojich kamarátov a rodiny. Budú mať tiež strach.“ Vstal zo stoličky a usmial sa na mňa. Potom sa pohol a dobalil si posledné veci.
,,To ma teda utešilo.“ Zafrflala som a vyšla z jeho izby. Sadla som si na schody ako malá. Presne tak som to robievala, keď som bola dieťa a niečo sa mi nepáčilo. Svojím spôsobom som trucovala, aj keď som vedela, že sa nič nezmení. Aj tak tu budem trčať.
Otec sa so mnou rozlúčil, poriadne ma vyobjímal a pobozkal ma na čelo. So strachom som sa pozerala na neho ako odchádza, až mi úplne zmizol z očí. Zabuchla som dvere a zvalila sa do kuchyne na stoličku. Ruky som vyložila na stôl a položila si na ne hlavu. Pozorovala som hodiny.
Šesť hodín. Už je čas. Vyrážajú na front. Už odišli zo Suny.
Pol siedmej. O čom sa bavia? Riešia stratégiu?
Sedem hodín. Keď sa Gaara vráti, prisahám, že ho nakopem do r**i.
Pol ôsmej. Nie, keď sa vráti, pošlem na neho Nikyne vlky.
Osem hodín. Zbláznim sa, zbláznim sa, zbláznim sa! Chytila som sa za vlasy a snažila sa upokojiť. Potom som si pritlačila prsty na spánky a tlačila si na ne, lebo ma od napätia rozbolela hlava.
Deväť hodín. Bojujú už?
O pol desiatej som sledovala sekundovú ručičku ako sa posúva po ciferníku. Jeden, dva, tri... nie stačilo. Idem tam. Zdvihla som sa zo stoličky, rýchlo som nahádzala do batoha všetky potrebné veci, uviazala som si čelenku, prehodila si veci cez plece, zamkla dvere od domu a vyšla na ulicu. Všade bolo ticho a tak som sa osamote vybrala von.
,,Anamo-san, kam idete?“ ozvalo sa za mnou, až som stuhla. Obzrela som sa a všimla som si päť ninjov, Gaarových ďalších poskokov ako stoja vedľa seba a hľadia na mňa.
,,Kam asi. Bojovať idem.“ Odvrkla som nahlas a otočila som sa k skale, kde sa vynímala puklina, cez ktorú som plánovala prejsť.
,,Je mi to ľúto, ale máte zakázané od Kazekageho-sama vychádzať zo Suny.“ Ozval sa znovu autoritatívnym hlasom a mne skoro vypadli oči z jamiek.
,,Ako to, že o tom neviem?“ spýtala som sa opovrhujúco a znovu som sa dala do kroku, ale objavili sa všetci piati predo mnou a zatarasili mi cestu.
,,Ale no tak, chlapci. Urobme to po dobrom.“ Usmiala som sa na nich milo a zastala som.
,,Máme jasné rozkazy, je nám to ľúto. Ale vy nesmiete opustiť Sunu.“
,,A to už prečo?“
,,Kazekage-sama si neželá, aby ste šli na bojový front.“
,,Veď ani neviem kde to je.“ Snažila som sa zaklamať, ale vedela som, že to nájdem aj keby čo bolo. Počuť boj bude na kilometre.
,,Nie sme tak hlúpi, ako sa vám zdáme.“ Usmial sa na mňa a ja som sa trošku zahanbila.
,,Dobre chlapci, teraz vážne. Uhnite, lebo použijem silu.“ vyprskla som naštvane a spravila jeden menší krok k nim. Ani sa nepohli.
,,Kazekage-sama...“ začal Darui, ale zasyčala som od hnevu. Ten chlap ma začínal dožierať. Keď ho na tom fronte nájdem, zabijem ho ja a nie nepriateľ. No dobre, preháňam to. To by som nespravila. Ale potrápim ho a to riadne.
,,Kazekage-sama sem, Kazekage-sama tam, to neviete povedať ja niečo iné, alebo čo?!“
,,Chápeme vás, že ste podráždená, ale my s tým nič nenarobíme. Povedal, že pokiaľ nám budete vzdorovať, máme dovolené použiť na vás hrubú silu.“ Ospravedlňujúco sklopil pohľad k zemi a ja som neho neveriaco zízala. Dobre, zmena plánu. Uškrtím ho vlastnými rukami!
,,To nemyslíte vážne.“ On vedel, že sa vykradnem. Samozrejme, ale ako im mohol niečo také povoliť? Ten podliak.
,,Dobre, tak teda nepôjde to po dobrom, ale po zlom.“ Vycerila som zuby od hnevu, lebo sa mi varila krv v žilách a snažila som sa sústrediť na každý ich pohyb.
Počula som ako niekto za mnou doskočil s tichým šuchnutím na zem, ale skôr ako som sa stihla otočiť, ucítila som tupú ranu vzadu na zátylku. Mali jedného v zálohe a skrýval svoju chakru. Ako som si ho mohla nevšimnúť? Ako som si mohla také niečo vôbec dovoliť? Bola som naivná a myslela som si, že ma nakoniec pustia, alebo čo? Nechcú naštvať svojho Kazekageho a tak urobia všetko pre to, aby ma tu udržali aj keby ich to malo stáť život. Sakra... dostali ma. Než som sa zosunula na zem a omámene zatvorila oči, počula som ako sa mi Darui ospravedlňuje. To si nechaj!