New Life 25

Skrytý obsah

Tento diel je venovaný : Sabaku no Tanaris ĎAKUJEM, si poklad ;)

Tma... divný zápach, zatuchlina, hniloba... cítila som, ako mi ten smrad prechádza dýchacími trubicami a usádza sa na pľúcach. Keď som otvorila oči, trvalo mi, než som rozoznala starý zhrčený gauč, svietniky v ktorých vosk kvapkal na zem. Posledná sviečka práve dohorela a ocitla som sa v úplnej tme, no oči si zvykli a všimla som si miestnosť plnú haraburdia s niekoľkocentimetrovými nánosmi prachu. Bolo tu len jedno malé okienko a aj to bolo zatlčené doskami. Cez škáry sem presvitali slnečné lúče a mohla som vidieť, ako sa jednotlivé čiastočky prachu hrajú na naháňačku. Opatrne som sa postavila a chytila som sa za hlavu. Au... bolelo to. Čo sa mi vlastne stalo a čo tu robím? Kde to som a prečo tu som? Tieto myšlienky sa mi preháňali hlavou a nervózne som tikala pohľadom po miestnosti, aby som našla dvere. Podarilo sa. Zbadala som staré schodisko a na vrchu boli ošarpané dvere. Zamračila som sa. Koľko môže byť hodín? Podľa slnka som mohla iba hádať, ale rátala som, že je také poludnie.
,,Gaara...“ zavrčala som pomedzi stisnuté zuby, keď som si spomenula na včerajšiu hádku.
A on ma dal zatvoriť sem, aby som nemohla ísť na bojisko?! Idiot! Naštvane som pochodovala po tej miestnosti. Cítila som ako mi pod nohami chrapčia kosti nebohých myší. Fuj... nechutné. Skúšala som použiť chakru, hocijakú techniku, ale nešlo to. Do r**i! Zastonala som a zvalila som sa späť na gauč.
Zdvihol sa stade kúdol a zahalil ma do oblaku prachu. V tom som počula ako niekto otvára dvere. Tak... teraz si to vypije. V kľude som čakala a pri tom som sa snažila nenadychovať toho smradu. Miestnosť zaplavilo svetlo a oslepilo ma. Zakryla som so oči a v tom som sa opäť ocitla v tme. Dotyčný zatvoril dvere a schádzal po schodoch, ktoré nahlas vŕzgali a očividne niečo niesol, lebo sa ozývalo jemné cvendžanie.
,,Anamo-san,“ ozval sa Darui keď si stal predo mňa. Neodpovedala som mu, len som na neho naštvane pozerala.
,,Je mi to ľúto, ale veľmi dobre viete, že tam nesmiete ísť. My plníme len Kazekageho rozkazy.“
,,Bolo jeho rozkazom dať ma do tejto odpornej miestnosti?!“ vyprskla som a vyrazila som mu podnos z rúk. Káva, čaj, jedlo, cukornička, čajník, to všetko sa rozkotúľalo po miestnosti a všetko utíchlo.
,,Bohužiaľ, nie je tu veľa miest kam by sme vás umiestnili. Do väznia by ste určite nechceli ísť.“ Ruky, ktoré ešte stále mal v polohe, akoby držal tácku zložil pozdĺž tela a pozeral na mňa tmavými očami.
,,Okamžite ma pustite.“ Prešla som k nemu a chytila som ho za košeľu. Také nervy som mala... ani si nepamätám kedy naposledy.
,,Nemôžeme to vykonať.“
,,Vykonať? Veď ste ako roboti!“ skríkla som a strčila som do neho, len nech sa odo mňa vzdiali. Lepšie na niekoľko svetelných rokov. Zapotácal sa dozadu, ale udržal rovnováhu.
,,Agresivita vám nepomôže, Anamo-san. Sme na toto cvičení.“ Ozval sa tichým hlasom.
,,Odblokuj mi chakru.“ Rozkázala som, lebo som mala pocit, že sa asi zbláznim. Bez chakry som si prišla tak slabá, bola to moja sila, vďaka nej som mohla používať techniky. A teraz? Teraz som obyčajný človek.
,,Nie.“ Rozhodne pokrútil hlavou a otočil sa na odchod.
,,Darui, do čerta! Čo to má znamenať?!“ vykríkla som jeho smerom a rozbehla som sa tam, ale on použil neznámu techniku a spútal ma. Tú som ešte nevidela. To bolo jeho Kekkei Genkai.
Okamžite som dopadla na zem, neschopná pohybu a sledovala som ho, ako otvára dvere. Opäť ma oslepilo.
,,Keď sa zatvoria dvere, pustím vás. Je to len preventívne.“ Dodal, pred tým, než ich zatvoril a v tom momente som bola voľná. Zrušil ju. Vyskočila som na nohy a ponáhľala som sa k dverám, ale tie boli vylepšené zemskou podstatou. Nemohla som sa cez ne prebiť.
Frustrovane som do všetkého kopala, nadávala som, kričala, rozbíjala veci až som od únavy dopadla do tej odpornej zatuchnutej pohovky. Pozerala som sa stále na dvere a po tvári mi stekali slzy. Nemohla som uveriť, že mi to Gaara urobil. Ako mohol? Nemyslela som si, že je taký... taký... despota!
Takto som vyvádzala a zaspávala so slzami v očiach veľakrát. Darui so mnou nehovoril, lebo som bola nepríjemná a agresívna a aj hladná. No vždy keď prišiel som mu ten podnos treskla o zem a dožadovala som sa, aby mi odblokoval chakru, aby ma pustil a snažila som sa na neho zaútočiť. No bola som oslabená, pretože som odmietala už niekoľko dní jesť, v bruchu mi škvŕkalo, bolo mi nevoľno a nemala som chakru, takže som sa na veľa vecí nezmohla. Vždy ma tu nechával a nosil mi len potrebné veci.

,,Anamo-san, mali by ste sa už konečne najesť.“ Ozvalo sa niekde z rohu miestnosti až som vyskočila na nohy. Bolo očividne ráno ani neviem akého dňa. Darui sedel na schodoch a držal novú tácku s novými nápojmi a jedlom.
,,Budete aj dnes vyvádzať?“ spýtal sa ma hneď na rovinu, skôr ako som stihla hocičo urobiť. Zasekla som sa. Násilím nič nezískam. Pokrútila som hlavou. Postavil sa a prešiel ku mne. Sadol si tam, kde som ja zaspala a čakal, kým sa aj ja usadím. Po chvíľkovom váhaní som tak urobila. Podal mi jedlo a pitie a rýchlo som to do seba nahádzala. Nemohla som uveriť, že som sa najedla. Bola som tvrdohlavá to áno, ale teraz... už mi bolo úplne všetko jedno. Moja zanovitosť prešla k pocitu vďaky nad jedlom, ktoré mi priniesol.
,,Koľký deň tu som?“ spýtala som sa, keď som vypila vodu a cítila som ako sa mi vracia sila.
,,Piaty.“ Odpovedal a očividne ho celkom potešilo, že konečne normálne komunikujem. A ja som zistila, že pokiaľ som kľudná dostávam odpovede.
,,Máte nejaké novinky o boji?“ stiahlo sa mi hrdlo a napäto som očakávala, čo sa bude diať.
,,Včera prepukol boj naplno. Madara využil Edo Tensei-“
,,Máme nejaké straty?“ skočila som mu do reči, lebo som chcela odpovede okamžite na všetky moje otázky.
,,Zatiaľ nie sme informovaní o stratách. Tie budeme vedieť až na konci.“
,,A ako sú na tom Kazekage a Hokage?“ Naruto a Gaara... prosím nech sú v poriadku.
,,Neviem.“ Chytila som sa za hlavu a vzdychla som od potláčaného hnevu.
,,Darui, musíš ma pustiť. Prosím ťa. Budú ma tam potrebovať.“ Skúsila som to znovu, ale vedela som popredu, že neuspejem. Iba pokrútil hlavou a ospravedlňujúco sa na mňa pozrel.
,,Aký dôvod vám povedal Gaara, že tam nesmiem ísť?“ vyštekla som prudšie, ako som chcela, ale neho to vôbec nerozhodilo.
,,Nepovedal nám dôvod. Proste máte ostať tu.“
,,Super. Hlavne, že jeho súrodenci tam ísť mohli.“ Zafrflala som, načo sa on usmial.
,,Čo sa smeješ?“ spýtala som sa ho naštvane, keď som zbadala jeho výraz.
,,Neviete aká ste dôležitá pre Kazekageho. Ja ho chápem. Okrem toho, jeho súrodenci s ním majú odbojované roky. O nich nemá strach.“
..Ja som ho chránila!“ videl, ako sa ma to dotklo a to ho ešte viac rozosmialo.
,,Chránila a milovala... a to je pre neho niečo neopísateľné.“ Zdvihol sa z pohovky, vzal tanier a pohár a vydal sa hore po schodoch.
,,Darui, kedy mi odblokuješ chakru?!“ zakričala som jeho smerom, keď už zatváral dvere.
,,Keď to všetko skončí.“ A zasa tma... a zase som sama. Mojou jedinou spoločníčkou bola myš, ktorá si chodila ujedať z omrviniek, ktoré som tu nechala.
::::::::::::::::::::
,,Dones mi shogy, lebo sa tu unudím.“ Zavrčala som o ďalších päť dní, keď prišiel Darui s novými novinkami. Na bojisku sa nič nemenilo, všetko bolo nerozhodné, všetci hazardovali a ja som bola tu. Úplne zbytočná, nenápomocná, zatvorená v pivnici.
,,A s kým ich chcete hrať?“ celkom ho to očividne pobavilo.
,,So svojím klonom... och.“ Znovu mi doplo, že mám zablokovanú chakru. Zazrela som na neho, načo sa on díval radšej inam a vyhýbal sa môjmu pohľadu.
,,Máš rodinu, Darui?“ spýtala som sa keď som ujedala z rámenu a prebodávala som ho naštvane pohľadom.
,,Mám.“ Povedal po chvíľke váhajúc, či má byť ku mne úprimný, alebo nie.
,,A bojuje ti niekto blízky tam vonku?“ rukou som kývla neurčitým smerom a vložila som si ďalší kus do úst.
,,Áno.“ Podozrievavo sa na mňa pozrel a ja som vedela, že ma prekukol.
,,Obrátená psychológia na mňa neplatí.“ Dodal rýchlo, načo ma znovu umlčal. Potichu som dojedla, podala som mu veci a zaľahla som na pohovku.

,,Anamo-san, už máme nové novinky.“ Ozval sa neznámi ninja, ktorý u mňa ešte nebol. Vždy prišiel Darui. Tento chalan mohol mať tak dvadsať rokov. Vošiel do miestnosti a nechal pootvorené dvere. Bol celý rozlietaný a ponáhľal sa dať mi nové informácie. Bola to jeho povinnosť, keďže ma držali pod zámkom a tak som sa neobťažovala pýtať, prečo je tu on a nie Darui.
,,Aké?! No?! Hovor!“ súrila som ho a vyskočila som na nohy. Bola som úplne vyšokovana a vyklepaná. Mala som taký strach, čo nového sa dozviem... ako to tam prebieha... kto vyhráva... kto zomiera.
,,Západný, východný aj južný front sa presúvajú k severnému. Tam sa sústredilo všetko bojisko. Ostatné máme vyhrané, ale sever je ten najhorší. Je tam samotný Uchiha Madara.“ Stíchol a očakával moju reakciu. Zaťala som ruku v päsť a nadšene som sa usmiala. Výborne. Konečne nejaké novinky a ešte k tomu kladné!
,,A ďalej?! No?“
,,Poznáme už aj nejaké obete, ktoré padli.“ Povedal potichu, načo sklopil pohľad. Zamrazilo ma. Strach. Mám taký hrozný, otrasný strach... usádzal sa v každom kúsočku môjho tela a ochromoval ma.
,,Hovor.“ Povedala som potichu a čakala. To čakanie ma ubíjalo. Bolo hrozné. Zúfalé a pomalé.
,,Hyuuga Neji, Shikaku Nara, Toru-san...“ tie mená ma zrazili z nôh. Dopadla som na sedačku a rozplakala som sa. Povedal mi mená iba zopár ľudí z tých, ktorých poznám. Vedeli o nich, že ich poznám. Spolupracovala som s nimi a mám to napísané v karte. Určite si prečítali moje záznamy, aby vedeli koho poznám a koho nie. A oni prišli o život. Ešte aj Toru, mladý, bláznivý ale rozvážny chalan s ktorým som pracovala. Prišlo mi to tak ľúto. Hinata prišla o bratranca a Shikamaru o otca. A tých mien je určite ešte tak veľa... Po tvári sa mi skotúľali slzy. Vzhliadla som k nemu a pozrela som sa na neho. Nerozhodne prešľapoval z nohy na nohu a pozeral na mňa súcitným pohľadom.
,,Ešte si neskončil, že?“ spýtala som sa slabým hláskom a zadívala som sa na neho pozornejšie, no slzy mi rozmazávali jeho tvár.
,,Nie...“ zašepkal a sklonil hlavu k zemi.
,,Tak? Kto? Kto ešte zomrel?“
,,Je mi to tak strašne ľúto, Anamo-san. Prepáčte...“
,,Kto?!“ vykríkla som hlasnejšie, lebo som nezniesla to predlžovanie, aj keď som vedela, že pre neho to musí byť hrozné povedať mi to. Je to Gaara? Temari? Kankurou? Niekto ďalší z Konohy?
,,V-váš... otec.“ Bolesť, žiaľ, plač... nemohla som dýchať. Celé telo sa mi triaslo nemohla som uveriť tým slovám. Až keď mi došlo, že je to pravda z hrdla sa mi vydral nemí výkrik, načo som vyskočila z postele takou rýchlosťou a vrazila som do neho takou silou, že som ho zrazila k zemi a vybehla som hore po schodoch. Východ som našla rýchlo a vybehla som na tichú a opustenú ulicu Suny. Na niekoľko sekúnd som nič nevidela. Zabudla som na ostrú žiaru púštneho slnka, ktoré ma oslepilo. Otočila som sa smerom, kde som vedela, že je východ zo Suny a vrhla som sa tam