Romakčný príbeh 22 Strom života

„Čo to má znamenať?!“ skríkol Naruto. Ako všetci ostatní ani on nechápal, čo sa tam deje. Čakali ho? Načo ho čakali? Prečo? Boli zmätení, no jedno bolo isté. Boli na nich pripravení. Akoby vedeli, že prídu. Akoby to bol ich plán. No nevedeli, čo je v ňom a to bolo pre nich asi to najhoršie. Mali utiecť? Alebo zaútočiť? Boli len dvaja, tak prečo nie? Premohli by ich. V tom nevideli problém. Lenže...čo keď je to pasca, tak ako tá misia, pri ktorej Naruto akože zomrel? A prečo ich vlastne vtedy nalákali sem? Všetko to bolo skrátka príliš divné na to, aby konali unáhlene. Utiecť aj tak nemohli, lebo ak Naruto hovorí pravdu, a oni mu verili, Sakura je tu a je v nebezpečenstve. A podľa Naruta sa možno nedožije ďalšieho rána. Len táto myšlienka im dodávala odvahu, aby zostali tam, kde sú a nezaradili spiatočku. Naruto, Sasuke a Kakashi sa dokonca odhodlali urobiť krok vpred.
„Čo sa to deje?“ spýtal sa Sasuke chladným, jemu typickým, hlasom, „Kde je Sakura?“
„Kde je Sakura?“ posmešným detským hlasom sa spýtal biely Zetsu.
„Čo sa to deje?“ rovnakým hlasom povedal čierny Zetsu.
„Prečo sme tu?“
„Bože, ako sa dostaneme von?“
Pokračovali v posmeškoch ďalej. Sasuke a ostaní sa na nich mračili, čo Zetsuov ešte viac povzbudilo.
„No čo?“ spýtal sa mierne vyzývam hlasom čierny Zetsu, „Prestáva sa vám to tu páčiť?!“
„Ani nezačalo,“ poznamenal sucho Sasuke a postúpil o krok vpred. Naruto a Kakashi ho nasledovali. Ostatní sa nepohli z miesta. Stáli tam ako prikovaní a nezmohli sa na nič. Nevedeli či sú v šoku, alebo si proste nemohli vybrať medzi útekom a útokom. Tak sa rozhodli stáť a čakať na rozkazy od veliteľa, čiže Sasukeho. Sasuke s Narutom a Kakashim urobili ďalší krok vpred, no nedal ostatným povel, aby ho nasledovali.
„Kam ste sa vybrali?“ spýtal sa ich biely Zetsu. Už to nebol posmešný, satirický či ironický hlas. Znel skoro normálne, no bolo tam cítiť nervozitu a miernu paniku. Neočakávali, že niekto podíde tak blízko. A už vôbec nečakali, že prídu s vážnou tvárou akoby neexitovalo nič, čo by ich rozrušilo. Akoby mali presne stanovený ciel a oni boli rozhodnutý ísť za ním, aj keby to bola tá posledná vec, ktorú v živote urobia.
„Máte niečo, čo vám nepatrí!“ zvolal Sasuke a ignoroval ich otázku. A medzitým spravili niekoľko krokov vpred. Už stáli pred tým divným koreňom a bielym a čiernym Zetsu vo vzdialenosti asi desať metrov a začínali spoznávať osobu v koreni. Najprv rozoznali čierne dlhé vlasy a pokožku s hnedým nádychom, ktorá bola na niektorých miestach popukaná, akoby bola z hliny, do ktorej niekto vrazil a na nej sa vytvorili pukliny.
„A my to chceme späť!“ skoro zakričal Naruto, ktorý ledva preletel pohľadom po nehybnom Madarovi v koreni. Zapukal hánkami, aby dal svojím slovám ešte väčší význam, pričom vo vete zdôrazňoval každé a jedno slovo.
„A všetky prekážky, ktoré nám v tom budú stáť v ceste, zničíme,“ dodal Kakashi a jedným pohybom ruky zdvihol svoju čelenku a odhalil sharingan. Sasuke mal ten svoj už pripravený.
Čierny sa mierne uškrnul. „Tak tu máte prvú!“ skríkol a zo stien sa začali valiť hromady Zetsuov. Trojica, ktorá sa odvážne dostala najbližšie k nepriateľom, zastala a začala sa obzerať okolo seba. Ostatní, ktorí doteraz stáli ako prikovaní, sa pohli k nim a tým vytvorili veľkú skupinu pripravenú na boj. Všetci si vytiahli zbrane a pozdvihli ruky, pripravení okamžite tvoriť pečate.
„Choďte po Sakuru,“ povedal im Shikamaru s vážnou tvárou, „my sa o nich postaráme.“
„Ale...“ chcel protestovať Naruto, že ich v tom nemôžu nechať samých, že im pomôžu a že pôjdu po Sakuru spoločne...všetci...no Sasuke mu skočil do reči.
„Si si istý, že to tu zvládnete?“ spýtal sa jednoducho.
Shikamaru prikývol, takisto i Sasuke a vydal sa opačným smerom ako prišli. „Kakashi?“ spýtal sa ho v rýchlosti a maskovaný ninja si domyslel, čo je vo veci a tiež prikývol a šiel so Sasukem.
„Naruto?“ otočil sa Sasuke k svojmu najlepšiemu priateľovi, ktorého jeden čas považoval za mŕtveho. Díval sa naňho a hovoril si, ako mohol byť taký hlúpy, že mu nedocvaklo, že Naruto sa predsa nedá skoliť jedným pádom z útesu, keď prežil oveľa horšie veci. Jeho blonďavý kamarát sa uškrnul a povedal: „Že váhaš!“ a pohol sa s nimi. Vyšli z kruhu, ktorý vytvorila ich skupina a cestu im zatarasili Zetsuovia, ktorí im na začiatku zatarasili cestu.
„Možno ste to nepochopili,“ začal biely Zetsu, na ktorého tvári nebolo stopy po úškrne. Naopak, jeho tvár bola ako kamenná maska.
„Ale vy nikam nejdete,“ dokončil vetu čierny Zetsu, ktorý zdvihol ruku. Zrazu sa všetky oči upriamili na ňu. akoby všetci zatajili dych a čakali, čo sa bude diať a napätie v tejto podzemnej miestnosti by sa dalo krájať. Čo urobí? Použije nejakú techniku, aby ich zastavil? Prudko pohol rukou dole a Zetsuovia po stranách sa rozbehli na ninjov z Konohy a dvoch zo Suny. V tej istej chvíli sa Kakashi so Sasukem rozbehli proti tým dvom Zetsuom s raikiri a uštedrili im smrteľné rany. Sasuke bieleho Zetsua rozpolil a Kakashi, ako vždy, zaútočil na srdce. A potom sa spolu s Narutom rozbehli na opačnú stranu tejto miestnosti. Pohľadom ešte zavadili o Madaru, no Sakura bola tentoraz ich prioritou, preto sa otázkou čo s ním? budú zaoberať neskôr.

„Je to ešte ďaleko?“ pýtala sa Hinata Nany, ktorá bola v Sakurinej podobe, čo nemohla zmeniť. Obe bežali cez zatrávnenú krajinu tak rýchlo ako to len šlo. Hinata vedela, že cesta k tomu lesu trvala približne dve hodiny rýchleho behu. S prestávkami dve a pol. Pomalým behom štyri. Ony behali bez prestávky, lebo si ju nemohli dovoliť. Museli predsa zachrániť nielen Naruta, Sakuru, Sasukeho a jeho skupinu, Kakashiho s Temari a Kankurom, ale aj celý svet shinobi, pretože ten sa Madara isto chystá zničiť. Lenže ako mu v tom zabrániť? To zatiaľ nevedeli, lebo nevedeli ani ako to pod Stromom života vyzerá. Možno dnes ani Sakuru nenájdu. Sasukeho skupina odišla ráno na svitaní. Kakashi s vyslancami zo Suny odišli pred obedom hneď potom, čo sa dozvedeli, že Sakura, teda Nana, odovzdáva informácie nepriateľom. A Hinata s Nanou bežali už hodinu a trištvrte a to už slnko končilo svoju dráhu po oblohe, ktorá začínala mať ružovkastý odtieň.
„Podľa informácií by sme tam mali o chvíľu doraziť,“ odpovedala jej Nana, ktorá držala krok s Hinatou. Tú poháňala len myšlienka, že tých, čo vyrazili neporazili Zetsuovia a možno sú už na ceste domov a stretnú ich aj s Narutom a Sakurou. Lenže Hinata vedela, že to môže byť len sen...že sa jej to dúfanie nikdy nevyplní a tak ešte zrýchlila.
O chvíľu už boli pri lese a ani sa nezastavili. Veď načo aj? Mierili rovno do stredu lesa, kde vedeli, že sa nachádza Strom života. Nevedeli či dostal to pomenovanie preto, lebo čím bližšie boli tým sa stromy údajne hýbali, alebo pre niečo iné. A ani sa im to veľmi nechcelo zisťovať. Ich úlohou bolo nájsť ich ľudí a varovať ich pred plánom Zetsuov. Už prestali dúfať, že to nájdu, no rozhodli sa zájsť ešte hlbšie do lesa a ak to nenájdu, o niečo sa vrátiť a skúsiť to iným smerom. Avšak vtedy ho zbadali. Obrovský strom stojaci len niekoľko metrov pred nimi, no väčší než budova. Jeho konáre sa naháňali a skláňali, akoby ich poháňal vietor, no ten v tej chvíli vôbec nefúkal. Dievčatá si pomysleli jedno. Zetsu hovoril pravdu a tento strom naozaj žije! Ešte chvíľu sa naňho pozerali s vypleštenými očami a otvorenými ústami. A počas tej chvíli sa ani na sekundu neprestal hýbať. Bolo to naozaj zvláštne. Ten strom si robil, čo sa mu zachcelo. Ani nechceli pomyslieť na to, čo by sa stalo, keby jeho konáre neboli pochované hlboko pod zemou. Naozaj by sa tento strom šiel prejsť, alebo to už bola ich prehnaná predstavivosť?
„Musíme nájsť vchod,“ prehovorila Hinata ako prvá. V tej chvíli, ako Nana začula Hinatin hlas, odvrátila zrak od stromu a prikývla. Akoby ju jej hlas zobudil. Hinata aktivovala svoj byakugan a hľadala vchod, ktorým by sa dostali dolu pod strom. Keďže strom bol veľmi široký, bez byakuganu nevidela stromy stojace pri vchode dnu. Vzdychla si. Všimla si totiž, že stromy sa dokážu hýbať oveľa voľnejšie ako ten veľký Strom života, pretože korene mali vonku a videla na nich ešte zvyšky hliny, ktorú postupne, ako sa prechádzali okolo krytom zakrytého tunela, zo seba striasali.
„Ten vchod je zatarasený,“ pošepla Hinata Nane. Bála sa, že by ich tie stromy mohli začuť. Skoro sa nad tou myšlienkou zasmiala, no len skoro. Veď predsa len je to pritiahnuté za vlasy. Keby na vlastné oči nevidela tie stromy pri vchode, neverila by tej myšlienke. No teraz si už nemohla byť ničím istá, „no musí tu byť niekde iný. Počkaj chvíľu, nájdem ho.“
A hľadala iný vchod. Zetsuovia sa isto museli nejako poistiť keby sa niečo stalo. , „no musí tu byť niekde iný. Počkaj chvíľu, nájdem ho.“
A hľadala iný vchod. Zetsuovia sa isto museli nejako poistiť keby sa niečo stalo. Určite tu musí byť iná cesta. Tejto myšlienky sa Hinata držala ako topiaci slamky. Počula, ako sa za ňou niečo pohlo. Myslela si, že je to Nana, a tak na to nereagovala. Možno sa len posunula, aby mala lepší výhľad na Strom a snaží sa vybaviť nejaké spomienky hlavného tela, z ktorého pochádza, aby pomohla zistiť, kde je ďalší vchod.
„Hinata,“ ozvalo sa za ňou a nejaké telo sa jej začalo lepiť na chrbát. Bol na Nanin hlas, no vôbec nebol pokojný. Stúpol aspoň o oktávu vyššie a bol vystrašený. Veľmi vystrašený.
„Nana, čo...?“ Hinata sa otočila dozadu, no nedokončila otázku, lebo si všimla, prečo je Nana taká vystrašená. Blížilo sa k nim pol tucta stromov a chceli ich obkľúčiť. Hinata odolala nutkaniu zhíknuť a začala spolu s Nanou cúvať priamo ku Stromu života a pritom nemali na výber, lebo s ostatných strán sa k nim blížili stromy a naťahovali k nim svoje dlhé konáre, ktorými ich chceli chytiť. Hinata sa obzrela ponad plece a vtedy to zbadala. Ďalší vchod. Tentoraz bol v kmeni a nie dole pri koreňoch. Nevedela ako a prečo ho tam dali no v tej chvíli sa k nemu museli dostať. Štuchla do Nany a ukázala jej na Strom života a ťahala ju tam. Nana pochopila a šla rýchlo za Hinatou. Avšak neboli dostatočne rýchle a cestu im zatarasili dva stromy. Hinata na jeden použila Jemnú päsť a Nana vytiahla kunai. Kým prišiel zvyšok divných stromov, už si presekali cestu. Dychčiac dobehli ku kmeňu a začali ho ohmatávať na mieste, kde mal byť vchod. Po nekonečných sekundách Nana nevedomky stlačila spínač a dvere a otvorili. Rýchlo vošli dnu, v rýchlosti sa ešte chceli obzrieť či za nimi nevlezú aj tie stromy, ale to už leteli dolu voľným pádom do tmy.
Dopadli ako vrecia zemiakov. Posadili sa a začali stonať a skúmať svoje telá či sa nejako vážne nezranili.
„Som v poriadku,“ povedala Hinata, „a ty?“
Nana si vzdychla. „Mám vytknutý členok...“ povedala smutne a Hinata byakuganom videla, že si ho obhmatáva a na tvári má bolestný výraz. Chcela sa jej spýtať či si to nemôže vyliečiť, no potom si spomenula, že to nie je Sakura, ale Nana, i keď tak vyzerá. Pozrela sa hore. Nevidela žiadne svetlo, a preto usúdila, že tajné dvere sa už zavreli a ich pohltila tma v nejakom tuneli, ako videla, ktorý viedol ktovie kde. Našťastie mala Hinata svoj byakugan, bez ktorého by boli stratené a všimla si, že keby sa vydali naľavo, narazili by na slepú uličku. Čiže museli ísť smerom vpravo, aby niekam zašli. Hinata podoprela Nanu a tackajúc sa vydali tunelom, ktorý mohol skrývať aj nepríjemné prekvapenia.
Keď došli na koniec tunela, pričom Hinata mala celú cestu prehodenú Naninu ruku cez svoje rameno a ešte ju aj musela navigovať, lebo ona v tme nevidela, dostali sa do ďalšej chodby. No na bokoch boli akési mreže a za nimi bola prázdnota končiaca stenou. Boli vo väzení, ktoré tu mali. Tu by mohli nájsť Sakuru, ak ju tu väznia. A kde sú lepšie podmienky na väznenie ako vo väzení? Hinata spomalila a zastavila spolu s Nanou v Sakurinej podobe. Niekedy ju to ešte miatlo, lebo klon Zetsuov bol ako na nerozoznanie od toho, na koho sa premenil, no už si zvykla na Naninu podobu aj na fakt, kto je.
„Sakura?“ zakričala Hinata. Nepočula odozvu, no zaregistrovala pohyb, preto zakričala ešte raz. Počula, akoby sa niečo ťažké posunulo po zemi. Akoby sa niekto chcel dostať bližšie k mreži. Zamierila byakuganom na to miesto a videla tam postavu. No videla obrysy a nie skutočnú podobu dotyčného a tak šla bližšie. Podišli až pred konkrétnu mrežu. Hinata posadila Nanu na zem a sama si čupla. Žmúrila do tmy až uvidela telo krčiace sa tesne pri mreži.
„Sakura?“ ozvala sa už normálnym hlasom.
„Kto...si...?“ spýtala sa chrapľavo Sakura, akoby už dlhý, veľmi dlhý, čas nerozprávala.
„To som ja...Hinata,“ predstavila sa, lebo Sakura ju nevidela, „a prišla som po teba aj s Nanou,“ dodala, lebo bolo neslušné ju nepredstaviť, keď prišla spolu s ňou až sem.
„Kto...je...Nana...?“ s námahou sa spýtala Sakura. Nové meno v nej vzbudzovalo podozrenie. Naučila sa, že tu, na tomto mieste, nemôže veriť nikomu. Čo keď sú to ďalšie ich podoby a chcú ju zmiasť.
„To je na dlhšie. Prišli sme ťa odtiaľto dostať,“ povedala Hinata a chcela svojou jemnou päsťou otvoriť mreže, čo sa jej aj podarilo.
„Ako...mám ve...vedieť, že...že si...Hinata?“ spýtala sa, keď ju chcela vytiahnuť von a ona sa jej, hoci v vypätím síl, vyhla.
„Pred odchodom na misiu si bola netrpezlivá, neustále si cmukala a smiala si sa na Narutovom p...jeho...no...“ Hinata sa v tejto situácii začala červenať. Sakura sa uškrnula, aj keď to nikto nevidel.
„Verím...ti...“ zachrapčala Sakura a dovolila stále červenajúcej sa Hinate, aby podišla k nej, „dostaňte...ma...odtiaľto...“