Romakčný príbeh 21 Nečakaný spojenec

„Kde sú?!“ skríkol Naruto, keď ich stromy hodili do tunela a zavreli vchod a ich obklopila čierno čierna tma. Naruto, a aj ostatní, nasadil bojovný postoj a čakal, kedy na nich niekto zaútočí. Po jeho výkriku bolo počuť ozvenu jeho hlasu.
„Neziap tak, Naruto!“ okríkol ho Kiba o nič tichším hlasom a Akamaru štekol, „A ako máme vedieť, kde sú, keď tu nič nevidíme, há?!“
„No možno keby si tu v tomto dosť tesnom tuneli nezaberal miesto, tak by si urobil najlepšie! A drž hubu, dobre?!“ opáčil mu Naruto ešte hlasnejšie, ako predtým. Všetci si pomysleli, že ich musia nejako umlčať, lebo sú na nepriateľskom území v úplnej tme a nemôžu si dovoliť, aby na nich teraz zaútočili.
„Buďte obaja ticho!“ sykol na nich Kankuro a do niekoho kopol. „Au!“ ozvalo sa a zistil, že to bol Lee a nie Naruto či Kiba. Vzdychol si. Takto to ďalej nepôjde. Naruto je urevaný ako predtým a to im vôbec nepomáhalo.
„Vážne, Naruto?!“ pokračoval v načatej hádke Kiba, „Mohol by si mi povedať, kvôli komu tu teraz trčíme? Mohol by si?!“ rýpal doňho.
„Nie, nemohol, lebo...!“ nedopovedal Naruto, lebo Neji, ktorý s Byakuganom v tej tme videl, mu prikryl ústa rukou a takisto aj Kibovi, aby boli konečne ticho.
„Buďte ticho!“ zašepkal zlostne a obaja pocítili triašku. Neji bol málokedy nervózny a to ich možno donútilo stíchnuť.
„Možno sú hore,“ uvažoval potichu Sasuke a pozrel sa hore na hlinený strop tunela, v ktorom sa nachádzali a nevedeli, kde končí. Všetci si domysleli o kom hovorí. Dokonca aj Naruto a Kiba, ktorí, aspoň dúfali, po sebe hádzali vražedné pohľady, aj keď nevedeli či správnym smerom. Niektorým hlavou prešla otázka: čo ak tam hore na nás čakajú? Čo ak sa pokúsime vyjsť, napadnú nás a hodia späť? „otázne je či pôjdeme hore, alebo tým tunelom.“
„Hore,“ povedal potichu, takmer nečujne, ktosi a asi to bola Ino a Chouji.
„Tunelom!“ zvolal rázne Naruto. Do tohto tunela sa predsa chceli dostať, nie? Musia nájsť Sakuru, kým nie je neskoro. Samozrejme, o pláne Zetsuov nemali ani potuchy.
„Musíme zistiť či sú tie stromy, ak to vôbec boli stromy, hore, aby sme vedeli či je tadiaľto bezpečné ujsť, keď vyslobodíme Sakuru, lebo o inom východe nevieme. Musíme vedieť či tadiaľto prejdeme skôr, ako sa do niečoho pustíme na vlastnú päsť,“ hovoril rozumne Kakashi a hmatal po strope a hmatom hľadal otvor, ktorým sem vošli, vlastne, ktorým ich hodili tie stromy. Keď ho našiel, zavolal ostatných, aby k nemu prišli, našli ho podľa hlasu, ktorý ich navigoval, a zatlačil. Otvor nechcel povoliť, a tak sa pridali aj ostatní. Spoločnými silami ho kúsok po kúsku nadvihovali.
„Nepamätám si, žeby to šlo tak ťažko,“ dychčal Naruto.
A v tom si do zeme začali raziť cestu korene stromov, ktoré museli byť nepochybne nad nimi a sledovať ich snahu sa dostať von. Odskočili od nich, ako sa len dalo vzhľadom na stiesnené podmienky v tuneli. Začali od neho cúvať.
„Budeme musieť ísť tým tunelom,“ zhodnotil situáciu Shikamaru, „a cestou sa podľa možností popozerať po inej ceste von.“
„Nepáči sa mi tu,“ povedala potichu Ino so strachom v hlase.
„To nikomu z nás, lenže akosi nemáme na výber,“ ozvala sa odhodlane Tenten a Lee vedľa nej tak energeticky kýval hlavou na súhlas, že to bolo počuť.
„Tak poďme,“ povedal Sasuke a keďže bol na čele, tým, že ako cúvali sa tam nejako dostal, šiel prvý, hneď za ním Naruto s Kakashim a za nimi sa vydali ostatní. Posily zo Suny šli posledné, lebo im kryli chrbát zozadu. Pomaly postupovali dopredu, pričom si dávali pozor na každý a jeden krok, lebo nevedeli či tam nie sú nastavené nejaké pasce a nechcelo sa im to zisťovať tým, že sa do nejakej dostanú. Keďže bola tma, končekmi prstov sa jemne dotýkali stien. Nie príliš, aby náhodou nespustili pascu, ktorá by sa mohla skrývať v stene a bola vyrobená na to, že ak niekto cudzí tamadiaľ bude prechádzať a bude sa silno dotýkať steny, spustí sa to.

Kým táto vybraná skupina prechádzala neznámym tmavým tunelom vediacim nevedno kam, Tsunade sa so šokovaným výrazom posadila za svoj stôl a podoprela si čelo rukou a uprene sa pozerala na dosku stola.
Hodnú chvíľu nikto nič nehovoril. Všetci boli ticho, lebo aj oni boli prekvapení z tohto vyhlásenia. Madara sa má vrátiť? Horšie by to už ani dopadnúť nemohlo. Nikto sa presne nezamýšľal nad tým, čo asi chceli Zetsuovia, keď chceli uniesť Hinatu, ale toto by si nikdy nepredstavili. Keď...teda ak sa im to podarí, bude to katastrofa. Hotová apokalypsa. A to nemohli dopustiť. Museli tomu zabrániť stoj čo stoj. Lenže ako majú informovať skupinu, ktorá tam bola vyslaná? A čo ak má tento čierno- biely Zetsu pravdu, a už sú vo vnútri toho divného stromu, Stromu života, a je neskoro? Nie, pokrútila hlavou Tsunade, nemôže takto myslieť! Lenže musí! Musí, ako Hokage, myslieť aj na tie najhoršie varianty. Ale ako tomu zabrániť, ak je to už v tomto štádiu? A čo ak tam nie sú všetci, ale iba Naruto? Naruto nebude čakať kým prídu ostatní na pomoc, ak vôbec vie, že sú tam, a pôjde tam na vlastnú päsť. Nebude čakať, ak čakanie znamená, že Sakura môže prísť o život.
„Tsunade- sama?“ potichu sa ozvala Shizune a vyrušila Tsunade z myšlienok. Tá preniesla svoj pohľad z dosky stola na hnedovlásku a potom na Zetsua.
„Pokiaľ sa to bude dať, zabránime tomu,“ vyhlásila.
Zetsu sa uškrnul. „To už ste prepásli, bohužiaľ, vlastne, vďakabohu!“
„Lenže my sa nevzdáme!“
„Ja neexistujem?“ spýtala sa vyľakane Sakura, teda dievča, čo bolo premenené na ňu, a s prestrašeným výrazom sa pozerala na svoje ruky, ktoré sa jej viditeľne triasli, „Nie som?“ pýtala sa plačlivo.
Všetci preniesli svoje pohľady na ňu. Boli takmer súcitné.
„Samozrejme, že nie!“ zvolal Zetsu a zamračene na ňu pozeral, „Si len bábka, ktorú ovládajú oveľa mocnejší ako si ty!“
A vtedy sa rozplakala. Rukami si zakryla tvár.
„Nerev!“ zreval Zetsu, „Nemáš čo revať! Nemáš mať žiadne city! Máš byť bezcitný zabijak a ak to budú ľudia, ktorí ťa ovládajú chcieť, v okamihu sekundy niekoho zabiješ a bez toho, aby si sa nad tým čo i len zamýšľala! Na to si tu! To je tvoj život, ak sa to dá tak vôbec nazvať! Spamätaj a okamžite ma z tejto mizernej situácie dostaň! Rozumieš?!“ ziapal na ňu.
Ona naňho vystrašene pozrela. Čo to od nej chce? Chce, aby ho oslobodila? Počúvať rozkazy...to má byť jej život? Nemá žiadnu slobodnú vôľu? ... Má! To že je jeho klon predsa neznamená, že ho musí počúvať a robiť to, čo nechce. A ona ho rozhodne nechce oslobodiť. Čo by tým získala? Po tom, čo by ho vyslobodila, by ju nechal zmiznúť a ten čas, čo žila, ak sa to dá povedať, by sa rozplynul vo vzduchu a ona by s tým nemohla nič urobiť, lebo by tu už nebola...neexistovala by...
„Nie,“ rázne pokrútila hlavou a už nebola vystrašená. Bola rozhodnutá. Nepomôže mu. Ukončí jej život, to vedela, ale to by urobil tak či tak, no teraz to bude neskôr ako skôr, pretože ho držia. Ale možno klon odvolať aj bez toho, aby urobil pečate?
„Čo si to povedala?“ skríkol nazúrene.
„Nekrič v mojej kancelárii!“ prekričala ho Tsunade a on na ňu škaredo zazeral. Potom sa vražedným pohľadom pozrel na dievča v podobe Sakury. To mu pohľad opätovalo, ale rozhodnutie nezmenilo. Posunula sa o dva kroky od neho.
„Je na čase, aby som posunul to, čo máš v hlave, ďalej,“ poznamenal zlostne a všetci si domysleli, čo chce urobiť. Chce odvolať tento klon a všetko, čo vie sa dostane k Zetsuom a oni budú vedieť, čo všetko vie Tsunade a že to nenechá len tak. No Hinata bola rýchlejšia ako Zetsu a zablokovala mu jedným úderom miereným na srdce chakru. Aspoň na čas, ktorý budú potrebovať.
„Výborne, Hinata,“ pochválila ju Tsunade, „ako dlho asi nebude môcť používať chakru?“
„Tak tri hodiny,“ zamyslela sa Hinata.
„Dobre,“ prikývla, „odvezte ho do väzenia do cely s maximálnou bezpečnosťou! Nechcem, aby čo i len kvapka potu prešla cez mreže, rozumeli ste?!“ rozkázala strážam, ktoré ho držali a tie prikývla a pobrali sa na odchod.
„Choď po niekoho z Hyuga klanu, kto vie takto zablokovať chakru,“ povedala Tsunade Shizune, tá v rýchlosti prikývla a už bežala splniť pokyny.
„A vy dve,“ pozrela sa na Hinatu a to dievča, „pôjdete na misiu!“
„Čo?“ zhíkla Hinata. Hokage ju chce poslať na misiu s klonom ich nepriateľa?
„Aj ja?“ spýtal sa klon a ukázal na seba.
Tsunade prikývla. „Nepomohla si mu, keď to od teba vyslovene žiadal a ty si ho otvorene odmietla, aj napriek tomu, že si jeho klon, čo sa často nestáva. Si výnimka, a to je dobre. Myslím, že to je tým, že niekde urobili chybu a ty si sa ocitla v pozícii, keď tvojim telom lomcovalo kopu emócií. Taktiež po prezretí tvojich spomienok a myšlienok sme zistili, že si nám neklamala a povedala všetko, čo si vedela,“ rozprávala Tsunade a Hinata pochopila, že naozaj pôjde na misiu s týmto dievčaťom, „ale musíme ťa nazvať inak. Nemôžeme ťa volať Sakura. Čo takto Nana? Také jednoduché...“
„Myslíte to vážne?“ prerušila ju Nana.
„Samozrejme,“ povedala Tsunade skoro urazene, „sme v nezávidenia hodnej situácii. Nemáme ninjov nazvyš. Aj Kakashi šiel na misiu len preto, lebo sa vrátil z misie práve v čase, keď sme sa dozvedeli, že Sakura je zradca. To sme ešte nevedeli, že ty nie si Sakura, čo mi pripomína: nemôžeš si dať nejakú inú podobu?“
„Myslím, že nie, Tsunade- sama,“ odpovedala jej, „môžem sa slobodne rozhodovať, ale mám taký pocit, že svoju chakru nemôžem ovládať.“
„Skús to!“ vyzvala ju a ona to urobila. Chvíľu čakali, no nič sa nestalo. Stále tam stála ako Sakura.
„Nevadí, pôjdeš takto!“ kývla rukou Tsunade, „aspoň to zmätie nepriateľa.“
„Kam ideme, Hokage- sama?“
„Pod Strom života, zachrániť, čo sa dá,“ oznámila im Tsuande.

„Kde to sme?“ spýtal sa Naruto, keď bez ujmi vyšli z tunela. Oslepilo ich náhle svetlo a museli si zacloniť oči, aby ich neboleli. Keď si ako tak zvykli na zmenu intenzity svetla, poobzerali sa, kde sa to dostali. Bola to obrovská miestnosť, steny boli hlinené ako v tuneli, a v strede bol jeden jediný koreň, hrubý asi ako bežný kmeň stromu. A v tom koreni bola akási postava, ktorá určite nebola pri vedomí. Možno ani nežila. Lenže to z tej diaľky nemohli spoznať. Dokonca ani veľmi nerozoznávali, kto by to mohol byť. Ale zdal sa im povedomí. Ale mali by ísť bližšie? Čo keď je to pasca?
„Čo myslíš, mali by sme ísť bližšie?“ naklonil sa Sasuke ku Kakashimu. Ten sa zamyslel. Môže to byť ich koniec, no nemôžu tu len tak čakať, že sa im z ničoho nič hodí Sakura do náručia a že ich potom nechajú len tak odísť.
„Podľa mňa by sme mali,“ vložil sa do rozhovoru Naruto a prešiel popri nich a bol na čele skupinky. Odhodlane sa pozeral na postavu uväznenú v kmeni. Možno vie, kde je Sakura, „musíme nájsť Sakuru a tým, že tu budeme postávať ju nenájdeme.“
„Páni, tu vždy niekto niekoho hľadá, nie?“ ozval sa sarkastický hlas a z pravej strany koreňa vyšiel biely Zetsu.
„My sme hľadali Naruta a oni hľadajú Sakuru, hm, škoda, že nevedia, kde je, večná škoda,“ poznamenal tým istým tónom čierny Zetsu, ktorý vyšiel zľava.
„Čakali sme ťa, Naruto Uzumaki,“ povedali naraz...