Tak o mňa bojuj - Kiežby to bolo menej komplikované 22

Nuž, nový diel je konečne tu a... v poznámkach vám položím otázku, tak by som bola vďačná ak by mi niektorí na ňu odpovedali.

Skutočne som bola rada, že Sasuke neprišiel. Bola som už dosť zmätená z Daichiho a keby sa k tomu v tú istú noc pridal Sasuke, neviem či by som to dokázala zvládnuť.
Stála som pred zrkadlom a premýšľala či sa nemám prezliecť. Mala som na sebe čierne šaty až po zem a v kontraste s tým ako vyzerala moja tvár by mnoho ľudí mohlo s istotou povedať, že sa chystám na pohreb. Ah... čokoľvek. Nemám silu ani na to, aby som sa prezliekla, som taká unavená. Spala som asi hodinu, ale neustále som premýšľala nad tým či odísť a či nie. Rozhodla som sa povedať si pre a proti. Pre v prípade, že by som odišla – bola by som so sexi chlapcom, ktorý... je sexi. To stačí, nie? Nie. On ma miluje... teda, možno mu to aj verím. Ja by som si nikdy nemyslela, že by sa do mňa mohol niekto zamilovať, ale po tom čo mi povedal... ono všetko to dávalo tak krásny zmysel a to, ako sa na mňa díval...
Takže, atraktívny milujúci chlapec. Náš vzťah by sa mohol vyvíjať a jeho rodina by ma ochránila pred otcom – z čoho vyplýva – už nikdy, nikdy by som ho nemusela vidieť. Už nikdy v živote by sa ma nedotkol. Už žiadne modriny, mohla by som zabudnúť. A taktiež by som nemusela myslieť na to ako ma Sakura a iné dievčatá v Konohe nenávidia.
Čo sa týka proti – určite by som sa už nestretávala s Tenten, Yuti a Nejim. Úplne by som sa musela upnúť na Daichiho a kde môžem vziať istotu, že aj o dva roky bude cítiť to, čo teraz? A taktiež by som opustila Sasukeho. Neviem si predstaviť, že by som na ďalší deň nevidela ten jeho arogantný, krivý, neznesiteľne nádherný úsmev.
Takže, žiadny posun, len prebdená noc. To je úžasné... skutočne skvelé.

Vyšla som z izby a zavrela za sebou dvere. Keď som sa otočila odo dverí, uvidela som Sasukeho otočeného pred schodmi. Telefonoval.
Šla som bližšie ku schodom a vtedy sa otočil.
Začala som rýchlejšie dýchať a on sa usmial! On... ah, otočil sa.
Panebože, chyťte ma niekto predtým než odpadnem! Prisahala by som, že keď sa usmial niečo sa v mojom bruchu... akoby roztopilo a zalialo ma teplo.
Radšej som po nich začala pomaly schádzať.
„Hej, uh, Hin, počkaj!“ Zastala som a takmer som skutočne vypľula oči.
Naozaj som dobre počula? Hin. Hin. Hin.
Nie Hinata. Hin. Ako sladko to len znelo!
Otočila som sa a kontrolovala som či tam nebol ešte niekto iný, no on sa díval priamo na mňa a hovoril niečo do telefónu.
„... v poriadku, hneď po raňajkách vyrazím... Okey, vidíme sa, ahoj.“
Skutočne by som rada vedela s kým sa má stretnúť. Žeby bol už Itachi preč? Nezmysel, s ním by sa dohodol rovno tu, či nie?
„Vyspala si sa dobre?“
„Huh?“ Díval sa priamo na mňa, musel predsa myslieť mňa, ale bolo pre mňa nepredstaviteľné, že by sa ma skutočne pýtal na to ako som sa vyspala. „Ah, áno, hej, no vlastne dobre, hej, veľmi dobre.“ Bože, som ja ale hlúpa!
Jemne sa usmial.
Opäť sa usmial! Nesníva sa mi? Čo... čo to je?
„A-A ty?“ Rýchlo som sa spýtala.
„Hej, no dalo sa,“ začal schádzať po schodoch, „ale v skutočnosti som zistil, že spať bez niečej spoločnosti,“ zastavil sa na tom, na ktorom som bola ja a pozrel sa na mňa, „nie je také príjemné.“ Uškrnul sa a schádzal ďalej po schodoch.
Akoby som strácala silu v kolenách.
On... on skutočne vie ako znieť cool. Chápe vôbec čo to so mnou robí?
Keď z nich zišiel, pozrel sa na mňa. Stále som stála na tom jednom schode ako soľný stĺp. Stĺp, ktorý si nebol istý koľko sa udrží a či ho jeho základy (moje kolená) nezradia.
„Ideš?“ Už-už som sa chystala zísť, no v tom som si povedala, že nie.
„Myslím... myslím, že som si niečo zabudla v izbe.“ Pozrela som sa naňho a jemne som sa pousmiala.
„Oh? V takom prípade by sme mali ísť po to.“ Uškrnul sa a opäť vyšiel na schody.
Nemala som to absolútne v pláne, len som... neviem, moja hlava mi akosi povedala, že by som hneď nemala ísť, že by som mala urobiť presný opak. Nemyslela by som si, že keby niečo také poviem, tak by šiel so mnou... Samozrejme, nešlo o to, že by sa o mňa bál, alebo niečo podobné.
Keď som vošla do izby s ním za mojím chrbtom, zavrel dvere, oprel ma o ne a začal ma bozkávať. A ja? Čo by nevinné dievča mohlo robiť, keď ju oprie o dvere taký zvodný chlapec – jej snúbenec? Len sa nechať tomu poddať a ešte si to vychutnať. A ja som vychutnávala plnými dúškami. Prsty mi zablúdili do jeho krásnych vlasov a robila som presne to isté čo on, i keď s menším odhodlaním.
Jeho pery boli presne tam kde mali byť a síce mnou na chvíľu otriaslo svedomie a spomenula som si na Daichiho, no Sasuke a jeho dotyky okamžite zmyli moje myšlienky a ja som si povedala „Oh, každý má niekedy právo robiť nesprávne veci“ a s ním to šlo tak ľahko.
„Ak takto vyzerali nesprávne veci a takto sa človek pri nich cíti, rada ich budem robiť aj naďalej.“
Došiel mu dych a do pier mi zadýchane povedal:
„A ja... som si myslel... že si nevinné dievča.“
„Aj som bola.“ Povedala som a vydýchla. Bol tak tesne pri mne. Tá blízkosť bola neznesiteľne frustrujúca, no taktiež príjemná. Viac než len príjemná. Odrazu už som nebola vôbec unavená.
Bože, tie jeho pery...
Tá naša blízkosť mi priniesla trocha sebavedomia a keď sa spýtal: „Čo sa zmenilo?“ Už s upokojenejším dychom som si dala dlane na jeho líca. On si dal svoje ruky na moje boky... aspoň na moment. Trochu sa sklonil, ruku mi dal na zadok a pritiahol si ma k sebe, až som vzdychla. Jednu ruku som si prehodila cez jeho krk a tá druhá zostala na líci. On mi tými svojimi prechádzal po chrbte a zadku.
Bolo ťažké sa sústrediť a dať mu správnu odpoveď, no našťastie sa mi to podarilo:
„Dostala som učiteľa.“ Na moment vyzeral byť zarazený a keď som sa prestala usmievať, keďže som nechápala čo sa stalo, a chystala som sa na to spýtať, privrel oči ako prefíkaná líška.
„Skutočne? A je schopný?“ Spýtal sa s úsmevom a na chvíľku mi zamestnal ústa.
Potom som sa na moment odtiahla, aby som odpovedala, „Veľmi,“ a opäť som si ho pritiahla na pery, pričom som cítila jeho úsmev.
Ah, no fajn a teraz príde niekto a celé nám to pokazí... lenže neprichádzal nikto. Nebolo to tak ako v iných filmoch a seriáloch, proste sme boli sami a nikto nás nevyrušoval.
Strácala som dych a tak som sa na moment odtiahla a sťažka povedala:
„Mali... mali by sme sa... ísť naraňajkovať.“
Prikývol a odstúpil odo mňa.
Skutočne som nechcela. Chcela som si dať raňajky (jeho) tu a teraz, no potom ma potešilo, že sa vlastne neodtiahol on, ale ja. A keby neprestaneme, niekto by za nami prišiel a volal nás dole. Niežeby práve na tom záležalo, proste by sme toho niekoho poslali preč, skôr šlo o to čo ďalej. Skutočne, čo ďalej? Okrem bozkávania a obchytkávania sme nerobili nič... a mám strach robiť niečo ďalšie.
Otvoril dvere a vtedy som začula ako mi zvoní mobil. Zaujímavé, keďže väčšinou začne vo filmoch zvoniť telefón v tých chvíľach, keď je to najnevhodnejšie.
Prišla som k posteli, kde som ho mala, vzala som ho a pozrela som sa na Sasukeho. Usmial sa a povedal:
„Vybav si to, ja idem zatiaľ do jedálne.“

S úsmevom som zdvihla mobil. Už ani nemôžem spočítať koľkokrát sa za týchto pár minút na mňa usmial. Mohla som byť niekedy šťastnejšia? Keby ma teraz niekto uvidel asi by povedal, že sa usmievam ako slniečko.
Bol to krátky telefonát, Tenten sa ma pýtala či si dáme obed v reštaurácii, do ktorej (úprimne) chodíme dosť často. Súhlasila som a tým sme to ukončili. Napadlo mi, že zavolala práve vhod, mohla som s ňou aspoň predebatovať Daichiho... a práve vtedy som sa vrátila mysľou k včerajšku. Vyšilovala som kvôli tomu, že ma videl nahú – prišla som si ako nejaká ľahká... ktorú môže vidieť každý, no čo som teda teraz? Včera sa mi Daichi vyznal a teraz som sa bez zábran bozkávala so Sasukem. Ibaže, on... keď som s ním, nemyslím na Daichiho. Zábrany padajú, existuje len... túžba.
Som príšerne skazená.
Keď mi pred rokom hovorila Ino ako sa bozkávala s jedným ninjom z Čajovej jeden večer a na druhý zase s iným, pričom jej stále šlo o Sasukeho, bola som zhorená. Panebože, veď ja som ešte horšia!
Ale... Bože, čo by na mojom mieste robili iné? Nie, na tom predsa nezáleží.
Porozprávam sa dnes s Tenten a večer aj s Yuti ak tu bude, snáď mi to prečistí hlavu a ak nie... ak nie, tak poviem čo cítim Diachimu. Možno mi on sám povie – ah, hlúposť, on bude naliehať, aby som šla s ním, pretože je do mňa zamilovaný. Páni. To znie vážne... zvláštne.

Mobil som si nechala na posteli a ponáhľala som sa dole do jedálne, no len čo som vstúpila moje nadšenie opadlo. Sedel tam aj Itachi a hovoril so Sasukem. Tak teda s kým mohol volať?
„Oh, dobré ráno Hinata.“ Pozdravil ma, keď ma uvidel. Ja som sa jemne usmiala a povedala:
„Dobré ráno.“ Sadla som si na svoje obvyklé miesto a Itachi pokračoval v debate so Sasukem.
„Matka chce, aby sa spoznali čo najskôr, takže navrhujem, aby už zajtra niekam vybehli.“
„Príde mi to zbytočné. Nie sme ešte ani oficiálne zasnúbení...“
„Moment,“ skočila som Sasukemu do reči, „to hovoríte o mne?“
„Postreh.“ Uškrnul sa Sasuke a ja som sa radšej pustila do jedla. Musím vedieť kde je moje miesto a držať jazyk za zubami. Nie je veľmi vhodné, aby som svojmu budúcemu manželovi len-tak skákala do reči. Keby to vidí otec či Sasukeho rodičia... je to značne bezočivé.
„Ľudia v Konohe nie sú až takí tupí. Budú hneď debatovať o tom prečo sa tak často stretávajú a to pri tom spolu len chodíme.“ Povedal Sasuke.
„To je hlúpa výhovorka. Bude im jasné, že sú s vaším vzťahom rodičia veľmi spokojní, takže by nikto nemal mať pochybnosti.“
„Pochybnosti o tom, že bol náš zväzok len plánovaný budú vždy.“
„Vskutku. A práve preto je dôležité, aby ste boli čo najpresvedčivejší. Mimo to,“ Itachi sa pozrel na mňa, „nuž, náš rozhovor dokončíme neskôr.“
Prehltla som a keďže boli ticho spýtala som sa:
„Mám vás nechať osamote?“
„Ale nie, my spolu doriešime svoje veci neskôr.“ Povedal Itachi a jemne sa na mňa usmial.
Aký to falošný úsmev.
Mlčky som jedla a keď som skončila, utrela som si pery a chytila som pohár mlieka. Keď som si šla odpiť, s pohárom na perách som si všimla, že sa na mňa Sasuke díva. Itachi bol práve zahladený do novín a nás nevnímal. Celkom zreteľne som cítila ako červeniem. Rýchlo som sa napila, usmial sa a zahľadel sa do taniera. To má dnes taký dobrý deň, alebo... ah, na tom nezáleží, len je... je až neskutočné aký je len... aký je... znie to síce čudne, veľmi, brutálne čudne, no je milý. Je zlatý. Sasuke Uchiha, ten cool sexi úplne-ultra-naj-super ninja z Konohy je milý.
Musela som sa usmiať. Vtedy zložil Itachi noviny a tak som sa rýchlo zdvihla zo stoličky.
„Tak ja už pôjdem.“ Zasunula som stoličku a chystala som sa na odchod, keď ma ohlásil Itachi.
„Hinata, budeš mať na mňa večer čas?“
„Huh?“ moje oči okamžite smerovali na Sasukeho, ktorý sa prudko otočil na Itachiho, len čo to dopovedal. Ten vyzeral absolútne vyrovnane.
„Ah, n-no áno, iste, ale o čo ide?“ Spýtala som sa.
„Uvidíš.“ Pousmial sa. Ja som prikývla a radšej som vyšla z jedálne. Keď som zatvárala dvere, Sasuke sa na mňa díval napäto.
To bolo... jednoducho čudné. Itachi so mnou možno chce hovoriť o svadbe alebo o Ame. To je predsa najlogickejšie, ale tá Sasukeho reakcia...
O čo tu ide? Žeby sa mi to iba zdalo? Nie, to predsa... ale prečo sa tak tváril?

V tých istých „pohrebných“ šatách, ako ich nazval Neji, keď sme sa ráno stretli, som vošla do reštaurácie, kde ma mala čakať Tenten. Mobil, na ktorého obrazovke mi svietil čas 12.56 som schovala do kabelky a kráčala ku stolom. Keď som prešla okolo baru uvidela som už stôl, pri ktorom obvykle sedávame. Avšak nesedela tam len Tenten, všimla som si okamžite aj Sakuru. Zastala som a premýšľala čo to má znamenať. Nepovedala nič o nej a vie v akom štádiu je náš vzťah, tak prečo tu je? Vybrala som sa ku stolu a ony si ma všimli.

„Hinata.“ Usmiala sa na mňa Tenten.
„Ahoj.“ Pozdravila ma Sakura.
„Ja som si myslela, že obedujeme len my dve.“ Povedala som bez štipky emócií a dívala som sa pri tom na Tenten.
„No áno, budete obedovať len vy dve.“ Usmiala sa na mňa Tenten.
„Čo tým...“ začala som, no Sakura mi skočila do reči.
„Chce tým povedať, že som ju poprosila, aby ťa sem zavolala, lebo sa chcem s tebou pozhovárať.“
„Prepáč, a-ale ja si skutočne nemyslím, že sa my dve máme o čom rozprávať.“ Snažila som sa byť vyrovnaná, ale veľmi ma hnevala. Nechcem sa s ňou opäť hádať, ale neviem si predstaviť, že by sme dokázali viesť obyčajný rozhovor.
„Hinata, proste si sadni a porozprávaj sa s ňou, nemyslí to zle.“ Povedala Tenten, pričom sa chystala vstať. Vzala si kabelku, postavila sa vedľa mňa a ťahala ma ku stoličke, na ktorej sedela ona.
Ty so mnou ani nehovor, si obyčajná zradkyňa. No áno, ale nepoviem to, nemôžem si dovoliť sa správať neprístojne. Tá naša hádka so Sakurou síce vtedy skončila dobre – alespoň pre mňa, no i tak bolo nevhodné, že som sa s ňou tak na verejnosti pohádala.
Posadila som sa a kabelku som si zavesila na roh stoličky.
„Tak ja idem, bavte sa!“ povedala Tenten a odišla tou cestou, kadiaľ som prišla.
Toto... je príšerné.
„Čo keby sme si najskôr objednali?“ navrhla Sakura a ja som prikývla. Jedálne lístky sme už mali na stole, zrejme ich čašníčka priniesla ešte keď som tu nebola. Po tom, čo som si vybrala rybu s prílohou a perlivú vychladenú vodu a Sakura šalát s kuracím mäsom a vychladenou neperlivou vodou sa Sakura zhlboka nadýchla a povedala:

„Prepáč. Moja reakcia, na tvoj vzťah so Sasukem bola neprimeraná.“
Neprimeraná? Skutočne?
Nič som nevravela a ona pokračovala:
„Skús to pochopiť. Bol to pre mňa šok. Vy dvaja ste sa na seba nikdy ani nepozreli a odrazu... chápeš, boli sme najlepšie kamarátky,“ správne. Bolo to tak. Bolo, alebo... alebo to tak len vyzeralo? To priateľstvo – to spomínané priateľstvo predsa ani nebolo skutočné, či áno? „a zrazu si chodila dva roky so Sasukem.“ S chlapcom, ktorého ty miluješ už od mala.
„Skutočne, Sakura? Keby... keby sme boli skutočne také priateľky, tak by si sa ty nedala dokopy s Narutom. Vždy si vedela aká som do neho zamilovaná – teda bola, a aj tak ste boli – teda, začali ste aj tak spolu chodiť.“ Bože, začínam byť neistá.
Nie. Ide mi to dobre, len sa mi motá jazyk a to sa mi stáva predsa často. Nič to neznamená.
Oh, počkať...
Čo ak... čo ak jej ide o to, aby zo mňa vytiahla priznanie, že so Sasukem nechodím? Ah, nie. Absurdné. Veď sám Sasuke potvrdil, že spolu chodíme a ona to už nespochybňuje, zatiaľ nič také nespomenula.
Čašník nám priniesol pitie a príbor a hneď na to odišiel.

Sakura si odpila z vody a pozrela na mňa.
„Myslím, že som s Narutom začala chodiť, pretože som videla, že u Sasukeho nemám šancu a pretože som videla, že ty si šťastná. Myslím... myslím, že som tak podvedome vedela, že máš niečo so Sasukem.“
Oh... môj... bože! Ty... ty... ty si... ah!
Podvedome vedela? Čo to... to-to je absolútne... plus, v skutočnosti sme spolu nič nemali, takže nemohla nič „podvedome vedieť“. Snaží sa to použiť proti mne? Teda, určite jej o to ide.
Nevedela som ako reagovať. Párkrát som otvorila ústa, že niečo poviem, no vyšiel z nich len výdych. Nakoniec som sa odhodlala a začali mi z úst vychádzať slová.
„Sakura ty...ty raz tvrdíš jedno a potom zase druhé. Najskôr si povedala, že... že si bola zaskočená z toho, že tvoja najlepšia kamarátka odrazu chodila s ním a teraz mi tvrdíš, že si začala chodiť s Narutom, pretože si to nejako podvedome vedela. Rozhodni sa už.“
V tej chvíli prišiel čašník a priniesol nám aj jedlo. Keď odišiel, stále nič nevravela a do toho jedla sa ešte nepustila a tak som ani ja nechytala príbor.

Vzdychla a narovnala sa na stoličke.
„Dobre. Poviem ti to, čo si skutočne myslím.“
Prikývla som. Tušila som čo chce povedať.
„Podľa mňa nie je náhoda, že spolu odrazu chodíte. Následníčka Hyuuga klanu a syn vodcu klanu Uchiha.“ presne tak, mieri presne tam kam som si myslela, „Vy dvaja ste sa na seba nikdy ani nepozreli a teraz spolu chodíte dva roky. Logicky z toho vyplýva jediné vysvetlenie – je to dohodnutý zväzok.“
Bingo. Takže predsa to ide spochybňovať. Vedela som to.
Sakura bola vždy inteligentná, hoci... nuž, bola vždy múdra a tak som nemohla pochybovať o tom, že na to príde. Ale ja nesmiem povoliť.
„Nuž, je to logické, ale skutočne netuším prečo hovoríš o zväzku, keď nie sme ani zasnúbení. Sakura hovoríš, že toto je jediné logické vysvetlenie, ale keď si sa ma vtedy pýtala či som ho nepodplatila – čo bolo potom to?“
„Bola som vykoľajená. Zmätená. Myslela som, že ma chceš prinútiť žiarliť tým, že tam privedieš Sasukeho a budeš tvrdiť, že ste spolu.“
Vzdychla som.
Možno by bolo lákavé vykoľajiť Sakuru, no ja som nikdy nebola taká podlá a ona... ona si skutočne myslela, že som ho podplatila! Že som taká úbohá, že by som musela klamať... ah. Na tom nezáleží. Už nie.
„Sakura, ja už som ti povedala ako to je. Ja Sasukeho milujem a on miluje mňa,“ dívala som sa jej priamo do očí, až som sa divila ako ľahko klamem. Žeby to bolo tým, že som do Sasukeho zamilovaná? „to je jediné logické vysvetlenie. Ver mi, ani ja som neverila, že by... že by sa niekto ako on mohol zamilovať do mňa,“ ukázala som na seba, „mohol si vybrať hocijakú inú, no vybral si mňa a ja... ja som si vybrala jeho.“ Usmiala som sa.
To znelo tak pekne. Skutočne by bolo krásne keby sme sa do seba len tak zamilovali. Keby to bolo tak ako všetkým tvrdíme. Kiežby. Bohužiaľ, je to o dosť komplikovanejšie.

Koniec dvadsiatej druhej časti.