Zmätený Kazekage 6.

Gaara ostal zamyslene sedieť v kresle...

„Kazekage-dono ako to je s tým vyslancom z Konohy?“ opýtal sa pomerne mladý člen rady.
„Godaime-sama nám poslala shinobi Inuzuku Tanaris,“ povedal pokojne.
„To nemyslíte vážne?“ ohradil sa jeden z starších.
Gaara sa nechápavo pozrel: „Máte snáď niečo proti nej Kenichi-sama?“
„Pokiaľ viem, tak ušla z dediny s tým hadím podliakom Orochimarom a vrátila sa až o päť rokov,“ nastal rozruch, niektorí členovia rady vyvalili oči, len málo z nich to vedelo, „ste si teda naozaj istý, že môžeme tejto osobe veriť?“
Gaara nereagoval a to staršieho podráždilo. Nadýchol sa, aby mu čosi povedal, ale skočil mu do toho muž sediaci vedľa neho: „Čo je tá kunoichi zač?“

Začal rozprávať Kankurou: „Pochádza zo skrytej Listovej z klanu, ktorý využíva psov ako ninkeny, jej rodičmi sú Inuzuka Ashi a matkou je Hatake Kayo. Patrí medzi Živelné štvorčatá. Tento titul im udelil Sandaime Hokage preto, lebo sa u nich z nevysvetliteľných dôvodov prejavil kekkei genkai, ktorý sa normálne u ľudí z klanu Inuzuka nevyskytuje. Každý z nich ovláda jeden živel. Prvý brat Yochi ovláda zem, druhý najstarší Nagaya vodu, ďalej Segawa panuje vetru a náš hosť ovláda oheň. Učila sa liečebnému jutsu a je senzibilom. Keby som to mal zhrnúť: Tanaris-dono je elitný jounin.“

Starší sedeli ako omámení, keď počuli aký vážený hosť k nim zavítal. Kenichi sa opäť opýtal, ale teraz už ráznejšie: „Kazekage-dono, môžeme jej veriť? Shinobimu, ktorý bol Orochimarovým panákom? Kazekage-dono, vy ju poznáte dlho.“
Gaara celý čas, čo sa o Tanaris rozprávali mal zavreté oči a opieral sa rukami o stôl. Pomaly otvoril oči.
„S Orochimarom nechce mať už nič spoločné. Ja jej stopercentne verím...ona je úžasná osoba, ktorá túto dedinu nikdy nezradí, rovnako ako nezradí mňa alebo vás,“ všimol si bratov zaujatý pohľad.
„Ospravedlňte moju nedôveru, mám ju preto, lebo v minulosti mala spojenie s mužom, ktorý nám zabil Yondaimeho Kazekageho, vášho otca,“ odôvodnil starší.
„Ako som povedal ja, nechce s ním mať nič spoločného a ako ste povedali vy, je to minulosť. To, čo ju postihlo pred pár rokmi nemusí mať následky doteraz. O mojej minulosti by sa tu tiež dalo toho veľa rozprávať, však?“ odmlčal a suverénne dokončil, „a pozrite sa na mňa teraz.“
Starší nevedel, čo má na toto mladíkovi odpovedať pretože vedel, že má pravdu, tak zostal len potichu sedieť, na to rada začala opäť riešiť problém so suchom.

Zasadanie sa skončilo a mladík s krvavočervenými vlasmi odkráčal preč, zamýšľajúc sa nad tým čo mu pri zasadnutí vyšlo z úst. Uvedomil si čo povedal. Bolo zvláštne z jeho pozície sa o Tanaris takto vyjadriť.
Vnútri bojoval sám so sebou, je preňho úžasnou osobou, no nemal by o nej takto zmýšľať. Je skvelou priateľkou, no keď bol vždy pri nej tak...
„Och ja hlupák, veď som Jinchuuriki!!! Kto by chcel byť s démonom?! A navyše-“
„A navyše čo?“ posmešne sa ozvalo za ním.
Gaarovi podskočilo srdce, zdesene sa otočil a odľahlo mu, že ho počul len jeho brat.
„Ja som to vedel!“ začal sa smiať, „ja som to vedel, už keď tu bola prvý krát a ešte aj potom, keď si bol taký psycháč. Si do nej buchnutý! Oúúú.“
Gaara sa rozbehol do svojej kancelárie a Kankurou za ním.

„Nekrič toľko! Koľko máš rokov?!“ povedal Gaara a zapchal mu ústa rukou, „keby to niekto počul nebolo by to dobre.“
Keď sa Kankurou vymanil z Gaarovho zovretia díval sa potmehúdsky na brata: „Mám dvadsaťdva a nekričím toľko,“ naďalej sa smial a spustil prúd otázok, „prečo by to nebolo dobré keby ťa niekto počul? Čo by bolo na tom?! Prečo jej čosi nepovieš?“
Mladý Gaara sa naňho pozrel so zažmúrenými očami: „Kladieš mi naraz príliš veľa otázok.“
„Prepáčte Kazekage-sama,“ uškrnul sa, „prečo jej teda nepovieš čo k nej cítiš?“
„Presne ani neviem čo k nej cítim. Ja...nikdy som nič také...ja...Som úplne zmätený...zmätený, chápeš?"
„Ty náš malý zmätený Kazekage,“ postrapatil mu vlasy.
„Kankurou, prestaň!“
„Dobre sľubujem. Už budem normálny,“ pokúšal sa o napodobniť vážny výraz jeho brata.
„Navyše podľa toho čo mi rozprával Shikamaru vyzerá, že asi má niečo s Nejim...“
„Neji? “ opýtal sa nechápavo pomaľovaný muž.
„Nevieš kto to je, či čo?“ povedal jedovato Gaara.
„Ale viem predsa ten s Byakuganom, Hyuuga. Je už jounin a vraj je v Konohe veľmi uznávaný,“ poškriabal si bradu.
„Je dobrý to som aj ja počul,“ oprel sa o stenu a preplietol ruky pri hrudi potešený, že si brat prestal z neho uťahovať.
„A čo ti vlastne povedal Shikamaru o nich dvoch?“
„Vraj spolu neustále trávia voľný čas.“
„No a? Vysvetli mi, čo by tí dvaja mohli spolu mať?! Istotne len spoločne trénujú. Ak si si nevšimol Neji nie je ten typ, ktorý si ženské k sebe pripúšťa,“ usmial sa starší brat v snahe zahnať v Gaarovi pochybnosti.
„Ty a tvoja vyvolená sa máte ako?“ úplne odbočil od témy Gaara.
Kankurou dal hlavu nabok a odpovedal: „Všelijako. V poslednej dobe je nejaká zvláštna má problém dívať sa mi do očí neviem, čo si mám o tom myslieť.“
„Rád by som ti poradil, ale vieš so ženami ja skúsenosti nemám,“ rozložil rukami Gaara.
„NEHOVOR!“ zasmial sa Kankurou, no jeho bratovi to až také vtipné neprišlo, „nie prepáč, to bolo kruté. Ver mi, s Nejim to istotne nič nie je.“
Poplácal ho po ramene, dvihol ruku na pozdrav a vyrazil ku dverám. Už držal kľučku v ruke, no vtom sa zastavil a na tvári sa mu vytvoril neuveriteľný úškrn: „Inak nehnevaj sa, nechcem ťa zase vytočiť, ale nemôžem si odpustiť nepoznamenať, že je až neuveriteľné, že som sa so svojím mladším bráškom rozprával o ženách.“
„Kankurou, choď!“ zvýšil hlas Gaara a snažil sa tváriť čo najvážnejšie, no aj tak videl tlmený smiech.
Odišiel a nechal mladšieho brata v kancelárií samotného so svojimi myšlienkami a vežou papierov na stole...

Tanaris už bola doma a pomaly sa pripravovala na spanie. Robila si čaj, keď v tom začula klopanie na dvere.
„Je otvorené.“
„Ahoj. Len som ti chcel popriať dobú noc,“ kyslo sa pousmial, „nepotrebuješ niečo doniesť? Jedlo aleb-“
„Je všetko v poriadku?“ prerušila ho.
Ťažkopádne sa nadýchol: „Zajtra pôjdeš na akadémiu, bol som za Naku, bude to tvoja sprievodkyňa, čakaj ju o jedenástej pred domom,“ povedal trochu od veci.
„Ďakujem veľmi pekne za obstaranie sprievodcu a aj za to, že si taký pozorný. Zatiaľ nič nepotrebujem. Jesť som už jedla...Ehm, nechceš tu nachvíľu ostať?“
„Môžem.“
„Dáš si čaj?“ ponúkla ho.
„Nie, ďakujem.“
Posadila sa trocha neisto na stoličku oproti nemu, založila ruky a usmievala sa naňho. Čakala, kým začne niečo rozprávať.
Jej úškleby ho neskutočne znervózňovali. Nemal náladu sa usmievať po rozhovore o Nejim, ktorý mal s Kankurom pred pár hodinami. Ona sa spokojne usmievala, zatiaľ čo jeho trápi problém s ním. Ešte k tomu mal v práci ťažký deň.

Napokon sa neudržal: „Musíš na mňa tak civieť?“ v jeho hlase bolo počuť aroganciu.
„Čo je do pekla s tebou?“ skrčila čelo.
„Ako tráviš voľný čas v Konohe?“
Tanaris ostala náhlou zmenou témy zaskočená, ale popravde nechcelo sa jej s ním ďalej hádať.
„Ako?! Robím všetko možné,“ povedala veselo.
„Trocha konkrétnejšie?“
Tanaris mu porozprávala ako chodí s Narutom, Sakurou a ostatnými do lázni, na ramen alebo, že chodí na ranné naháňačky s Kibom a Akamarom.
„...v poslednej dobe som absolvovala veľa misií s Hyuugovcami, ich juuken ma neskutočne fascinuje,“ hovorila nadšene.
Po poslednej vete sa Gaara zatváril mierne znechutene: „Stretávaš sa s nimi mimo misie?“
„Áno, však sme partia. Hinata a Neji patria k nám a s Nejim niekedy spolu trénujeme. Je to génius, neskutočne talentovaný a rýchly.“
Gaara sa zatváril pohŕdavo. 'Niekedy,' pomyslel si. Dievčaťu sediacemu oproti začalo jeho nepochopiteľné správanie liezť na nervy. Zaťala päsť a na tvári sa snažila nejaviť svoju zlosť.
„Musíš mať veľa práce, keď si taký nevrlý Gaara,“ konštatovala.
V prvom momente mladík prudko vstal a myslel, že vybuchne, ale sekundu na to si uvedomil, že sa správa ako sebec. S Tanaris myklo, pritisla sa k stoličke ako to len šlo. Gaara mlčky odišiel mierne zdesený svojou netypickou reakciou.
Tanaris sa dívala na stoličku, kde sedel a rozmýšľala nad tým, ako sa tešila, že konečne s Gaarom strávi trocha voľného času. Do kuchyne potichu prikráčal Katonmaru.
„Ach, nemyslela som si, že sa pohneváme hneď prvý deň pobytu v Sune,“ smutno sa požalovala psíkovi, ktorý zakňučal.
„Veru tak, možno máš pravdu asi ho v práci niekto stihol vytočiť. Ideme spať?“ spýtala sa povzbudená huskym.
Obidvaja zaspali rýchlo, predsa len mali za sebou cestu na únavnom slnku.