Zmätený Kazekage 7.

Bolo nádherné ráno. Na štýl rodáčky z Konohy trochu viac tepla, ale ako včera povedala Mitsumi, vie si zvyknúť. Katonmaru jej už nespal pri nohách, zmizol kdesi preč. S veľkou námahou a stonaním vyliezla z postele a pozrela sa z okna. Videla huskyho behať okolo Gaarovho domu. Zvolala naňho: „Katonmaru, jedol si?“
Zaštekal, aby jej odpovedal.
„Gaara ti dal jesť?“ opýtala sa nechápavo.
Psík opäť zaštekal.
„To je od neho milé, aspoň na niekoho je milý. Pochutnal si si čo?!“ rozosmiala sa, „mimochodom, chceš ísť so mnou za Onakim, alebo budeš radšej ležať v tieni celý deň?“
Katonmaru štekol a rozvalil sa na zem. Tanaris spokojne nadvihla obočie a prikývla...

„Kai!“ zvolala a otvorila oči, „tvoje umenie genjutsu je naozaj dobré,“ udivila sa.
„Ďakujem. Snažím sa,“ popravil si čelenku.
„Nehnevaj sa Onaki, ale na dnešok to budeme musieť zabaliť. Idem na akadémiu,“
„V pohode dievča. Opatruj sa,“ podal jej ruku na pozdrav.
„Ďakujem aj ty.“

Z diaľky videla Naku, tá už čakala pred domom. Tanaris k nej dobehla a udýchaná sa ospravedlňovala za meškanie, ale modrovlasá Naku nemala žiadne námietky ani sa nehnevala.

„Naozaj ma to mrzí...“
„To nič Tanaris-sama. Ehm, vášho psíka neberiete?“
„Nie, dnes ho nepotrebujem mať pri sebe, on sa radšej bude váľať v tieni v Kazekageho dvore,“ mávla rukou, „pôjdeme? “

Akadémia bola menšia než Tanaris očakávala. Stáli na jej chodbe, keď práve bola hodina.
„Potom neskôr, keď budete chodiť učiť tak začnete najprv s najnovšími študentmi alebo s tými, čo majú pred sebou maturitu?“ spýtala sa Naku.
„Asi by bolo vhodnejšie ísť za nováčikmi.“
Naku kývla hlavou. V zapätí sa jej úsmev na perách stratil a tvárila sa opäť rovnako ako za posledné týždne.
„Naku prečo si smutná?“
„To nič Tanaris-sama. Len moje osobné problémy.“
„Ak potrebuješ pomoc, tak ti ju môžem ponúknuť,“ pohladkala ju na chrbte.
Naku jej slová dojali a poctili.
„Naozaj nie. Verím, že vy budete mať teraz dosť svojich starostí Tanaris-sama.“
´To je fakt.´ pomyslela si na blížiaci sa odchod do Dažďovej.
„Ako chceš, ale ak by si niečo potrebovala pošli po mňa,“ namietala, „rada ti pomôžem...Teraz naspäť, prosím ťa koľko žiakov chodí na akadémiu? “
„Nó, popravde nedávno sa robilo sčítavanie, ale vôbec som ešte do toho nepozerala, takže vám nepoviem ani odhadom. Každý rok nastúpi iní počet žiakov a iní odíde, neustále to kolíše.“
„To nič, zistím si to sama. Som senzibil.“
Z prstov spravila polovičnú pečať psa, zatvorila oči a sústredila sa na počet študentských chakier. Cítila ich okolo osemdesiat. Zo zvedavosti sa zamerala na veľkosť Nakinej chakry, no necítila vedľa seba jednu chakru, ale dve. Otvorila oči a nechápavo sa pozerala na Naku, ktorá bola z nej výrazu na tvári v rozpakoch.

Svitlo jej, že je tehotná.
„Gratulujem! Musí to byť úžasný pocit nosiť v sebe život.“
Naku pochopila akým štýlom prišla na jej tehotenstvo a vrúcne poďakovala.
„To je vlastne z časti ten dôvod prečo som smutná,“ začala rozprávať a Tanaris sa zamračila, “neviem ako to povedať svojmu priateľovi. Je zaneprázdnený prácou a nemyslím si, že popri toľkej robote bude mať čas na dieťa. Na všetko ostanem sama.“
Tanaris sa dotkla rukou Nakinho bruška a okolo jej ruky sa zjavila zelená chakra.

Chvíľu sa sústredila potom prehovorila: „Neverím tomu, že tvoj muž sa nepoteší, keď mu oznámiš, že čakáš úplne zdravé dieťa. Čím skorej, tým lepšie. Aj tak si zhruba v desiatom týždni tehotenstva a tvoje bruško nebude navždy nenápadné.“
„Ď-ďakujem Tanaris-sama,“ povedala so slzami v očiach.
Po tomto rozhovore ju Naku viedla po všetkých miestnostiach okrem tried, kde boli žiaci. Zoznámila sa niektorými kolegami. Žiakom ju predstavia až budúci týždeň.

„Naku? “ spýtala sa Tanaris unavená z toľkého chodenia.
„Áno Tanaris-sama?“ opýtala sa.
„Pre teba som Tanaris. Nejdeme sa najesť? Pozývam ťa, teda vás dvoch,“ zažmúrila jedno oko a vytiahla modrý mešec s peniazmi.
„Nie nie nemusíte ja si zaplatím sama.“
„Prestaň vymýšľať, “ popohnala ju ťuknutím po lopatke.

Popri chutnom obede vymýšľali tréningové plány pre študentov. Neskôr rozhovor opäť prešiel do tej osobnejšej formy nie pracovnej. Tanaris rozprávala o klanoch v Konohe, o ich Godaime, o prírode v okolí dediny a to čo Naku najviac zaujímalo: história Konohy.
„...a tak Uchiha Madara a Hashirama Senju pomenovali našu dedinu ako Konohagakure no Sato."
Na chvíľku sa Tanaris odmlčala, aby sa mohla nadýchnuť: „Naku?! Prestaneš mi vykať, odteraz sme kolegyne a priateľky.“
Chytila ju za ruku: „Keď sa ti to narodí prídem ťa pozrieť. Možno stihnem prísť ešte pred tým než porodíš.“
Naku sa usmievala a prikývla.

Ani nevedeli ako to ubehlo a bolo už poobedie. Naku chcela ukázať priateľke ich rodinný dom, kde žila ona a jej brat s rodinou. Ukázala jej dom a vonku na dvore si sadli do tieňa vytvoreného z dreveného altánku. Do dvoru vbehli dve malé deti držiace sa za ruky. Prešli okolo nich so širokými úsmevmi. Malý chlapec sa vydal spätným krokom, docupkal k Naku a objal jej bruško: „Ako sa má bábo? “

„Dobre,“ pohladila mu vlasy, „toto sú Shizove deti, starší chlapec má desať a tento mladší bude mať šesť. A-ani neviem koľko máš rokov ty,“ ostala trochu zahanbená.
„Ja mám sedemnásť,“ usmievala sa na chlapčeka Tanaris.
„Takže si rovnako stará ako náš Kazekage,“ jemne kývala hlavou.
„Hej, poznáme sa už od detstva, ale dlho sme sa nevídavali až doteraz.“
Naku zvedavo prikývla.

Už sa zvečerilo, Tanaris poďakovala svojej spoločníčke za pekný deň, ktorý spolu strávili. Došla domov unavená a to celý deň okrem tréningu s Onakim nič nerobila. Katonmaru ju nadšene čakal pri bráne a štekal na ňu.
„Páni, ja na rozdiel od teba som uťahaná z tepla, zatiaľ čo ty si plný energie. Nehnevaj sa, ale behať nepôjdeme. Viem, že ti tu zrejme budú chýbať naháňačky s Akamarom, ale nedá sa nič robiť.“

Vošla do domu, rozhliadla sa von oknom presne ako to robila doma a až teraz postrehla, že je zasvietené v Gaarovej kuchyni. Osprchovala sa a išla za ním...