Tak o mňa bojuj - Ako skutočný pár 20

Konečne pridávam 20-ty diel, tak dúfam, že sa vám bude páčiť
Ani neverím! 20-ty!

„No... nemyslím si, že som práve jej typ.“ Nie, rozhodne nie.
„Ani ja si to nemyslím, ale na jednorázovku by si jej stačila.“
Stačila by som jej. Stačila. Au. Moje sebavedomie práve utrpelo peknú ranu.
Čo keby som mu povedala – Sasuke, ako by si sa cítil keby ti po sexe dievča povedalo, že to nestálo za nič? Myslím, že tvoje pocity by sa zhodovali s mojimi, ktoré mám práve teraz.
Ah, nie. Nebuď precitlivená. Na tom nezáleží, prečo by malo? A povedal mi proste pravdu, nepovedal, že by som stačila na jednorázovku jemu. Ak by to povedal... asi by som sa neudržala a už by som mu vlepila... ale asi nie. Keď ma tak drží za ruku... čo mi to robí?
Musím byť chorá... alebo?
Začuli sme zaklopanie na dvere a Sasuke sa ozval: „Áno?“

Klučka sa zohla a dnu vstúpila Shiori. V tých jej štekloch bola ešte vyššia, než som si myslela, že je. Z jej postavy sú určite mnohé dievčatá deprimované, keď sa pozrú na seba. A asi začína byť deprimovaná aj ja.
„Hinata?“ Stuhla som.
Čo už len tá môže odo mňa chcieť?
V ľavej ruke držala moju kabelku a ja som vstala, pričom ma Sasuke pustil.
„Dvakrát ti už zvonil mobil, tak som si myslela, že bude lepšie ti to priniesť.“
„Oh, ďakujem.“ Povedala som, usmiala som sa a vzala si kabelku.
„Tak, pridáte sa už k nám?“ Spýtala sa Shiori a pozerala sa na Sasukeho, pričom som ja hľadala v kabelke mobil. Keď som ho našla, uvidela som na displeji dva zmeškané hovory. Pozrela som sa na meno toho, kto mi volal. Yuti. Čo mohla chcieť?
Dala som si mobil opäť do kabelky. Nemohla som jej teraz ísť volať, bolo by to nevhodné.
„Asi hej.“ Povedal Sasuke a začal vstávať z postele, keď mi začal mobil zvoniť. Našla som ho okamžite v taške a na displeji som videla, že mi volá Yuti. Páni, tretíkrát. To musí byť akútne.
„Oh, pokojne si to vybav, my ťa počkáme vonku.“ Povedala Shiori jemným hlasom a úsmevom zmije.
„Počkáme?“ Ozval sa Sasuke so zdvihnutým obočím.
„Áno,“ Shiori ho tiahla za ruku a brala von z izby.
Prekvapene som sa za nimi dívala. Prečo chcela, aby som si ten hovor – ah, sakra! Rýchlo to musím vziať, lebo prestane zvoniť.

Prijala som hovor a spýtala sa:
„Hej, čo sa deje?“
„Oh, Hinata, prepáč mi to, ale... hej! Čo to...!“
„Yuti?“ Spýtala som sa s obavami. Čo sa tam, dopekla, deje?
Na druhej strane sa ozval iný hlas.
„So snúbencom?“ Daichi. Panebože, to nemôže myslieť vážne.
„Ty... prečo obťažuješ Yuti?“ Začala som trochu hlasnejšie, no stíšila som hlas, keď som si uvedomila, kde vlastne som. Musím to rýchlo vybaviť.
„Vedela si, že prídem.“
„Myslela som si, že si... že si si tú hlúposť vyhodil z hlavy.“
„Ako vidíš nestalo sa.“ Nebol to ten jeho obvyklý tón. Vôbec nebol veselý, bol vážny. Príšerne vážny.
Zneistil ma. Pred jeho odchodom som takmer vôbec nemala problém s ním hovoriť. To bolo skôr tým, že som bola skoro stále vytočená... alebo nie? Ani sama sebe nerozumiem.
Nie, musím premýšľať a bude to v poriadku. Čoskoro budem vydatá a nesmiem si dovoliť byť neistá a koktať. Koktanie značí neistotu. Radšej si všetko dvakrát premyslím.
„Chcem sa stretnúť.“ Povedal hneď
„T...“ začala som zbrklo, no nadýchla som sa a pokojne povedala, „nemá to význam. Daichi, som zasnúbená a toto... úprimne, čo je to? Nemá význam motať mi hlavu... A otec by ťa zabil.“ Dodala som, aby to malo lepší účinok.
„Milujem ťa.“ Na pár sekúnd som tomu uverila... alebo som tomu len chcela veriť?
No vedela som, že to nebola pravda, ibaže... počuť to... počuť to prvý raz od nejakého chlapca je... nie, nemá to žiaden význam, ak to nie je pravda a ja si nemyslím, že mi to niekto niekedy úprimne povie. Nie je to tak, že by som sa teraz sťažovala, no je to prostá pravda. Na čo by si niekto začínal s vydatou ženou (ktorou budem za také dva mesiace a za tie sa do mňa určite nemá kto zamilovať)? A môj (budúci) manžel... no tak, je to playboy! Veriť mu, že nebude mať milenky? Som taká hlúpa, či taká naivná? Bože, až teraz mi to došlo! No i keď to viem, i keď viem túto skutočnosť, stále ho chcem.
„Nemiluješ.“ Povedala som a bola som šťastná za to ako rozhodne môj hlas znel.
„Milujem ťa.“
„Daj Yuti pokoj.“
„Milujem ťa.“ Lži. Ani sa neopováž uveriť im, Hinata, ani na moment.
„Ahoj.“ A okamžite som zložila.
Nemiluje. Nemiluješ. Nemôžeš.

„Hinata, jedného dňa príde chlapec, ktorý si ťa bude vážiť a bude ťa milovať tak veľmi ako si zaslúžiš.“
„Prečo to nemôže byť Naruto?“
Mama sa zasmiala.
„Naruto... nuž, zrejme ti nie je súdený.“
„Hlúpy osud. Prečo nemôžu byť veci tak ako si prajem?“
„Vskutku. Prečo je to všetko tak?“ Pozrela sa na mňa so smutným úsmevom.

Pomaly prestávam veriť. Haha. Hahaha. Hahahaha.
Oči mi zaplavili slzy.
Prestávam veriť? Prestaň veriť!
Takmer som ten mobil v mojej ruke hodila niekam. Bola som na seba tak veľmi nahnevaná.
Pretrela som si oči a snažila sa začať usmievať, pretože vždy potom čo prestanem plakať je to na mne vidieť. Úsmevom sa to zvyčajne dá do poriadku.
Ah, prečo plačem? Prečo? Som zmierená s tým, že budem so Sasukem! Asi.
Zhlboka som sa nadýchla a keď som sa chystala pozrieť sa na mobil ako vyzerám, zbadala som na skrini rámik.
Z čírej zvedavosti som šla bližšie nehľadiac na to, že by som už mala ísť dole som sa pozrela na fotku v rámiku. Bolo na nej nejaké dievča so Sasukem. Čiernovlasé, nádherné dievča. Bolo mi proti srsti to priznať, no bola to pravda. Bola príšerne pekná.
Na tej fotke mal Sasuke ruku okolo jej pása a jemne sa usmieval. Ona takisto.
Kto je to? Sakura a Ino hovorili, že sa Sasuke nefotí. Keď ho žiadali, aby sa s nimi odfotil kategoricky to odmietal...

„Hej,“ ozvalo sa mi za chrbtom a ja som nadskočila. Nemotorne som sa otočila, až som takmer spadla.
„Už... si skončila?“ Pozrel sa mi na ruku, v ktorej som zvierala mobil.
„Ah, a-áno,“ oči som sklopila na podlahu. Nevedela som čo povedať. Vlastne mi niečo napadalo, ale bolo to tak trápne, tak úbohé, zúfalé a smiešne, že by som si radšej odhryzla ruku, než to vypustiť z úst. Nuž ale, to o milenke som vypľula aj tak, takže to s tou rukou by som asi radšej mala vziať naspäť.
„Otec?“ Spýtal sa a ja som sprvu nechápala. Potom mi až došlo na čo sa pýtal.
„Oh, nie... bolo... bolo to od niekoho iného.“
„Musel to byť niekto nepríjemný.“ Čože?
„Vskutku... no možno to bolo skôr tou konverzáciou, nie tým človekom.“
Chcela som ho objať. Chcela som Sasukeho príšerne objať. Neviem čím to bolo, no práve v tej chvíli som po tom veľmi túžila.
Chcem ísť domov. Chcem si ľahnúť do postele a pritúliť sa k nemu. Krásna predstava.
Ah, páni! Ja skutočne chcem... ah.

„Asi by sme mali ísť.“ Povedala som a zastala som pred ním, pretože stál práve vo dverách a znemožňoval mi tým opustiť jeho izbu. Zdvihol ruku a dotkol sa mi tváre. Veľmi jemne.
„Kto...“ začala som, no keď sa na mňa pozrel, okamžite som prestala.
Nie je to moja vec. Nie je, no keď sa ma takto ľahko dotýka mám pocit, že je, že mám právo vedieť kto je na tom obrázku. Som žiarlivá. Možno je to len jeho sesternica. Hah, no Shiori je tiež jeho sesternica a beriem ju ako hrozbu.
Hrozbu. Ja si ho vezmem, nie ona. Ja. Je môj.
Chytila som ho za košeľu, dala som sa na špičky, pritisla som sa k nemu a pobozkala som ho.
Som žiarlivá, sebecká a nenásytná.
A... a...
Už nič. Moja myseľ prestala pracovať a ja som si svoje ruky obmotala okolo neho. Jedna šla na jeho šiju a druhá do tých krásnych havraních vlasov. A on? Spolupracoval. Ruky si dal na môj chrbát a natlačil ma na neho ešte viac, než už som bola.
To som chcela. Vypnúť a pri Sasukem to šlo tak ľahko. Žiadne slová, zložité vety, pri ktorých by som sa zakoktala. Na čo? Proste... zavrieť oči a nemyslieť.

Avšak vždy musí prísť realita. A realita nebýva práve potešujúca. Keď sa naše pery oddelili, klesla som pätami na zem a zadívala som sa do zeme, pričom ma po chrbte zaliala horúčava.
Zasmial sa a ja som sa naňho odvážila pozrieť.
Pokrútil hlavou a ja som sa pýtala:
„Čo?“
„Bude to zábava.“ Povedal s úsmevom a keď som odstúpila, chytil ma za ruku a vyviedol von z jeho izby.
Keď sme išli do obývačky, svoju ruku si dal na môj pás absolútne prirodzene. Bola som tak šťastná. V tej chvíli som si proste užívala to, že som iniciovala bozkávanie, on spolupracoval a držal ma stále za ruku. Vtedy v noci, cestou sem, na jeho posteli, teraz a nakoniec si dal ruku okolo môjho pása.
No čo by mohla byť zábava? Čo tým mohol myslieť? Žeby naše manželstvo? Čo iné?
Nie, nie som teda pre neho nudná! Bavím ho!
Absolútne som prestala premýšľať nad Daichim, Yuti, otcom, tým dievčaťom, ktoré mal Sasuke na fotke... sústredila som sa len na to, že mi to prišlo tak, akoby sme boli skutočný pár. Akoby sme spolu skutočne chodili.

Ani som nevnímala kadiaľ sme išli a už sme vstupovali do obývačky. Členovia jeho rodiny práve debatovali a ja som si všimla, že ten chlapec – Misaki a jedno dievča, ktoré bolo pri stole chýbajú.
„...taká je pravda.“
„Nemáš pravdu, Shiori. Syn Hokageho – och, tu ste.“ Začal Itachi, no keď si nás všimol, zastavil sa. Jemne som sa usmiala.
„Sasuke, posaď sa s Hinatou.“ Povedala Sasukeho mama.
Sasuke si sadol na taburetku a ja som sa posadila pri neho.
„Každopádne, čo som chcel povedať je – ten chlapec si môže vyberať, jeho otec ho nenúti ženiť sa.“
„Skutočne nechápem prečo preberáme túto tému.“ Ohlásila sa Sasukeho mama a mne napadlo, že to nechce preberať kvôli tomu, že sme sa k ním pridali.
„Mama, ak chceš, aby sme sa o tom prestali hovoriť len kvôli Sasukemu a Hinate, príde mi to pokrytecké.“ Povedal Itachi a mňa zaliala horúčava.
Tá krásna chvíľa, keď som si prišla akoby sme boli skutočný pár je preč.
„Itachi!“ Ohriakla ho jeho matka. Ja som sa pozrela na Sasukeho, ktorý sa usmieval.
Zaujímalo by ma, či je taký Itachi stále.
„No, keď už sme pri týchto dvoch,“ otočil sa na nás Sasukeho otec, „dohodli ste sa už na dátume svadby?“
Pozrela som sa na Sasukeho a on zas na mňa, no dlho tento stret nepotrval, pretože som sa hneď zadívala inam.
„V skutočnosti sme sa o tom chceli porozprávať s vami. Neboli sme si istý či by vám náš dátum vyhovoval.“ Povedal Sasuke a ja som si vydýchla, že som to nemusela vysvetľovať.
„Iste, v takom prípade by som doporučoval hocijaký deň v októbri.“ Októbri? Nedohodli sa na dvoch mesiacoch? Prečo sa tam ponáhľajú? Dnes je predsa posledný augustový deň!
„Drahý, to je príliš skoro!“ Povedala Sasukeho mama.
„Čoby! Na čo dlho čakať? A mali by ste sa rozhodnúť u koho budete žiť, či u nás alebo...“
„Otec,“ skočil mu do reči Sasuke, „nechcem ťa uraziť, ale nemyslím, že by bolo vhodné, aby sme žili s našimi rodičmi.“
Bola som tak rada, že sa Sasuke ozval, tiež mi to neprišlo práve vhodné. Máme osemnásť a potrebujeme predsa žiť sami. Sami. Ja a Sasuke sami v jednom dome. V jednej izbe. V jednej posteli.
Oh môj bože! Oh môj bože!
To nič! Proste sa upokoj, dýchaj! Hinata, dýchaj!
Iba sa mi to zdá, alebo až príliš často premýšľam nad tým ako budeme my dvaja sami a potrebujem sa upokojovať? Krutá pravda, nezdá sa mi to.
„Tiež si nemyslím, že by to bolo správne. Iste, sú neskúsení, ale oni si vytvoria svoju vlastnú rodinu a chcú sa spolu naučiť žiť ako pár. No a ak im budú rodičia dýchať na krk, moc to nebude fungovať.“ Povedal Itachi a podal mi pohár. Vďačne som sa naňho usmiala a zadívala som sa na obsah toho pohára. Privoňala som a hneď som bola o trochu nevďačnejšia. Červené víno. Nemám rada alkohol.
Trochu som si odpila, no len máličko.

„Nemaj strach otec, nechceme od teba žiadne peniaze. Bude nám stačiť na začiatok aj obyčajný byt.“ Povedal Sasuke.
„Uťahuješ si z nás? Ak chcete žiť sami v poriadku, no na čo by ste žili pár týždňov v byte, keď potom budete potrebovať dom? Deti potrebujú priestor.“
Deti. Sasukeho deti, ktoré budú vo mne. Panebože.
Nie, nie, nie, nie, nie. Ja... ja sa na to skutočne ešte necítim... samozrejme niežeby to niekoho zaujímalo! Oh môj bože... nevoľnosť, bolesti, neustály strach či je to dieťa v poriadku, potom pôrod, po ktorom ten strach bude pokračovať a zase odznova.
Koľko detí vlastne chcú, aby sme mali? Nie som stroj!
Potrebovala som ísť na vzduch, no prišlo mi nezdvorilé sa len tak zodvihnúť a ísť sa prevetrať. Bála som sa pošepkať to Sasukemu, ktovie čo by si pomyslel.

Dívala som sa na svoj pohár a premýšľala som kedy to už skončí. Bola som veľmi unavená. Chcela som si ľahnúť do postele a ležať... pri ňom. No možno nepríde dnes večer.
Debata sa pohla od našich detí k nejakej päťdesiatročnej žene, ktorá býva v Konohe a je tehotná.
Sasukeho ruka sa uvelebila na mojom chrbte a nahol sa ku mne.
„Ešte chvíľu a vypadneme.“ Pošepkal mi a ja som sa jemne usmiala. Žeby myslel na to isté na čo ja? Nie, nemaj hlúpe ilúzie. Stále mal však ruku na mojom chrbte a jedným prstom išiel vyššie, až som sa okamžite vzpriamila, pošteklilo ma to. Potichu sa zasmial a vzal si zo stola pohár v ktorom mal naliate.
Ah.
Myslím, že je na čase si to priznať. Asi som do Sasukeho skutočne zamilovaná.
Samozrejme som pokrytec. Nedokážem to povedať bez toho „asi“. Aspoň zatiaľ.

Koniec dvadsiatej časti.