Zrození legendy II: 5. Ticho pred búrkou 2.časť

Zrodenie Legendy II: 5. Ticho pred búrkou 2.časť

„Akú odmenu máš presne na mysli?“ uškrnula sa čiernovláska na Naruta.
„Pôjdeš so mnou na rande.“ Aikemi sa zasmiala nad blonďáčikovým sebavedomým hlasom.
„Ako si môžeš byť taký istý.“ Odbila ho a jeho stowatový úsmev povädol. Pristúpila k nemu bližšie a on zostal stáť ako obarený. Všetko mu zrazu začalo dávať význam.
„Využila si ma?“ zašepkal neveriaco. Čiernovláska sa zatvárila smutne.
„Zo začiatku áno, ale časom...“ nedovopovedala. Prišla bližšie k blonďáčikovi a vpila sa mu do modrých očí.
„Neviem prečo, ale už to nedokážem. Nechcem byť krutá a zlá, nie v tvojej prítomnosti. Neviem byť taká ako pred tým, keď som s tebou. Pri tebe sa cítim ako malé dieťa a teším sa na každý tvoj úsmev, pohľad. Na každé slovo čo povieš. Takže to vyskúšajme. Ale nebude to rande.“ Povedala úprimne a na konci sa na neho uškrnula. Naruto sa prekvapene na ňu pozeral.
To dievča nevie čo chce, myslel si Naruto.
Práve ti....nedopovedal Kurama v úžase. Naruto v duchu prikývol.
Ešte si to ale neuvedomila. Musím ju presvedčiť o jej citoch ku mne a o tých mojich k nej. Dostala sa mi pod kožu a ja ju teraz len tak nepustím, povedal blonďáčik odhodlane Kuramovi.
To sú vážne slová, chlapče. Len ich musíš myslieť naozaj.
Tak ako nikdy. Odpovedal Naruto Kuramovi a v duchu sa uškrnul.
„Takže, kam pôjdeme?“ spýtala sa nedočkavo. Naruto zažmurkal a uškrnul sa na ňu.
„To je prekvapenie.“ Povedal a vystrel pre ňu svoju ruku.
„Chyť sa ma a môžeme vyraziť.“ Aikemi videla ako sa blonďáčikovi zablískalo v očich a na malinkú chvíľu dostala strach. Potom ale v duchu prevrátila očami a s odhodlaním Naruta chytila za ruku. V ten moment cítila na svojich očiach jeho ruku a cítila ako sa priemestnili.
„Teraz neotváraj chvíľu oči,“ zašepkal Naruto do ticha a Aikemi z neho cítila to vrušenie. Jeho nálada bola nákazlivá. Začala byť nedočkavá a začala sa tešiť na to čo sa bude diať.
Čo to... Aikemi zostala ako primrazená. Naraz pocítila toľko pocitov. Jeden zvláštnejší ako druhý. Nikdy predtým ich nepocítila a na chvíľu sa ich zľakla. Potom sa však na chvíľu zamyslela, ale na nič neprišla. Snažila sa rýchlo ukľudniť a znovu sa mysľou vrátila k Narutovi. Cítila ako ju chytil za ruku a mierne potiahol. Vykročili.
„Ešte dlho musím mať zatvorené oči?“ opýtala sa ho po niekoľký krát.
„Môžeš otvoriť oči, Aikemi.“ Povedal potichu a od napätia sa mu stiahli všetky svaly.
„Naruto...“ zlyhal jej hlas.
„Čo povieš na naše prvé rande?“ tešil sa ako malý chlapec.
„Je to tu prekrásné. Kde to sme?“
„Neďaleko hraníc Dažďovej. Je tu karneval, tak ma napadlo, že by sa ti to mohlo páčiť.“ Mykol plecami s hraným nezáujmom, ale nedokázal skryť nadšenie, ktoré z neho doslova sršalo. Aikemi sa zasmiala.
„Na čo teda čakáme?“ nečakala na Narutovu odpoveď a potiahla ho za ruku. Spoločne sa vydali do dedinky užiť si krásy karnevalu.

U Nagata
„Ako to myslíte, že neviete kde je? Nemohol sa prepadnúť pod zem!“ rozčuloval sa Nagato. Už od rána nevedeli nájsť Naruta. Malý Minato im dal totižto zabrať. Celý deň plakal a mrnčal a robil prblémy. Nikto z Akatsuki si s ním nevedel dať rady.
„Proste ho nikde nevieme nájsť. On sa niekde nakoniec ukáže, nemaj boja, Nagato,“ ukľudňoval ho Sasuke. Bol unavený a nervy mal na pokraji výbuchu. To dieťa im dalo teda poriadne zabrať. Ešte, že si s ním Sakura poradila.
„Ako ste ho vlastne umlčali?“
„Stačil jeden prísny pohľad od Sakury a v jej náručí bol ako baránok. Všetci sme si oddýchli. Dokonca aj Minato a teraz pokojne spí.“ Sasuke sa uchechtol nad tou spomienkou. Nagato si povzdychol.
„Ako sa má? Sakura.“ Sasuke sa zamračil.
„Neviem. Skús sa opýtať Itachiho, ktorý, podľa mňa, s ňou trávi viac času ako by mal. Je to choré.“
„Nestaraj sa do druhých a neohováraj ich za chrbtom.“ Ozvalo sa za ním. Rýchlo sa otočil, strach v očiach.
„Itachi...“ vydýchol.
„To čo hovoríš vôbec nie je pravda, braček.“ Hovoril rýchlo Itachi, ale nepozel sa pri tom na Sasukeho.
„To je jedno. Chcem vedieť ako je na tom Sakura a kde, do pekla, trčí Naruto.“ Nagato sa zhlboka nadýchol, aby sa ukľudnil.
„Sakura je celkom v poriadku. Odvtedy čo sa prebrala, akoby to ani ona nebola. Je oveľa krotkejšia a priateľskejšia. Keď sa jej pýtam na to genjutsu od Naruta iba pokrúti hlavou. Keď sa bavíme o Narutovi v jej blízkosti, v očiach má strach, ale aj rešpekt. Vôbec ju nechápem.“ Itachi sa zatváril smutne.
„No, nech už to bolo čokoľvek, raz sa to určite dozvieme. Teraz potrebujem Naruta. Kde do pekla trčí!“ Nagato sa už neovládol a jedným máchnutím ruky zhodil všetky papiere zo stola. Od hnevu zaťal päste.
„Ježiši, Nagato! Ukľudni sa!“ zháčil sa Sasuke. Spolu s Itachim sa ho snažili ukľudniť a potom všetko pozbierali.
„Nagato,“ začuli hlas Konan. Bol mierne ostrý. Nagato sa zľakol a so strachom očiach sa pozrel do dverí.
„Konan,“ oslovil ju.
„Ukľudni sa. Naruto je vonku neďaleko hraníc. Príde až nad ránom.“ Informovala ho kľudne a všetci sa tvárili prekvapene.
„Ako to vieš?“
„Posielal mi líšku. Mal tam niečo neodkladné. Neboj sa o neho toľko. Je už veľký chlapec.“
„Ja sa len bojím, že vyvedie nejakú somarinu.“ Povzdychol si Nagato.
„Som si istá, že tentoraz nič nevyvedie.“ Konan sa záhadne uškrnula. Otočila sa na päte a odišla s miestnosti.
„Dobre. Tak to bolo trochu čudné. No to je jedno. Idem ja, majte sa.“ Rozlúčil sa rýchlo Sasuke a odišiel.
„Mám taký pocit, že zajtra bude ťažký deň,“ priznal sa Nagato.
„To verím. No nič, musím utekať. Maj sa, Nagato.“ Itachi zmizol ako víchor.
„Čo sa to so všetkými stalo? Prečo tak rýchlo zdrhli?“ mrmlal si pre seba Nagato a pustil sa do papierov na stole, aby sa rozptýlil.

Neďaleko Dažďovej
„Prečo si sa chcela stretnúť tu?“ začal Itachi hneď od príchodu.
„Keby bol náhodou niekto zvedavý ako tam tí dvaja za tým kríkom!“ posledné slová Sakura už zakričala a hodila do kríku kunai. Spoza neho vyskočili Sasori a Deidara.
„Nemáte byť vy dvaja niekde pri Temnom pobreží?“ rýchlo sa spýtal Itachi.
„Banditi sú vyriešená záležitosť, ale so Sanbim je trošku väčší problém. Potrebujeme to prediskutovať s Bossom.“ Odpovedal Deidara. Sakura sa na nich zamračila.
„Prečo nás teda špehujete?“ vybuchla.
„Čo skrývate vy hrdličky?“ provokoval Sasori a uškrnl sa. Keby Itachi rýchlo neschmatol Sakurinu ruku, už by sa po nich rozbehla.
„Pusť!“ zakričala na neho. Itachi pokrútil hlavou.
„Choďte za Nagatom a neotravujte tu.“ Hovoril k tým dvom, ale stále sa pozeral na Sakuru.
„Ježiši, kazíte všetku zábavu.“ Nadurdil sa Deidara a nasledovaný Sasorim odišli. Itachi si vydýchol a zavrel oči.
„Prečo si taká výbušná?“ spýtal sa po chvíli. Ešte stále ju držal.
„V Konohe ma učila Godaime. Pri jej tvrdom tréningu sa mi dostalo aj jej povahy. Každý mi hovoril, že som ako jej mladšie dvojča, dokonca aj moji rodičia.“ Povedala smutne.
„Sakura...“
„To je jedno. Nechaj to tak.“
„Chcem sa ťa na niečo opýtať.“ Začal Itachi a keď mlčala, pokračoval.
„Prečo sa všetci v Konohe správali k Narutovi ako k poslednej špine?“ Itachimu to už dlho vŕtalo hlavou. Pýtal sa už na to Naruta aj Nagata, dokonca Sasukeho, ale nikto mu neodpovedal.
„Neviem kto to začal. Už od malička ma vychovávali tak, aby som ho nenávidela, aby som sa mu vyhýbala, lebo je nebezpečný, zlý. Neskôr som sa dozvedela, že je v ňom Kyuubi. Všetci si mysleli, že to je Kyuubi a nenávideli ho. Báli sa ho. Pozerali sa na neho chladnými očami a snažili sa ho vyhodiť z dediny. Potom k nám prišli dve zatúlané deti. Boli dobité a skoro vyhladoveli. Naruto ich zobral k sebe a staral sa o nich. Nenávisť dedinčanov sa presunula aj na nich. Naučili sa to ignorovať a žili svoje životy. Nikdy som ich nevidela plakať. Boli silný a potajomky som ich uznávala.“ Kecala Sakura. Itachi sa usmial. Ako rýchlo sa dostal k jej dôvere.
„O tom niečo viem. Takže nikto nevedel prečo presne ich nenávidia?“
„Dá sa povedať, že sa báli, že sa Naruto raz premení a zničí dedinu tak, ako to urobil Kyuubi keď sa Naruto narodil. Všetci sme si donedávna mysleli, že je to hocijaké dieťa, ktoré Yondaime našiel a zapečatil do neho Kyuubiho. Nevedeli sme, že je to jeho syn. Vždy sme si mysleli, že zahynul spolu s jeho rodičmi.“ Povedala Sakura smutne.
„Podľa toho čo hovoríš, nevyzerá to tak, že by si Naruta nemala rada.“ Prehovoril Itachi. Sakura sa uškrnula.
„Nie je to tak, že ho nemám rada. Učili ma, že ho mám nenávidieť a strániť sa jeho blízkosti. Vždy mi vtĺkali do hlavy aký je nebezpečný. Ako malá som tomu, čo mi hovorili, nerozumela a trošku som ho chápala. Potom už začal Naruto spolu s Reibim a Miako nenávidieť dedinčanov a ku mne to už tak samo nejak prischlo, že som sa pripojila k davu.Nikdy som ho však úplne nenávidela.“
„Podľa vášho stretnutia tu v Dažďovej to tak nevyzeralo.“ Itachi sa uškŕňal.
„Nejde o to. Mňa len vytáča ako ma podceňuje a snaží sa ma za každých okolností zbaviť. Provokuje ma a vytáča ma. Neznášam ho za to.“ Sakura pri tých slovách zaťala päste.
„Takže ho máš rada,“ smial sa Itachi. Sakura sa na neho zamračila.Smial sa ďalej.
„Možno trochu. Skôr ako brata alebo blízkeho priateľa,“ priznala nakoniec. Itachi si vydýchol.
„To je fajn.“
„Nie že mu to povieš!“ Vyletela na neho. Itachi zdvihol ruky.
„To by som si nikdy nedovolil.“ Smial sa.
„Prečo ti teda neverím?“
„S tým ti ja nepomôžem.“ Itachiho dobrá nálada sa nestrácala. Sakura mohla na jeho úsmeve oči nechať.

U Naruta a Aikemi
„Už je to rande?“ pýtal sa blonďáčik po niekoľký krát. Aikemi si povzdychla.
„Dobre. Fajn, vyhral si. Je to rande. Spokojný?“ prevrátila očami nad jeho odzbrojujúcim úsmevom. Niekedy sa správal ako päť ročný, ale to sa jej na ňom páčilo.
„To je dobre. Inak by som nemohol spraviť toto,“ zašepkal a ich pery sa spojili. Aikemi sa rýchlo odtiahla a zažmurkala na blonďáčika.
„Už...už musím ísť. A...Naruto, ďakujem.“ Vydýchla a už jej nebolo. Naruto sa pre seba uškŕňal. Dal si ruky do vreciek a vybral sa domov.

Na ďalší deň
Naruto sa zobudil na plač trhajúci ušné bubienky.
„Minato,“ povzdychol si a rýchlo sa za ním vybral. Vošiel do izby a hneď bolo po plači. Zostalo ticho v celom dome. Naruto prišiel k postieľke a videl ako sa na neho čiernovlasý chlapček usmieva.
„A ja, že prečo tak rýchlo stíchol,“ ozvalo sa za Narutom. Rýchlo sa otočil.
„Sesternička, čo ty tu?“
„Strážila som Minata celý čas čo si tu nebol. Po zraze si sa neukázal celý deň. O Minata sme sa museli starať my. Nagato penil.“ Karin sa na neho zamračila. Blonďáčik si povzdychol.
„Mal som k nemu namierené. Už aj za ním idem, aby sa náhodou ešte niečo nestalo,“ podpichol ju Naruto a ona na neho prevrátila očami.
„Dobre. Tak ja sa zatiaľ o Minata ešte postarám, ale potom dlho odo mňa pomoc nečakaj. Je to anjelik, ale niekedy srašne lezie na nervy. A to má ešte len pár mesiacov.“
„Ďakujem, Karin.“ Odpovedal jej s malým úsmevom a rýchlo odišiel. Smeroval k Nagatovi.
„Uzumaki!“ kričal za ním niekto. Otočil sa.
„Tak už je ti lepšie, Sakura?“ uškŕňal sa na ňu. Sakuru zarazilo, že ju oslovil menom.
„Už aj áno. Ideš za Nagatom?“ zmenila rýchlo tému.
„Hej. Karin hovorila, že dosť penil kým som bol preč. Idem si to odčiňiť.“ Usmial sa.
„To je zmena,“ zamrmlala Sakura.
„Myslíš to ako sa k tebe správam?“ opýtal sa jej blonďáčik. Sakure k nemu vystrelili oči od prekvapenia.
„Si členom Akatsuki. K svojim kolegom sa správam inak ako k iným ľuďom. Navyše nemám rád keď sa hádam so ženou. Je to otravné a ty si dosť výbušná. Musím si chrániť ksicht pred tvojimi päsťami.“ Sakura sa nad tým zasmiala.
„Aj ja sa pokúsim k tebe správať milšie. Nakoniec to vyzerá, že nie si taký hrozný ako nám v Konohe o tebe hovorili.“ Povedala smutne.
„Nič si z toho nerob. To už je dávno. Nenávideli ma, nenávidia ma a aj budú. Je to niečo, čo už nezmeníš. Navyše teraz sa ma aj boja. Som obávaný modrý démon z Dažďovej,“ uškrnul sa blonďáčik a zatriasol rukami akoby to bolo strašidelné. Sakura sa usmiala. Bol naozaj úplne iný ako si ho pamätala.
„Už pôjdem. Nagato je určite celý bez seba kde som.“
„To určite je. Maj sa, Naruto.“ Smiala sa Sakura a rozišli sa vlastnými cestami. Naruto nad tým len zakrútil hlavou a s úsmevom na tvári sa vybral do Nagatovej pracovne.
„No konečne! Kde si doteraz trčal?!“ vykríkol na neho Nagato.
„Čo odo mňa potrebuješ?“ ignoroval jeho otázku. Nagato prevrátil oči.
„Potrebujem, aby si išiel do Suny. Musíme doriešiť eše pár detailov.“
„Prečo tam nejdeš ty?“
„Mám tu nejaké povinnosti. Nemôžem to nechať na Itachim. Ten má iné problémy.“
„Myslíš Sakura problém a Sasuke problém?“ Nagato sa zasmial.
„Aj tie. Ako inak vychádzaš so Sakurou?“ opýtal sa pre zmenu.
„Pred chvíľou sme sa stretli. Bola dosť výrečná a priateľská. Je to celkom príjemná zmena keď na ňu človek nemusí nadávať a rozčulovať sa nad ňou.“
„To áno. Itachi hovoril že je dosť iná od toho vážho súboja.“ Naruto zažmurkal.
„Naozaj?“ spýtal sa prekvapene blonďáčik.
„Teraz to ale nechaj tak. Musíš ísť do Suny hneď.“
„Rozkaz, šéfe.“ Zasalutoval blonďáčik a už ho nebolo. Nagato nad ním pokrútil hlavou.

Neďaleko Suny
„Čo sa to tam deje?“ mrmlal blonďáčik. Neďaleko od neho počul rynčanie zbraní a výkriky. Na nič nečakal a rozbehol sa tým smerom.
„Čo to...“ nedopovedal. Rýchlo začal konať.
„Kage bushin,“ vykríkol a na ninjov sa pustili jeho klonys Rasenganmi. On sa zatiaľ priblížil k skupinke ninjov, ktorí boli zo Suny.
„Ty si...“ nedopovedal ninja. Zasekol sa mu hlas.
„Uzumaki Naruto. Čo sa tu deje?“ pýtal sa všetkých.
„Zaútočili na nás ninjovia z kamennej. Odohnali sme ich od dediny, ale stále ich pribúda. Sú otravní ako hmyz.“ Sťažovala sa blondínka.
„Ty si Kazekageho sestra,“ vyhŕkol Naruto.
„Temari.“ Odpovedala mu s miernym úsmevom.
„Teší ma. No teraz porazíme tento hmyz a ide sa do Suny.“ Rozhodol Naruto a všetci sa vrátili do boja. S Narutovou pomocou padali ako vrecia zemiakov. Jeden po druhom, až nakoniec zostal iba jeden. Narutovi rotoval v ruke Rasengan. Chcel mu uštedriť posledný úder.
„Zadrž!“ vykríkla na neho Temari.
„Zoberieme ho do Suny a vytiahneme z neho informácie. Určite bude niečo vedieť.“ Naruto zažmurkal v prekvapení. To ho vôbec nenapadlo. Povzdychol si a Rasengan mu zmizol z ruky. Prehodil si ninju cez plece a nasledovaný ninjami zo Suny sa vydali do ich dediny.
„Nechaj mi ho na starosť a choď za Gaarom.“ Ozvala sa Temari pri bráne.
„Si si istá?“
„Nemám päť. Zvládnem to.“
„Ako myslíš.“ Odpovedal jej blonďáčik a zložil ninju na zem.
„Ďakujem. Za všetko, Naruto.“ Povedala. Naruto sa na ňu usmial a odišiel do Kazekageho kancelárie.
„Vstúpte,“ ozvalo sa spoza dverí. Naruto vošiel a prvé čo videl bol Gaarov prekvapený pohľad.
„Myslel som, že príde Amekage.“ Priznal Gaara. Naruto sa zatváril prekvapene.
„Hovoril, že nemôže. Poslal mňa ako zástupcu. Vraj kľudne môžeš o všetkom so mnou hovoriť.“ Odpovedal mu rýchlo.
„V poriadku. Posaď sa.“ Naruto tak urobil a vážne sa pozrel na Gaaru. Padali jedna otázka za druhou. Zisťovali o sebe všetko čo mohli. Zdôverovali sa. Každý poskytol informácie tomu druhému o ich dedine. Vymysleli niekoľko plánov, možných stratégií a skupín. Prešlo pár dní.
„Myslím, že je to už všetko,“ ozval sa Naruto po krátkom tichu.
„Tiež si to myslím.“
„Pomaly pôjdem. Treba všetko pripraviť a dohodnúť sa s Mizukage.“
„To...“
„Gaara!“ s krikom do jeho kancelárie vtrhla jeho sestra.
„Čo sa deje, Temari?“
„Ten ninja, čo sme ho priviezli. Vedel o Kamennej dosť zaujímavé veci čo sa týka nadchádzajúcej vojny. Myslím, že by si mal o nich vedieť.“
„Rozlúčim sa tuto s Narutom a hneď som pri tebe.“ Ukázal na blonďáčika.
„Ahoj, Naruto.“ Pozdravila ho prekvapene. Vôbec si ho nevšimla.
„Temari,“ oslovil ju krátko. Ako na povel vyšla z miestnosti.
„Ďakujem za všetko, Naruto. Myslím, že naše ďalšie stretnutie bude na bojisku. Pošlem vám informácie od toho ninju.“
„To áno. Ďakujem. Tak zatiaľ, Gaara.“ Usmial sa Naruto. Podali si priateľky ruky a spoločne vyšli z miestnosti.
„Vidíme sa, Temari.“ Žmurkol na ňu pri odchode.
„Zatiaľ!“ kričala za ním.