Raitatsu 2. Blondcky, blesky, bohovia

„Sakra, ďalšia blondína a tiež má vlasy v očiach,“ neodpustil si Hidan, keď zazrel dievča na konári.
„Nechaj si to pre seba ty masochistická mníška!“ štekol naňho Dei, ktorý veľmi dobre vedel na čí účes sa naráža.

Ich protivník, ktorý sa nečakane zmenil na protivníčku, na nich uprel tmavo fialové oči z ktorích doslova sršali blesky. To jej však nevydržalo dlho, z hrdla sa jej dral dávivý kašeľ a donútil ju zohnúť sa v páse. Po niekoľkých tuberáckych záchvatoch chrchlania jej z úst vyletel strieborný poprašok. Zas sa narovnala, aj keď s troška menšou dôstojnosťou. Ladným pohodením hlavy si striasla neposlušnú ofinu z očí. Tá síce nebola tak nelogicky dlhá a asymetrická ako Deidarova, ale jednotlivé pramene mali úchylku padať pri každom rýchlejšom otočený hlavy do očí.

Teraz na ňu upieralo zrak deväť najhorších vydedencov a zabijakov svojej doby. Ona im pohľad, s pokojom Angličana a drzím úsmevom, opätovala.
Všetci sa tvárili dosť prekvapene, teda až na Itachiho a Sasoriho ktorích by snáď nerozhodilo ani Kakuzove prispievanie na charitu či to, že Deidara je proti predaju výbušnín neplnoletým. Svet je však ešte stále trochu normálny a ani jedna z vyššie spomenutých situácií, vďaka ti mocný Jashin, nehrozí.

Hidan si ju premeriaval s perverzným pohľadom alá Jiraiya, čo mu však nemôžeme zazlievať, keďže jediná žena ktorú posledných pár mesiacov vídaval bola Konan, a tá sa opozerala dosť rýchlo. To dievča vyzeralo zvláštne. Blond vlasy ktorích končeky boli fiaové, po plecia, veľké, tmavo fialové oči, štíhla, možno s trochu chlapčenskou postavou, ale pekná celkom bola.

Oblečená bola prakticky a trochu vyzývavo. Krátka, hnedá sukňa z pevného materiálu. Opásaná hrubým opaskom ktorí bol mierne nakrivo, na ktorí si mohla pripevniť svoje zbrane. Na nohách mala tmavé sieťované legíny takmer po kolená, tie podtrhovali jej dlhé štíhle nohy. Topánky boli pre ninju netypické. Čierne, kožené, šnurovacie s pevnou podrážkou boli nad polovicu lýtok. Tričko, tmavej v noci neurčitej farby, obťahovalo jej driek a, podľa Jashinistu, mierne podpriemerný hrudník.
Všetkých upútali jej dve čelenky. Prvá so znakom listovej, no takmer z polovice roztavená ,akoby bežala požiarom, bola na tesno priviazaná na krku a znak bol preškrtnutý. Druhá, priviazaná na ľavom ramene, mala znak zvučnej. Táto čelenka vyzerala ešte horšie, bola celá poškriabaná na pár miestach preliačená, znak bol aj tu preškrtnutý.
Veliteľ sa zamračil, aj keď to spod klobúka nebolo vidieť.

„Čo si mala s Orochimarom?“ zavrčal na ňu a premeriaval si ju. Nevidel prekliatu pečať ale to neznamenalo, že ju nemá niekde pod oblečením.
„Heh, čakala by som, že ma spoznáš. Ty a Sasory ste sa so mnou predsa stretli dva roky pred tým než Orochimaru opustil Akatsuki. Aj keď to už bude pomaly deväť rokov, nedivila by som sa kebyže ste sa snažili na toho hada zabudnúť,“ uškrnula sa keď videla ďalšiu vlnu prekvapenia, či už preto lebo toto predniesla čistým hlasom bez štipky chrapotu, alebo vďaka obsahu vyhlásenia.
Sasorimu sa rozkrútili obvody v hlave. Mal vynikajúcu pamäť, treba ju len vytiahnuť zo zložky s nepoužívanými súbormi. Po chvíli tichého zvuku šrotovania koliečok sa mu v hlave vynorilo toto:

On s Orochimarom, ako bývalým partnerom, sedeli u šéfa na koberčeku za to že skašľali misiu v skrytej oblačnej.
„Mali ste doniesť jeden zvitok, jeden! Do pekla, ani to nedokážete spraviť poriadne. Veď to by zvládlo aj decko na akadémii!“ zúril šéf až sa mu chveli piercingi.
„Moja vina to nebola! Orochimaru nás prezradil keď sa vlámal do sídla Raikageho a ukradol z tade... Čo vlastne?“ Až teraz si uvedomil, že celou cestou bol, na toho Hada, taký napálený, že sa pozabudol spýtať prečo ohrozil celú misiu a ich životy. Na legendárneho Sanina sa upreli dva spýtavé pohľady.
„Ja som jej sľúbil, že jej to donesiem,“ zatiahol had takmer previnilo. Na to si Pein neprítomne popotiahol piercing v uchu a Sasori si v svojom sluchovom obvode márne hľadal piliny. Počuli správne?
„Jej?!“ skríkli šokovane kolega so šéfom.
Predstava Orosliza ako nosí darčeky opačnému pohlaviu bola priveľa aj na flegmatický kus dreva, ktorým majster bábkar bez diskusie bol, no šéfovi, cholerikovi, sa tlak šplhal do závratných výšok Olympu.
„Že to je jeden z tých tvojich genetických pokusov?“ nadhodil červenovlasý aféru jak z Las Vegas.
„Čo? Nie! Jasné že nie! Čo si preboha myslíte že s ňou mám?“ bránil sa urazene obvinený.
„Keď kvôli darčeku pre jednu ženskú necháš padnúť misiu, tak asi nie ste náhodný známy.“ skonštatoval podráždený Šéf.
„Ona je jeden z mojich najlepších prisluhovačov, hneď po Kabutovi. Keď počula že idem do oblačnej povedala, že počula o zbrani ktorú by chcela. Ja som jej samozrejme hovoril že idem služobne, ale tie jej oči by obmäkčili aj masového vraha. A potom ma ešte vydierala s tým, že už som jej dávno sľúbil niečo lepšie než tú starú katanu.“ Pozeral do zeme smutne Orochimaru a ťukal prstami ako Hinata pred Narutom. Keď zdvihol pohľad od svojich sandálov, uvidel stelesnenie boha pomsty a bolesti plné piercingov.
„Koľko jej do pekla je?“ Šéfovi dochádzalo že takto by nikto o dospelom človeku nehovoril.
„Sedem. Môžem vás zoznámiť, uvidíte, je naozaj milá a určite bude poctená zo stretnutie so samotným bohom a majstrom jedov.“ Ak mu niečo šlo, tak podlizovanie. To doslova.
„Tak nás k nej zaveď!“ rozkázal vodca, už vo viditeľne lepšej nálade.
„Za mnou Bože,“ povedal Orochimaru a tak opustili pracovňu.
Prvý úlisný had, druhý kráčal Pein, ale pripomínal kohúta naparujúceho sa na smetisku a posledný sa drevene ťahal Sasori, ktorý len prevracal oči, po prípade celú hlavu, nad podlízavosťou svojho kolegu.
Hadí muž ich zaviedol spleťou katakomb pod sídlom. Tu bolo vezenie, mučiarne a neuveriteľné množstvo harabúrd, ktoré si členovia nanosili do svojich izieb a potom bez toho, aby upratali, si ráčili zhebnúť v boji. Všetok ich bývalý majetok (ktorí sa nedal speňažiť, o zvyšok sa staral Kakuzu) končil v týchto plesnivých chodbách. A tak sa trojica predierala množstvom zničených či zhrdzavených zbraní, vypchatých zvierat a spodného prádla.
„Tadeto prosím,“ ukázal hadí sprievodca na dvere, hneď pri zbierke nejakého lovca lebiek, a otvoril ich.
Keď boli dnu Orochimaru zase zavrel, takže sa ocitli v absolútnej tme Had opatrne zavolal: „Hej maličká, doniesol som ti darček až z Oblačnej!“
Na to vytiahol zvitok a vyvolal z neho dve striebristo lesklé čepele. Pein a Sasori sa nervózne ošívali. V tme slabo zažiarili dva modré, chvejúce sa svetielka. Naklonili sa, chvíľu boli nehybné a potom pár krát mrkli.
„Kto to je, Orochimaru-sama?“ opýtal sa dievčenský hlások, avšak vážne a ostro.
„Ja som Pein! Som šéfom tuto Orochimara a som Boh!“ Jeho ego bolo podľa všetkého tam kde pred tým krvný tlak.
„Nepýtam sa na teba kovový ksicht. Ty ma nezaujímaš. Máš úplne normálne elektromagnetické vyžarovanie ako každý iný obyčajný človek,“ vysvetľoval hlások ako nechápavému mladšiemu bratovi. „Ten druhý. Jeho telo nevydáva elektrické impulzy, len jeho srdce.“ Dve svietiace oči sa v tme znovu zvedavo naklonili. „Kto si?“
„Toto je môj kolega Sasori. Jeho telo je drevené, urobil zo seba živú bábku, preto nevidíš elektrické impulzy v nervoch,“ povedal upokojujúco Orochimaru smerom k hlásku. „Čo keby si zapla svetlo?“
„Ja ho nepotrebujem,“ odpovedala a čakala na dôvod prečo by ho mala zapnúť.
„Ale mi áno, maličká, tak zapáľ, veď takto ťa ani neuvidia, Takara,“ presviedčal ju. Na to sa jej oči rozžiarili, bolo vidieť spaľujúce blesky ako sa jej mihajú dúhovkou, čierne zrenice sa roztiahli. Na strope sa rozblikala holá žiarovka. Pred nimi sedelo na starom gauči malé dievča so srnčími fialovými očami a blond vlasmi ktoré sa na končekoch sfarbovali do fialova.

Šéf stál a krútil si piercingmi. Premýšľal, odkiaľ tú malú pozná. Jeho podriadení mu pribehol na pomoc.
„Šéfe, spomeňte si, vtedy Orochimaru kvôli nej skašľal misiu,“ našepkával mu bezvýsledne. Keď videl, že takto to nepôjde, zobral to z iného konca. „Je to to malé dievča ktoré vám povedalo kovový ksicht.“ Na to sa šéfkovi objavil na tvári osvietený výraz a jeho gang sa snažil zamaskovať smiech za kašeľ.

„Takže Hadova prisluhovačka ...“ zavrčal leader s poškvrneným egom, ale nedokončil to urážlivé čo o nej mienil povedať.
„Už dávno nie. Pár mesiacov po tom čo odišiel z organizácie som od neho zdrhla. Náhodou som sa dostala do Konohy, tam som, ehm, takpovediac vyhodila poistky, zas zdrhla a zvyšok už ste videli,“ povedala na jeden nádych, aby nepokračoval v tom v čom začal.
„Takže to je tvoj životopis v dvoch vetách,“ sucho konštatoval stále urazený vodca"
Takara len mikla plecom a prevrátila oči nad tým, ako ho ten kovový ksicht, po skoro desiatich rokoch, stále žerie.

„Možno by si mala odpovedať normálne!“ začal Deidara povýšene. „Lebo ak sa chceš pridať k Akatsuki, tak rozhádzať si to zo šéfom nie je najlepší nápad,“ dokončil Dei poučným tónom aby ju strápnil a vedel, že si aspoň trochu šplhne u šéfa.
„Možno by si mal poučovať niekoho, koho to bude zaujímať,“ odsekla mu ostro.
„Je jedno čo si bola u toho slizkého hada. Tu nie si nič! Kebyže chceme tak už si dávno mŕtva!“ Uškrnul sa a opätoval jej naštvaný pohľad. Predtým si to neuvedomil, ale teraz si všimol jemný úsmev ktorí jej pohrával na perách.
„Vieš môj zlatý.“ Začala s povýšene ona. „Kebyže mi platia za každým keď mi toto niekto povie, už by som bola milionárka. Ale ver mi, že ešte nikto kto to povedal nežil dosť dlho, aby si to zopakoval.“ Odrazila sa a v okamihu stála vedľa neho, z jej tela sršali modré iskry. Rýchla otočka a výkop. Deidara sa ani nestihol kryť rukami a tak ho jej ťažká topánka zasiahla rovno do hrude. Odhodilo ho na konár o niekoľko metrov ďalej. Z úst mu vytiekol pramienok krvi, čo pri sile nárazu nebolo až také prekvapivé.

„Vieš moja zlatá!“ zavrčal jej smerom šéf. „Možno by si sa mohla zamyslieť nad slušným správaním.“
„Vy by ste sa mal zamyslieť nad tým, že takto preháňať to opakovanie svedčí o mozgovej poruche,“ odpálkovala ho drzo a sledovala ako sa mu piercingi žhavia do biela. Keď Kisame a Hidan zbadali vražedný pohľad Rinneganu uvedomili si, že majú príležitosť vytiahnuť sa v očiach ich drahého šéfa. Aby bolo jasné, takmer každý člen Akatsuki, okrem Sasoriho a Itachiho, má na rováši niečo, o čom by bol rád aby sa na to zabudlo, alebo aby aspoň šéf zabudol...

Tí dvaja sa na ňu rozbehli každý s inej strany.
Natiahla ruky a medzi prstami jej zapraskali elektrické výboje. Namierila na každého jednou rukou a zasiahla ich bleskom. Kisameho hodilo v kŕčoch na zem ale Hidan sa začal hurónsky smiať.
„Smola, ty malá s*ka, tie muky sú totiž k**a úžasné,“ rozplýval sa Hidan a potom sa psychopaticky rozosmial. „Som nesmrteľný, kukuku.“

Ju to na chvíľu vyviedlo z mieri, niečo také ešte nezažila. Naštastie sa stihla pozbierať včas a uskočila pred letiacou kosou. Pôvodne ho chcela len paralyzovať, ale jeho nesmrteľnosť tomu dáva úplne iný rozmer. Vytiahla z puzdra na stehne dva senboni a hodila ich po Hidanovi. Podľa jej očakávaný zostal stáť, no keď sa vo vzduchu medzi ihlami objavilo bleskové spojenie, tak sa mu to prestalo páčiť. Bolo však neskoro, blesk medzi ihlami prešiel mäsom a Hidan sa zmenil na dvoch.
„Ty špinavá ****** ******* odporná ********** blbá ***********,“ kričala horná polovica, že ju muselo byť počuť až do Kamennej. Nohy sa nevyjadrili.

Kakuzu k nemu priskočil a pustil sa do šitia. Po pár salvách nadávok zašil svojmu „milovanému“ kolegovi aj hubu. Kisameho kriesil Itachi, ktorý sa po prvom nezdare s pošramotením egom radšej do bitky nezapájal. Sasori sa, dosť hrubo, snažil dostať Deidaru z mrákot ktoré naňho po kopnutí išli. Blonďákovy sa hlavou mihala otázka čo urobil tej ryšavej kočke, že ho tak fackuje a trasie ním.

Pein si plesol rukou o čelo, teda chcel, ale v tom mu zabránila čepeľ na hrdle. Musela ju vytiahnuť zo stromu v tom zmätku.
„Ešte nejaké výhrady k môjmu správaniu? Alebo ste stratil reč z jednej, drzej puberťáčky ktorá je lepšia než všetci Akatsuki. Kukuku,“ uškrnula sa a uprela významný pohľad ku Konan, ktorá už chystala papier. Pochopila, ak zaútočí tak Pein sa rozlúči s hlavou.
„Vieš ešte si neporazila...“
„...všetkých Akatsuki!“ Ozvalo sa za ňou. Otočila sa, niečo vysoké a zelené jej vrazilo päsťou do hrude.
Cítila trhnutie a ostrú bolesť v boku. Padala zo stromu. V ústach zacítila teplú nasladlú krv. Úder musel otvoriť staršie zranenie. Ako letela vzduchom, zahmlievalo sa jej pred očami buď z bolesti, alebo zo straty krvi, ktorú mala za posledných pár dní viac než slušnú. Keď už čakala tvrdý náraz do zeme, trhlo jej končatinami a čosi ju ťahalo späť medzi stromi. Akési čierne šľahúne sa jej ovíjali okolo tela. Niekto ju chytil za plecia.
„Čo s ňou šéfe?“ opýtal sa Kakuzu, kým jeho šľahúne prehľadávali jej vrecká.
„Rád by som s ňou prehodil pár slov, ale ak tu vykrváca asi mi toho veľa nepovie,“ poukázal na to, že jej z boku cez tričko presakovala krv.
Kakuzu poslal svoje šľahúne zistiť rozsah zranenia. Vyzeralo to, že bolo trochu krivo zošité, ale pri Zetsuovom pravom háku sa stehy roztrhli.
Šéf netrpezlivo postával a po očku sledoval kleptomana.
„Už jej to konečne zaši a prestaň sa jej hrabať vo vreckách! Jasné!“
„A ako sakra viete že sa jej hrabe len vo vreckách,“ podotkol perverzne zošitý Hidan.
„Pretože nie som ako ty!“ zavrčal výhražne jeho partner. Rana bola dlhá a plytká, takže krv ktorá jej tiekla z úst musela byť z iného, vnútorného, zranenia. Pri šití sa ani veľmi nemykala, asi kvôli strate krvi ktorá ju držala v omámenom stave, ešte chvíľu a upadne do bezvedomia.
„Má ešte nejaké vnútorné zranenia ale tie nekrvácajú až tak veľmi aby na to umrela,“ zreferoval jej zdravotný stav.
„Asi nie je v stave aby mi niečo povedala?“ vzdychol si Pein pri pohľade na telo visiace v šľahúňoch ako bábka so zle priviazanými nitkami.
„Ešte nie je v bezvedomí, ale nevníma okolie a k tomu má viac nových zranený starých len pár dní. Ak ju prenasledujú, tak toho pravdepodobne ani veľa nenaspala. Takže nie, teraz z nej nič nevytiahnete.“
Výraz jeho šéfa hovoril za všetko. Najradšej by ju na mieste zabil, ale mohla byť užitočný zdroj informácií o listovej, prípadne aj o Orochimarovi. O prijatí do Akatsuki ani nepremýšľal, nemal pre ňu prsteň, ten desiaty predsa zhrabol ich milovaný had. Aj keď v zmluve mal jasne napísané, že pri prípadnom odchode ho musí vrátiť.
Kakuzu ho nechal aby si to premyslel a zatiaľ si prezeral svoj lup. Peňazí pri sebe veľa nemala, ale v puzdre medzi senbonmi, kunaimi a shurikenmi našiel niečo zaujímavé.
„Hej šéfe, asi by ste sa jej mal poďakovať, aha čo doniesla!“ Pein sa k nemu otočil a chytil lesklý predmet ktorí mu hodil. Na dlani mal Orochimarov Akatsuki prsteň.
„Ako sme na tom?“ Otázku adresoval k svojim podriadením.
„Ja už som v poriadku,“ odpovedal Kisame, ktorému konečne dozneli kŕče z elektrického šoku.
„Deidara má pár zlomených rebier ale do sídla to zvládne,“ skonštatoval Sasori počas naprávania Deidarovích rebier aby sa správne zrástli.
„Náboženský fanatik zošitý,“ vzdychol si Kakuzu a ignoroval prúd nezverejniteľných nadávok.
„Výborne, Kakuzu, vezmi ju! Deidara odvoz!“ buzeroval veselo Pein svojich podriadených.
Za pár minút odlietalo päť ílových vtákov smerom k tajnému úkrytu Akatsuki.