Svetlo a pokoj v temnote 07

„Čo to robíš? Zbláznil si sa?!“ moja ruka reagovala rovnako prehnane ako ja a vlepila Itachimu riadnu facku, zatiaľ čo som sa od neho snažila odtiahnuť. Pozeral na mňa zmetene, ale v tom sa mu tvár stiahla.
„Toto si už nikdy ku mne nedovoľ, jasné? Ja nie som ako ostatné, ktoré priam umierajú túžbou po tebe. Mne si totiž totálne ukradnutý. A toto...toto bolo posledný raz čo si sa ku mne priblížil!“
Prudko som sa otočila a chcela som ísť do domu, ale schytil ma za rameno. Jeho tvár bola pochmúrna a na očiach mal sharingan.
„Nekrič, niekto tu je,“ povedal potichu a posúval si ma za seba. Celý čas mal oči uprené na môj dom. Oblial ma pot a ostala som ako primrazená. Žeby ma už našli?
„Nija? Si to ty?“
„Ayoni?“ prekvapene som vykríkla smerom k malej osobe, ktorá sa pozerala naším smerom. Našťastie už bola tma, takže nevidela s kým som. Vykročila som spoza Itachiho, ale zas ma zachytila jeho ruka.
„Môže to byť pasca.“ Zavrčal na mňa a pozeral sa na mňa svojími krvavými očami.
„Nija, všetko v poriadku? S kým tam si?“ Nie, toto nie. Nesmie ma s ním vidieť. Snáď nič nevidela...
„S nikým. Som v poriadku, on už odchádza.“ Itachi ma už prebodával svojím pohľadom.
„Môže to byť pasca. Čo to robíš?“
„Skôr čo ty robíš? Nemienim žiť v strachu, len preto, že ty si paranoidný. Ayoni je moja priateľka a nikdy by mi neublížila. Môžeš ísť v pokojne domov. Ďakujem za dnešok.“
„Ale...“
„Nie, nechcem aby ťa Ayoni so mnou videla. Prosím, odíď.“ hodila som na neho prosebné oči.
"Nikomu to neprospeje alebo chceš, aby si o nás šepkala celá Konoha? Už to vidím: Itachi Uchiha a krajčírka Nija. To je párik."
Najprv bol ticho, ale potom si zas len povzdychol.
„Aj tak som to už všetko pokazil viac ako som mohol. Mrzí ma to, len som chcel aby si bola v bezpečí.To čo som povedal pred tým, je pravda. Neprežil by som, keby ti niekto ublíži. Si pre mňa až príliš dôležitá. Pôjdem ak chceš, ale pomôžem ti s tréningom ak ešte chceš.“
„Uvidím, ešte si to potrebujem premyslieť. Dám ti vedieť. Dobrú noc Itachi.“
„Dobrú Nija.“ Otočil sa na päte a zmizol v korunách stromov. Zhlboka som sa nadýchla a konečne sa pohla smerom k Ayoni.
„Prepáč, ale nevedela som sa ho zbaviť. Ako sa máš? Aký bol tvoj výlet? Zostaneš tu?“ snažila som sa rýchlo zmeniť tému, aj keď to určite nebude mať zmysel.
„Nija, je vážne všetko v poriadku? To bol Itachi? Videla som totiž sharingan...“
„Nie, prečo by to mal byť práve Itachi? To má jediný ten sharingan?“ dohája, videla ho.
„Tak kto potom?“
„Poďme dnu, určite si unavená...“ nervózne som prešla okolo nej smerom dnu. Dnešný deň bol veľmi vyčerpávajúci a očividne ešte neskončil.

„Tak ktorý Uchiha to bol?“ netrpezlivo poklepkávala nohou a čakala na moju odpoveď.
„Nepoviem ti to, pretože to nie je dôležité. Nikdy nebude...“ dopovedala som to skoro šeptom. Prečo mi je odrazu ľúto?
„Takže predsa len Itachi, a očividne sa ti konečne dostal pod kožu. Bože, a to som bola preč len pár dní.“ Výskala od radosti Ayoni a hodila sa na môj gauč.
„Mysli si čo chceš, aj tak ťa nepresvedčím o inom. A teraz mi už povieš ako dopadlo tvoja misia inkognito v oblačnej?“
Najprv sa sfučala ako malé trojročné decko, ale potom sa jej oči rozžiarili a spustila svoj dlhý príbeh o tom, ako cestou tam stretla neznámeho ninju z oblačnej, ktorý sa ponúkol, že ju odprevadí, aký bol skvelý, milý a očarujúci a ako znenávidela Oria. Potom mi vravela strhujúci príbeh o tom, ako zistila, že záhadný ninja bol vlastne jej Orio a ako si ešte viac porozumeli. Dokonca som mala pocit, že sa nevie dočkať tej svadby, o ktorej ešte pred týždňom nechcela ani počuť. Po trojhodinovom úmornom počúvaní nadmerne nadšenej Ayoni som sa nakoniec dostala do mojej postele. Toto bol fakt deň.

Utekám. Nevidím nič iba tmu. Je mi zima. Pred očami mám maminu tvár, plnú strachu a bolesti „Uteč pred ním.“ Počujem jeho kroky, je blízko. Ak ma doženie som mŕtva. Stuhnem strachom, chcem utiecť, ale nemôžem. Zrazu sa zjaví predomnou. Pocítim príliv sily a snažím sa ho zasiahnúť. Nevidím ho, ale presne viem, kde je. Nevládzem, som unavená. Naraz cítim úder a ja padám na zem. Nevidím mu do tváre, ale počujem, že sa smeje. Prejde mnou bolesť a ja padám do temnoty, odkiaľ počujem ešte jeho „Konečne.“

Strhla som sa zo sna. Už svitalo. Prečo som to chcela vedieť? Na jednej strane konečne viem pravdu, ale na druhej mám hrozný strach. To je daň za tvoju zvedavosť. Celý život som hrdá na to, že som obyčajná a nakoniec som ďalší dielik toho odporného sveta. Sveta, kde sa vlastné rodiny vraždia navzájom, kvôli moci. Ja som si ju nikdy nepýtala a ani ju nechcem. Celý môj život bol iba klam, technika môjho otca. Je tomu už desať rokov. Kto som bola pred tým? Tá vlna čo som vtedy spravila išla sama. Akoby som to už vedela...V tom ma niečo napadlo. Čo ak...

Zoskočila som z postele a utekala do vedľajšej izby, kde tvrdo spala Ayoni.
„Vstávaj, musíme vyraziť.“
„Nija? Koľko je hodín?“ rozospato sa pozrela na hodiny, ktoré ukazovali 4:03.
„Si normálna takto skoro ma budiť? Nechaj ma spať..“ lenivo sa prehodila na druhý bok a ešte viac sa zakrútila do perín.
„Vstávaj toto nepočká, ja viem, že je sobota, ale chcem niečo vyskúšať. Poď.“
„Nija, čo ťa to zas napadlo. Ja nikam nejdem, aspoň nie takto skoro.“
„Ayoni, pamätáš sa ako si sa ma pýtala na moje meno, že je rovnaké ako Oriove?“ otočila sa na ku mne a oči jej horeli nedočkavosťou.
„Poviem ti tajomstvo, ale nesmieš to nikomu prezradiť. Je to otázka života a smrti.“ hodila som na ňu môj vážny pohľad.
„Úúú, aké tajomné. Tak von s tým, čo to je?“ posadila sa na posteľ a čakala.
„Poviem ti to, ale nie tu.“ Postavila som sa z jej postele a šla do kuchyne. Zbalila som nám jedlo, čo som ponachádzala doma a prezliekla sa do krátkych čiernych trojštvrťákov a zeleného trička. Ayoni iba rozospane na mňa pozerala.
„Kam ideme?“
„Obleč sa ideme na menší výlet, chcem si niečo overiť.“ Zahundrala si popod nos niečo v znení: aj tak to mohlo počkať pár hodín, a za pár minút bola vychystaná. Vzala som tašku a vyšli sme von.
„Dnes tu nie je Shisui?“ usmiala sa smerom na jeho strom.
„Nikoho necítim. Asi som vážne vydesila toho Uchihu.“
„To si viem predstaviť, chudák.“ Rozrehotala sa a vyskočila na jeden zo stromov.
„Vážne, ako to všetci robíte?“ zakričala som na ňu.
„Prepáč, zabudla som sa. To chce len cvik Nija, keby si ninja tak to vieš ľavou zadnou.“ Zoskočila dole a pomaly sme vykračovali smerom k môjmu obľúbenému miestu, kde som chodievala s otcom. To skákanie po stromoch sa musím naučiť, šetrí to čas...
Za hodinu sme boli na mieste. Boli sme na čistinke, uprostred lesa. Nebolo to ďaleko od Konohy, ale málokto sem chodieval. Na kraji sa nachádzal malý vodopád, za ktorým bola jaskyňa. Otec ma sem brával už ako dieťa. Ktovie kde sme ešte boli spolu? Zhodila som tašku z pleca a rozbehla sa do stredu. Ayoni si sadla do trávy a iba ma chvíľu pozorovala.
„Povieš mi už konečne, čo je to dnes s tebou?“
„Radšej ti to ukážem.“
„Čo mi ukážeš? Nija, si vážne v poriadku?“
„Vstaň! Chcem aby si na mňa útočila ako na nepriateľa.“
„Čože?!“ jej tvár sa pretiahla do grimasy to-nemyslíš-vážne.
„Neboj chcem len niečo vyskúšať. Požičaj mi pár kunaiov.“
„Čo sa ti to stalo? Počúvaš sa? Veď ty nie si kunoichi, môžem ti ublížiť, alebo horšie...“
„Viem a to aj chcem. Chcem si niečo overiť.“
„To neurobím. Je mi jedno, že si sa zbláznila, ale ani sa nehnem.“
„Ayoni, potrebujem ťa.“ Hodila som po nej kunai, čo som včera stihla ukradnúť Itachimu. Zapichol sa tesne vedľa jej hlavy. Pomaly sa ku mne otáčala.
„Pokým mi nepovieš o čo ide, neurobím ani krok. A toto,“ vytiahla ho zo stromu, “ už neskúšaj, nie je to vtipné.“
„To ani nemá byť. Poviem ti to v skratke, ale poď bližšie, nechcem, aby nás niekto počul. Pamätáš? Otázka života a smrti.“ Dobehla ku mne a premeriavala si ma neveriacim pohľadom.

V skratke som jej vysvetlila, kto bol môj otec, že som mala brata, ako asi umreli a čo sa mi podarilo nedávno pri Itachim. Chvíľu som čakala na jej reakciu a keď žiadna neprišla, pokračovala som.
„Ráno ma napadlo, že ak je to všetko pravda, tak by ma otec nikdy nenechal len tak napospas. Určite ma pripravoval, nečakal kým...Mohol mi vymazať spomienky, ale nie moje schopnosti ak nejaké mám. Tipujem, že to je taká poistka v prípade núdze. Preto chcem aby si na mňa útočila. Chcem si to overiť.“
„To nemyslíš vážne! Vieš čo by to znamenalo? Orio spomínal tvojho strýka, že je odporný tyran, ale každý sa ho bojí, tak sa mu nik ešte nepostavil. Ak je to celé pravda, mohla by si zachrániť svoj klan. Ty a vodca klanu, predstav si to...“ nadšene sa zas zasnívala.
„Ayoni, to sa nikdy nestane. Ja chcem len svoj normálny život ako doteraz. Stále budem Nija Hayuni z Konohy, krajčírka, len chcem byť pripravená v prípade núdze. Ak sa o mne dozvie, že žijem, príde si po mňa. A ja chcem byť pripravená, neviem koľko mám ešte času... Ja nemám klan. Mám len strýka, čo je psychotický magor a vyvraždil mi rodinu...“ Nadšenie z jej očí bolo preč.

„Nie je to až taká zábava. Mám strach a veľký a ak mi dnes nepomôžeš...Prosím.“
Chvíľu tam stála a len na mňa zízala. Oplácala som jej pohľad a čakala na reakciu.
„Bože, sama neviem čo robiť. Ešte včera som bola iba Nija a dnes...“
„Ok pomôžem ti, ale varujem ťa. Ak náhodou to preženiem, tak ma zastav.“
Odbehla odomňa na pár krokov.
„Najprv skúsime boj na blízko, bráň sa.“ Vyskočila ponad mňa a schystala som riadny kopanec. Postavila som sa a chystala sa na svoj výpad. Toto sme robievali s otcom, takže by to mala byť hračka. Hodila po mne kunaie, ktoré som vykryla svojím jediným. Na začiatok nie zlé...
„Nesnažíš sa, potrebujem, aby si ma chcela zabiť.“
„Nija, ja nemôžem...“ snažila sa chytiť dych.
„Musíš! Bráň sa!“ urobila som na ňu pár výpadov pre zmenu ja. Po neviem akej dlhej dobe sa jej podarilo ma trafiť shurikenom do boku a neskôr sa mi jej kunai zapichol do ramena.
„Neprestávaj, to nič nie je.“ Vybrala som si ho a ďalej sa snažila na ňu útočiť.
„Nija, toto nemá zmysel, iba čo ti ublížim.“
„Tak skús na mňa tvrdšie techniky.“ Zastavila sa a ja som jej uštedrila kopanec do brucha až preletela pár metrov ďalej.
„Nija, môžem ťa zabiť.“
„O to mi predsa ide. Tak nefňukaj a makaj.“ Pozbierala sa zo zeme.
„Ako si želáš...“ jej ruky sa začali prudko hýbať a vyfúkla na mňa mračno prachu. Chcela som sa uhnúť, ale nedalo sa. Bol všade. Nevidela som ju, ale presne som vedela, kde je. Moje telo začalo akoby samo reagovať. Zavrela som oči a vyskočila jej smerom. Urobila som pár pečatí a obrovská vlna sa hnala za mojím telom. Urobila som ďalšie, a z vody sa začal tvarovať drak, ktorý sa hnal smerom k Ayoni. Narýchlo sa dvihla zo zeme brána a drak sa rozprskol na okolie a zničil ju. Prekvapene stála a pozerala na mňa. Cítila som sa ako v tranze. Ten príval moci bol opojný, presne ako v mojom sne... Všetko išlo akosi samo. Urobila som ďalšie pečate a z mojích úst som vydýchla veľkú ohnivú guľu. Mračno okolo nás začalo explodovať.
„Odkiaľ vieš moju techniku?“ kričala na mňa.
„Neviem.“
„Uhas to, bo sa tu obe odpálime. Ten prach je ako pušný.“ Zakričala na mňa v snahe ujsť vlne výbuchov. Moje ruky sa dali do pohybu a vytvorila som zas veľkú vlnu, ktorou som uhasila všetko navôkol. Ayoni sa ocitla v opare a celá udýchaná padla na zem. Tak toto som nečakala. Predsa je to všetko pravda...
„Si v poriadku?“
„Prestaň už! Daj to preč!“ kričala na mňa a snažila sa rozohnať ten opar.
„O čom hovoríš? Čo ti je?“
„Tá hmla...Požiera mi čakru...Zruš ju.“ Nechápala som o čom hovorí. Okolo nás bol opar, ale mne narozdiel od nej akoby mi dobíjal energiu.
„Nija, prosím...“ snažila sa vyplaziť von, ale opar šiel za ňou.
„Ja, neviem ako...Ayoni čo mám robiť?“
„Kai.“ Zakričal naraz známy hlas za mojím chrbtom a opar akoby zmizol. Ako nás našiel?
„Čo tu vy dve robíte? Zbláznili ste sa?“ priskočil k nám a vrhol na mňa svoj krvavý pohľad.
„A ty tu čo robíš?“ prekvapene som naň pozerala.
„Chcel som sa ti ísť ospravedlniť za včerajšok, ale nebola si doma, tak som ťa hľadal...Bál som sa, že sa ti niečo stalo...A keď som videl, čo vy dve tu stvárate...To si sa už načisto pomiatla? Vieš o sebe pravdu jeden deň a už sa vrháš bezhlavo do tohto bláznovstva. Keby sa ti nepodarí to čo si chcela? Mohla ťa zabiť.“ Pozrel sa smerom k dobitej Ayoni, ktorá sa ledva posadila na zem.
„Takže si nás len sledoval? To si nemohol pomôcť skôr? Skoro som ju zabila ja!“ kričala som pre zmenu ja ako zmyslov zbavená.
„Ako si to mohol dopustiť? Videl si, že to nemám pod kontrolou a aj tak..Ty jeden bastard!“
„Nija, upokoj sa...“
„Nevrav mi čo mám robiť. To ty za to všetko môžeš, počuješ? Ty!“
„Nija, ukľudni sa! Nevidíš čo robíš?“ teraz na mňa kričala aj Ayoni. Videla som červene a okolo mňa sa začal znova kopiť opar, ale bol iný. Videla som ako ním prúdi niečo temné, tmavé. Itachi padol na kolená a stažka dýchal. Pocítila som ešte väčší príval energie ako pred tým. Toto bolo to niečo iné...Hnev!Nenávisť!
Uprel na mňa svoj pohľad a ja som sa naraz ocitla v inom priestore.
„Si v mojom genjutsu. Nebráň sa, nechcem ti ublížiť. Upokoj sa Nija.“ Prihováral sa mi.
„Nepustím ťa, kým sa neupokojíš. Už stačilo, tak prestaň s tým.“ Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa upokojiť. Čo sa to so mnou dopekla deje? Ako to vypnem? Myšlienky mi behali hlavou ako splašené.
„Upokoj sa...Dýchaj zhlboka...“ po chvíli som sa ocitla zas na čistinke a Itachi ma zvieral vo svojom náručí. Ayoni sa vyplašene na mňa dívala.
„Tak toto bolo inak desivé. Nija, odkiaľ to vieš? Veď ty si silnejšia ako ja!“ chabo sa usmiala na mňa a chytila sa za hlavu.
„Au, tam budem mať inú hrču...“
„Nechcela som ti ublížiť. Neviem, čo to bolo, ale bolo to super, nie?“
„Si zranená, ošetrím ti rany.“ Povedal sucho Itachi a zo svojho vrecka vybral obäzy.
„Toto nevyzerá pekne, mal by ťa vidieť medik.“ Obviazal mi ranu na ramene.
„Zas až tak zlé to nie je, nechceš s tým prestať? Obviažem si to sama.“ Chcela som mu ho vytrhnúť z ruky, ale nedovolil mi to.
„Obe vás musí niekto pozrieť a bez rečí. Tvoje telo nie je zvyknuté na takú záťaž. Ayoni, dokážeš vstať?“ pozrel sa na ňu a tá bez rečí pritakala.
„Dobre teda, ideme.“ Chytil ma do náruče, ako vtedy a už sme skákali po stromoch. O pol hodiny sme boli v nemocnici, kde nás obskakovali asi dvadsať lekárov.
„Musíte tu ostať cez noc na pozorovanie, ale inak ste v poriadku. Mali ste šťastie.“ Oznámil mi lekár a odišiel z mojej izby.
„Ako je na tom Ayoni?“
„Má slabý otras mozgu, ale bude v poriadku. Riadne si ju dokatovala. Prečo si to spravila?“
„Vieš prečo, len sama neviem ako. Bolo to... ja neviem...“
„Teraz na to nemysli. Odbehnem k tebe domov po veci a potom sa vrátim. Pospi si.“ Kráčal smerom k dverám.
„Itachi?“ otočil sa.
„Ďakujem.“