Svetlo a pokoj v temnote 06

Smrť tvojho otca nebola náhoda. Jeho slová sa ozývali kdesi z ďaleka. Toto nemôže byť pravda...
„Si v poriadku?“ pozrel sa na mňa, pravou rukou sa mi dotkol líca. Chcel ma pohladiť, ale ja som sa odtiahla.
„To si vážne myslíš, že uverím tej báchorke? Môj otec, uznávaný ninja? Brat, o ktorom si nič nepamätám? Ja a dedička klanu? Toto nie je ani trochu vtipné!“ už som naň skoro kričala. Prečo mi to robí?
„Nija“ zajachtal, ale nemal šancu sa brániť. Zoskočila som zo skaly a rozbehla sa smerom späť do Konohy, teda aspoň som si to myslela. Ako sa opovážil? Čo si tým chcel dokázať? Myšlienky mi behali hlavou ako splašené. Nie, musím sa sústrediť na cestu. Nemôžem zas zablúdiť. Zastala som a zosypala sa na zem. Toto nemôže byť pravda...
„Nija,“ ozval sa za mnou. „Prepáč, nemal som...Je mi to ľúto...Poď odprevadím ťa domov.“
„Svoju ľútosť si nechaj. Trafím aj sama.“
„Naozaj? Zas ideš presne naopak. Možno ti niekto z kamennej dediny pomôže nájsť cestu do Konohy.“ Pozeral na mňa a čakal ako zareagujem. Žeby sa bál mojej reakcie? Nebuď smiešna. Rezignovane som si povzdychla a postavila sa na nohy.
„Dobre, ale odprevadíš ma iba po bránu Konohy a pôjdem po svojich. Akonáhle prekročíme hranicu dediny, prestaneš pre mňa existovať a ja pre teba. Už nikdy ma nevyhľadáš a stiahneš aj tvojích strážnych psov z hliadky.“ V očiach sa mu objavila bolesť.
„Ak si to tak praješ...Nebudem na teba naliehať. Poďme teda, ale cesta pešo nám bude trvať okolo dvoch hodín. Nerozmyslíš si to?“
„Nie, poďme.“ Stroho som vykročila smerom, ktorý mi naznačil. Celú cestu sme ani jeden neprehovorili. Po dvoch hodinách cesty sa pred nami zjavila brána Konohy.
„Tak teraz snáď už nezablúdiš.“
„Aj keby, tvoja starosť to už nie je. Zbohom Itachi.“ Vyšla som smerom k mojej štvrti. Ešte som sa obzrela za seba, ale on tam už nebol.

Utekala som. Nevidím nič iba tmu. Je mi zima. Zrazu začujem mamin krik. Stuhnem strachom, ale ja musím utekať. Bežím ďalej, už nevládzem. Musím... Zrazu som sa ocitla doma. Všetko je u nás rozhádzané a rozbité. Pod nohami cítim niečo mokré. Krv! Srdce mám až v krku, keď ich zbadám na zemi. Ich bezduché telá.
„Nieeee!“ vykríkla som zo spánku celá udýchaná a spotená. Chvíľu mi trvalo kým so sa spamätala. Na hodinách blikalo 04:23. Vyliezla som z postele a šla si otvoriť balkón. Vyšla som von a zhlboka sa nadýchla. Začínalo svitať. Slnko lenivo vyliezalo spoza kopca a zobúdzalo svojimi lúčmi Konohu. Chvíľu som tam tak stála a pozerala sa. Kedy to už konečne prestane?

Vychystala som sa o čosi skôr do práce a šla som na otcov a mamin hrob. Keby boli ninjami, tak by predsa neboli pochovaný tu, nie? Ale prečo by si niečo také strašné vymýšľal? Položila som kvety na hroby a vybrala sa smerom do môjho obchodíku. Bola som tak zamyslená, až som si nevšimla, že nejdem ako mám. Čo to je so mnou? Ocitla som sa pri troch koloch zapichnutých v zemi. Kde to zas som? Chcela som nájsť cestu, ktorá by niekam viedla, ale narazila som iba na pomník. Bolo na ňom písané čosi o vojnových hrdinoch a dole veľa mien. Len tak som prebehla pohľadom po nich, keď sa mi zrak zastavil na jednom. Yani Hayuni. Ako vravel, že sa volal môj „brat“? Ostala som ako prikovaná k zemi. Čo ak vravel pravdu? Časť mňa si priala, aby to bola pravda a časť zas nie. Kto by chcel takú minulosť?
„Takže si sa prišla presvedčiť?“ vyrušil ma z myšlienok ten povedomí hlas.
„Náhodou som sem zablúdila. Zas ma prenasleduješ?“
„Nie, išiel som na tréning s mojím týmom. Vidíš tie tri koly?“ ukázal smerom, z ktorého som pred chvíľou sama prišla.
„Aha.“ Otočila som sa k nemu. Jeho tvár bola ako skala. Chladná a tvrdá. Zas ten jeho som-ninja-face.
„Mrzí ma ten včerajšok. Nemal som právo ti jatriť rany. Nechám ťa na pokoji, ako si si želala.“ Prešiel vedľa mňa a vybral sa smerom ku kolom, kde ho už čakali tri malé detské postavy.
„Čo ešte vieš o mojej rodine?“ smutne si vzdychol a pomaly sa otočil smerom ku mne.
„Nija, toto vážne nechceš. Život v strachu nie je nič pre teba.“
„Itachi, chcem vedieť celú pravdu. Čo mi tajili? Prečo? Čo také nebezpečné mohol môj otec vedieť alebo spraviť, až skončil tak ako skončil?“ Dlho tam stál bez pohnutia a pozeral sa do zeme.
„Dobre, ale nie tu. Môžeme sa stretnúť dnes večer. Kedy končíš v práci? Vyzdvihnem ťa.“
„O piatej, ale kľudne ma môžeš počkať doma. Vieš, kde bývam.“
„Tak o piatej. A čo sa týka tvojho zablúdenia, pod kopcom je cesta do dediny. Snáď trafíš.“ Usmial sa a pokračoval vo svojej ceste k malým budúcim ninjom.

Presne o piatej vošiel do môjho obchodíka. Už som robila uzávierku, ale aj tak to vyzeralo na ďalší nadčas. Dnes bol strašný deň, najprv som nevedela nájsť tú cestu o ktorej vravel, potom som prepásla dva dohodnuté termíny a poobede akoby toho nebolo málo, sa nahrnuli ďalšie objednávky. Naznačila som mu nech si sadne a rýchlo dokončila posledné papierovačky.
„Náročný deň?“ spýtal sa a uprel svoj pohľad na hromadu papierov, ktoré som akurát podpisovala a zakladala do bloku.
„Trocha. Tvoj?“ snažila som sa oplatiť jeho zdvorilú otázku. Prečo som tak nervózna?
„Celý deň som bol na cvičisku, celkom to bolo zábavné.“
„Tí malí vyzerali ráno nažhavene na teba.“ Usmiala som sa a dopísala poslednú položku do hárku.
„Dnes som im sľúbil obed, ak ma porazia.“ Zasmial sa a pošúchal si ruku, ktorú mal v obväze.
„Takže sa im to podarilo?“
„Jeden ma náhodou trafil, ale neboj, nič vážne.“
„Náhodou?“ usmial sa ešte viac a zamrvil sa na stoličke
„Dnes sa mu konečne podarilo urobiť jedno jutsu. Nečakal som to a tak som to schytal. Moja chyba.“
„Aha. Takže náhoda.“ Zavrela som blok a odložila ho na miesto.
„Môžeme?“ spýtal sa nesmelo.
„Jasné.“ Vyšli sme von a zamkla som obchodík.
„Si hladná? Neďaleko je veľmi dobrá reštaurácia, ak by si chcela.“ O čo mu zas ide?
„Neboj nič tým nesledujem, len som sa nestihol doma najesť a nechcem riskovať, že ma otráviš, aby som ti konečne dal pokoj.“ Odskočil o jeden krok dozadu akoby čakal na moju zúrivú reakciu. To som vážne až tak agresívna?
„Ok, môžeme tam teda ísť. Ale povieš mi to, čo chcem vedieť.“ Jeho bezstarostný pohľad bol v sekunde preč.
„Ako si želáš. Poďme už.“ To je tá pravda až tak zlá?
Sadli sme si do tichého kúta a čakali na obsluhu.
„Čo si dáš?“ spýtal sa keď listoval v menu.
„To je jedno, prvé čo uvidíš.“
„Hm, dobre teda.“ Zašepkal čosi čašníčke, ktorá medzitým prišla a medzi nami nastalo hrobové ticho.
„Takže chceš vedieť pravdu...“ zamyslene si brblal popod nos.
„Chcem. Preto sme tu.“
„Vážne sa chceš až tak trápiť? Niekedy je sladká nevedomosť oslobodzujúcejšia ako krutá pravda.“
„Nie, chcem to vedieť. Čo si myslel tým, že to nebola náhoda?“ nervózne sa zamrvil na stoličke a prehrabol si rukou vlasy.
„Ako som spomínal tvoj otec bol syn vodcu klanu, ale nebol jediný. Ako prvorodený mal isté povinnosti a záväzky,ale tvoja matka bola z neprijateľkej dediny. Zväzok sňou nepripadal do úvahy. Nakoniec sa tvoj otec rozhodol pre život s tvojou matkou a odišiel z dediny. Bol označený za zradcu. Vo svete vtedy zúrila vojna a vtedy sa všetko ráta ako zrada.“ Pozrel sa na mňa a čakal na moju reakciu. Medzitým nám čašníčka doniesla naše jedlo, ktorému som nevenovala moc pozornosti.
„Ukrývali sa v blízkosti Konohy až do prímeria. Potom sa sem presťahovali natrvalo. Po čase však vodca klanu, tvoj starý otec, oľutoval svoje rozhodnutie a chcel, aby sa vrátili obaja k nim, ale toho sa už nestihol dožiť. Hovorí sa, že na pohrebe sa tvoj otec pohádal so svojím bratom, a preto odišiel z oblačnej nadobro. Klan nakoniec prevzal jeho brat.“
„To nie je až tak strašné ako som čakala.“
„Ono to nie je všetko. Tvoj strýko je pomstychtivý a krutý človek. Aby neprišiel o svoje miesto v klane, musel sa zbaviť dávneho prízraku. Chcel tvojho otca zničiť, a aj sa mu to podarilo.“
„Ako to môžeš vedieť?“ zhlboka sa nadýchol a pokračoval.
„Nija, tá misia, na ktorej umrel tvoj brat sa odohrávala v blízkosti oblačnej dediny. Shisui mi spomínal, že to skôr vyzeralo ako priamy útok na neho, ako na skupinu. Myslím, že to malo pôsobiť ako varovanie pre tvojho otca.“
Sústo môjho jedla sa mi zadrhlo v hrdle.
„Si v poriadku?“ uprel na mňa svoj ustráchaný pohľad. Ťažko som prehltla.
„Som, len to musím vstrebať. Takže ja mám strýka, čo zabil vlastného synovca len tak?“
„Preto sa o tebe nikdy nemal dozvedieť. To bol dôvod, prečo ti otec zmazal spomienky a úplne sa vzdal svojho života. Aby ťa ochránil. Prestal používať svoje meno a stal sa iba obyčajným členom Konohy. Nakoniec ho aj tak našiel a zabil.“
Moje vnútro už horelo od tej bolesti, ktorá ma zas začínala páliť. Chytila som si hlavu do rúk a snažila sa zhlboka nadýchnuť. Čakala som niečo zlé, ale nie až tak zlé.
„Takže ak sa dozvie, že existujem, tak ma zabije tiež? Preto ma všetci chránili? Čo je to za človeka?“
„Nija, rozhodne to nie je človek, s ktorým sa chceš stretnúť . Ver mi, sám som mal tú česť a nebola to príjemná skúsenosť. Svet okolo nás je temnejší ako vyzerá na prvý pohľad.“
„Ale, keď si odhalil pravdu o mne ty, pre neho to nebude tiež ťažké. Ako to, že ma za celé tie roky nenašiel?“
„Tvoj otec bol vážený člen Konohy, dokonca patril do osobnej hliadky samotného Hokage. Bol to neskutočný ninja, aspoň čo o ňom idú legendy. Tesne pred svojím odchodom do ústrania poprosil Minata, nech ťa ochráni, v prípade, že sa mu niečo stane. Jediná šanca ako ťa ochrániť bolo úplne ťa odlúčiť od dediny a nášho sveta. Chcel ťa ochrániť, ako to sľúbil tvojmu otcovi.“
„Ale mohol mi povedať pravdu, nie?“
„Nija, v tomto svete je pravda dosť nebezpečná zbraň. Čím menej toho vieš, tým si vo väčšom bezpečí. Možno aj chcel, ale nestihol. Spisy o tebe sa stratili, takže si neexistovala. Všade si evidovaná ako sirota,ktorej mená rodičov nie sú známe.“
Prekvapene som naň pozrela. Napokon ma prepadla panika.
„Ako sa pred ním ubránim?“
„Kým?“ prekvapene zdvihol svoje obočie.
„Strýkom. Ak je fakt tak nebezpečný, a ja som dcéra jeho brata, ktorého len tak zabil s celou rodinou, mala by som sa vedieť brániť.“
„Nija, to nebude potrebné. Nik o tebe nevie a tak to aj ostane. Nemám v pláne ťa nejako ohroziť.“
„To viem, ty ma neohrozíš, ale je tu šanca, že ma nájde. Vždy tu bola a otec ma na ňu pripravoval, aj keď nepriamo.“ Skotúľala sa mi slza dole po líci. Rýchlo som si ju utrela a chabo sa usmiala na Itachiho.
„Pôjdeme už?“ prikývol a postavili sme sa na odchod. Odprevadil ma až k domu a až keď sa ubezpečil, že sme sami sa konečne uvoľnil.
„Nija chcem, aby si vedela, že ťa budem chrániť nech to stojí čokoľvek. Tvoj strýko sa o tebe nedozvie a ak chceš môžem ťa naučiť sa brániť. Nemôžem o teba prísť.“
Ostala som prekvapene stáť, ale v tom sa jeho pery prisali na moje.