Tak o mňa bojuj – Žiarlivosť 19

Ako vždy dúfam, že sa vám bude nový diel páčiť

Dýchaj, Hinata, dýchaj. Neuštipne ťa, ani neuhryzne.
„Takže... Hinata,“ pozrela sa na mňa pohľadom, ktorým sa uisťovala, že si nezmýlila meno. Prikývla som a pokračovala, „čo rada robíš vo voľnom čase?“
Jedna z otázok, na ktoré ma otec už od mojich šestnástich narodenín pripravoval. Mohla som vôbec odpovedať inak?
„Mám obrovskú záľubu v knihách,“ aspoň niečo, čo je pravda, „milujem maľovanie,“ som v tom príšerná, odkedy to nemám povinné, štetec som do ruky nechytila, „rada hrám na klavíri,“ odkedy ma do toho otec začal nútiť znenávidela som to, „vzdelávam sa čo sa týka jazykov a lúštim rôzne hlavolamy, krížovky.“ To určite. Párkrát som si dala s TenTen súťaž v lúštení krížoviek a dopadlo to príšerne. Aspoň pre mňa. Nuž, kúpila som jej za to ramen.
„Takže intelektuálka.“ Rozhodne nie.
„Dá sa to tak povedať.“ Usmiala som sa na ňu milo.

Neuštipne? Táto zmija na to určite čaká.
Dobre, možno nie som práve objektívna, ale jej výzor kričí, že je to... ľahká... zmija?
Plavé vlasy upravené v elegantnom účese, šaty úzke a krátke s obrovským výstrihom, v ktorom, úprimne, má čo schovať.
Je to jedna zo Sasukeho sestreníc, Shiori Uchiha.
Odkiaľ tie plavé vlasy nabrala? Vyliala si na čierne vlasy bielidlo? Nie, obočie má farby vlasov... no, aj naň si vyliala bielidlo.
Nemôžem za to, no nepáči sa mi... ani jej hlas mi nie je príjemný, vystupovanie mi nepríde práve... vhodné. Ja osobne by som si obliekla šaty o niečo cudnejšie! A vôbec – obliekla som si cudnejšie šaty než ona!
Alebo ma len štve fakt, že Sasuke si sadol pri ňu a bol oproti mne. Oproti mne! Sakra, ja som jeho snúbenica! Ja mám byť po jeho boku!
Neformálna krátka večera, pokiaľ si dobre spomínam. Tak prečo je táto tu oblečená akoby šla do opery... do opery ako spoločníčka (ešte sa ovládam a používam slušné slovo) nejakého boháča.

So Sasukem sme prišli neskoro. Potom čo sme prechádzali po Konohe a videlo nás pár známych, (ktorým som ja zakývala a len TenTen mi odkývala) sme šli držiac sa za ruky v tichosti. Uvažovala som nad tým jeho „Niekedy však ani nie je treba predstierať, však?“ tak tuho, že som mohla potratiť rozum a všimla som si, že použiť dvakrát „však“.
Každopádne, prišli sme neskoro. Sasuke nás rovno zaviedol to jedálne a povedal „Prepáčte, že meškáme. Naši známi nás zamestnali.“ s jednou rukou okolo môjho pása a druhou si dával z hlavy môj klobúk, ktorý mal stále na sebe.
Keď si ma prezerali bola som celá červená a keď som uvidela všetky tie tváre (za stolom sedelo osem ľudí – Sasukeho rodičia, Itachi, spomínaná Zmija, chlapec v Sasukeho veku, pani vo veku Sasukeho mamy a dve ďalšie dievčatá, povedala by som niečo okolo môjho veku) došlo mi, že som tam sama.
Sama ako sama. Nikto, žiadny môj spojenec. Len ľudia z Uchiha klanu. Pochytila ma panika a nevedela som čo robiť.
„D-Dobrý večer. Moje meno je Hinata Hyuga.“ Povedala som a Sasukeho mama nám povedala kam si sadnúť. Ja som si sadla k Itachimu a chlapcovi v – asi, moje odhady sú príšerné - Sasukeho veku. Cítila som sa trápne už len preto, že som sa predstavila, keďže to bolo úplne odignorované.
Keď pani vo veku Sasukeho mamy povedala „Nuž čakali sme na vás dosť dlho, pusťme sa rovno do jedla, nie?“ začali nám nosiť jedlo. Pozostávalo z troch chodov, z ktorých som zjedla veľmi málo, pretože bol môj žalúdok ako na kolotoči.
Ako... keď idete na novú školu a nikoho tam nepoznáte.
Strach a nervozita.

Potom čo sme už dojedli a stále sme na moje prekvapenie sedeli za stolom, keďže som čakala, že sa presunieme do obývačky, prvá sa ozvala ona:
„Myslím, že by bolo vhodné predstaviť sa, keďže ty si to už urobila. Volám sa Shiori. Som sesternica Sasukeho.“
Milo som sa usmiala a povedala „Veľmi ma teší.“ s myšlienkami typu: zhni v pekle, ty krasotinka!
Celú večeru sa až podozrivo často nakláňala k Sasukemu a za tú pol hodinu čo sme mali mať všetci plné ústa jedla mu ona niečo zašepkala tri krát a, čo je horšie, on jej odpovedal. Teda... niežeby ma to nejako zaujímalo, pretože nezaujíma, len som chcela vedieť čo si také mohli šepkať. Mohla mu povedať:
„Tá tvoja snúbenica nie je nič moc.“ A on jej mohol odpovedať: „To mi hovor. Bodaj by som si mohol vziať teba.“

No a hneď potom nadhodila otázku o mojom voľnom čase, na ktorú som odpovedala a jemne sa tým rozprúdila konverzácia.
Chlapec po mojej ľavej strane sa ozval:
„Len klavír?“
Ja som prikývla.
„Vskutku chabé, povedal by som. Očakával by som, že budeš hrať aspoň na troch hudobných nástrojoch.“
E-Eh?
A... ts...
„N-Nuž, povedala by som, že sa ľudia venujú tomu na čo majú talent a... čo ich baví.“ Odpovedala som s úsmevom absolútne zahanbená. Neviem či som nemala červené aj uši.
„Pf,“ Odznelo z jeho úst a ja som začala mať pocit, že im ide o to znemožniť ma. Alebo aspoň jemu... a vôbec, o čomu mu šlo? (o znemožnenie ma)
Odporný nepríjemný chalan...
Poriadne sa na mňa ani nepozrel, no videla som, že má vlasy čierne ako uhoľ a okuliare.
„Misaki, si nezdvorilý.“ Napomenula ho tá žena vo veku Sasukeho mamy. Mala rovnako čierne vlasy ako on a ostré črty tváre.
„Ospravedlň ho,“ ozvala sa milým hlasom až mi to prišlo nepríjemné. Keď sme prišli vynadala nám, že kvôli nám museli čakať, „nevie ako sa pri krásnych dievčatách správať.“
Očakávané odvrknutie z jeho strany neprišlo, no určite to neurobil, aby ho nemusela opäť hrešiť a bolo by to nevychované.
Som vo vriacom kotly a banda démonov okolo mňa tancuje rôzne tance a smeje sa. Jeden z tých démonov s plavovlasými vlasmi škrtne zápalkou, zasmeje sa a zapáli drevo pod kotlom.
Páni, vážne mi to plavovlasé dievča lezie krkom viac, než ten chlapec...
„Ak sa aj Misaki nevie správať, myslím, že je to len výplodom nesprávnej výchovy.“ Ozval sa vedľa mňa Itachi.
„Itachi! Čo to do teba vošlo?“ Ohriakla ho jeho matka.
„Ako sa...“ Začala tá žena, no Sasuke sa okamžite ozval:
„Dobre, myslím, že je tu trochu dusno. Vezmem si svoju snúbenicu na pár minút, ak dovolíte.“ Povedal Sasuke, pričom sa na mňa díval a keď vstal, vstala som aj ja (značne neohrabane).
Počkal ma pred dverami a keď som k nemu prišla, vzal ma za ruku a vyšli sme z jedálne.

Zavrel za nami dvere a ja som si vydýchla. Nemohla som si pomôcť.
On sa zasmial.
Obrátila som sa naňho a čakala čo povie. Stále ma držal za ruku a nepustil mi ju.
Samozrejme že som bola za to rada, no začala som premýšľať či by som ho nemala pustiť ja, keď sa ozval:
„Poď,“ povedal s jemným úsmevom a viedol ma. Prešli sme popri obývačke a šli sme po dlhej chodbe. Pri tretích dverách sa zastavil, otvoril ich a zaviedol ma do jeho izby.
Pustil mi ruku a zavrel za mnou dvere.

Rozhliadla som sa a premýšľala nad tým ako on okomentoval moju izbu. Povedal, že je to izba pre princeznú. Čo by som mala povedať ja na tú jeho?
V prvom rade bola obrovská. Oproti dverám bolo obrovské okno s parapetou, na ktorej zrejme často sedával. Mal na nej aj vankúš.
Posteľ mal v strede izby čo ma trochu zarážalo, keďže som videla po prvýkrát posteľ, ktorá bola tak posadená, akoby si vynucovala všetku pozornosť.
Na ľavej strane izby mal veľkú skriňu, komodu a knižnicu, ktorú mal celú zaplnenú. Pred ňou dokonca ležalo niekoľko kníh poukladaných na sebe.
Na druhej strane mal stôl na ktorom bol vypnutý notebook a vedľa stola mal kreslo nad ktorým boli zavesené zbrane. No vážne. V izbe. Je to normálne?
Jeho izba bola zariadená v modrej, hnedej a čiernej farbe. Povedala by som, že bola veľmi pekná.

„Pekná.“ Povedala som a začalo mi byť teplo. Pekná. Pekná. Pekná. Oh, páni moji. Nič vhodnejšie mi nenapadne? Ani to neznelo dobre. Chlapčenská izba nemá byť pekná. Má byť cool a drsná... som idiot.
Pozrela som sa naňho.
„Tak asi je.“ Povedal s úsmevom.
Dopekla, nemám dôvod sa tak červenať. Nemám.
Obzrela som sa po izbe a hľadala niečo čím by som rozprúdila konverzáciu.
Do oka mi padla jeho knižnica.
„Rád čítaš?“ Spýtala som sa, no nešla som k nej bližšie. Bála som sa, že by to bolo nevhodné... len tak sa mu tam začať prehrabávať, hoci by som pozrela len názvy kníh, samozrejme.
„Záleží od toho čo.“
Napadla ma ďalšia otázka. Čo robí vo voľnom čase, lenže som to nechcela. Nechcela som sa mu vnucovať. Ak budem niečo čakať nikam sa nedostanem. Ak budem dotieravá nikam sa nedostanem. To je proste fakt. Takže to znamenalo, že nastalo ticho.
My vážne nemáme nič spoločné.
Nakoniec som to vzdala.
„Povedz...“ začala som a on si sadol na posteľ, „kto... kto bol ten chlapec pri stole?“
„Misaki?“ Spýtal sa a natiahol ruku. Pozerala som sa raz na ňu a raz naňho, keď sa usmial a prstami kývol, tak som sa jej letmo chytila. On ma potiahol k posteli a ja som sa posadila pri neho.
Cítila som sa trápne. Zaliala ma horúčava pri pomyslení, že každú noc (dobre, teraz nie, teraz spáva v mojom dome) spí v tejto posteli. Každú noc po sprche si sadá na miesto na ktorom sedím teraz ja a oblieka sa úplne nahý. Možno dokonca spí nahý... oh... môj... bože.
Hanbím sa za svoje myšlienky.
Tak nemravné myšlienky.

Stále držal moju ruku a ja som dúfala, že mi ju tak skoro nepustí.
Posnažila som sa sústrediť a nadviazať na to o čom bola reč.
„Tak sa volá? Ten chlapec v okuliaroch. Ten, ktorý sedel pri mne.“
Chcela som vedieť či sa tak skutočne volá. Misaki. Veľmi pekné meno.
„Dúfam, že ti je jasné, že si jeho miesto mňa nevezmeš.“
„Bojíš sa, že zdupkám?“ Spýtala som sa dívajúc na podlahu. Správne. Veľmi správne. Nezakoktať sa.
„Vskutku, bolo by to ponižujúce. Hlavne ak by bol dôvodom práve Misaki.“
Premyslela som si to a potom povedala:
„Myslím, že... že sme si vzájomne nesympatickí.“
Nedalo mi a musela som sa spýtať:
„Ty...“ máš na to právo, máš právo to vedieť, „ty a Shiori – ste si blízki?“
Bože, som taká trápna. Nemám rada to slovo, no musím si tak povedať.
Oprel sa dlaňou o posteľ a pozrel sa na stenu.
„Hm... dá sa to tak povedať.“
Hlavu som mala sklonenú a pokračovala v svojej trápnej existencii a bola som aj naďalej otravná.
„Ona... je veľmi pekná.“ Zasmiala som sa jemne na konci, no bol to len nervózny smiech.
Musel to spoznať, nie?
„Nie.“ Povedal rýchlo a ja som sa naňho pozrela.
„Takto o nej nemysli.“
„Č...“ Začala som, no on mi skočil do reči.
„Je bi.“
„Bi? Bi ako... bi...s...“
„Bisexuálka.“ Usmial sa.
On sa usmial! Usmial sa tak sladko! Nemá tu niekto pohár? Asi sa roztopím!

Koniec devätnástej časti.