Zrození legendy II: 3. Prekvapenia

Zrození legendy II: 3. Prekvapenia

„Ty sa nikdy nepoučíš!“ kárala Karin Naruta keď mu ošetrovala rany.
„Ale sesternička. Veď to nič nie je. Sú to len malé odreniny a navyše s Kuramovou chakrou to bude zahojené raz dva,“ uškrnul sa Naruto a hneď na to sa mu na tvári zjavila bolestná grimasa.
„Prepáč,“ zašepkala. Dokončila liečenie, poupratovala a nechala Naruta samého v izbe.
Mal by si si oddýchnuť, ozval sa Kurama.
„Nechcem spať. Musím sa Obita a Nagata opýtať na pár vecí,“ protestoval Naruto a začal sa zdvíhať z postele.
Naruto, prestaň! Lahni si. To počká a navyše by sa ti mohli tie rany znovu otvoriť,upozornil ho Kurama.
Alebo chceš, aby som sa ti začal posmievať? Nechať sa prebodnúť vlastnou katanou, uchechtol sa a pokrútil tou svojou veľkou hlavou. Naruto sa na neho zamračil. Ľahol si do postele a povzdychol si.
„Fajn. Momentálne sa mi nechce počúvať tvoje uštipačné poznámky, takže ťa poslúchcem, ale potom ma už necháš tak. Dohodnuté?“ Naruto nedostal žiadnu odpoveď a tak sa len otočil na bok a s myšlienkou na to, že Miako a Reibi sú pomstení zaspával. Na tvári sa mu zjavil ešte malý úsmev a potom sa už ponoril do ničím nerušeného spánku.

Flashback – Nagato a Obito
„Ten chlapec sa zbláznil!“ vykríkol Nagato a Obito sa zamračil. Vedel aký dokáže Nagato byť keď je rozčúlený, ale takéhoto ho ešte nevidel.
„On sa snáď načisto pomiatol! Ako ho napadlo ísť do Konohy? Pomstiť sa? Čo sme nejaká nájomná vražedná organizácia?“ vykrikoval Nagato a rozhadzoval rukami.
„Uhm, vlastne...sme,“ šepkal Obito.
„Nikto sa ťa na názor nepýtal!“ Ohradil sa Nagato.
„Kde je teraz? Idem za ním a dotiahnem ho aj keby som musel neviem čo urobiť.“ Nagato už pomaly vrčal a začal si obliekať Akatsuki plášť. Zastavila ho Obitova ruka.
„Ukľudni sa, Nagato. Naruto nie je hľúpy. Mal na to predsa svoje dôvody a navyše už to nie je ten malý chlapec ako keď k nám prišiel. Začal používať rozum.“
„Ako kedy, Obito. Ale tak nebojím sa len o neho. Bojím sa hlavne o to, že sa môže vymknúť kontrole a chtiac nechtiac ho môže Kyuubi ovládnuť a tak môže zničiť polovicu Konohy. Nechcem byť svedkom toho, že sa tu bude zožierať vinou nad tým čo urobil. Hovorí síce, že Konohu nenávidí, ale stále je to jeho domov. Stále sú tam pochovaní jeho rodičia.“ Hovoril Nagato už pokojnejším hlasom. Obito ho pustil a povzdychol si.
„A čo keby som išiel za ním ja a dohovoril mu? Nehnevaj sa, ale ani ako šéf a ani ako jeho príbuzný nemáš u toho chlapca skoro žiadnu autoritu.“
„To máš pravdu,“ zasmial sa Nagato smutne.
„V poriadku. Choď a daj na seba pozor.“
„To vždy.“ A Obita už nebolo.
Dúfam, že to stihnem včas, myslel si a rýchlo vyrazil z Dažďovej.

V Konohe
„Naruto,“ ohlásil ho Obito. Narutov výraz tváre bol zvláštny. Akoby videl prízrak. Zažmurkal a jeho výraz sa zmenil. Pozrel na Obita a venoval mu prekvapený pohľad.
„Vyzerá to, že som to stihol včas.“
„To má Nagato o mňa taký strach?“ uškrnul sa Naruto pri predstave besniaceho Nagata.
„No má strach o to, čo by sa mohlo stať Konohe.“ Uškrnul sa Obito.
„Ale veď ma poznáte.“
„Veď práve.“
„Čo s tým máte obaja?“ divil sa Naruto. Obito sa pousmial a potišiel k Danzouovi.
„Toto potrebovať už nebudeš,“ povedal a zobral mu Shisuiho oko. Potom sa spoločne s Narutom vytratili z Konohy.
„Na čo ti je to oko?“ spýtal sa Naruto zvedavo. Obito mu neodpovedal.
„Je pre Itachiho, však? Všimol som si, že v poslednej dobe je nejaký čudný. To pre tie oči?“ Obito sa na Naruta prekvapene pozrel.
„Ako si na niečo také prišiel?“
„Netuším. Len ma to napadlo.“ Odpovedal Naruto a zostalo medzi nimi ticho.
„Sú pre Itachiho.“ Zašepkal nakoniec Obito a pridal do kroku. Naruto sa pousmial.
Koniec flashbacku

Naruto sa zobudil celý zadýchaný a spotený.
Čo sa mi to do pekla snívalo? myslel si a s povzdychom vstal z postele. Prišiel k oknu a zahľadeľ sa do zamračenej rannej oblohy.
„To dnes ale bude deň,“ povedal si pre seba a potichu sa vybral do Minatovej izby. Prišiel k postieľke a pozrel sa na malého chlapca.
„Čo všetko sa na tomto svete deje a ty o ňom nemáš ešte ani zdanie. Len nech to trvá čo najdlhšie,“ šepkal Naruto a pohladil Minata po vlasoch. Povzdychol si a odišiel z jeho izby.
„Chcelo by to menší tréning,“ prehovoril po chvíli.
Aby ťa zase neprebodli vlastnou katanou, čo? Doberal si ho Kurama.
„Huš,“ zahriakol ho Naruto, ale pousmial sa. Vyšiel von a jeho kroky smerovali k cvičisku. Vytvoril si pár klonov a trénoval.
„Nevedela som, že máš syna, Uzumaki Naruto.“ Ozvalo sa za ním a on sa rýchlo otočil.
„Aikemi, čo ťa sem privádza?“ spýtal sa prekvapene Naruto.
„Ty máš Rinnegan?“ spýtala sa ho prekvapene.
„Ah, zabudol som na to. Hej mám.“
„Ako si k nemu prišiel?“
Nebudem jej hovoriť o Miako a Reibim. Myslela by si, že som šialený a vysmiala by ma, hovoril si pre seba Naruto.
Akoby si to doteraz o tebe nemyslela, ozval sa Kurama a zasmial sa.
„Naruto?“ ozvala sa Aikemi a zamávala mu rukou pred očami.
„Vieš, že ani sám neviem? Bojoval som proti Sandaimemu a Danzouovi v Konohe a potom som mal zvláštny pocit. Možno práve vtedy, keď som zabil Danzoua sa mi zjavil Rinnegan v očiach, ale istý som si neni.“ Povedal pravdivo Naruto a maličko sa na ňu usmial.
„Prečo si zabil Sandaimeho a toho druhého?“ spýtala sa zvedavo. Naruto posmutnel.
„Na ich príkaz mi zabili dvoch najlepších priateľov,“ zašepkal a zlomil sa mu hlas. Aikemi k nemu vykročila a zdvihla k nemu ruku. Rýchlo sa ale spamätala a znova ju spustila pozdĺž tela.
„Prepáč, ja...nechcela som...“
„Nie, to je v poriadku.“
„Ale aspoň máš toho maličkého.“ Zašpkala Aikemi. Naruto zažmurkal.
„To nie je môj syn. Je to syn mojich priateľov, čo zomreli. Požiadali ma, aby som sa o neho postaral.“ Povedal po pravde a Aikemi to zaskočilo, ale aj potešilo.
„To je od teba pekné.“
„Nemohol by som ho nechať samého. Je to až príliš kruté pre niekoho tak malého ako je on.“ Povedal smutne.
„Hovoríš akoby si o tom niečo vedel.“ Naruto sa na ňu pozrel.
„Prečo si tu, Aikemi?“ Opýtal sa zrazu a ju to tak zaskočilo až neudržala vážnu tvár a začala sa červenať. Jeho hypntizujúci pohľad ju znervôzňoval.
„Len som prechádzala okolo a našla som ťa tu. Tak som ťa prišla pozdraviť.“ Hovorila rýchlo.
„Ako vieš o Minatovi?“
„Ja....“
„Sledovala si ma?“ Spýtal sa prekvapene. Aikemi sklonila hlavu a prikývla. Bola červená ako paprika. Naruta jej úprimnosť prekvapila. Pousmial sa.
„Ja sa na teba nehnevám. Len...prekvapilo ma to.“ Aikemi sa na neho pozrela a ešte viac sa začala červenať. Usmieval sa na ňu širokým odzbrojujúcim úsmevom. Zahrialo ju to pri srdci a tiež sa pousmiala.
Počkať! A toto je čo? Zarazila sa.
„Takže...chceš niekam zájsť?“ spýtala sa nervózne.
„Prepáč, nemám čas. Vlastne by som už mal ísť, lebo... no proste už musím. Tak zatial.“ Zakýval jej a v sekunde zmizol. Aikemi zostala stáť ako obarená.
Čo sa to práve stalo? On ma odmietol? Čudovala sa. Bol to pre ňu zvláštny pocit. V jej živote ju ešte nikdy žiadny muž neodmietol.
Začínaš byť čím ďalej, tým viac zaujímavá osoba, Uzumaki Naruto. Pousmiala sa nad tou myšlienkou a potom sa tiež vyparila.

V sídle Akatsuki
„Aha, pomstiteľ dorazil,“ vítal Naruta Hidan.
„Nazdar, dlho sme sa nevideli. Čo nové?“ zmenil rýchlo tému.
„Všetko po starom. Však to poznáš,“ odpovedal nezaujato Hidan a odišiel.
„To bolo čudné,“ zamrmlal si pre seba Naruto a šiel do Nagatovej pracovne. Otvoril dvere bez zaklopania a zostal zarazene stáť.
No toto! Povedal si v duchu a rýchlo vyšiel z miestnosti.
„Nagato a Konan. Nikdy by som to do nich nepovedal. Vyzerá to, že radšej chvíľu počkám,“ mrmlal si pre seba Naruto. Vložil si ruky do vreciek a čakal kým d tadiaľ tí dvaja vyjdu von.
Trvalo ešte dobeých desať minút kým sa otovorili dvere.
„Naruto?“ spýtala sa prekvapená Konan a začervenala sa.
„Zdravíčko, Konan. Nagato, potrebujem s tebou súrne hovoriť.“ Nagato nechápavo zažmurkal, ale prikývol a znovu zaliezol do pracovne. Naruto ho následoval.
„Naruto, vlastne...ja som chcel, aby si prišiel. Potrebujem sa s tebou a Obitom porozprávať.“
„No už bolo na čase,“ ozval za nimi Obito.
„Ide o zraz Kagov, však?“ spýtal sa Naruto s nádejou v hlase.
„Vlastne áno. Budeme ma dobrevádzať vy dvaja. Presnejšie vám všetko poviem keď sa to dohodne. Neviem prečo z toho robia také tajnosti. Lezie mi to na nervy.“ Nagato si povzdychol.
„To je všetko?“ spýtal sa Obito. Po Nagatovom prikývnutí ho už nebolo.
„Čo si chcel, Naruto?“
„Vlastne som chcel vedieť o tom zraze. Inak som rád, že sme sa s Konan dali konečne dohromady. Tak zatial,“ rozlúčil sa Naruto s úškrnom a rukami vo vreckách a odišiel z miestnosti. Nagato zostal zarazene pozerať do otvorených dverí.

„Neruším?“ zaklopal na dvere Naruto Sasukeho domu. Karin sa na neho prekvapene pozrela, ale hneď sa zatvárila vážne a zamračila sa.
„Čo tu do pekla robíš? Máš ležať v posteli!“ kričala po ňom. Naruto sa na ňu uškrnul a vošiel do obývačky.
„Nazdar, Naruto. Ako ti je?“
„V pohode. Po zraneniach ani stopy, ale mám niečo iné...“ na chvíľu sa odmlčal, aby si získal Sasukeho a Karininu pozornosť.
„Čo sa deje?“ spýtala sa Karin a sadla si pri nich. Sasuke ju automaticky objal okolo ramien a ona sa mu viac uvelebila v náručí.
„Konan a Nagato spolu niečo majú. Videl som ich spolu v Nagatovej pracovni.“ Priznal Naruto. Sasuke a Karin sa zasmiali.
„Nehovoríš nám nič nové. Všetci sme o nich už dávno vedeli. Teda okrem teba ako sa zdá,“ posmievala sa mu Karin.
„Tak ale on za to nemôže, že nevníma čo sa okolo neho deje, keď ma hlavu v oblakoch a sníva o svojej láske,“ doberal si ho Sasuke.
„Sasuke,“ okradil sa Naruto.
„Láske? O čom to vy dvaja hovoríte?“ spýtala sa zaujato Karin a viac sa naklonila k Narutovi.
„Ale o nikom. To len sa Sasuke nechal uniesť predstavivosťou. Ona je nikto. Nezaujíma ma.“
„Kto je to?“ otočila sa na Sasukeho s pobaveným výrazom.
„Ako sa volala? Atemi?...“
„Aikemi,“ prerušil ho Naruto a Sasuke sa začal smiať nad jeho otráveným výrazom.
„A kto to je?“ vyzvedala Karin ďalej.
„Patrí k nájomnej skupine čo okráda ľudí a necháva si platiť služné peniaze za ich zabitie,“ odpovedal jej Naruto nezaujato.
„Hovoril si, že je ich vodkyňou,“ pridal sa Sasuke. Naruto prikývol. Nechcel sa o nej baviť.
„Vyzerá to, že sa nechceš o nej rozprávať,“ povedala smutne Karin a hodila na neho psie oči.
„Nie je sa o čom rozprávať,“ odvetil Naruto a začal sa dvíhať na nohy.
„Len som sa chcel porozpráať, tak ale nechám vás tak. Musím ísť za Minatom,“ rozlúčil sa s nimi a odišiel.
„To bolo čudné. Čo s ním je?“ spýtala sa Karin.
„Asi ho zobral ten vzťah medzi Nagatom a Konan,“ uchechtol sa Sasuke.
„Musí byť v šoku,“ smiala sa Karin.
„Tak, čo dnes podnikneme?“ spýtal sa Sasuke.
„Neviem, prekvap ma,“ usmiala sa na neho Karin. Dal jej rýchlu pusu a zdvihol sa spolu s ňou na nohy.
„Polož ma na zem,“ hovorila so smiechom.
„Nie nie. Teraz zavri oči a neotváraj ich až pokiaľ ti nepoviem.“ Povedal Sasuke a dal jej pusu na líce. Potom sa vytratili z domu.

Niekde blízko Konohy
„Orochimaru! Ty zbabelec! Kam ideš?!“ kričala za ním Sakura.
„Postav sa mi ako chlap a bojuj, ty had!“
„Budem s tebou bojovať, ale nie teraz, dievčatko,“ ozvalo sa za ňou a prekvapením sa jej rozšírili zreničky. Rýchlo sa otočila. Nikto tam nebol.
„Orochimaru!“ kričala.
„Uvidíme sa,“ smial sa a viac ho už nebolo. Sakura padla na kolená a dala sa do plaču.
„Pomstím sa ti. To sľubujem. Za to, čo si urobil zaplatíš,“ zamrmlala medzi zaťatými zubami.

„Takže odchádzaš?“ pýtala sa Tsunade. Sakurin výraz ju ničil. Chcela jej pomôcť, ale ona ju vždy odmietla.
„Chcem sa porozhliadnuť po okolí. Navštíviť nejaké dediny, či by niečo nemohli vedieť.“ Povedala Sakura chladne.
„Chápem. Sakura a...“ nedopovedala.
„Nebojte sa Tsunade-sama. Nevyvediem žiadnu hlúposť. Len chcem na chvíľu odísť.“ Ubezpečovala ju rýchlo a snažila sa byť presvedčivá.
„V poriadku. Priebežne sa mi hlás.“
„Hai.“ Povedala Sakura. Rozlúčila sa a odišla z Tsunadinej pracovne.
„Nemusí vedieť moje pravé úmysly,“ povedala si pre seba a vyrazila na cestu.

„Najskôr musím nájsť niekoho z Akatsuki a potom sa musím dostať do Dažďovej. Nerada to priznávam, ale potrebujem ich pomoc. V situácii v akej som teraz, nemám šancu toho hada poraziť,“ mrmlala si Sakura.
„Čo to je?“ začudovala sa. Cítila na blízku veľmi silnú chakru. Vybrala sa potichu na miesto odkiaľ pochádzala. Skryla sa v najbližšom kríku a sledovala ich.
Akatsuki! Prekvapene vydýchla. Jeden z nich mal modrú pleť a podré vlasy trčiace do hora v špicoch. Malé oči a špicaté zuby. Na chrbte mal veľký meč. Druhý mal čierne vlasy zviazané do copu. A nebolo mu vidieť nič iné ako čierne hlboké oči. Niekoho jej pripomínal.
Ale to predsa nemôže byť...Sasuke? To nie. Myslela si.
„Vylez!“ okríkol ju ten modrovlasý.
„A sakra,“ zašepkala si pre seba a vyšla z kríkov. Prekvapene sa na ňu pozerali.
„Kunoichi z Konohy a tu? Čo ťa sem privádza, dievčatko? Stratila si sa?“ uškŕňal sa Kisame.
„Nie som žiadne dievčatko! A ani som sa nestratila! Hladám vás,“ ohradila sa a ukázala na nich prstom. Itachi k nej vykročil. Rýchlo stiahla ruku a obozretne si ho premeriavala pohľadom.
To nie je Sasuke, ale je mu veľmi podobný.
„Ja viem kto si. Ty si bola v jednom tíme s mojím bratom, že?“
„Bratom? Koho máš na mysli?“ spýtala sa prekvapene.
„Uchihu Sasukeho,“ odpovedal jej Kisame. Prekvapene sa na neho pozrela.
„No, vlasnte áno.“ Itachi sa uškrnul.
„Čo od nás chceš? Prišla si bojovať?“ spýtal sa jej pobavene.
„Nie nie. Chcem, aby ste mi pomohli.“
„S čím?“ opýtal sa Kisame. Sakura sa však pozerala iba na Itachiho. Jeho pohľad bol hypnotizujúci.
„Chcem sa pomstiť,“ zamračila sa.
„Dnes sa chcú všetci iba pomstiť. Itachi-san, vieš ako dopadol Naruto?“ hovoril Kisame.
„Zabil Sandaimeho a Danzoua.“ Odpovedala mu Sakura nezaujato. Itachi sa pousmial.
„Nevyzerá, že by ti to vadilo.“
„Naopak. Preukázal Konohe službu. Sandaimeho nám je ľúto, ale Danzoua sme sa chceli všetci zbaviť už dávno.“ Ospovedala chladne.
Zaujímavé dievča, myslel si Itachi. Kisame sa zasmial.
„Itachi-san, mali by sme sa vrátiť. Obito už na nás určite čaká,“ ozval sa a tak prerušil očný kontakt medzi Itachim a Sakurou. Zmätene zažmurkala.
„Môžem ísť s vami?“ Prekvapene sa na ňu pozreli.
„Prečo chceš ísť s nami?“ opýtal sa jej pobavene Itachi.
„Chcem sa k vám pridať,“ povedal rozhodne. Kisame sa zasmial.
„My sa nehráme na piesočku, dievčatko. Choď naspäť k rodičom,“ uškrnul sa.
„Kisame,“ upozornil ho Itachi, keď videl Sakurin výraz.
„Prepáč, ale my nejdeme do Dažďovej, takže nemôžeš ísť s nami. Môžem ti ale povedať kde nájdeš Peina,“ povedal Itachi a Sakura sa na neho pozrela s širokým úsmevom. Vysvetlil jej kde musí ísť a čo má Nagatovi povedať.
„Ďakujem, Itachi,“ povedala a vyparila sa.
„Veľmi zaujímavé dievča,“ zamrmlal Itachi a spolu s Kisamem sa vybrali vlastnou cestou.

U Obita
„Tak už ste tu?“ ozvalo sa z tmavej miestnosti. Zjavil sa spoza rou a Itachi si povzdychol. Privolal svoju vranu a zavrel oči.
„Itachi, Shisui by bol rád keby vedel, že budeš mať jeho oči.“ Prehovoril k nemu Obito.
„Ja viem. To len ten blbý pocit. Pusťme sa do toho. Nech už to je za nami.“ Odpovedal rýchlo a ľahol si na posteľ. Kisame sa vzdialil. Obito pokračoval vo svojej práci a implantoval Itachimu Shisuiove oči.

V Dažďovej
„Takže tu bola?“ pýtal sa Sasuke pobavene.
„Tiež ma to prekvapilo, ale aj tak som ju rád videl,“ usmial sa Naruto. Kráčali po uliciach Dažďovej a všetci ich s úctou zdravili. Usmievali sa na nich a služne odzravovali.
„Je zvláštne ako sa z nás stali priatelia,“ zamrmlal zrazu Sasuke. Myslel na Konohu. Na jeho tím. Ako rád by ich znovu videl.
„Sasuke?“ ozval sa Naruto a vytrhol ho zo zamyslenia.
„Hm?“
„Vidíš to čo ja?“ Sasuke sledoval jeho pohľad a prekvapene sa pozeral na osobu prichádzajúcu oproti nim. Mala dlhé ružové vlasy v dvoch copoch a v nich červenú čelenku. Oblečené mala červené tielko, biele kraťasy s ružovými vysiacimi trakmi a čiernu kožennú bundu. Obuté mala červené topánky. (Také ako Tsunade)
„Je to Sakura?“ spýtal sa Naruto.
„Čo tu robí?“ ozval sa podráždene Sasuke a vybral sa k nej.
„Sakura,“ zavolal na ňu. Rozhliadla sa a pozrela sa na neho.
„Sasuke,“ pozdravila ho.
Žiadne Sasuke-kun, chýbal si mi? Myslel si smutne.
„Haruno,“ pozdravil ju Naruto so zamračeným výrazom a podozrievavo si ju premeriaval.
„Uzumaki, preukázal si Konohe láskavosť tým, že si zabil Danzoua.“ Povedala mu chladne.
„Mojím úmyslom neboli láskavosti, ale čo už.“ Odpovedal chladne.
„Vyzeráš dobre. Čo ťa sem privádza?“ spýtal sa Sasuke, aby zmenil tému.
„Prišla som za Peinom. Nevieš kde je?“ Prekvapene sa na ňu pozreli.
„Prečo?“ ozval sa Naruto.
„To ťa nemusí zaujímať, Uzumaki.“ Odbila ho. Sasuke sa uškrnul.
„Prečo si za ním prišla?“
„Chcem sa pridať k Akatsuki,“ povedala rozhodne.
„Čože?!“ vykríkli na ňu obaja.
„Zbláznila si sa?“
„Viem čo robím, Sasuke.“
„Nevyzerá to tak.“ Mrmlal si pre seba Naruto.
„Máš problém, Uzumaki?“ ohradila sa a zaťala päste. Sasuke jej ich chytil a zaclonil jej na Naruta výhľad.
„Nechaj to tak. Prečo sa chceš k nám pridať?“ spýtal sa zaujato.
Žeby kvôli mne? Myslel si nadšene a predstavoval si Sakuru a seba keď boli malí a ona ho stále prenasledovala.
„Chcem sa pomstiť,“ odpovedala mu. Jeho predstava sa rozbila na milión kúskov a zmätene sa pozrel na Sakuru. Pustil jej ruky.
„Čo sa stalo?“
„Nie je to jedno? Aj tak sa k nám nepridá. Nemôžme to s ňou niekde vyriešiť nech môžeme ísť jesť?“ ozval sa Naruto podráždene.
„Naruto, prestaň!“ okríkol ho Sasuke. Naruto sa nasupil, ale zostal ticho. Sakura sa zasmiala.
„No toto. Kto by si bol pomyslel, že sa toto stane,“ smiala sa.
„Čo tým myslíš?“ ozval sa znovu Naruto.
„Odkedy ste priatelia? Veď ste sa nenávideli. Vlastne teba nikto nemá rád, Uzumaki,“ smiala sa mu do tváre.
„Všetko je možné. No tak, Sasuke. Omráčme ju, vymažme jej pamäť, nechajme ju niekde blízko Konohy a poďme odtiaľto,“ mrmlal Naruto.
„Prestaň už!“ rozčúlil sa Sasuke.
„Fajn!“ mrmlal rozmrzele Naruto a založil si ruky na hrudi. Sakura sa zasmiala.
„Necháte ma už konečne ísť za Peinom? Choďte sa hrať niekde inde.“
„Zoberieme ťa tam,“ ozval sa Naruto.
„Ja tam trafím, Uzumaki,“ ohradila sa.
„Nie som si tým istý, ale aj tak.“
„Poďme vy dvaja,“ ozval sa Sasuke a spoločne vykročili k budove Akatsuki.

„Sasuke, Naruto. Kto je to?“ spýtal sa Hidan a začal si Sakuru premeriavať.
„Ak toho nenecháš dostaneš cez držku,“ ozvala sa Sakura a zaťala päsť.
„Oh, aká divoká. Kde ste na ňu natrafili?“ slintal Hidan.
„Prestaň. Tuto Haruno sa chce k nám pridať, tak prišla za Nagatom,“ zasmial sa Naruto.
„Naozaj?“ ozvalo sa za nimi pobavene. Všetci sa otočili.
„Itachi,“ ozvala sa Sakura a uškrnula sa.
„Som rád, že si trafila a že ťa doprevadili títo dvaja,“ povedal.
„Itachi-niisan, poznáš Sakuru?“ opýtal sa Sasuke.
„Iste. Stretli sme sa neďaleko Dažďovej.“
„Čo je to tu za rozruch?“ ozvalo sa za nimi.
„Šéfko, tuto Kusara či ako sa volá prišla za vami,“ ozval sa Hidan.
„Haruno Sakura. Chcem sa pridať k Akatsuki a chcem sa pomstiť tomu hadovi Orochimarovi.“