Sakurine pocity (4. časť) – Mimo reality

Kráčala som po chodbe až k dverám Hokage a premýšľala nad tým, čo asi chce. Už som ju nevidela dva dni, čo si ma nezavolala, nedala mi nijakú práca a už vôbec nie misiu. Ktovie, prečo po mňa poslala rovno Shizune? A kde je vlastne Shizune?
Zastavila som sa obzrela sa za seba. Shizune bola preč. Ale veď kráčala rovno za mnou. Niečo tu nehrá. Prešla som kúsok naspäť. Mala som pocit, že ma niekto sleduje. Všade bolo ticho. V šeru som skoro nič nevidela. Nuž, zrejme to bol iba pocit. Pokračovala som v ceste. Keď som už konečne stála pred dverami, ku ktorými som sa v tejto nanajvýš podozrivej situácii, chcela čo najrýchlejšie dostať, zrazu sa otvorili a stála v nich Tsunade. Od ľaku som len stála pred ňou a čumela rovno na jej legendárny hrudník.
„Sakura!“ zvolala tým jej desivým, prísnym hlasom. Bojazlivo som podvihla hlavu hore. „Ideš neskoro!“ zvolala ešte hlasnejšie. Tentoraz som si tvár zakryla rukami. Neviem, prečo som dostala pocit, že ma ide udrieť, ale nik by sa nečudoval. Síce netuším, čo som urobila, okrem toho, že som sa o pár minút oneskorila, ale nech si ma Tsunade zavolala už z akéhokoľvek dôvodu, nebude to nič príjemne.
Vošli sme dnu. Jej stôl rovno oproti dverám bol ako väčšinou zaprataný papiermi. Tonton vylihoval v kúte na vankúši a Tsunade...si práve sadla do kresla, čím upútala všetku moju pozornosť.
„Prečo ste...?“ začala som bojazlivo.
„Musíme sa porozprávať a niečom veľmi dôležitom.“ Prerušila ma ostrým tónom v hlase.
„O čom?“ odvrkla som. Niečo ma toho strachu z problému zrazu zbavilo. Ten zlý pocit sa náhle stratil.
„Ide o Naruta.“ Odpovedala zarmútene. Jej tvár potemnela rovnako ako celá miestnosť. Srdce sa mi rozbúšilo a dych zrýchlil. Nie veľmi, ale predsa ma zase prepadol ten zlý pocit.
„S-stalo sa niečo?“ nechápavo som sa snažila zostať v realite, pretože myšlienky sa mi rozutekali všade možne. Tsunade zostala ticho. S blbým výrazom som na ňu civela a čakala čo povie. Nič. Zdala sa zamyslená. Zvesila hlavu. Netuším, či sa mi to iba zdalo, alebo sa jej skutočne na líci zaleskla slza. Chvíľu trvalo, kým som si uvedomila situáciu. Potom moje plecia ovisli, moje ústa sa otvorili ešte viac, ako boli predtým.
Preglgla som.
„Ešte sa nevrátil z misie? Počula som, že to nebolo nič jednoduché, ale nejak extra...“ začala som zahovárať ten bolestný moment, ale ona ma zase prerušila.
„Nevrátil a nevráti. Sakura, je mi to ľúto.“ Do oči sa mi nahrnuli slzy. Začala som vrtieť hlavou. Srdce mi bilo ako o dušu, hrudník mi nadskakoval. Obraz sa mi zahmlieval. Začala som cúvať späť do chodby, no narazila som do dverí. Celá pojašená som ich rýchlo otvorila, ale predo mnou sa objavila ďalšia prekážka. Hlava sa mi zaborila do mäkkej bundy, ktorá mi bola veľmi dobre známa. Tá vôňa, ten pocit. Odtiahla som sa a prvé čo som uvidela, bol pár azurovomodrých očí, ktoré na mňa s polovice nechápavo s polovice prekvapene kukali. Pár krát nimi zaklipkal a usmial sa.
„Sakura? Prečo plač...?“ začal, ale tvrdý náraz, ako som sa naňho vrhla, mu vybil dych. Zatackal sa a so mnou okolo krku sa zvalil na zem. Rozplakala som sa. Neviem ani prečo. Bola som totálne mimo. Pred chvíľkou bol ešte mŕtvy a teraz sa tu so mnou váľa po zemi. Koľko krát ešte budem musieť toto zažiť?
Počula som kroky okolo nás. Neviem, kto to bol, vtedy mi to bolo jedno. Potom sa po kancelárií aj po chodbe začal ozývať Tsunadin desivý rev. Aj to mi bolo jedno, pretože ma už zamestnávalo niečo celkom iné.
Otvorila som oči. Prvý obraz, ktorý sa mi naskytol bol nejasný, ale určite to bolo nebo. Nado mnou, nie akože som bola v nebi. Príšerne ma bolela hlava. Nedokázala som si spomenúť, čo sa stalo. Z nejakého dôvodu som ležala na tvrdej zemi na úplne inom mieste než predtým. Ale, keď ponad mňa čosi biele preletelo a moje uši pomaly začali vnímať zvuky z okolia, uvedomila som si, že to predtým nebolo skutočné, ale prisahala by som na čokoľvek, že to nebol ani sen.
Pomaly som sa postavila. V hlave mi pískalo, obraz bol neostrí. Snažila som sa rozoznať aspoň obrysy postáv okolo mňa. Bolo ich veľa, na zemi aj na oblohe. Na oblohe? Ako sa mi sluch pomaly vracal, počula som čím viac tým väčší hluk, dokonca dunenie. To ma prinútilo zakryť si uši rukami. Všetko sa triaslo. Dosť už! Je mi zle!
Náraz. Zase som sa rozpľasla na zem, vlastne na tvrdé skaly. Nemohla som uveriť, že som ešte nažive. Aj napriek zemetraseniu som sa dala na všetky štyri a pomaly som sa snažilo dostať...netuším kam. Proste som odtiaľ musela vypadnúť. Myšlienky mi zaplnila Tsunade. Mala som zase ten divný pocit. Ešte stále som si myslela, že to predtým bola skutočnosť. Inak to nešlo. Niečo ma nútilo si to myslieť. A ja ani za nič netuším prečo.
Nejakým zázrakom som sa doplazila pod väčšiu skalu a konečne sa oprela. Chrbát ma neskutočne bolel. Rovnako tak aj hlava a celé telo. Bola som bez pohonu. Nijaká energia, možno trošku chakry. Kde som ju vlastne stratila? Pamätám sa, že som jej mala viac než dosť. Čo sa tu vlastne deje? Z ťažkou námahou som začala rozoznávať okolie. Tie postavy, veľa postáv, more postáv. Ako ich mám všetky rozoznať? Skaly...tmavé nebo.
Zrazu som niekde v diaľke uvidela takú bodku svetla. Nádherného svetla. Prižmúrila som oči.
„Naruto?“ zamumlala som si. Áno, to je on. Je živý a dúfam, že aj zdravý. Naposledy som oňho mala nesmierny strach, ale napokon sa ukázalo, že je nažive. Usmiala som sa. Ako sme sa sem dostali, Naruto? Spomínam si len na podlahu, veľkú radosť z toho, že žiješ, a Tsunadinu tvár plnú zlosti.
Ach! Prečo si stále myslím, že to bolo skutočné? Preber sa, Sakura! – mlátila som sa do už aj tak dobitej hlavy. Nič sa nezmenilo, ta som sa začala mlátiť ešte viac. Zúfalo som sa snažila urovnať si myšlienky, ktoré boli rozhádzané všade tade. Do očí sa mi nahrnuli slzy a potom po jednej stekali po špinavej, zakrvavenej tvári. Niekto ma naraz pevne chytil za obe ruky, ktorými som nezmyselne dobíjala svoju hlavu. Zodvihla som oči na osobu predo mnou. Obraz sa mi zaostril. Vedela som, na koho sa dívam, ale nevedela som si spomenúť na jeho meno. Čierne vlasy, čierne oči, biela pleť. No tak, Sakura. Veď ste spolu v tíme, nie?
Konečne som sa úplne vrátila do reality.
„Sai!“ zvolala som. Sluch sa mi ale ešte celkom nevrátil. Sai otváral ústa, no jediné čo som počula boli náhodné slabiky, ktoré mi nedávali nijaký zmysle. Nechápavo som vrtela hlavou.
Ďalší náraz. Tentoraz aj so zábleskom svetla. Kedy s tým už konečne prestanú?! Zase som sa nejako pozviechala a postavila na roztrasené nohy. Kývalo to so mnou zo strany na stranu. Sai ešte stále ležal na zemi. Tak toto veru nie. Ak si ten idiot myslí, že do nás môže strieľať tie svoje s**čky, ktoré už aj tak strácajú na sile, tak to sa šeredne mýli!
Usporiadala som si v hlave všetko, čo bolo treba, a pripravila som sa dať mu ďalšiu príučku. No a čo, že tá predtým nezabrala? Bude to skúšať, až kým to nezaberie. Veď nové schopnosti treba využiť naplno!