Čepele (kap. 1)

I.

Hmla sa šírila, kam oko dohliadlo.
Schyľovalo sa k večeru a v svetle chabo svietiacej pouličnej lampy sa chlapec s čiernymi strapatými vlasmi lúčil so svojimi rodičmi.
Mohol mať asi dvanásť rokov, ešte sa nebránil matkinmu bozku na rozlúčenie. Otec ho schytil za rameno, lúčil sa hlbokým pohľadom do očí vlastného syna. V tých očiach sa zrkadlilo nadšenie - nadšenie, ktoré jeho otec dokonale chápal, ale bolo to aj nadšenie, ktorým opovrhoval.
Veď ktorý otec by necítil bolesť, vidiac svoju vlastnú krv kráčať v ústrety nezmyselnosti či smrti? Tie krásne čierne oči sa raz zmenia, zdrsnejú, vyprchá z nich šťastie, nedajbože aj život.
Zabuza bol mierne zmätený pri pohľade na svojho otca, ktorý nejavil známky šťastia z jeho odchodu. Ale stačilo sa otočiť - z jeho matky nežiarila neistota, ba naopak, akási pýcha na syna, ktorý sa vracia naspäť na svoj internát, do svojho druhého domova.
Pomohla mu vyložiť jeho neveľký batoh na chrbát a naposledy sa rozlúčili.
Sledovali jeho kroky, až kým sa nestratil za najbližšou križovatkou v hmle.

Veľa času prešlo od tej chvíle, na ktorú si ešte stále mladý chlapec pamätal, akoby sa bola stala nedávno. Ale aj na ňu už začal padať prach zabudnutia, ako tak kráčal bezútešným krajom ďaleko od svojej domoviny.
Víchor poletoval po kraji bez odporu, mohol prejavovať svoju silu len na unavenej zemi, v pohybe mu nebránili silné stromy ani bujné porasty krovín. Ako by tu aj mohli nejaké byť - veď práve na tomto mieste prebehlo jedno z najničivejších vojnových stretnutí, o čom svedčili aj nepravidelne usporiadané krátery, z ktorých sa ešte nestihla vypariť voda zo včerajšieho dažďa. Démon vojny ešte len nedávno upustil od svojho ošiaľu a príroda, vrátane jej obyvateľov, sa ešte nestihla spamätať z tohto dlhotrvajúceho neduhu.
Uprostred tejto scenérie, bolo to niekde vo východnej časti kraja Zeme, sa čnela dlhá, už trochu vychodená prašná cesta. Zabuza nevedel, čo ho čaká na jej konci, nemal ani veľké očakávania, ani sa nebál. Vedel len, že už je dosť ďaleko, ďaleko z dosahu tých, ktorí by ho najradšej usmažili zaživa, len čo by sa im naskytla príležitosť. Bol si touto skutočnosťou čoraz istejší a pomaly z neho začalo opadávať dlhotrvajúce napätie.

S rastúcim pocitom úľavy sa ale začali dostavovať aj iné pocity. Keď naháňajú vlka, nemyslí na nič iné, ako na prežitie - pud sebazáchovy potlačí všetky ostatné žiadosti. Ale akonáhle sa Zabuza striasol svojho strachu, začalo mu akosi zvláštne škvrčať v bruchu. Keď tak začal uvažovať, kedy naposledy sa jeho zuby zahryzli do pečeného mäsa alebo čestvého chleba, začali sa mu tisnúť slzy do očí. Už tak dávno nespal na mäkkom matraci, dávno sa o neho nikto nestaral. Bol tu len on sám, a len on sám si musel poradiť.
Podmienky, v ktorých za ostatné obdobie žil, boli pre neho tvrdé. Jednostaj v pohybe, spánku len minimum, aby bolo jeho telo schopné na ďalší deň kráčať, a aj tento spánok býval väčšinou nepokojný - ak začul podozrivý zvuk krokov, vzdialené výkriky alebo zavýjanie vlkov, okamžite sa budil. Sviatkami boli pre neho chvíle, keď sa mu podarilo nájsť si opustenú maštaľ, kde sa mohol zvaliť na seno a upadnúť do pokojného snívania. Jeho strava pozostávala z divých plodín, ktorých v tento ročný čas práve veľa nebolo, často si musel svoje denné jedlo "vypožičať" od predajcov v mestách, aj keď pravdou je, že mestám sa radšej opatrne vyhýbal.
Dlhé týždne bez prestania to jeho telo zvládalo, ale v ten deň už toho mal plné zuby, nemohol myslieť na nič iné ako na mäkkú posteľ a teplú večeru, nechcel ďalšiu noc spať pod holým nebom niekde v priekope.

Po hodnej chvíli chôdze sa začínal postupne meniť aj ráz krajiny. Kde-tu padal jeho zrak na zarastené lúky, síce kvety na nich boli už odvädnuté a poznačené pokročilou jeseňou, ale už to neboli tie prázdne, neživé údolia, pozdĺž ktorých kráčal celý deň. Slnko za oblakom už začínalo meniť svoje farby, ale tým, čo videl, si bol istý.
Po tom, čo vystúpil na neveľký vŕšok, naskytol sa mu pohľad na dievča, ktoré asi dvesto metrov pred ním na neďalekej lúke trhalo zrejme nejaké bylinky. Netešil sa preto, že by mal radosť z lúky, ktorá bola na tamojšie pomery neobvykle krásna, ani tak z dievčaťa, ktoré bolo ešte krajšie ako kvety, ktoré zbieralo. Vedel, že také dievča by sa samo nevybralo do sveta - vojna síce pohasla, ale svet sa stále hemžil podivnými indivíduami.
Niekde nablízku musí byť mesto, napadlo mu, a pery sa mu jemne skrivili do úsmevu. Dostal za pravdu, keď po tom, čo nenápadne sledoval dievča, odhalil po chvíľke kráčania za skalnatou horou prvé ľudské obydlia.