Milujem bolesť, ktorú mi pôsobíš II. (Takmer prázdni)

Tri dni prešli od jeho odchodu z Suny. Jediné čo mal v pätách bol horúci piesok a uschnuté stromy. Nad hlavou modré nebo a žiarivé slnko. Noci bývali chladné a tak sa striedala i jeho nálada. Sledoval každú stopu až k cieľu, ktorý sa pred ním na štvrtý deň objavil. V malej zastrčenej dedinke západne od Suny. Trojdňová cesta. Prečo nie... napil sa vody a vyštveral sa na blízky strom. Usadil sa na hrubej vetve a sledoval dianie. Traja muži pochodovali okolo tábora a hliadkovali. Dvaja spali. Na zemi mali malú truhličku. Nebude úplne jednoduché truhlu dostať späť. Ninja si ale musí bohužiaľ poradiť a on, keď je sám o to viac. Pohliadne hore na tmavé nebo. Využiť moment prekvapenia do takej miery ako sa len dá. Jeho zbrane boli jeho vernými spoločníkmi kdekoľvek sa pohol. Človek by neveril, koľko zbraní môže pri sebe ukrývať. Jednou z nich bola praktická a účinná vec. Obyčajný luk. Priložil čierny šíp a napol tetivu. Namieril zľahka a čo najpresnejšie na chlapa ktorý hliadkoval v stred. Medzi všetkými troma bol odstup. Takže ak dá dole stredného, dvaja budú ľahší terč na pár sekúnd, ktoré bude musieť využiť. Pustil šíp, ktorý vystrelil a zavŕtal sa prostrednému chlapovi do krku. Po druhom hodil zmes kunaiov a shurikenov. Väčšinu odrazil a jeden shuriken dostal do ramena. Sora zoskočil na zem hladko a na špičky. Ostal drepieť a premiestnil sa skrčený trávou k ďalšiemu stromu. Všetci už boli hore pripravený k útoku. Opäť natiahne tetivu a vystrelí šíp. To v živote nevideli luk a šípy alebo čo? Založí luk dozadu na chrbát ku katane. Pretočí sa na druhú stranu stromu a pohliadne hore odkiaľ na neho zoskočí maskovaný ninja. Tohto prehliadol. V poslednej chvíli sa uhne a vykryje jeho úder päsťou. Všimne si znamenie ruky ktoré ninja vytvoril. Vlna ohňa ktorá sa k nemu dostane sa stratí v jeho rukách ktoré ju odklonia na stranu. Vytiahne katanu a uhne sa malým ohnivým guliam letiacim na neho. Tak nenávidí jutsu. Akékoľvek prekliate jutsu. Ninja vyskočí hore na strom. Lanko držiac medzi zubami potiahne a povrázok okolo nohy Sory sa stiahlo. V čas ho stihol preseknúť. Na jeho nohe ostala krvavá rana. Vyskočil hore do koruny stromu a nechal si do ramena zaraziť kunai akoby dobrovoľne. Odkopol chlapa zo stromu dole a vytrhol kunai z ramena, z ktorého sa pustila krv. Odhodil krátku bodnú zbraň bokom a pretočil si v ruke krátku katanu. Ninja sa stiahol za vysoké papradie. Hrať sa na schovávačku sa mu zachcelo. Sadne si na konár stromu a zvesí zranenú ruku pozdĺž tela. Z vačku si vytiahne ovínadlo a zviaže si ranu aby prestala krvácať. Spustí sa dole na zem. Pohliadne do krovia ktoré kryjú papradiny. Nadýchne sa a fúkne si do dlane z ktorej sa na zem znesú drobné kryštáliky ľadu. Okolie behom pár sekúnd zamrzne a ninja nútený vyskočiť hore dostal zásah katanou letiacou jeho smerom do srdca. Sora si otrasie skrehnutú ruku. Zovrie prsty v dlaň a zastoná od bolesti. Každý kúsoček sily ktorú mu dáva jeho prekliatie bolí. Každý jeden. Odrazil spŕšku shurikenov a kunaiov. Preskočil na stranu a vytrhol katanu zo srdca muža. Krv stiekla po čepeli a nestihla ani odtiecť už vrážala do teplých orgánov druhého muža.
Drepol si k ohnisku. Zahľadel sa do oranžových plameňov. Len na malý okamih. Hnedý pohľad stočil na bok k truhlici s lístkom na vrchu. Proste ju celú vezme a nech s tým Gaara robí čo chce . Sadol si na zem k ohnisku a prekrížil nohy do polovičného lotusu. Chvíľu len tak sedel, dívajúc sa ponad oheň do tmavých krovín v lese. Obloha bola jasná. Pár oblakov by sa na nej dalo rozpoznať. Musí sa vrátiť. Tam odkiaľ prišiel. Mať domov. „Hold Sora...“ zaprel sa o zem a postavil sa. Podišiel k malej truhličke a vzal ju do rúk. Vlastne ani nevie čo je vnútri a ani ho to nezaujíma. I tak chce opustiť celé toto miesto.
Položil truhličku späť na zem a ostal stáť. Stačilo by odísť. Proste sa zobrať a zmeniť smer. Kráčať lesom bezcieľne. Tak úžasné ticho. Len šum vetra v lístí. Stačilo skutočne tak málo aby odišiel. V jeho hlave prebiehalo rozhodovanie. Vydať sa do neznáma, alebo odniesť truhličku späť a čakať, že sa niečo stane?

Piesočná búrka uľahla. Jediné čo po nej ostalo bol jemný vetrík. Dole v rade nízkych stromov, na jednom z nich sedela Ayame. Dívala sa na príjazdovú cestu do Suny. Deň za dňom odkedy Sora odišiel i keď vedela, že nie možné aby sa do troch dní vrátil. Lenže tento krát prešiel týždeň a Sora sa jednoducho neukázal. Neposlal o sebe žiadnu správu. Bolo ticho. A čím viac času prešlo, tým horúcejšie sa jej zdali piesky jej rodného miesta. Tým tmavšia obloha bola. Prázdne okolie bez zázemia. Jeden veľký kus jej osoby chýbal. Niekde tam ďaleko, bola natiahnutá a nevedela kam až siaha.
„Ayame!“ čierno vlasá žena zoskočila dole zo stromu v ten okamih, keď začula svoje meno. Veľmi dobre vedela, komu patrí ten hlas. A dotyčný zjavne i tušil, že rozhodne sa nehodlá vrátiť do dediny. „Sora sa vráti. Vždy sa vrátil.“
„Nevládzem už čakať.“
„Je to jeho povaha.“
„Má aj nejaké záväzky nemyslíš?“ zovrela dlane do pästí. Niekde tam ďalej o kus ďalej. O veľký kus ďalej je Sora. A ona ho nenechá odísť. A ak chce skutočne odísť, tak sa zase nezbaví jej.
„Sora má výpadky pamäte.“ Ayame sa otočila prudko dozadu a schytila ho za golier „aké výpadky? Rovno povedz, že sa mu to hodí!“
„Ayame,“ stiahol jej ruku dole, „môjho brata nezastavíš. A ak urobí niečo netypické jeho povahe, buď je to z donútenia, alebo pochybných príčin.“
„Ale ty si... doviedol si ho tu.“ Sklonila hlavu, ktorú otočila smerom na západ, kde sa slnko uchyľovalo k spánku.
„A to si myslíš? Prišiel pretože nemal kam by šiel. Po tom celom boji ktorý zviedol s Meiyo, sa mu nemôžeš diviť. Jeho hlava je hodná do šrotu. A ak sa nezblázni teraz tak v blízkej dobe to bude určite. Vyhľadáva samotu viac než predtým.“ Etian si sadol na veľký balvan horúci od slnka. Slnko už nebolo tak nepríjemné ako po celý deň. Pieklo na celú Sunu. Človek by bol povedal, že si na to zvykne za tie roky, ale nešlo to.
„Ale nie je správne niesť celé to bremeno sám. Na to sú priatelia. Ak by predal len jednu malinkú časť...“ Eitan sa usmial a pohliadol do dlane. Z nej na Ayame, ktorá odvrátila pohľad. Stále krásna žena. Nech jej ubehne koľkokoľvek rokov. Tvrdohlavá a nedočkavá. Tieto dve vlastnosti mali tí dvaja spoločné. Len Ayame sa zdala byť o mnoho viac netrpezlivejšia. „Nechceš mi niečo povedať Ayame? Alebo máš pocit, že mňa sa to netýka?“
„Vychovávaj si svojho brata!“ urazene sa od neho odtiahla a rozišla sa preč. Eitan založil ruky na hrudi a po chvíli sa usmial. Jeho malý braček akosi už nechce byť malý braček. Ale zabudol, že za každým, keď opúšťa nejaké miesto po dlhšej dobe, ostávajú v ňom nevyrovnaní ľudia. A to, Sora nikdy neurobil. Nikdy sa nezdržal natoľko aby niekomu bolo ľúto. Dnes sa to stalo. Zanechal za sebou pár otáznikov, ktoré stále čakajú na odpovede. A dokonca niečo navyše. „Starého psa novým kúskom nenaučíš.“ Sora sa už nedá vychovať. Ale zábudlivý rozhodne je. Niečo sa mu stalo. Tiež mu rozkázal nevyužívať viac silu svojho prekliatia. Vie, že sa na jeho zákazy tak môže zvysoka...

Ostal sedieť pri bráne Tóra. Sadol si na kraj a oprel sa o kamenný pilier. Taký príjemný chlad po tom suchu, ktoré sa mu lepilo na päty. Šiel do Suny, to je pravda, len si to vzal troška okľukou. Práve si odložil truhličku vo vaku na zem, keď sa v lese ozval výbuch a iskry vyleteli hore k polnočnému nebu. Za normálnych okolností by sa bol díval ďalej na iskričky, lenže toto by museli byť normálne okolnosti. Vzal si znova vak s truhličkou a prehodil si ho krížom cez trup. Zišiel schody dole a vbehol do lesa.
Celou cestou čo bežal, mal nepríjemný pocit. A čím viac sa približoval tým bol ten pocit silnejší. A práve toho poháňalo až kým nedorazil na miesto. Rovno v behu sa odrazil od konára. Vytasil katanu a vrazil ju veľkému chlapovi priamo krku. Dopadol priamo na zem, keď sa veľký chlap zapotácal a dopadol hore značky pred nohy tmavovlasej ženy. Ostal pred ňou stáť bez jediného slova.
Ayame natrafila na chlapa len náhodou. Skrížil jej cestu, práve v ten okamih, keď sa jej spravilo nevoľno. Nemala ani silu aby poriadne odrážala jeho útoky. Takže celá stratégia sa postavila na obrane. Teraz stála tvárou v tvár Sore. Bez slova. Husté, čierne vlasy jej vietor navial do tváre a znova ustal. Zdalo sa, že Sora odmieta prehovoriť prvý. Alebo vôbec prehovoriť.
„Hľadala som ťa.“
„Nevšimol by som si.“ Odpovedal jej chladne. Ayame si zhrnula prekážajúce vlasy.
„Keď si si to teda všimol, prečo si neprišiel už dávno domov?“ pohliadla na jeho ruku, ktorá vytiahla shuriken. Hodil ho jej stranou. Padol do trávy. Oškretý a jeden špic bol už zatupený. Jej shuriken pre šťastie. „Čo mi tým chceš naznačiť?“ opýtala sa.
„Vrátil som ti všetko čo si mi dala.“
„A to si teraz myslíš, že môžeš pokojne odísť?“ vrátila mu rovnako chladným tónom. Stál pred ňou pokojne. Akoby ani nevnímal problém alebo danú vec. Akoby stratil akúkoľvek spomienku na ňu. Na všetko čo sa stalo. Možno sa v jej srdci držal malý plamienok nádeje. Len drobný, že Sora sa predsa vráti. A namiesto toho, mu ešte uľahčila odchod? Niektoré veci sa stávajú príliš rýchlo a bez pochýb i napriek človeku. „Ty sa vrátiš Sora. Pôjdeš so mnou a vrátiš sa do Suny.“
„Nejako som zabudol prečo. Si tu, tak danú vec môžem poslať po tebe.“
„Ani to neskúšaj Aidara!“ div ho neokríkla. „Vieš, že to nezvyknem robiť Sora. Nútiť ťa do niečoho. Ale prosím, zváž úplne všetko, kým sa rozhodneš.“
„Máš na mysli niečo konkrétne?“ stále rovnako chladná tvár. Radšej by sa pustil do bitky s každým koho stretne, než by sa niekde len na okamih usadil. Pravda alebo nie... nič mu nemusí uniknúť a ničím sa nechce obraňovať.
„Tvoj brat mal pravdu. Si nezastaviteľný.“
„Ayame...“ povzdychol si. Vytiahol katanu z krku obrieho muža a nechal po hladkom ostrí stiecť krv na zem, do trávy. „povedz mi, ak sa niečo stalo.“
„Nič sa nestalo. Chcem aby si šiel so mnou a neopúšťal ma.“ Pohla sa z miesta. Nezáležalo na tom, či by niečo povedal alebo spravil. Ani to nechcela počuť. Chcela len aby sa spontánne pohol s ňou a obaja šli domov. Objala ho okolo krku a pritisla svoje telo na jeho. „Sora, nemusíš už pred nikým utekať ani sa schovávať.“ Prehovorila mu do ramena. „urobil si toho už dosť. Viac než všetci. Odpočiň si.“ Napriek tým slovám, Sora zovrel pevnejšie katanu.
„A čo potom?“ otázka ostala visieť len tak v priestore. Nikto kto by do nej čo len štuchol prstom aby vyjadril svoj záujem o odpoveď ktorá by mohla prísť. Potom, sa mohlo stať hocičo. Pretože potom nemuselo nikdy ani prísť. Čo bude potom, až si oddýchne? Nič. Pretože on si neoddýchne do konca života. A medzi tým bude neustále niečo prázdne a nezaplnené. Tak ako v ňom tak i v Ayame, ktorá mala svoj kus nablízku a na dosah. Len nechcel zapadnúť.