Milujem bolesť, ktorú mi pôsobíš 01 (Srdce sa vysypalo)

Oblaky sa stáčali z východu na sever. Zdalo sa, že Sunakurage opäť ostane bez kvapky dažďa. Bola presne rovnaká ako predtým. Nezmenilo sa v nej vari nič, až na ľudí, na niektoré spôsoby a Kazekageho, ktorého dokázal ešte počúvať. No čím viac trávil svoj čas v tejto piesočnej dedine, tým viac sa cítil emocionálne vyschnuto. Akoby srdce, ktoré zaplnili tieto zrniečka piesku, bolo deravé, a všetko sa to sypalo preč. Láska k rodnej Veternej zemi, sa sypala z jeho srdca preč. Snažil sa opakovať sám sebe, že za to nemôže, že to ostatní. Je to chyba ostatných. Kohokoľvek len nie jeho. Vždy sa zachoval správne i keď si jeho rozhodnutia protirečili. Snažil sa do toho dávať všetko čo mal. A občas mohol i viac. Nikdy toho nebolo dosť na to, aby bol spokojný sám so sebou. Jedného dňa, proste vypadlo posledné zrniečko.

Profesia učiteľa mohla byť akokoľvek atraktívna. Mohla zaručovať menej chýb, viac skúseností pre ostatných. Lenže by si nedokázal predstaviť, že on by niekedy mohol byť učiteľom. Nedokázal by zaobchádzať s deťmi. S ľuďmi, ktorí sa potrebujú naučiť to, čo on nedokázal naučiť sám seba. celé tie roky sa snažil v sebe potlačovať autoritu voči ostatným. Na čo chovať úctu k ľuďom, ktorí mávnu rukou a tým odsúdia nevinných na smrť? Na čo chovať úctu k vrahovi? Na čo chovať úctu sám k sebe? Tak to proste býva. Až človek zistí pravé hodnoty vlastných skutkov. Čo mu dali jeho skutky do života? Hlúpy, naivný a mladý. Tri slová ktorá by sa mohli preťahovať o to, ktoré z nich je silnejšie.
Čas sa postupne krátil a hlava mladého ninju bola plná rozhodnutí do budúcnosti. Nemalo ani tak zmysel myslieť nad tým čo stalo, pretože v tom jasno mal už dávno. To posledné čo potreboval počúvať od ľudí, boli jeho minulé skutky. Mohol od nich utiecť kamkoľvek. Ako napríklad na svoje obľúbené miesto na strome. Každý strom bol obľúbený. Dávali mu akýsi zvláštny pocit bezpečia a prístrešia. Čokoľvek sa plazilo, kráčalo po zemi, by on uvidel skôr než ono jeho. Možno tým to je. Jeho paranoja vraha sa rozrástla do vlastnosti a ostala v ňom až doteraz. Niektorých vecí sa človek proste nezbaví. Zvyk je železná košeľa. Niektoré zvyky sú dokonca smrtiace.
„Mal by si to skúšať ďalej.“ Ozval sa ženský hlas spod stromu. Sora si len povzdychol a ďalej hral duchom neprítomného. „Kazekage povedal, že si dobrý učiteľ, len by si mal byť viac trpezlivejší...“ stála žiadna odpoveď.
„Ayame?“ opýtal sa ženy pod stromom, „sama si hodila po mne shuriken za moju neschopnosť.“ Jouninka sklonila hlavu s úsmevom. Nakoniec si odkašľala „to je len zdravá súťaživosť medzi... jednotlivými... veď vieš.“ Usmiala sa na neho. Natiahla ruku hore, ale stále by potrebovala ešte dva metre aby sa dokázala Sory dotknúť. „tak poď dole. Porozprávame sa.“
Drobná tráva ktorá rástla v okolí oázy dostávala žltý odtieň. Všetko v okolí začínalo byť žlté. Len jedno jazierko a v okolí pár paliem. Vizitka Veternej zeme. Nepýtať keď vedia, že nie je. Ayame čupela v tej žltej tráve a hľadela na pokojnú hladinu oázy. Celý čas mlčala až to Soru začalo otravovať. Založil ruky do vreciek od nohavíc a na jeho tvári sa začalo značiť niečo ako vrrrrr čo mi chceš, na čo mi chceš? A TERAZ IDEŠ MLČAŤ?! „Odchádzam.“ Ozval sa po chvíľke a otočil sa na odchod. Ayame sa postavila, stále s pohľadom do vody. „Nechcem aby si odišiel.“ Prehovorila, „...viem, že o tom premýšľaš. Preto ťa nechcem nechávať o samote. Bojím sa, že proste odídeš. Že jedného dňa, až sa otočím, už tu proste nebudeš.“
„Nič lepšie ma nenapadlo Ayame.“ Sora bol znova len ľahostajný k okolnostiam. K ľuďom ktorí prejavili nejakú pozornosť, obavy. Dokonca mohli byť aj priateľmi. Nepotreboval priateľov. Pretože sa často presúval, a to znamenalo sa vždy len lúčiť a opúšťať ľudí. No v Sune ostal dlhšie než by chcel. Už i to je dostatočný dôvod. Možno sa chová ako kretén a nevďačník. Ale je to v ňom to kočovné srdce, ktoré sa potrebuje naplniť a znova vyprázdniť. Potom sa presunúť a znova srdce plniť novými zrnkami. Stala sa opäť z toho vlastnosť.
„Nevravel si, že sa tu začínaš cítiť ako doma?“ hrabla nohou do piesku.
„To ale neznamená, že tu musím ostať.“ Odvetil jej na to. Ayame sa na neho otočila. Spravila to isté gesto ako Sora pred ňou. Vložila ruky do vreciek. Vietor sa oprel do jej chrbta a rozvial dlhé čierne vlasy do jej tváre. Zelený pohľad sa zasekol do toho hnedého Sory a nechcel pustiť. Piesok vo vetre sa zaplietal do jej vlasov. Z oboch šla určitá ľahostajnosť. „Neostaneš ani kvôli mne?“
„To ma tak veľmi potrebuješ?“
„Si priateľ. Nechcem strácať priateľov bez slov.“
„Človek občas nemôže ostať ani kvôli priateľom. To je normálny cyklus života.“
„Ale ten človek by mal mať na to aj nejaký dôvod. Viac než dôvod.“
„Exituje niečo také?“
Ayame sa zamračila no svoju pózu nezmenila. Nesnažila sa identicky napodobniť Soru, len to bolo príjemné ako sa vietor do nej opieral a i keď bol horúci, dokázal byť príjemný. Vlasy jej navial do tváre, takže Sora nemusel vidieť jej výraz v plnom znení. Ako priam kričal že ak neostane priviaže si ho doma k stolu. „možno by si ušiel i so stolom“ usmeje sa pre seba.
„A to som až taký hlupák?“
„Nie... nie si. Si len ako tento vietor. Ideš okolo. Oprieš sa o pár ľudí. Si príjemný, nápomocný, občas otravný a nepríjemný. No zdržíš sa len chvíľu a odveješ preč. So všetkým čo si so sebou priniesol.“
„Tak i preto pochádzam z Veternej zeme.“ Povzdychol si a podišiel bližšie k Ayame. „pozri sa na mňa...“ zdvihla hlavu. Sora sa nahol tesne k nej, takže konce čiernych vlasov ho pošteklili na tvári. Zdvihol ruku a odhrnul pramienky vlasov na bok. priložil obe dlane na tvár Ayame s tým, že vlasy zhrnul bokom. „Viem, že ty to nerobíš Ayame. Nenútiš ľudí aby ostali. Aby niečo robili, aby s niečím skončili. Nepokúšaj sa o to. Ani ti to nejde.“ Ayame zdvihla ruku a priložila ju na tú Sory. Stiahla ju dole k svojim perám a vtisla bozk do dlane. „Nežiadam ťa už o to ako priateľa... už nie.“
Ticho ktoré nastalo sa tvárnilo pomaly do vetra a piesku, ktorý sa navial na úpätí duny. Slnko sa pomaly presunulo za ten čas za pohorie na druhej strane a pretiahlo všetky svoje tiene.
„Takže to je pre teba tak dôležité.“
„Keby som ti to nepovedala, až by si odišiel, stala by sa zo mňa stará zatrpknutá ženská.“
„Ja že stará už si.“
„Hlavne, že ty sa tváriš, že si vtipný.“
„Ja som nejako vtipkoval?“
„Hádzať shurikeny po tebe budem aj pri odchode.“ Oznámila mu úprimne, nevýhražne a hlavne s pohľadom do jeho medových očí. Ruky mal stále na jej tvári. Nejako samu zjavne nechcelo od nej odchádzať. „Prilepil si sa Sora?“ usmiala sa. Len sa nahla k jeho tvári a pritisla na jeho pery tie svoje. Krátky bozk trval dlhšie než by sa na krátky bozk patrilo. Dokonca i ostatné veci sa diali dlhšie, než by si človek pomyslel, keď uvidí krátky bozk. Prstami vkĺzol pod látku trička na brucho.
„Ale až ťa uvidím nahú... zrejme ma sama deportuješ, že áno“ Ayame sa nadýchla, že mu tresne o hlavu nejakú tvrdú narážku alebo rovno shuriken, no ďalšie slová jej neboli povolené.

„Od Sory by som čakal, že si uloví nejakú šialenú ženskú bez poprsia a rozsiahlym slovníkom.“ Nezáležalo už na tom, čo by kedy Gaara povedal. Čokoľvek by povedal, Sora by poslušne voči sebe mlčal a ignoroval ho. Gaara obzvlášť rád vrážal svoje slovné šípy do Sorovej hlavy s presnosťou, ale často neefektívne. I teraz mlčal. „Kus polena...“ odkašlal si a podal Temari papiere ktorá ich podala Sore, ktorý evidentne ani nechcel vedieť čo tam je. Len tam stál pri stene a tváril sa, že je neviditeľný.
„Ak si to okamžite nevezmeš, dám ťa na praktické vyučovanie do akadémie!“ Sora natiahol ruka a vzal si od Temari papiere. Ďalšia nezmyslená misia ktorá spočívala v jednom. Udržujeme mier. Potrestajme tých zlých. Všetko sa deje z nejakého dôvodu. a všetko bolo zrazu príliš nesprávne.
„Si obzvlášť zamĺknutý.“ Skúmavo si ho prešla pohľadom Temari od hlavy po päty. Sora zdvihol pohľad z papiera na ňu. „môžeš ísť.“ Odvetil Gaara rovnajúc papiere. „Ešte chvíľu a spravíš mojej sestre do hlavy dieru s tým pohľadom.“

Znova vložil len ruky do vreciek a pohliadol na nočnú Sunakurage. Veľká hlavná budova sa odrážala od neviditeľného svetla, ktoré akoby sama vyžarovala. I tak to nebolo v poriadku. Slúžiť ostatným akoby sa nikdy nič nebolo stalo. Po pravde, ho to prestávalo trápiť, baviť. Prestal sa tou otázkou zaoberať. Len sa otáčal dookola ako hlupáčik aby videl na ostatných, či sú s tým tiež tak vyrovnaní ako on.
„Neznášam ťa.“ Odvetil Ayame ktorá mu vtisla do ruky čierny shuriken. „Je špeciálny.“ Odvetila mu na jeho neobyčajnú milosť.
„Čím? Tými škrabancami?“
„Nie, tým, že vždy keď som ho po tebe hodila, si ho chytil a vrátil mi ho.“
„Tak to by si ho mala po mne hodiť i teraz.“ Vrátil jej ho do ruky. Otočil sa a vybral sa do lesa. Spravidla chodieval sám. I keď každá misia bola podložená jasnými pravidlami. Ninja nepracoval sám. Sora bol však niečo troška iné vzhľadom na to, akú prácu odvádzal predtým, nebol tímový hráč. Takže sa nevedel v tíme chovať. Rozhodnutia robil okamžite a plánoval vždy len na jednu osobu.
Ayame si pohodila shuriken. Napriahla sa a hodila ho po Sore, ktorý len zdvihol zozadu ruku a chytil ho medzi prsty. „Čo sa dáva to sa nepredáva.“ Zvolal na ňu bez otočenia a zmizol v nočnom lese.
Ayame sa oprela o jeden zo stromov. Hľadiac na svoju prázdnu ruku. Zvládať všetko sám. Kto si Sora myslí, že je? Nesmrteľný? Každý má iné zásady. Pracuje tak ako sa naučil a ako mu to vyhovuje. Nie, Sora nebol dobrý majster, nebol dobrý tímový hráč. Ale o to viac bol dobrý človek. Niekde tam hlboko... možno dosť hlboko. Usmiala sa a prešla si prstami po látke trička, ktoré zakrývalo bruško. A ak aj jeho deti budú také, tak sa odťahujú. Niekam ďaleko. Na samotu. Možno pod vodu. Do oceána. Rozišla sa späť do Suny prikyvujúc si. Rozhodne ich izoluje všetkých. A možno sa už Sora nikdy nevráti. Nikdy, nikdy... od dnes do nikdy. Možné je všetko. Aj keď jeho nevrlosť a útoky začínali byť nepríjemné viac a viac. A spôsobovali bolesť, bola to bolesť, ktorá skrývala všetku nehu a láskavosť akú mal. A to sa nedalo nenávidieť. V každej narážke bolo kus srdca, ktoré nechcel nikomu dať. Milovala bolesť, ktorú jej pôsobil svojimi odchodmi, narážkami, výrazom tváre, chladnosťou, zraniteľnosťou, šialenými skutkami. Jeho úsmevmi, vtipmi, sarkastickosťou. Nedal sa milovať len kúsok z celku.