Láska z Konohy 14 - Prvý boj v prekliatom plášti

„Ako som mohla zaspať?! Dokelu!" Myslela som si, zatiaľ čo som na seba v rýchlosti naťahovala oblečenie.
Už to je dosť zlé, že som s Deidarom v tíme, teraz ešte navyše budem musieť počúvať jeho blbé kecy. Chvatne som si zapla topánku, schmatla som tašku so zbraňami a čo najrýchlejšie som zbehla dolu po schodoch, kde som sa ešte aj potkla.
Zadýchane som sa dotrepala do obývačky.
V obývačke už stál Deidara a tváril sa mimoriadne otrávene. S rukami prekríženými na prsiach sa opieral o gauč.
Keď ma zbadal, padla mu sánka. Vzápätí si niečo zahundral popod nos.

- - -

„Čo dopekla má byť toto?“
Včera som celú noc nespal a snažil sa ukľudniť predstavami Katemy, ako sa ponížene na kolenách ospravedlňuje a Tobiho, ako vyletuje do vzduchu s krásnym oblakom dymu v tvare hríba. Aké umelecké! Niekedy prekvapujem aj sám seba.
Na túto misiu som sa tešil, pretože to znamenalo čas strávený BEZ všetkých domácich pravidiel (aj tak nechápem, prečo bývame všetci spolu), ako napríklad nepokúšať sa nič vyhodiť do vzduchu, či zabiť spolučlenov a v tejto chvíli HLAVNE čas strávený bez Katemy.

A teraz toto... Stále je nádej, že len ráno skôr vstala a kompletne oblečená si zišla dole dať raňajky... S taškou plnou zbraní... A neskutočne strapatá.
„Ten tvoj účes je asi taký umelecký ako stoh slamy, hm.“ neudržal som sa. Hups.
„Že to hovoríš práve ty. Ja mám možno slamu na hlave, ale ty ju máš v nej.“ posmešne mi to oplatila, narovnala sa a zviazala si vlasy do vysokého copu. Je síce otravná ako hrom, ale musím uznať, že ani zďaleka nevyzerá zle. Poriadne som si ju premeral.
„Čo je?“ nepriateľsky na mňa zavrčala, až som nadskočil. Odkašľal som si.
„Ehm... Nič, len... Kde máš plášť?“ Radšej by som bol, keby ho nemala.
„A čo si ho mám vycucať z prsta?“ zahundrala.
„Človek by čakal, že sa už o seba dokážeš postarať sama, hm. Och počkať, veď ty si ešte dieťa.“ hodil som jej plášť a uškrnul som sa. Sledoval som, ako ho chytila a na jej tvári sa zjavil naštvaný výraz. Možno tá misia bude fajn.

- - -

Pomaly som sa nadýchla a ukľudnila som sa.
„Dovoľ mi ti pripomenúť, že toto "dieťa" ťa včera dokonale spacifikovalo.“ žmurkla som na neho a teraz pre zmenu pozorovala, ako naštvane vyskočil.
„To bola náhoda, hm! Keby som dával väčší pozor, nikdy by sa ti to nepodarilo! A teraz poďme.“ Stisla som plášť v ruke. Nemienim s ním teraz pokračovať v hádke, mohlo by sa mi to vypomstiť. Včera mi síce pomohol Pein, ale teraz budem sama s človekom, ktorý úplne sám porazil jinchuurikiho. Čo-ako ma to štve, musím byť opatrná.
Obliekla som si plášť a nasledovala Deidaru. Najradšej by som ho kopla do namysleného zadku.

Vyšli sme von. Krásne svietilo slnko a nebo bolo úplne čisté. Nie div, po tom včerajšom daždi. Konečne som bola na čerstvom vzduchu a hneď sa mi dýchalo ľahšie.
„Dokedy tam mieniš stáť, hm?“ Obzrela som sa a tam už Deidara stál na chrbte obrovského bieleho vtáka. Ignorovala som ho a keď som pristála za ním, prudko sme vyleteli do vzduchu.

- - -

Zjačala a pokúšala sa udržať na nohách, zatiaľ čo sme naberali výšku. Uškrnul som sa. Aj napriek tomu, čo sa včera stalo sa neviem hnevať. Hoci ma nazvala blondínou. No a čo, moje vlasy sú úžasné, bodaj by nie po tom novom kondicionéri, ktorý som ukradol Itachimu.
„Môžeš sa ma chytiť, len dávaj pozor kam dávaš ruky, hm.“ cez plece som sa na ňu obzrel, ako zase takmer spadla.
„To radšej spadnem!“ odsekla, ale naše vozidlo urobilo nečakaný výpad. Nečakaný pre ňu.
„Si kretén.“ zamrmlala s rukami pevne ovinutými zozadu okolo mojej hrude. Kŕčovito stískala predok môjho plášťa. Jej telo bolo natlačené tesne na mojom a cítil som, ako rýchlo jej búcha srdce. A nie len to. Konan by ma asi zabila.
„Viem, že po mne túžiš, ale môžeš počkať, kým zosadneme, hm? Hoci, robiť to vo vzduchu je zaujímavá myšlienka...“ stisk povolil a odlepila sa odo mňa.
„Sklapni. Nemám náladu na tvoje nechutné žartíky.“ Znova som vtáka prinútil urobiť prudkú zatáčku, takže ma opäť objala, tentoraz okolo pása.
„Čoraz nižšie, ty si teda nedočkav...“ nedokončil som otázku, pretože ma päsťou tresla do brucha.
„He...“
„Ešte slovo a si mŕtvy.“ zašepkala mi do ucha, pričom mi perami šteklila ušný lalôčik. Prešla mnou vlna vzrušenia, asi ani nevedela, že sa mi to páči.
„Mŕtva budeš ty, keď s tebou skončím.“

- - -

Toto je príliš. Keď som išla na túto misiu, predstavovala som si všeličo, len nie, že ma bude sexuálne obťažovať nejaký blonďatý hajzlík. To, že som v spolku s najnebezpečnejšími zločincami na Zemi som predýchala, aj to, že je to tajná misia pre Konohu a nesmú ma odhaliť, ale...
Mám pocit, že ak ihneď nesklapne, naozaj sa ho pokúsim zabiť. Dočerta Tsunade, do čoho si ma to namočila?!
Pustila som ho. Tentoraz ma už nič neprinúti dotknúť sa ho, aj keby to znamenalo, že spadnem. S týmto odmietam súhlasiť.
„Mám ťa po krk.“ zavrčala som.
„Och, skutočne?“ Ten posmešný úškrn ti zmizne z tváre, keď ťa kopnem tam, kde to chlapov najviac bolí.
„Aká je vlastne tá misia? Pein včera len povedal, že mi to vysvetlíš.“ Dýchaj, nenechaj sa rozhodiť.
„Náš drahý šéf ti nič nepovedal? Skvelé“ povzdychol si. „Máme získať jeden zvitok, ktorý budú prenášať zo Suny do Kiri. Strážia ho asi šiesti ninjovia, predpokladám, že sú všetci Jounini. Teraz letíme na miesto, kde zaútočíme. Najlepšie by bolo, keby si ma nechala to zariadiť a neplietla sa mi do roboty.“ namyslene dvihol nos. Prisahám, že mu jednu struhnem.
„Tak na to zabudni. Som na tejto hlúpej misii s tebou, nebudem len sedieť na zadku.“ povedala som, aj keď by som ho najradšej nechala. Ale nemôžem vyzerať slabo a zbabelo. Niečo si zahundral popod nos a zamračil sa.
„Tak teda dobre, ale ak náhodou vyletíš do vzduchu, moja vina to nebude.“

Po pár hodinách sme zosadli na zem v lesoch, ktoré ohraničovali Veternú zem. Zoskočila som na zem s úľavou, stráviť taký dlhý čas na vtáčom chrbte nie je ktoviečo. Ponaťahovala som sa a počkala, kým zosadne aj Deidara, lenže ten sa k tomu očividne nijako nemal.
„Čo robíš?“ spýtala som sa ho nedočkavo. Pobavene sa na mňa pozrel.
„Rozmyslel som si to. Nechám ťa to urobiť a ja sa pozriem ako na tom si. Nie je presne toto, čo si chcela?“ To som nečakala. Ale v poriadku, teda... Nie je to v poriadku, ani najmenej! Ja to nemôžem urobiť.
Tieto myšlienky mi prúdili hlavou, ale nakoniec som sa prinútila prikývnuť. Nesmiem sa nechať odhaliť.

Vyletel späť do vzduchu a stratil sa v oblakoch. Musím sa pripraviť. Poskladala som pečate a vzápätí som splynula s tieňmi pod stromami. Je to moje vlastné jutsu. Dalo mi zabrať, kým som ho zvládla a dopilovala.
Sústredila som sa a po chvíli som zachytila cudziu chakru. Zatiaľ iba slabo, ale blížili sa. Nevedela som presne odhadnúť počet, ale určite ich nie je viac ako desať. Opatrne som sa presunula bližšie k nim. Po malej chvíli som ich zbadala.
Bolo ich šesť, presne ako povedal Deidara. Vpredu kráčali dvaja, za nimi šiel ďalší a zvyšní traja boli vzadu.
Tipujem, že ten v strede nesie zvitok. No môže to byť aj inak, možno ho v skutočnosti nesie niekto iný. Asi nemám inú možnosť, len ich všetkých prezrieť. Plán som už mala v hlave, lenže... Potom ich iste budem musieť zabiť. No, nad tým budem premýšľať keď získam po čo som sem prišla.

„Kage Mane no Jutsu!“ vyslovila som a rukami som sformovala pečate. Čupla som si na zem.
„Čo dopekla je toto?!“ prekvapene skríkol chlapík vpredu. Bolo na nich vidno ako sa pokúšajú zbaviť zovretia jutsu, no ja som ich pevne držala. Musím si švihnúť, nesmiem premrhať príliš veľa chakry.
„Kage Nui!“ Tieňové nite sa v okamihu natiahli až k spútaným ninjom a začali ich prehľadávať. Tí vpredu pri sebe nemali nič. Ani ten v strede.
Keď som prehľadávala troch chlapíkov vzadu, zrazu sa jeden z nich rozplynul na dym. Následne som zozadu začula svišťanie kunaiov a rýchlo som odskočila, čím sa zároveň zrušili moje doterajšie jutsu okrem toho splývacieho.
„Haruki, nájdi ho!“ zakričal vysoký ninja s krátkymi hnedými vlasmi a Haruki zavrel oči a vytvoril pečať.
Som v háji. Ale aspoň viem, u koho sa zvitok nachádza. Musí to byť ten, ktorý sa rozplynul, bol jediný, ktorého som nestihla prehľadať. Musím ho čo najskôr nájsť a vypadnúť.

„Mám ju!“ zvolal senzibil. Zaútočili.
„Doton: Ganchuusou!“ Zo zeme podo mnou sa vynorili kamenné pichliače, ale skôr, ako ma stihli nabodnúť, vyskočila som do korún stromov. Rýchlo som bežala za ninjom, ktorý u seba mal zvitok. Pokúšal sa uniknúť, zatiaľ čo jeho spolubojovníci ma mali dostať.
Nezmienila som sa ešte o niečom. Moje splývacie jutsu mi umožňuje v rozsahu tieňov registrovať chakru protivníkov omnoho lepšie ako normálne, takže viem, kde sa nachádzajú.
Zvyšní piati ma prenasledovali a zozadu svišťali shurikeny a kunaie. Ani ma poriadne nevideli, ale som si istá, že ma cítili.

Ninja predo mnou náhle zastal a obrátil sa ku mne tvárou.
„Katon: Goukakyuu no Jutsu!“ vykríkol a už sa na mňa valila obrovská masa červeného ohňa. Letela som priamo do stredu.
„Suiton: Mizu rappa!“ Zvolala som a po kolízii vody s ohňom sa do vzduchu dvihlo veľké množstvo pary. Využila som zlú viditeľnosť a zaútočila som.
„Kage Nui!“ Tieňové nite prebodli ninjove telo a držali ho vo vzduchu. Kvapkala z neho krv a farbila mu vestu načerveno. Okamžite som k nemu priskočila a z jeho vesty vytiahla veľký zvitok. Áno, je to rozhodne on.

„Dočerta!“ zakliala som, keď ma do ruky zasiahli dva kunaie. Zvyšní piati ninjovia ma obkľúčili. Uvoľnila som splývacie jutsu, už vedia kde som a nechcem aby mi to zbytočne žralo chakru.
Poobzerala som si si ich. Prebodávali ma nenávistnými pohľadmi.
„Teraz zomrieš, Akatsuki!“ zreval jeden z nich. Vyrútila sa na mňa jeho bábka s dlhými čepeľami pripevnenými na končatinách. Rýchlo som uskočila, ale to už na mňa útočil ďalší protivník.
„Raiton: Sandaboruto!“ Len tak-tak som sa vyhla bleskom z jeho rúk. Skočila som na zem, kde na mňa opäť zaútočila bábka. Uskakovala som a pokúšala sa vyhnúť otráveným čepeliam. Bola som tak sústredená na to, čo sa dialo predo mnou, že som si zabudla dávať pozor zozadu.

Príliš neskoro som si uvedomila pohyb za sebou a do stehna sa mi zabodla nepriateľská katana. Zvrieskla som od bolesti, ale zatiaľ čo môj útočník držal zbraň zabodnutú v mojej nohe, kunaiom som sa zahnala a podrezala som mu krk. Bábka zmizla. Naokolo bolo odrazu ticho.

Je to určite pasca. Teraz na mňa zaútočia so všetkým, čo majú.
Vytiahla som si katanu z nohy a odhodila som ju ďaleko od seba. Zahmlilo sa mi pred očami, ale zaťala som zuby a vyskočila som do koruny stromu. Usilovala som sa nestonať od bolesti.
Napäto som čakala, ale nikto na mňa neútočil. Naraz som začula hlasné zvuky niekoľkých za sebou nasledujúcich výbuchov. Deidara?
Z rany mi vytekalo veľa krvi. Pokúsila som sa zastaviť krvácanie, obviazala som si ranu na nohe. Pred očami sa mi mihali čierne škvrny a kým som si stihla ošetriť aj rany na ruke, obostrela ma tma.