Nový vek Konohy (I.) 057-058: Na pokraji smrti, part 1

POZOR! Druhá novinka pre čitateľov!

!Drahí čitatelia!
Určite vás zaujímajú otázky, ktoré súvisia s týmto fan fiction (akékoľvek). Preto som sa rozhodol, že vám rád poskytnem informácie na vaše otázky ohľadom fanka aj mimo diania príbehu. Či už vás zaujímajú postavy, nejaké tajomstvá, hudba alebo čokoľvek iné, neváhajte mi napísať či už do komentárov alebo súkromnou správou a ja vám na otázky odpoviem, ale v rámci toho, aby som vám neskazil príbeh a pôžitok z čítania

NOVÝ DIEL PRIDANÝ!

Niki vyletela z modrých plameňov bez toho, aby sa jej akokoľvek dotkli. Muž sa usmial a vyrazil na Niki. Katani pevne zovrel v rukách a plnou silou nimi švihol. Niki inštinktívne urobila to isté. Katany sa zrazili vo vzduchu. Ozval sa škrípavý zvuk a vzletelo z nich zopár iskier. Niki zabrnelo v zápästí no muž sa len zasmial.
„Si pekne tvrdá čo?“
„To si nevieš ani predstaviť.“ A venovala mu zúrivý pohľad.
„Obdivuhodná odvaha, Niki.“ Muž pritlačil a katany sa o kúsok priblížili k Nikinu krku. Nech sa snažila akokoľvek, nevedela sa mužovej sile vyrovnať.
„Mala by si poznať, kedy je boj prehraný a nepúšťať sa doň zbytočne.“
„Nič o mne nevieš.“ Vzduch okolo Niki sa rozvíril. „Tak ma láskavo nepodceňuj!“

V jej blízkosti vzbĺkol ohnivý kruh. Muž inštinktívne uskočil a katany sa mu zmenili v ohnivé gule, ktoré hodil. Niki pred sebou vytvorila ohnivú stenu, no to pre tyrkysové gule nebola nijaká prekážka. Prešli skrz ako nič a zasiahli Niki do ľavého ramena a brucha. Sila chakry ju opäť odhodila. Muž pokrútil hlavou a podišiel k horiacej stene. Priložil na ňu ruku, ktorú plamene začali olizovať, no nijako mu neublížili. Ozval sa škrípavý zvuk a stena sa rozochvela. Plamene sa zmenili na jasnú tyrkysovú farbu, nad čím Niki len pokrútila hlavou.
„Nechápeš to. Mám pravdu?“ lúskol prstami a plamene sa rozšírili. Obtočili Nikine končatiny a aj krk.
„Je to prosté.“ Pokračoval muž, kým sa pomaly blížil k nej. „Mám schopnosť pohltiť techniky, privlastniť si ich a vytvoriť z nich ešte ničivejšiu zbraň. Vezmi si napríklad tento oheň. Už keď ku mne démon prišiel, otvoril mi chakrové body. Behom niekoľkých dní som...“ muž prestal uprostred vety. Pocítil ostrú bolesť, ako sa mu šíri od hrude a vystreľuje do celého tela. Sledoval, ako katana prechádza jeho telom, až kým ju Niki nezabodla až po rukoväť. Z katany kvapkala tmavá krv.
„Moc kecáš.“ Prehovorila chladne. „Nezaujíma ma to.“ Muž sa k nej pootočil hlavou.
„Ale to by malo. Čo ty vôbec vieš o zabudnutých démonoch a ich tajomstvách?“

Niki ticho stála a pozerala do mužových tyrkysových očí ako boli jeho plamene. Ten sa rozosmial.
„Čomu sa smeješ?“ prehovorila pomaly a nazlostene.
„Len nad tebou. Povedz mi, už sa ti niekedy stalo, že ťa démon pohltil do svojho sveta, keď si to odmietala alebo nečakala, hm?“
Zamyslela sa nad tým. No netrvalo dlho a rozpamätala sa minimálne na dva také okamihy. Prvý z nich sa stal v Konohe, keď sa dozvedela, že do Kakashiho tímu bol priradený Konohamaru. Druhý raz sa to stalo tu v Hiraykone v knižnici. A bolo to aj po prvý raz, kedy sa démon uvoľnil z klietky a správal sa zvláštne.
„Aha...“ povzdychol si muž. „Tak to je smutné, Niki.“
Nechápavo naňho pozrela, ale muž urobil niečo nečakané. Stalo sa to príliš rýchlo. Z ničoho nič uchopil čepeľ katany a silno ňou potiahol dopredu, pričom si rozrezal ruku až do mäsa a kosti. Niki sa katana vyšmykla z ruky a so zatajeným dychom sledovala, ako sa rukoväť drie jeho telom. To už sa ale muž otočil a prudko Niki kopol do brucha, pričom na chodidle mu zbĺkol plameň. Niki okamžite spadla na zem a urobila pár kotrmelcov.
Keď sa Niki nehýbala, muž sa zameral na zranenie.
* Vtedy som si neuvedomil, že si použila klon ešte predtým, ako si vošla do plameňov. Prekvapila si ma, ale to sa už viac nestane.*
Z rany mu vytekalo čoraz viac krvi a cítil, ako sa mu z končatín stráca teplo.
„Vieš čo máš urobiť, Hymogi.“
„Áno.“ Ozval sa neznámi nie ľudský hrubý hlas, ktorý vychádzal z mužovho tela. „Ale na budúce buď viac opatrný. Nie je žiadna sranda ti zošívať telo.“ Muž prikývol.

Z jeho rany začali vyžarovať smaragdové lúče svetla, ktoré boli sprevádzané nepríjemným kvílením. Rana sa mu pomaly a postupne zaceľovala, až kým nenarástla ružová koža. Tok a tep krvi sa pomaly ustálil.
„Zas ako nový. Ďakujem.“
*Nemáš za čo... ale čo urobíme s ňou?*
Muž sa pozrel na Niki, ktorá sa pozviechala zo zeme.
*Len sa na ňu pozri. Nik jej nikdy nepovedal o zabudnutých démonoch. Nevie čo to znamená byť nositeľom démona... Nevie vôbec nič.* Muž sa na ňu pozrel s ľútosťou. Niki spadla na lakeť a vypľula trochu krvi.
*Už chápem, prečo démon z jej tela neodišiel. On...*
*Ju pomaly ovláda.* dokončil zaňho démon Hymogi.
*Celé roky pramenil z jej negatívnych pocitov a zahrával sa s ňou ako s handrovou bábikou. Predpokladám, že už ho tie hry omrzeli.*
*Hmmm.* zavrčal Hymogi.
Niki sa oprela o katanu a snažila sa popadnúť dych. Muž ju s ľútosťou pozoroval.
*Musíme jej pomôcť.*
*To myslíš vážne?!* protestoval démon.

*Musíme ju zachrániť, Hymogi. Nikto si nezaslúži byť ovládaný.*
*A kde berieš istotu, že ty nie si.* uštipačne poznamenal démon.
*Priprav sa, už ide.*
Niki zasunula katanu na miesto a spojila dlane. Z rúk vyletovali iskry.
„Možno dokážeš kopírovať techniky, ale toto... toto nedokážeš.“
„Tak sa ukáž.“
Niki vykríkla z plného hrdla a uvoľnila dlane. Plameň z nich bleskovo vyletel a sformoval sa do bičov so zahnutými ostňami po stranách. Bez akéhokoľvek čakania alebo premýšľania vyrazila do útoku. Jeden bič roztočila nad hlavou a druhý pri tele, aby sa nezrazili. Muž si vyhrnul plášť a uchopil kunai na napnutom lanku. Ten hodil na bič a obmotal sa okolo neho. V okamihu, ako lanko potiahol, pretrhlo sa.
„Zvýšená intenzita ohňa.“
Niki švihla bičom. Útok bol taký rýchly a dravý, že bolo nemožné sa mu vyhnúť. Muž sa obalil plameňmi, ale sila švihnutia bola taká veľká, že ho zlomilo v páse a kľakol na kolená. Vtedy prišla aj druhá rana, ešte divokejšia, ešte rýchlejšia a silnejšia. Na tú už nestačili ani mužove ochranné plamene. Muža odhodilo do vzduchu a vtedy Niki zaútočila po tretíkrát. Švihla bičom, ktorý sa obmotal okolo mužovho trupu, už bez ochranných plameňov a z celej sily ním tresla o zem, ktorá sa zatriasla, rozpukala a od tej sily sa porozbíjali najbližšie okná.

Muž pomaly pohol prstami a krkom. Na tvári mal hlbokú ranu od pravého spánku až k brade a len o vlások minula rana oko. Oblečenie na rukách malo množstvo dier a ľavé koleno bolo tiež zranené, ale stále mohol chodiť. Oprel sa rukami o zem a postavil sa. Pozrel pred seba, keď uvidel, ako naňho letí bič, ktorý sa obmotal okolo krku. Niki potiahla a muž opäť spadol. Nemohla si pomôcť a tak bič ešte ťahala, aby sa zarezal čo najhlbšie.
„To bol pekný útok, Niki. S bičom to naozaj vieš.“ Muž položil ruku na bič, chytil ho a snažil sa postaviť. Vtedy Niki potiahla bič obmotaný okolo krku a neumožnila mu viac dýchať. Muž zachrčal a trhol rukou, ktorou držal bič. Ten sa na tom mieste rozlomil a postupne menil farbu na tyrkysovú. Skracoval sa ako zapálená šnúra, až kým sa nedotkol Nikinej ruky.
V miestnosti sa objavila obrovská žiara, ktorú sprevádzal výbuch a rozbíjanie nábytku a skla. Tlaková vlna z výbuchu prenikla do celého pavilónu, v ktorom rozvírila prach a ničila regále s knihami.
Od plameňov sa chytil celý pavilón a čo nezničil výbuch, oheň dokončil. Všade bol dym a popol.

Niki sa rozkašľala, keď sa nadýchala príliš veľa výparov. Oči ju svrbeli a pálili a mala problémy s ovládaním svojho tela. V oblakoch dymu sa snažila nájsť svojho súpera, ale márne. Nevidela vôbec nič.
*Úžasné.* ozval sa jej démon. *Ako ťa ten chlap premohol. Nebola si mu žiadnym súperom.*
*Sklapni! Teraz na teba nemám náladu!*
*Hmm... tak to máš problém, pretože...*

Z ničoho nič sa Niki zahmlilo pred očami. Ponárala sa do temnoty, do priepasti a nevedela ako to zastaviť. Keď otvorila oči, pocítila náraz. Ohnivý vietor jej bičoval do tváre spálená zem ju nesmierne pálila. Opäť sa ocitla vo vnútornom svete, no tentoraz bol odlišný. Všade stúpala láva, ktorá prúdila tak dravo, že priam vytrhávala kusy zeme. Klietka, ktorá tu predtým stála už jej viac nebolo. Lesy boli do tla vypálené a obloha bola krvavočervená. Vzduch tu bol priam nedýchateľný.
„Vitaj, Niki.“ Prehovoril démon s neskrývaným pohŕdaním.
„Čo...“ hlas sa jej zasekol v hrdle. Démon pomrvil prstom.
„Už mám tvojich kecov dosť. Proti mne si nikto!“ Niki pocítila silný tlak, ktorý ju zhodil na zem a naďalej tlačil na brucho.
„Ako dlho si si myslela, že ti budem robiť poskoka? Nehovoril som ti kedysi dávno... nenaznačoval som ti, kto je nadradeným?!“
Démon spojil dlane a následne si popreplietal prsty. Zem pod Niki sa roztriasla, až kým sa celá nerozpukala a nevznikla obrovská diera, z ktorej stúpali štyri obelisky z kostí, spolu s kosteným stolom, na ktorý Niki pripútal. Oltár vystúpil do polky démonovho tela. Ten s nadšením a nedočkavosťou kráčal k oltáru. V ruke sa mu objavil čierny meč.

Pozrel sa na Niki, ktorá sa mračila. Usmial sa a pohladil ju dlhými nechtami po tvári.
„Vieš, naozaj som ťa chcel od tohto ušetriť. Ale keď ty si si nedala povedať a musela s Hymogim bojovať.“ Sklamane pokrútil hlavou. „Mala si odtiaľ vypadnúť, kým bol ešte čas.“ Pokrčil ramenami a pozrel na brucho, na ktorom sa jej objavili čierne špirálovité značky.
„Ale to nevadí. Urobila si čo som po tebe chcel... v rámci možností.“ Roztočil meč nad hlavou a vyplazil dlhý jazyk.
„Keď sa zmocním tvojho tela a získam celú tvoju moc, už z teba viac nebudem čerpať životnú silu, ktorú som tak miloval... bola si pre mňa ako droga. Chcel som čoraz viac a viac.“
Pevne uchopil meč v ruke, namieril do stredu tých značiek a zoširoka sa usmial.
„Zbohom... Niki.“ A vrazil jej meč do brucha.
***
Celá knižnica už horela výdatnými plameňmi. Muž kráčal vpred s Nikou v náruči.
„Celá horí. Niet pochýb, že už to začalo.“
*Rrrr! On bol vždy poriadne číslo. Už chápem, prečo si vybral práve ju.*
„Ja tiež. Ale teraz by sme mali odtiaľto čo najskôr vypadnúť. Spoločne by sa nám...“

*POZOR!* Zreval démon hlasno. Muž okamžite aj s Nikou v rukách uskočil pred mocným útokom, ktorý udrel do zeme a vytvoril päť metrov hlboký kráter.
*Cítim mocnú chakru.* skonštatoval démon, zatiaľ čo muž sa obzeral.
„Tam.“ Povedal sám pre seba a pozrel sa na horiacu strechu knižnice, z ktorej niekto zoskočil blízko k nemu.
„To sú k nám ale hostia. Teba som už videl. Bol si s ňou.“
„Máš päť sekúnd na to, aby si ju pustil.“ Ozval sa chladný tvrdý hlas.
„Kto si chlapče? Ako sa voláš?“
„Ja som Sarutobi Konohamaru... a tvoj čas práve vypršal.“
Muž pocítil náraz, keď ho zozadu napadol Konohamarov klon. Niki sa mu vyšmykla z rúk. Zatiaľ čo pravý Konohamaru chytil Niki v rukách, objavili sa ďalšie dva klony s Oodama rasenganom a zaútočili na muža z boku. Ani tomuto útoku sa nevyhol. Muž urobil tri saltá vzad a pristál na tráve, zatiaľ čo z čerstvých rán mu tiekla krv.
*Čo je to do pekla?* pomyslel si, keď naňho útočil ďalší klon, no tentoraz sa poriadne sústredil a hromadil nesmiernu chakru. V ruke sa mu vytvárala ohromná chakrová guľa.
„Chou Oodama Rasengan!“ vykríkol Konohamaru.
Muž sa na Konohamara pozrel so zdesením.
*Nedokážem jeho útoky pohltiť a ani si ich osvojiť.*
Extra veľký rasengan muža trafil plnou silou.
K oblohe vystrelila jasná žiara svetla a bolo počuť desivé zahrmenie.

Kakashi sa pozrel na miesto, kde sa prebíjala červená a modrá žiara. Mal z toho veľmi zlý pocit.
„Čo sa to tam dočerta deje?“
***
Madara so záujmom sledoval tie výjavy na oblohe. Pokojne stál opretý o zábradlie a vychutnával si nočnú šou.
„Čo je to?“ prehovoril Kisame.
„Nič, čo by nás mohlo ohroziť. Len sa tu niekto predvádza a púta pozornosť. To je pre nás nesmiernou výhodou.“
***
Tsuchikage o palici vyšiel na terasu a so zatajeným dychom sa díval. V tej chvíli sa po jeho boku objavil Kazuki.
„Pane?“ prehovoril oddaným hlasom.
Tsuchikage mu na to nevedel odpovedať.
„Rozumiem.“ Dodal Kazuki a po chvíli zmizol.
***
Ozvalo sa cinknutie kovu. Z vysokej veže vychádzala postava v červenom habite s krížom na krku i odeve. Triumfálne sa usmievala a naplno si vychutnávala nočné besnenie.
„Už je čas, pane?“ ozval sa muž na terase. Z tieňov vyšla aj mladá žena v zlatom habite.
„Ešte nie. Nechajme ich, nech sa zneškodnia navzájom. Nás čaká iná práca.“
„Áno, paní. Ako rozkážete.“
Na to sa žena otočila a so smiechom vošla dnu.
„Toto si nečakal ani v najmenšom. Všakže nie... Tobi? Alebo ťa mám radšej prezývať Madara?“ a žena sa opäť rozosmiala, akoby Tobi nebol ničím. Akoby poznala jeho tajomstvo... ako keby z neho nemala nijaký strach...

Koniec 57.-58. Časti, part 1