Nový vek Konohy (I.) 053: Falošná stopa

Hiraykon:
Klop. Klop.
Niki rozospato pootvorila jedno oko a započúvala sa do zvuku, ktorý sa ozýval z poza dverí. Myseľ mala ešte v stave úplného pokoja. Preto si pomyslela, že ten zvuk pochádzal z jej sna. Perinu mala prehodenú okolo krížov. Bolo pomerne teplo a tak spala len v spodnom prádle.
Klop. Klop.
Ozvalo sa znovu, tentoraz hlasnejšie. Povzdychla si a nemotorne vstala z postele. Prehodila cez seba dlhé tričko, ktoré jej zakrývalo časť nôh.
Otvorila dvere. Odula pery a stále dúfala, že je to len sen.
"Čo chceš?" povedala tónom bez akéhokoľvek záujmu. Konohamaru sa na ňu usmieval a keď videl, ako je oblečená, nevedel sa vynadívať.
"Aj tebe prajem dobré ráno." Niki sa oprela o dvere a stále čakala na odpoveď.
"No dobre. Chcel som sa ťa opýtať, či by si... nechcela sa dnes so mnou poprechádzať po meste." vyhŕkol zo seba rýchlo a na okamih zatvoril oči. Lepšie povedané, pozeral sa inam, než na jej tvár. Niki si zívla a požmolila unavené oči.
"Nie, ďakujem." A zatvárala dvere.
"Počkaj!" buchol Konohamaru do dverí, ktoré sa naspäť otvorili. Niki prižmúrila oči a precedila medzi zubami.
"Nie... ďakujem!"
"Ale no tak." rozhodil rukami. "Potrebujeme si utužiť tímového ducha a spoluprácu. Chápem, že ma nemáš rada, ale rád by som tvoju mienku o mne napravil." pozrel na ňu psími očami.
"Naozaj nechápem, čo som ti také zlé urobil, že sa ku mne správaš... tak chladne. Veď ťa nepozývam na rande."
"Ale chcel by si." lišiacky sa pousmiala a dívala sa, ako sa Konohamarovi vháňa krv do líc.
Odkašlal si a snažil sa upokojiť, zatiaľ čo srdce mu búchalo od vzrušenia až v krku.
"Nno ja... tteda... nno." Niki sa ešte viac usmiala, z čoho sa Konohamarovi do tváre nahrnulo ešte viac krvi. Zasmiala sa.
"Dobre teda. Rada sa s tebou poprechádzam." Konohamaru priam prestal dýchať a šokovane sa na ňu pozrel. Očká mu žiarili ako malému dieťaťu, ktorému sa splnil ten najväčší sen zo všetkých.
"Naozaj?"
"Ale nie je to rande." a zdvihla varovný prst.
"Nie... ssamozrejme, že nie."
"Tak o hodinu dole." a zatvorila dvere. Konohamaru tam ešte stál ako prikovaný, celý omámený z toho čo práve počul.
"O môj... bože! Naozaj s ňou pôjdem von!" pomyslel si celý natešený, že strávi deň s Niki. V mysli si predstavoval rôzne miesta, kam by mohli ísť, čo robiť, až sa to zvrtlo a predstavoval si s ňou celý život. On ako Hokage a ona jeho priateľka, veľmi silná kunoichi. Predstavil si tú kanceláriu v Konohe, ako mu sedí na kolenách a v rukách drží malého chlapčeka s karamelovými očkami, ako sa na oboch díva a usmieva. Bola to taká krásna predstava, až sa mu nahrnuli slzy do očí. Vedel by si v tej predstave žiť celý život, no vrátil sa do reality. Povzdychol si. Vedel, že to sa nikdy nestane a nechápal, prečo ho myseľ musí tak trýzniť. Zvrtol sa a zamieril do svojho apartmánu.
"Ach, Niki. Dal by som čokoľvek za možnosť byť s tebou... ale keď nemôžem byť tvoj frajer... aspoň sa stanem tým najlepším kamarátom, akého si kedy mala." trochu utešený touto myšlienkou vztýčil hlavu a vošiel do apartmánu.

***

Kakashi sedel na terase jednej reštaurácie a bol znepokojený. Včerajší rozhovor ho prenasledoval ako nočná mora. Čím dlhšie na to myslel, tým ho znepokojenie viac napĺňalo. Prijať fakty, ktoré mu informátor povedal boli viac než desivé... a nebezpečné. Predstava, že vojna bola len veľkou horou, kde išlo len o informácie... koľko nevinných životov muselo vyhasnúť kvôli informáciám. Koľko potu, sĺz a krvi to všetko stálo, aby bol svet bezpečný? Ale teraz... sa Kakashimu zdalo, že svet je ešte temnejší. Zatiaľ to možno nie je tak vidieť, ale je len otázkou času, kedy vypukne skutočný konflikt. Možno aj najväčší v histórií sveta. Ťažko si povzdychol a utrápene klopkal prstom po stole. Aj keby to bola všetko pravda, stále mu nešlo do hlavy, čo s tým mohol mať spoločné Tsuchikage. Ako by len mohol byť v spojení s tými... Fanatikmi? Z akého dôvodu by už len s nimi mal byť spolčený?
Pozrel sa na rušnú ulicu, kde sa to len hemžilo ľuďmi, ktorí pripravovali ohromnú slávnosť. Sudy plné prevažne alkoholu, rozkladajúce stánky s jedlom, pitím, suvenírmi a podobne. Na námestí sa pripravovalo aj obrovské pódium, na ktorom sa bude predvádzať množstvo hier a mnohé z nich najmä z vojny. Ľudia vyzerali spokojní a šťastní. Občas si prial, aby bol jedným z nich. Nezažil by toľko utrpenia a bolesti... a nemusel by čeliť hrozbe, ktorá priam visela vo vzduchu. Prestával veriť, že Hiraykon je skutočne tým mestom, za aké sa vydávalo po celé generácie.
Položil prázdny pohár na stôl a porozhliadol sa.
"Je len jedno miesto, kde môžem získať takéto informácie." pomyslel si.
Zamieril na sever do hiraykonskej knižnice. Jediné miesto na svete, kde sú uchované naozaj všetky záznamy a informácie. Ale informácie, ku ktorým sa chcel Kakashi dostať boli prísne strážené a zakázané.

***

Konohamaru si nervózne vykračoval okolo hotela, zatiaľ čo čakal na Niki. Už sa mali stretnúť pred pätnástimi minútami, ale ona nikde. Prepadal rôznym myšlienkam a nápadom. Možno si to rozmyslela. Alebo si robila srandu... alebo ju zle pochopil... alebo... alebo sa jej niečo stalo.
Potriasol hlavou, aby sa zbavil tých predstáv.
"Nie... určite je v poriadku. Už je na ceste."
Posadil sa na najbližšiu lavičku k hlavnému vchodu a pozoroval malé deti, ako sa hrajú pri fontáne, ako na seba špliechajú vodu a smejú sa. Povzdychol si. Jeho detské časy boli už dávno preč. Svet sa od detských čias náramne zmenil. Všetko bolo také jednoduché a dokonalé. A to všetko bolo minulosťou.
Vchodové dvere sa otvorili a Niki si ladne kráčala ku Konohamarovi. Ani ho dlho nehľadala. Bol jediný človek nablízku, ktorý vyzeral posmutnelo. Postavila sa pred neho v tradičnej veste a nohaviciach.
"Čo ten ksicht? Ideme alebo čo?"
"Áno... poďme." cítil sa zvláštne. Ráno ešte by dal aj dušu za to ísť s Niki von, ale teraz... sa mu to začínalo zdať ako otrava. Ako povinnosť.
"Si hladná?" premohol sa po chvíli ticha. Niki sa na chvíľu zamyslela.
"Prečo nie? Ak platíš?" Konohamaru prikývol a pousmial sa. Náladu sa mu o trochu vylepšila, keď videl tie šťastné tváre okolitých ľudí a aj Niki sršala spokojnosťou a šťastím.
Sadli si no prekrásnej reštaurácie a posadili sa k stolu vonku, ktorý mal tvar lotosového kvetu. Celá reštaurácia bola v záhradnom, kvetinovom štýle.
Po dobrom obede, ktorý obaja strávili prevažne mlčaním sa vybrali k malému jazierku, kde bol úplný pokoj od rušného mesta.
"Dokázala by som tu žiť." skonštatovala spokojne. "Je tu príjemne."
"To áno." súhlasil Konohamaru. "Ale moje miesto je v Konohe." Niki sa naňho spýtavo pozrela.
"Veď vieš, že sa chcem stať Hokage." Odfrkla si.
"Čo na tom vôbec vidíš? Vy všetci? Veď je to len titul. Smiešna politická figúrka."
"To mi je jedno. Mne ide o význam... Celý život som túžil kráčať v stopách deda Sarutobiho. Aj strýko Asuma zomrel pre ochranu Konohy. Stať sa Hokagem by bola tá najväčšia česť, akú by som mohol pre našu rodinu získať. A... naplnil by som svoj celoživotný sen."
"Aha. Ale stojí ti v ceste Naruto, čo?" Konohamaru pokrútil hlavou.

"Brat Naruto je síce veľmi silný ninja, ale nepovažujem ho za prekážku v priam zmysle slova. Dlhé roky sa s ním snažím trénovať a bol to práve Naruto, kto ma nasmeroval na správnu cestu, ale... napriek tomu..." Niki sa naň so záujmom pozrela.
"Verím, že jedného dňa budem stáť pred Narutom ako rovnocenný súper." Zovrel päsť a urobil frajerskú pózu. "Donútim ho, aby sa zapotil tak ako nikdy v živote! V porovnaní so mnou bola vojna len rozcvička."
"Si blázon." dodala Niki, na čom sa Konohamaru zasmial.
"Možno, že som, ale keby som nebol..."
"HEJ!" prerušila ho Niki hlasným napomenutím, ktoré patrilo mužovi, ktorý do nej vrazil. Bol od nej o hlavu aj krk vyšší a telo mal dosť mužné. Svaly i odev mal však zahalený pod dlhým čiernym plášťom. Na hlave mal zdobený klobúk a nebolo mu vidieť poriadne do tváre. Muž sa k nej otočil, no nič nepovedal. Len tam tak stáli a dívali sa na seba, zatiaľ čo Konohamaru chcel po mužovi skočiť.
"Ospravedlňujem sa." prehovoril hrubým hlasom a potiahol si klobúk tak, aby mu nebolo nič vidieť.
Na to sa Niki otočila a viac si muža nevšímala. Ten sa tiež otočil a pokračoval v ceste, no na jeho tvári sa zračil chladný úsmev. Vyhrnul si rukáv a pozrel na ruku, na ktorej mal hlboké rany, v ktorých prúdila akási modrastá tekutina.
"Výborne." dodal muž s miernym nadšením a pridal do kroku, až kým sa nestratil v najbližšej uličke.

***

Kakashi zastal pred obrovskými drevenými dverami, ktoré patrili jednej z najväčších knižníc na svete. Hiraykonská knižnica sa skladala z viac než ôsmych pavilónov a v každom z nich bolo uložených vyše desaťtisíc záznamov. No Kakashiho zaujímala sekcia, ktorá nebola nikde označená a kam sa bolo náročné dostať. Aj z toho dôvodu sa vzdialil a zašiel za najbližší roh, kde neboli žiadny ľudia. Vyhrnul si čelenku, no oko so Sharinganom mal ešte zatvorené. Na okamih sa sústredil a po chvíli oko tvoril. Okolo zrenice sa mu vytvorili tri dlhé čiary pripomínajúce pazúry a pozrel sa smerom ku knižnici. Prešiel skrz steny a pozorne sledoval všetko čo videl. Pomaly prechádzal každú jednu sekciu v každom pavilóne, no v ani jednom nenašiel to čo hľadal. Prešiel všetko ešte raz, no výsledok bol rovnaký. Aj keď sa snažil pozrieť pod podlahy, či sa tam neskrývajú nejaké tajné chodby alebo miestnosti, nenašiel nič podstatné. Rezignovane si povzdychol a stiahol čelenku.
"Takže tou tradičnou cestou." povedal si popod nos a vybral sa do knižnice.

Pri pulte sedel starý pán s polmesiačikovými okuliarmi a dlhšími striebornými vlasmi. Knihovník študoval akúsi veľmi starú knihu.
"Želáte si." prehovoril knihovník pokojným hlasom.
"Áno, prosím. Hľadám informácie, ktoré sa týkajú štvrtej vojny." Knihovník pozdvihol zrak a skúmavo sa na Kakashiho pozrel.
"Ninja z Konohy." skonštatoval. Zatvoril knihu, z ktorej sa rozvíril prach. "A čo konkrétne o štvrtej vojne hľadáte?"
"Konkrétne informácie o jednej organizácií."
"Á..." knihovník spľasol veľkými rukami. "Želáte si informácie o Akatsuki." skonštatoval knihovník víťazoslávne. Na čo sa knihovník postavil, no Kakashi ho zastavil pokrútením hlavou.
"V podstate hľadám informácie o inej." knihovník tentoraz prižmúril oči a zatváril sa pochybovačne.
"O inej vravíte?" Kakashi prikývol.
"O nie veľmi známej."
"Akej?" Kakashi sa naklonil a pošeptal knihovníkovi čo hľadá. Tomu sa rozžiarili oči a rozkašľal sa. Na okamih odvrátil zrak, až kým sa nevykašľal. V očiach mal slzy.
"Prepáčte." povedal, keď mu bolo lepšie. Položil ruku na stôl, okolo ktorej sa vytvoril zlatistý malý kruh. Knihovník zatvoril oči a sústredil sa. Z kruhu vychádzali striedavé výboje silného a slabého svetla.
Kruh zmizol vo chvíli, keď knihovník otvoril oči, no netváril sa veľmi spokojne.
"Prepáčte... ale žiadna taká sekcia ani iný dokument neobsahuje taký názov. Museli ste sa pomýliť. Keby niečo také existovalo, určite by sme o tom vedeli." Kakashi prikývol.
"Ďakujem. Asi som sa naozaj pomýlil. A prepáčte za vyrušenie."
"Nič sa nestalo."
Knihovník ho sledoval, až kým Kakashi neopustil knižnicu a aj potom sa na dvere ešte chvíľu díval.

Cink!
Knihovník sa pozrel na strop, odkiaľ sa ozval ten zvuk. Luster sa hojdal sem a tam a vydával cinkajúci zvuk. Z lustru pomaly na knihovníkov stôl dopadal kus látky z oblečenia. Na stole sa mu nachádzal kus červenej látky s útržkom zlatého kríža.
Knihovník si pretrel oči a keď sa na stôl následne pozrel, nič tam nebolo.
"Už by som to s tými knihami nemal v mojom veku tak preháňať." povedal sám pre seba a so západom slnka zatváral veľké dvere knižnice. Postava v tieňoch v okenici z neho nespúšťala zrak. Zapadajúce lúče slnka osvetlili časť jeho odevu. Bolo to červené rúcho so zlatými krížmi. Muž uvoľnil päsť, z ktorej vypadla strieborná reťaz, na ktorej bol taktiež kríž. Muž si priložil kríž k ústam a pousmial sa. Potom sa pozrel na zapadajúce slnko a po chvíli zmizol.
Koniec 53. časti