Cesta bolesti 1

Prvá časť:Opätovné stretnutie

Kakashi bežal šialenou rýchlosťou po lese. Hlavou mu vírili myšlienky. Rin je mŕtva, mŕtva, mŕtva, mŕtva. Som prekliaty! Všetci, ktorých som mal rád, sú mŕtvi. Môj najlepší priateľ, i žena, ktorú som tak veľmi miloval. Nikdy som jej to nedokázal povedať, až kým mi neumierala v náručí.
Moje srdce. To bolí, tak strašne to bolí! Nevydržím to, nech to prestane. „Doooooooooosť!“ Zakričal Kakashi.
Odpoveďou mu bol iba šum v korunách stromov.
Vtom čosi zapraskalo. Konár, na ktorý skočil, nevydržal a zlomil sa. Pri rýchlosti, akou utekal, mohol nasledovať jedine pád.
Bude to bolieť, no aspoň stratím vedomie a bolesť na chvíľu zmizne. Možno i navždy. Pomyslel si Kakashi, nevediac, ako sa veľmi mýli.
Padal. Zem bola čoraz bližšie. Nijak sa nesnažil zabrániť pádu, práve naopak chcel spadnúť a zabudnúť na bolesť i život, ktorý žil. Život plný bolesti a smútku.
Matička zem bola tvrdá. Pobozkal ju a obklopila ho tma.
Bolesť je preč. Som snáď mŕtvy? Nie, nie som. Bolesť sa vracia, rastie. Už dávno nie je iba v srdci. Pomaly, pomaličky rastie, rozlieva sa do celého tela, do každej bunky. Je to však srdce, kde je najintenzívnejšia.
Páli, gniavi, drví, bodá, seká, trhá ho na kusy. Zostáva iba prázdno, ako temnota, ktorá Kakashiho obklopuje.
Tá nekonečná a chladná temnota bez akéhokoľvek plamienku svetla, ktorý by ju presvetlil a dodal mu tak nádej.
Je dobre, že je tu iba tma. Aspoň nikto neuvidí moje zlyhanie. Skončím to! Musím zničiť svoje srdce. Zostane mi tak iba myseľ a tá predsa žiadne city nemá. Tam kde nie sú city, nie je ani bolesť. Áno urobím to! Pomyslel si Kakashi na hranici šialenosti.
Ľavá ruka mu vkĺzla do kapsy a vytiahla kunai, napriahla sa a bodla. Skôr ako stihla bodnúť do srdca, chytila ju iná ruka a ozval sa povedomý hlas:„Čo to robíš Kakashi?“
Kakashi sa obzrel. Šokovaný zašepkal: „Obito!“
„Čo to robíš Kakashi?“ Spýtal sa ešte raz Obito.
„Ale, ale, ale......“ koktal Kakashi. „Ty si predsa mŕtvy?!“
„Áno som! No neodpovedal si mi na otázku! Čo to robíš?“ spýtal sa tvrdo Obito.
„Chcel som sa zbaviť tej strašnej bolesti! Nedokázal som to vydržať. Ešte nikdy som nič také necítil, až keď Rin.......“ nedopovedal. Po chvíli pokračoval: „Po tvojej smrti som jej prisahal, že ju ochránim i za cenu vlastného života. A tak som ju ochraňoval, no jedna vojna skončila a ďalšia sa začala. Bola to neviditeľná vojna. Na povrchu úsmevy a podávanie rúk, vo vnútri nenávisť a pomstychtivosť."
"Nie je to irónia? Cieľom našej misie bolo zničiť most. Rozdelili sme sa, aby každý dorazil k mostu z inej strany. Dorazil som k nemu prvý a zničil ho. Rin som nikde nevidel a tak som jej išiel naproti. Našiel som ju ležať pod stromom s rozdrveným hrudníkom. Nepriateľ jej ochromil ruky, aby sa nemohla brániť a potom do nej hodil skalu. Keď som ju našiel, takmer nedýchala. Zomrela mi v náručí.
Miloval som ju, no stratil som každého, koho som mal rád. A tak som svoje city zatlačil do toho najtmavšieho kúta, aký len v srdci môže byť, dúfajúc, že ich raz budem môcť prejaviť a okrem toho, ona milovala predsa teba. Keby som s ňou začal chodiť, mal by som pocit, že som ťa zradil. Lásku som jej vyznal až vtedy, keď mi zomierala v náručí. Chcel som, aby vedela, ako ju veľmi ľúbim. Vtedy som ju po prvýkrát a zároveň naposledy pobozkal. Usmiala sa a s tým úsmevom naposledy vydýchla."
"Odpusť, nedokázal som ju ochrániť. Keby som prišiel o trochu skôr, mohla ešte žiť. Je mi to tak strašne ľúto.“ povedal Kakashi.
V oku sa mu objavila slza.
„Nemôžeš za to! Aj keby si prišiel o trochu skôr, nezachránil by si ju. Netráp sa, teraz už necíti žiadnu bolesť. Vo svete mŕtvych jej bude dobre, tak ako je mne!“ povedal Obito, snažiac sa ho trochu povzbudiť.
Zazdalo sa mu, že Kakashimu sa trochu uľavilo.
Kakashi sa naňho pozrel a spýtal sa: „A ty tu vlastne čo robíš?“
„Prišiel som ti pomôcť dostať sa späť. Pri tom páde vypadla tvoja duša z tvojho tela, keď sa včas nestihneš vrátiť späť do svojho tela zomrieš a z tvojej duše sa stane zlý duch. Práve teraz sa nachádzaš v medzisvete medzi svetom živých a svetom mŕtvych. Preto sem môžem vstúpiť aj ja. Tvoje telo je vo svete živých, pričom tvoja duša je tu v medzisvete. Duša nepotrebuje žiadnu chakru, existuje totiž v psychickej forme, zatiaľ čo telo existuje vo fyzickej forme. Znamená to, že telo je niečo ako schránka na dušu, ktorá sa vyvíja zároveň s dušou. Pričom telo má svoje limity a je závislé od životnej sily – chakry, ktorá ho vyživuje a udržuje pri živote. Keď sa telo už viac nedokáže vyvíjať, duša spôsobí jeho zničenie, nastáva smrť. Vývoj duše sa dá narušiť násilne, poškodením organizmu natoľko, že nebude schopné ďalej žiť."
"Ale to som dosť odbočil, takže sa vráťme späť. Je tu jeden malý háčik. Duša a telo existujú v harmonickom spojení. Keď sa to spojenie naruší, naruší sa aj vyživovanie tela chakrou. Chakra prúdi do tela skrze dušu, ktorá telo vypĺňa. Kde nie je duša nie je ani chakra, a kde nie je chakra nie je ani život. Keď duša opustí telo, to dokáže ešte existovať bez duše a chakry ďalších osem dní. Behom tých ôsmich dní sa spotrebuje všetka zvyšná chakra, ktorá ešte v tele zostala. V prípade, že sa duša do tela vráti do ôsmich dní obnoví sa vyživovanie chakrou, telo sa zregeneruje a bude ďalej schopné života. V prípade, že sa tak nestane telo zomrie a z duše sa stane zlý duch."
"Duša sa vyvíja na určitú úroveň. Táto úroveň sa nedá dosiahnuť za jeden ľudský život, treba ich na to desať, alebo tisíc rokov. Preto duše odchádzajú do sveta mŕtvych, kde sa obnovia. Keď sú obnovené, získajú nové telo, v ktorom sa ďalej vyvíjajú.
Dosť bolo prednášky, vráťme sa späť k tebe. Vo svete živých uplinuli už štyri dni. Musíme ťa čo najskôr dostať späť do tvojho tela.“ podal mu vyčerpávajúcu odpoveď Obito.
Na Kakashiho to bolo priveľa informácií naraz a tak mlčal a premýšľal.
Po chvíly povedal: „Keď to zhrniem, tak si mi vlastne povedal, že do ôsmich dní sa musím vrátiť späť do svojho tela, inak mi zomrie telo a z mojej duše sa stane zlý duch. Ubehli už štyri dni, čo znamená, že mi zostávajú ešte ďalšie štyri. Pochopil som to správne? „
„Áno pochopil.“ odpovedal Obito.
„Čo mám teda urobiť, aby som sa mohol vrátiť?“ spýtal sa Kakashi.
„Tvoja duša musí nájsť vnútorný pokoj. Dosiahneš to prijatím bolesti, ktorá ničí tvoje srdce a zmierením sa s ňou. Viem, že je to ťažké, no inej cesty niet. Môžem ti však povedať, že si už skoro pripravený vrátiť sa.“ povedal mu Obito podíduc k nemu.
Kakashi vytušil, že sa niečo deje a mal pravdu. Obito ho objal.
V tom sa z temnoty ozval hlboký hlas: „Obito už je čas!“
Kakashiho to prekvapilo. Obito od neho odstúpil.
„Drahý priateľu musíme sa rozlúčiť, môj čas, ktorý som tu s tebou mohol stráviť, bol obmedzený a práve vypršal. Som rád, že som ťa mohol znovu vidieť a rozprávať sa s tebou. Cítim, že tvoja duša je takmer pripravená, no chýba jej spraviť posledný krok. Ten posledný krok spravíš s človekom, ktorý ťa miloval rovnako ako ty jeho, aj keď si o tom nevedel."
"Kakashi mám malú prosbu. Vždy v deň, keď som zomrel, zapál na mojom hrobe sviecu a v myšlienkach na mňa spomínaj. Čím intenzívnejšie budú tvoje myšlienky, tým viac sa ich ku mne dostane. Budem tak vedieť, že si na mňa nezabudol.“ povedal Obito a rozplynul sa pri tom v temnotách.
„Sľubujem, že vždy keď bude výročie tvojej smrti urobím čo si mi povedal. Nikdy na teba nezabudnem priateľu.“ povedal Kakashi.
V oku, ktoré mu daroval Obito sa objavila slza.
„Ty plačeš Kakashi? Nehovoril si náhodou, že Shinobi nikdy neplače.“ ozval sa za ním známi hlas.
Ten hlas! Veď to je........zostal šokovane stáť Kakashi.