Cesta bolesti 2

Druhá časť: Čerešňový raj

Kakashimu poskočilo srdce radosťou. Aj keď mu umrela v náručí stála tu, živá a zdravá s úsmevom na perách.Miloval ten úsmev. Tým úsmevom mu pohladila doráňané srdce plné bolesti a žiaľu.
„Pred tým, koho shinobi miluje, môže ukázať svoju skutočnú tvár, svoje skutočné pocity, bez strachu z reakcie okolia.“ povedal Kakashi, stiahnuc si pritom masku z tváre. Vtom zvážnel.
„Si to naozaj ty? Nie si iba halucinácia, či prelud stvorený žialom zmučenej mysle?“ spýtal sa Kakashi. Po líci sa mu skotúľala slza.
„Áno som!“ povedala a ďalej sa naňho usmievala.
Kakashiho myseľ bola opäť čistá, ako obloha bez mrakov. I tie najmenšie chmáry, ktoré mu ťažili myseľ zmizli.
Podišiel k nej, vzal ju do náručia a vášnivo pobozkal. Zvieral ju pevne, tvrdo, ako chlapec, ktorý chytil vtáčika a bojí sa, že mu vtáčik uletí. Jej to nevadilo, práve naopak mala rada jeho silnú náruč. Milovala teplo jeho tela. Ich pery sa dotýkali, ich láska kvitla, no on bol živý a ona mŕtva.
Po chvíli sa jemne odtiahla.
„Chcela som sa ťa naposledy vidieť, dotknúť, počuť tvoj hlas, no zároveň sa aj rozlúčiť,“ povedala a zosmutnela.
„Rin milujem ťa a nikdy viac ťa už neopustím,“ hovoril Kakashi pozerajúc jej do očí.
„Nie to nesmieš, musíš ísť a žiť. Žiť a milovať,“ rozkričala sa naňho Rin. V očiach sa jej objavili slzy.
„Rin ja.........,“ zasekol sa Kakashi snažiac sa ju utíšiť. Slová však neprichádzali.
Rin plakala. Nenávidel chvíle, keď plakala. Jej plač bol ako dýka, ktorá ho bodala do srdca. Zas a znova.
Jej plač sa tichom niesol, bodaj by ho vietor v diaľ odniesol. Nevedel, ako ju má umlčať. V tom stíchla.
„Poď!“ povedala Rin, chytila ho za ruku a tiahla do temnoty.
Prešli pár krokov a ocitli sa čerešňovom sade, nad ktorým svietil mesiac. Hoci bola noc stromy boli obsypané rozkvitnutými kvetmi, ktoré svietili do noci a osvetľovali tak sad nádherným ružovkastým svitom.
Rin sa usmievala. Po slzách nebolo na jej tvári ani stopy. Podišla k čerešni a sadla si opierajúc sa chrbtom o jej kmeň. Kakashi si ľahol zložiac pritom hlavu do jej lona.
Chcela mu niečo povedať, no nevedela ako začať a tak začal on.
„Milujem ťa a vždy som miloval,“ povedal Kakashi a pokúsil sa pobozkať Rin. Tá ho jemne odstrčila.
„Keď si ma miloval, tak prečo si nič nepovedal?“ pozerala naňho spýtavo.
„Obito ťa miloval. Keby som s tebou začal chodiť, myslel by si, že som ho zradil a tak som svoju lásku zatlačil do toho najtemnejšieho kúta, aký sa len v srdci dá nájsť. Čím viac som sa na teba snažil zabudnúť, tým viac som na teba myslel. Sľúbil som si, že sa ťa nikdy nedotknem. A tak som žil a trpel. “ odpovedal Kakashi.
„Ale prečo? Veď Obito je mŕtvy už tri roky.“ hľadela naňho spýtavo.
„Sľub je sľub! Smrť na veci nič nemení.“ povedal vážne Kakashi.
„Si tvrdohlavý, ako obvykle.“ skonštatovala Rin.
Kakashi nafúkol líca a tváril sa urazene. Rin sa rozosmiala a nevedela prestať. Mal rád jej smiech.
Po chvíli sa upokojila a povedala: „Milujem ťa a vždy som ťa milovala, ty môj malý hlupáčik.“
„Ty ma..........Áno,“ dokončila zaňho Rin a nežne ho pobozkala. Vtom zvážnela.
„Kakashi, musíš sa vrátiť späť do svojho tela!.“ povedala.
„Dúfal som, že to odomňa nebudeš chcieť, no zdá sa, že som sa mýlil.“ Povedal a posadil sa oproti nej.
„Milujem ťa viac ako svoj život. Nedokázala by som sa pozerať, ako zomieraš a meníš sa na zlého ducha. Preto chcem, aby si sa vrátil späť do svojho tela a žil. Tvoja cesta života sa ešte neskončila. Musíš sa na tú cestu vrátiť, musíš žiť a milovať. Verím, že jedného dňa nájdeš ženu, do ktorej sa zamiluješ a tvoje srdce na mňa zabudne. Viem, že sa to stane, no nezabudni na mňa a raz sa znova stretneme.“ Povedala Rin smutne.
Kakashi jej chcel odporovať, no skôr, ako stihol niečo povedať, umlčala ho bozkom.
O chvíľu pokračovala.
„Bolesť i radosť patria k životu. Život rany rozdáva, no zároveň ich aj lieči. Zostávajú iba jazvy a jazvy patria k životu ninju a ty si predsa ninja?! Tvoja cesta je dlhá a tak ich získaš ešte mnoho. Kakashi nezostáva ti mnoho času. Tu plynie čas inak ako vo svete živých. Zostáva ti iba deň. Poponáhľaj sa prosím.“ naliehala naňho Rin.
„Dobre teda, urobím čo žiadaš!“ Povedal Kakashi smutne.
„Mám na teba ešte jednu prosbu, ucti si moju pamiatku tak, ako ťa o to prosil Obito.“ Povedala Rin a pobozkala ho. V tom bozku bola cítiť láska, radosť i bolesť. Bol to bozk, akým sa lúčia dvaja milenci pred dlhým odlúčením. Kakashi tušil, že je to naposledy a tak ju pevne zovrel v náručí a bozkával.
Čerešňovým sadom zašumelo. Vetrík sa preháňal korunami stromov a zhadzoval pri tom čerešňové kvety, ktoré padali na lúčiacich sa milencov. Obaja si priali aby táto chvíľa trvala večne.
„Už je čas!“ ozval sa hlboký hlas znenazdania.
Kakashi ju držal v náručí a nedokázal pustiť.
„Prosím, pusť, bolo by to iba horšie!“ Povedala Rin žalostne.
Vymanila sa z jeho náručia a kráčala hlbšie do sadu. Neobzrela sa. Vtom sa zdvihol prudký vietor, ktorý stŕhal kvety zo stromov a ako v snehovej víchrici ich vrhal Kakashimu do tváre. Znenazdajky utíchol. Po Rin nebolo ani stopy.
Čerešne smútili s ním. Ich kvety začali opadávať, ako ružový dážď v jesennej búrke. Na stromoch nezostal žiadny. Matička zem si obliekla nové šaty, ružové, tak nádherne ružové ako jej vlasy. Kakashimu sa zažiadalo ešte naposledy sa dotknúť jej vlasov, pocítiť ich nádhernú vôňu.
Odpadol, odpadol vnoriac sa tvárou do vône, ktorú na nej tak miloval. Zo slastného snenia ho nemilosrdne vytrhol hlboký hlas.
„Je mi ľúto, no musíš ísť. Tvoja cesta životom ešte zďaleka neskončila.“
Kakashi s utrpením vstal a konečne uvidel toho, komu patrí ten hlboký hlas.