Sakura: Hitokugutsu - 01

Beží! Kam? Chodba ako keby nemala konca. Rozvetvuje sa, no ona uteká stále rovno. Niečo zazrela. Dvere. Zastane a so zovretým žalúdkom stlačí kľučku. Nazrie dnu. Nič! Prázdna miestnosť. Zatvorí a rozbehne sa ďalej. Keď už zašla takto ďaleko, nemôže sa obrátiť späť. Spletence chodieb, mihotavé lampy pohrávajúce sa s jej tieňmi a ďalšie miestnosti. Prázdne.
„To snáď nemá konca,“ prebehne jej hlavou na nasledujúcej križovatke a zhlboka dýchajúc sa zaprie rozochvetými rukami o kolená. Na dlážku pod ňou padá niekoľko kvapiek potu. „Kde robím chybu?“ Žiadna odpoveď, iba jej ťažký výdychy. To predsa nemôže byť, že ...
Zaznie explózia a z ľavej strany sa valí masa horúceho vzduchu. Tadiaľ. Tam niečo je. Po chvíli behu ako by medzi chuchvalcami prachu prerážalo denné svetlo a než sa nazdá, je na otvorenom priestranstve. Uprostred stojí tmavovlasý chlapec s bledou pleťou. Nevšíma si ju. Díva sa nahor.
„Sakura,“ začuje odtiaľ zarážajúco chladný a ľahostajný, no predsa len dôverne známy hlas.
Otáča pohľad smerom k hlasu. Čo všetko len chcela povedať? Ako si celý čas predstavovala tento okamih? Bez ohľadu na všetko dokáže zo stiahnutého hrdla vytlačiť iba jediné.
„Sa-su-ke-kun.“

Prvé, čo po precitnutí zaregistrovala, boli jej ružové vlasy, pohybujúce sa v rytme pohybu osoby, ktorá ju niesla prehodenú cez plecia. Pokrútila krkom. Jed ju ešte úplne neparalyzoval. Teraz by mohla využiť príležitosť a rozbiť bábku, do ktorej sa Sasori aktuálne premiestnil. Aj keby ho nezabila, aspoň by ho zdržala, kým neprídu posily. Ako sa pokúsila sústrediť čakru do rúk, uvedomila si, že si vôbec necíti ruky ani nohy. Že by pôsobením jedu?
„Je to zbytočné,“ ozval sa jej vezniteľ, „myslel som na túto možnosť. Nevedel som ťa síce zviazať ničím, čo by si so svojou brutálnou silou nepretrhla a na pousekávanie tvojich končatín ešte neprišiel čas, no pevne som ti podviazal ruky i nohy, takže ich máš teraz úplne necitlivé a ochromené.“
Sakura si zahryzla do pery. Jasné, ako si len mohla myslieť, že má akúkoľvek šancu voči takto skúsenému súperovi. Nemala ju ani spolu Chiyo, nech sa snažili akokoľvek. Sasori prehliadol aj posledný útok a hravo sa mu vyhol. Následne im z akéhosi rozmaru dal ponuku, aká sa neodmieta.
„Kam ma nesieš?“
„Na miesto, kde som si pripravil všetko potrebné na rýchlu transformáciu Gaarovho tela v jednu z mojich bábok. S jinchuurikim som ešte nepracoval, mohlo to byť celkom zaujímavé, no stretnutie s tebou mi naskytlo možnosť, v akú som v dohľadnej dobe ani nedúfal. Vytvorím niečo fascinujúce.“
„Fascinujúce,“ preletelo Sakure hlavou, než sa jej pred očami znova všetko rozplynulo.

Kým sa znova prebrala, dokázala dýchať už iba s námahou. Jed teda začínal paralyzovať aj bránicu. Nakoľko ešte vládala pootočiť hlavou, aby zistila, že leží nahá na akomsi stole. Cítiť to necítila, ako nakoniec necítila ani svoje telo. Do zorného poľa sa jej dostala tvár mladíka s červenými vlasmi. Vyzeral ako normálny človek, no ona vedela, že je to iba bábka. Sasori! Práve od nej odťahoval ruku s prázdnou striekačkou.
„Po tomto by si už viac nemala omdlieť,“ referoval.
„Chiyo...“ toľko ešte vládala vysloviť so svojím zdreveneným jazykom.
„Že vôbec plytváš dychom na tú babizňu. Ponechala ťa osudu, aby poslednými silami, čo jej ešte ostávali, zachránila Kazekageho,“ uškrnul sa Sasori. „Ale musím priznať, že bolo zaujímavé sledovať, ako váha nad mojou ponukou zachrániť ťa, ak tým obetuje Gaaru. Asi si ťa vážne obľúbila.“
Sakura privrela oči. Takže aspoň Chiyo unikla. Zachráni Gaaru a podá informáciu o Sasoriho špiónovi Narutovi. S majstrom Kakashim už iste prídu na to ako sa dostať k Orochimarovi. Ona so svojimi schopnosťami viac, než získať túto informáciu, nebola schopná dosiahnuť. Naruto! Preľaknuto otvorila oči a prebehla miestnosť zrakom.
„Ak ťa náhodou napadlo, že by ťa mohol prísť zachrániť ten hyperaktívny jinchuuriki, tak na to zabudni. Skrýša je dobre zabezpečená a dbal som na to, aby nás nebolo možné vypátrať.“
Sasori zobral nôž a skontroloval ostrie.
„Bežne začínam odstránením vnútornosti, ale tentoraz je dôležité, aby si ostala živá čo najdlhšie. Takže najprv stiahnem kožu. Jed ťa už natoľko paralyzoval, že to takmer nebudeš cítiť, ale prijemné to asi nebude. Ešte stále si stojíš za tým, že si pre záchranu Uchihu Sasukeho ochotná urobiť čokoľvek? Lebo inak, keď asi o hodinu zomrieš, stane sa z teba iba úplne obyčajná ľudská bábka v mojej zbierke, neschopná urobiť čokoľvek samostatne. Po škodách, ktoré ste mi napáchali, iba jedna zo 197 podobných bábok. Svoju osobnosť si budeš môcť zachovať iba ak budeš spolupracovať. Nie, nie je to to isté, čo som urobil so sebou, na to je potreba veľa času a tvoj organizmus je presiaknutý jedom. Vyskúšam niečo iné a ak to vyjde, umožním ti dostať sa k Orochimarovi a tvojmu Sasukemu. Musíš však dovtedy, kým ťa zabije šok z odstránenia kože, krvi a orgánov, robiť presne, čo ti poviem.“
Sakura súhlasne zažmurkala očami.
„Veľmi dobre. Je vzrušujúce pracovať na diele, ktoré spolupracuje,“ usmial sa Sasori a vytiahol pečaťami pokrytú guľu, ktorú vložil do Sakuriných úst. „Kým budem pracovať, nahromaď sem čo najväčšie množstvo svojej čakry. Vrátane tej obrovskej rezervy, ktorú si, ako som zistil pri zbežnom skene, priebežne hromadíš ešte aj v bezvedomí. Podarilo sa ti tým zapôsobiť na mňa už druhý krát v priebehu jedného dňa. Gratulujem.“
Keď videl, že Sakura robí presne to, čo jej kázal, urobil dlhý plytký rez a pustil sa do práce. Dnes dostal možnosť posunúť svoje umenie o ďalší stupeň. Už sa nevedel dočkať výsledku.

„Zachráňte Sakuru, kým nie je neskoro,“ povedala sťažka Chiyo. „Ja musím bezodkladne za Gaarom, inak vyjde všetko naše úsilie nazmar.“
„Chápem,“ prikývol Gai, „jeden z protivníkov, ktorý má Kazekageho, odlákal Naruta a Kakashiho, zatiaľ čo vy so Sakurou ste zviedli neúspešný súboj s druhým. Sakura sa obetovala a nechala sa uniesť, aby ste mohli uniknúť a zachrániť Gaaru.“
„Kadiaľ, kadiaľ unášal Sakuru?“ dožadoval sa odpovede Lee. „Nedovolím, aby jej ublížil, okamžite vyrazím a ...“ zarazilo ho Gaiovo rázne gesto.
„Lee, ty musíš s Tenten odviesť Chiyo za Kakashim. A žiadne ale. Neji!“
„Momentálne sú asi pätnásť kilometrov západne asi pol kilometra južne od údolia,“ hlásil Neji.
„Lee, veríš mi, že spolu s Nejim urobíme všetko, aby sme Sakuru čo najskôr získali naspäť?“ obrátil sa Gai so širokým úsmevom k svojmu zúfalému študentovi. Keď ten so slzami na krajíčku prikývol, pozrel s podstatne vážnejším výrazom na Chiyo.
„Koľko myslíte, že máme času?“

Netrúfla si odhadnúť, koľko času uplynulo odvtedy, čo je Sasori vybral očné buľvy a ona prišla o vizuálne vnemy. Zakrátko prišla aj o vnemy sluchové. Niečo z diania dokázala ešte chvíľu registrovať skrze čuch. Pach krvi, jej krvi, ktorú Sasori postupne vypúšťal z jednotlivých častí jej tela, než tie oddelil a nechal priebežne vysušiť na pripravenom zariadení. Aj toto cítila. Nejaký čas zápasila s halucináciami, spôsobenými nedostatočným okysličením mozgu. Po pojme o čase stratila pojem aj o priestore dovtedy definovanom prinajmenšom hranicou „Ja – moje okolie“. Teraz akoby sa celá jej existencia zmrštila do stále tenšieho prúdu čakry smerujúceho do gule, ktorú jej Sasori vložil do úst. Žije ešte, alebo je mŕtva? Je to ešte jej existencia, alebo už iba zdrapy jej vôle, automaticky sa sústrediace na posledné príkazy? Zrak a sluch sa jej zrazu vrátili.
„Máš radšej pečeň, alebo ... ó, toto je jazyk?“
Pokúsila sa obrátiť zrak tým smerom no pôvodcu tých slov, chlapíka v tmavom oblečení a oranžovej maske v podobe špirály zachytila iba periférne. V rukách držal orgány, o ktorých bola reč a núkal ich podivnému stvoreniu, spolovice čiernemu, spolovice bielemu. Ani na chvíľu nezapochybovala o tom, že ide o jej pečeň a jej jazyk.
„Okamžite to polož, Tobi!“ spoznala Sasoriho hlas a práve sa jej aj objavil v zornom poli.
„Prečo? Nenecháme to predsa vyjsť nazmar, Sasori-senpai.“
„Je to otrávené, ty idiot,“ ozval sa čiernobiely chlapík a čiernou rukou schmatol svoju bielu ruku, ktorá sa už naťahovala za pečeňou.
„Na dôvažok ten jed reaguje aj s pokožkou,“ dodal Sasori. „Myslíš, že ťa tvoje rukavice ochránia?“
„Á, prečo to neskladujete v nádobách s označením POZOR JED?“ skríkol Tobi a vhodil obe orgány do akejsi nádoby. Vzápätí však upútalo jeho pozornosť niečo iné.
„Kto by si pomyslel, že bude mať toľko podkožného tuku?“ zodvihol akýsi skrvavený elastický materiál. Jej stiahnutú kožu!
Čo si to dovoľuje? Sakuru pochytil hnev a vzopäla sa na stole, znova pri fyzicky pocítiac objem svojho tela. No a čo, keď nie je vychrtlá ako Ino? Hneď však stratila všetku nadobudnutú silu a zvalila sa naspäť na stôl. Bola nútená uvedomiť si svoju novú realitu. „No a čo, keď nebola vychrtlá ako Ino?“ pomyslela si rezignovane. Ten jej pohyb však zjavne stačil na vystrašenie Tobiho.
„Takto Tobiho nestrašte, Sasori-senpai,“ chytal sa Tobi za srdce.
„Nie, to som nebol ja,“ odvetil Sasori. „To bol závan nového veku. Evolúcie. Stvorenia bábky s vlastnou vôľou a charakterom, premietnutým skrze čakry extrahovanej z tela obete. Dokonalé nesmrteľné umenie.“
„No ja neviem, Sasori-senpai,“ čudoval sa Tobi, „vyzerá byť pokazená.“
Okamžite musel uhnúť pred Sasoriho seknutím. Vstúpil medzi nich Čiernobiely.
„Tobi, neprovokuj ho, lebo ťa zabije!“ varoval svojho spoločníka a obrátil sa k Sasorimu.
„Všetci v našej organizácii máme svoje zvláštnosti, ktoré sa tolerujú, pokiaľ nijako neohrozujú jej fungovanie. Bolo skutočne rozumné zdržať sa na tomto mieste teraz, keď si v takomto stave, výrobou akokoľvek dokonalej bábky? Vonku obsmŕdajú dve konožské krysy. Je možné, že čoskoro tento úkryt odhalia.
„Na tom nezáleží. Už iba dokončím pár vecí a pôjdem ďalej. Vy zatiaľ nájdite Deidaru a ak ešte žije, odkážte mu, že ho zabijem.“
„Ale ak zabije Deidaru-senpaia, tak to znamená, že ...“ zamyslel sa Tobi, „... ja budem Váš nový parťák! Juhuhúú.“ Čiernobiely ho však schmatol a spoločne prešli cez stenu. Sakuru to už akosi vôbec neprekvapilo. Sasori k nej pristúpil s ružovými vlasmi v rukách. S jej vlasmi. Nasadil jej ich.
„Výborne,“ usmial sa spokojne, „čo nevidieť by si mala zvládnuť plynule extrahovať čakru z tvojho pôvodného tkaniva a jej používanie na pohyb už bude úplne intuitívne. Časť z nej sa naučíš využívať na ilúziu tvojej tváre a jej mimiky, ako to robím ja. Princíp je podobný ako pri Henge. Ale ešte pred tým to úplne najdôležitejšie.“
Chytil ju v páse, zodvihol a pootočil sa kol dokola, nespúšťajúc pritom pohľad z jej tváre.
„Vítaj na svete, moja drahá dcéra! Sakura z Červených Pieskov.“