Milovať ... ?

Milovať...?

Tk, tk, tk, crap, tk, crap ozýval sa dopad dažďových kvapiek na sklá okien. Bola Decembrová noc. Z oblohy padali prekrásne vločky snehu, ktoré prekrývali kvapky jemného dažďa. Nikde na ulici ani stopa po človeku. Okrem do padania kvapiek o okná nebolo počuť ani hlások, ani náznak zvuku. Zrazu sa niečo mihlo. Craaaap rozbilo sa okno. Črepiny zo skla sa roztrieštili po celej Itachiho izbe.
„Čo do r***, má toto byť?“ zvolal Itachi po náhlom prebudení. Sadol si na kraj postele, dvoma prstami si pretrel oči, aby lepšie videl čo sa vlastne stalo. Po troch minútach váhania sa odhodlal vstať a upratať črepiny, ktoré boli rozsypané po celej izbe. Otvorili sa dvere.
„Bráško, čo sa stalo?“ ospalo sa spýtal Sasuke.
„Ale nič, Sasuke. Bež spať. Zajtra ťa čaká vstup do akadémie, tak sa na to vyspi.“ Sasuke znechutený z Itachiho odpovede pomaly odkráčal do svojej izby.
“Už zase. Zas to robí. Nikdy mi nič nepovie. Všetci, všetci sú preňho dôležitejší. Mama, otec, clan, vesnica, Shisui, dokonca aj Anbu... Neznášam ho. Neznášam," s plačom sa Sasuke zavrel v izbe a ľahol si do postele.
Niekedy je to ťažké Sasuke, ale ver, že ťa mám rád. Koniec koncov si predsa môj brat. Pomyslel si Itachi a usmial sa. Po asi desiatich minútach Itachi konečne upratal všetok neporiadok z okna. Odišiel do kuchyne po pohár vody, umyl si ešte ruky a odišiel na späť do postele. Pomaly zavieral oči ale i tak nie. Nedalo mu to spať. Itachi z jeho povahou uzatvoreného muža, ktorý všetko vie, to musel zistiť. Čo sa vlastne stalo. Vstal a podišiel k oknu. V tom sa spustila silná víchrica. Chvíľku len tak stál, díval sa cez otvorené okno a mrzol. Itachimu s jeho perfektnými pozorovacími schopnosťami neuniklo nič. Aj napriek obrovskej víchrici, cez ktorú nebolo skoro vôbec vidno, zbadal tieň človeka. Itachi neváhal ani na sekundu.
„Je tam niekto? Stalo sa Vám niečo? Haloo? Heeej?!“ zakričal Itachi. Po pätnástich sekundách neodpovedania schmatol pár kunaiov a vyskočil cez okno. Rozbehol sa cez strašnú víchricu s cieľom nezastaviť sa. Bežal priamo k akému si tieňu. Itachi pomali prestával vidieť. Sharingan. V Itachiho očiach sa objavili tri čierne tomoe. Svojím Sharinganom zrazu zbadal, že to nie je len tieň. Je tam človek. Stále videl, ako mu prúdi chakra po celom tele, ktorá pomaly ale isto prestávala prúdiť. Itachi pri pomyslení na smrť tejto osoby okamžite zrýchlil. CC, zarazene zastal pred osobou. Na zemi ležalo dievča.
„Čo mám robiť? Žije vôbec? Čo ak zomrie a bude to moja chyba? Konaj Itachi, konaj. Nestoj," pomaličky sa Itachi otriasol, snažil sa prekonať svoj strach. Zachránim ju. Nezomrie! nezomrie! Nesmie zomrieť! Dookola si stále tieto slová opakoval. Na raz si kľakol, pritiahol sa bližšie. Zhlboka sa nadýchol, prichytil dievčati nos, svojimi perami sa dotkol jej. Fuuu, vydýchol. Začal počuť tlkot srdca, cítil, ako dievča pomaly začína dýchať. Myšlienka, že ju predsa len zachráni, ho hnala ďalej. Čo raz viac vdychoval vzduch a vydychoval ho dievčine.
„Ee“ ozval sa jemný hlások.
Žije, pomyslel si v duchu Itachi.
„Nerozprávaj. Si moc vyčerpaná. Nemusíš sa ma báť. Pomôžem ti.“ Povedal Itachi. Vzal ju do náručia ako nevestu a rýchlosťou blesku sa rozbehol smerom domov. Dievča ho videlo rozmazane, pretože bola stále moc slabá. Začala zatvárať oči až napokon omdlela. Pri behu cez víchricu si to Itachi ani neuvedomil. Celý čas rozmýšľal iba nad tým, čo sa to vlastne stalo. Napokon po nejakom čase konečne Itachi dorazil domov. Položil dievča na posteľ, prikryl ju dekou a pokúsil sa nejako zavrieť okno, aby cezeň neprechádzal studený vzduch. Crup. Itachimu sa podlomili kolená a spadol na zem. Behom toho ako sa snažil zachrániť neznáme dievča si ani neuvedomil, že je podchladený, studený ako ľad a že precenil svoje schopnosti. Na krátku chvíľku Itachi stratil vedomie. Hneď ako sa prebral pomocou svojej chakry sa pokúsil zahriať telo. Pri Itachiho nadanosti to nebol vôbec žiadny problém. Po chvíľke vstal ako by sa nič nestalo. Odišiel sa pozrieť či všetci spia. Medzi tým si bol po pohár vody. Opäť sa vrátil do svojej izby. Videl, že chakra v nej stále prúdi no cítil, že je podchladená, ľadová a že do rána by to nemusela prežiť. Itachi nikdy nemal skúsenosti s nejakým iným kontaktom so ženou než očným, takže preňho nepripadala žiadna možnosť do úvahy ako ju zohriať. Si pako. Bože, Itachi, prečo musíš byť vždy taký sprostý. Ide predsa o život. Musíš ju zachrániť. Premýšľal v duchu Itachi. Nevedel si stále pripustiť pomyslenie na to, že by mohla umrieť. Až napokon cez všetky svoje zásady, ne zásady sa rozhodol, že ju zachráni. Ľahol si k nej, prikryl seba aj ju dekou a pomaly sa k nej pritúlil. Rukami ju objal a pritisol si ju ku svojmu telu. Snažil sa jej telo neustále zohrievať tým svojím. Je to zvláštne. Nejako ma začína bolieť brucho. Nie! skôr ako keby sa mi v ňom niečo hýbalo. Ako keby to ani nebola bolesť. Stále rozmýšľal Itachi no aj napriek tomu, že sa snažil byť neustále hore, si neuvedomil, že aj on je dosť unavený. Predsa sa prebudil cez noc a do teraz sa snažil spraviť čo najviac zo všetkých svojich síl. Nakoniec ho aj tak zmohol spánok. Napriek tomu ju stále neprestal zohrievať svojím telom. Tisol sa k nej ako mesiac ku slnku počas noci.
Kde som? Čo sa stalo? Aaaaaa! Kto to je? Prečo sa ma drží? Au. Krch. To je bolesť. Čo sa mi stalo? Premýšľalo dievča.
„Haau,“ zívol si Itachi. Hneď ako sa prebudil, okamžite dal preč svoje ruky z dievčaťa. Vyskočil z postele, ako keby dostal šok. Po chvíľke bezvýznamného státia a pozerania sa na dievča sa konečne odhodlal vydať aspoň náznak zvuku. „Si, si v poriadku?“ spýtal sa. Dievča chvíľu rozmýšľalo či odpovie no napokon odpovedala.
„Ano. Kde to som? Kto si ty? Čo sa stalo? Chceš mi ublížiť?“ Itachi zostal zarazený koľko otázok z nej zrazu vyšlo.
„Neboj sa. Nijako ti nechcem ublížiť. Si tu v bezpečí. Po pravde ani sám neviem. Skočím ti pre čaj, vidím, že sa celá trasieš. Počkaj chvíľočku. Hneď som na späť.“ Itachi odkráčal do kuchyne, kde už sedeli pri stole mama s otcom a Sasukem. Dávali si raňajky.
„Ahoj, Itachi. Pekné ránko.“ Povedala mama.
„No konečne si vstal.“ Ozval sa otec. Sasuke len ticho sedel kedže ešte stále bol na Itachiho nahnevaný.
„D... dobré ráno,“ reagoval Itachi.
„Dúfam, že dnes pôjdeš zo Sasukem na jeho prvý deň v akadémii,“ povedal otec. Itachi zostal zarazený.
Do pekla. Celkom som aj zabudol. Pomyslel si Itachi.
„Nemusíš ísť vôbec. Zvládnem to aj sám. Nie som malé dieťa. Som predsa Uchiha. A ninja. Nepotrebujem ťa tam,“ ozval sa hlasito Sasuke.
Keďže Itachi vedel, že sa musí postarať o neznáme dievča, a že Sasuke už naozaj nie je malý povedal: „Dobre teda. Keď si to neželáš. Choď si sám.“ Obidvaja rodičia zostali prekvapený.
„Mohli by ste sa aspoň jeden deň prestať hádať?!“ ozval sa otec.
I keď Itachimu vyhovovalo, že ho tam Sasuke nepotrebuje, nemohol si odpustiť jeho reakciu na otcovu poznámku.
„Ja sa nehádam. To Sasuke má moc veľké sebavedomie. Nech si ide sám, keď je taký hrdina.“
„Jasné. Zas je všetko na mňa. Neznášam ťa, Itachi. Neznášam.“ Zhučal Sasuke. Schytil sa a odišiel do izby.
„Idem sa pobaliť a idem do akadémie,“ dodal Sasuke. Aj tak by si nemal na mňa čas... Pomyslel si Sasuke cestou do izby.
„Sasuke!“ Povedal po tichu Itachi.
„Mal by si si naň nájsť niekedy čas, Itachi. Si jeho starší brat.“ Povedala mama.
„Ach, Itachi. Nie je všetko len o tréningu. Ani keď je niekto výnimočný ako ty,“ ozval sa otec.
Zasičala kanvica.
„Tak ja teda už pôjdem do izby.“ Povedal Itachi. Zalial čaj vodou a pomaly odkráčal do izby. Vošiel do izby. „Prosím. Tu je čaj. No čo sa vlastne stalo? Asi okolo noci som sa prebudil kvôli silnej víchrici. Ako som zatváral okno, všimol som si niečoho v diaľke. Bol som sa teda na to pozrieť. A tam som ťa našiel. Ležať celú zmrznutú. Zobral som ťa teda k sebe domov. Neviem prečo si tam bola, ani čo sa ti stalo,“ povedal Itachi.
„Aha... dobre. Ďakujem za záchranu. Musím už ísť. Ahoj.“ Dievča rýchlo položila pohár z čajom a rozbehla sa smerom k oknu.
„...Počkaj!“ Zvolal Itachi. „Ani neviem, kto si. Ako sa voláš?“ spýtal sa. Dievča len ticho mlčalo.
„Prepáč. Musím... a ďakujem.“ Zrazu zmizla cez okno.
Bravo, Itachi. Ide ti to čo raz lepšie a lepšie. Fakt super. Nadával si Itachi.
„Tak idem ja. Majte sa,“ ozvalo sa z kuchyne. Itachi spozornel.
„Počkaj, Sasuke,“ skríkol. No Sasuke ho nepočul a už bolo neskoro. Itachi sa rýchlo obliekol, vzal si ešte svoju tašku s kunaimi a shurikenmi a rozbehol sa smerom k akadémii. Po desiatich minútach cesty sa tam konečne dostal. No vyučovanie už začalo, takže Sasukeho nestihol odprevadiť. Si kretén, Itachi, hneval sa na seba Itachi. Rozhodol sa, že ide teda aspoň trénovať. Fšť, fvh, fu, šššťť, všade leteli shurikeny vzduchom. Zaznel náraz kunaia o Itachiho shuriken.
„E... Shisui,“ prekvapivo sa ozval Itachi.
„Vidím, že zasa trénuješ. Ako vždy. Nemyslíš, že by to chcelo niekedy aj pauzu? Dopriať si trošku odpočinku?“ reagoval Shisui.
Usmial sa Itachi.
„Vieš, že nič iné sa robiť ani nedá. Misie som splnil už včera do obeda, takže dnes mám čas akurát na tréning.“
„Ach, Itachi. Kedy už pochopíš, že život nie je len o trénovaní. Minule sa konal festival. Ale nedošiel. Prečo? Lebo si trénoval. Mal by si konečne vypadnúť von. Nie! Mal by si si konečne nájsť nejaké dievča. Ešte lepšie. Dnes sa koná festival na počesť nových žiakov na akadémii. Mal by si tam zájsť.“ Hovorí Shisui.
„Vieš, že ja na takéto nie som. A dievča... nezačínaj stým.“ odvetil Itachi.
„Stačilo. Hovoril som o tom s tvojimi rodičmi. A tí to schválili. Tiež si myslia, že vkuse len trénuješ a ničomu inému sa nevenuješ. O ôsmej večer ťa čakám na festivale. Ak tam neprídeš, tak prídeme všetci za tebou. Vrátane dievčat,“ povedal Shisui a zasmial sa.
„Ach,“ vzdychol si Itachi. „Porozmýšľam nad tým.“
„Dobre, budem ťa čakať, Itachi.“ Povedal Shisui. „Zatiaľ sa maj.“ Dodal Shisui.
Itachi naďalej trénoval. Blížil sa obed čiže čas, kedy by mal Sasuke skončiť v škole. Pobalil si posledné kunaie a pomaly kráčal smerom k akadémii. Zaškrkalo mu v bruchu. Cestou zbadal obchod s ryžovými guľkami, ktoré mal tak rád. Hneď si ich aj kúpil. Kúpil nakoniec viac kusov, keďže chcel potešiť Sasukeho. Pokračoval v ceste. Napokon dorazil k akadémii. Po chvíľke čakania zazvonil zvonec v akadémii a všetky deti sa rozbehli domov. Zrazu zbadal Sasukeho.
„Hej. Sasuke. Poď pôjdeme domov.“ Sasuke len protivne mykol hlavou, otočil sa a kráčal smerom domov. „No tak sa už toľko nehneval. Do konca mám pre teba aj tvoje obľúbené jedlo. Sasukeee!“ zvolal naň Itachi. Sasuke sa otočil a aj napriek tomu, že bol na Itachiho stále nahnevaný neodolal Itachiho ponuke s jedlom. Pomaly spolu kráčali domov, jedli a rozprávali.
„Ako bolo v akadémi, Sasuke?“
„Celkom dobre.“
„Nejakých kamarátov si si už našiel?“
„Ani nie... i keď po pravde... ale nič.“
„Čo sa deje, Sasuke?“
„Kamarátov nie ale... kamarátku.“
„No to je super. Ako sa volá?“
„Hinata.“
„Hinata... aa. Krásne meno. Som rád, že si aspoň s niekým rozumieš.“
„Vieš Itachi... viem že máš stále misie a že musíš trénovať, ale nevedel by si si nájsť na mňa dnes čas?“
„Čo potrebuješ, Sasuke?“
„Noooo, dneska je festival a... mm... Hinata tam ide tiež. Viem, že naši ma samého nepustia a ja by som tam veľmi chcel byť s ňou. Nemohol by si tam ísť so mnou, prosím?“
„Hah,“ pousmial sa Itachi.
„No len preto že si môj brat.“ Sasuke zostal celý šťastný.
„Supeeer. Ďakujem.“ Povedal Sasuke. Itachi sa pousmial a pokračovali ďalej v ceste domov. Po únavnej hodine kráčania konečne dorazili domov.
„Sme domáá“ ozval sa Sasuke.
„No... to sme“ sklesle na to Itachi. Vedel totiž, čo ho čaká, keďže Shisui sa s jeho rodičmi rozprával o festivale.
„Ale Itachi. Je skvelé, že si doma. Chceli sme s tebou niečo prebrať.“ Ozval sa z obývačky otec.
„No s bohom." Po tichu si zamrmlal Itachi.
„Ano, otec? Čo ste chceli so mnou prebrať?“ spýtal sa Itachi.
„Itachi, dnes za nami bol Shisui. Poprosil nás, či by si mohol ísť dnes sním a s kamarátmi na festival. Dlho sme nad tým s mamou rozmýšľali, ale nakoniec sme dospeli k záveru, že má Shisui pravdu. V poslednej dobe stále len trénuješ, plníš misie a jediné, čo ťa zaujíma, je len spôsob ako získať viac sily. Takže na festival by si mal ísť. Pokiaľ odmietneš, tak zostaneš doma strážiť Sasukeho. My s mamou ideme tiež na festival dnes,“ povedal otec.
„To nie je fér. Aj ja som chcel ísť na festival. Všetko môže len Itachi.“ ozval sa nahnevaným hlasom Sasuke zozadu.
Mama na to ihneď zareagovala: „Dobre, Sasuke, tak môžeš ísť s nami. A ty, Itachi, dúfam že aspoň dnes si odpočinieš a poslúchneš nás. Mal by si ísť na ten festival.“
Sasuke sa zamračene pozrel na Itachiho, pretože mu sľúbil že tam pôjde sním a nie že Sasuke nakoniec bude musieť ísť s rodičmi. Po chvíľke Itachi zaregistroval Sasukeho pohľad.
„Fajn. Pôjdem teda na ten sprostý festival. Aby ste mali radosť. A ozaj... Sasuke pôjde so mnou ak vám to nevadí.“ Oba rodičia sa prekvapivo zatvárili.
„Vidíš, Itachi, že vieš byť aj dobrý brat,“ dodal otec.
„Cc," reagoval Itachi a odišiel do izby. Ako kráčal smerom hore zakryčal ešte na Sasukeho. „O ôsmej nech si pripravený. Nemienim tu čakať a ani sa tam nejako dlho zdržovať. O jedenástej odtiaľ odchádzam trénovať. Potom si choď kam chceš. Napríklad za rodičmi.“ Zabuchol za sebou dvere a šiel si ľahnúť.
Itachi, Itachi, Itachi, ozývali sa hlasy v Itachiho hlave.
„Hua!“ zkrýkol Itachi keď sa prebudil.
Sakra. Neviem prestať myslieť na to dievča. Kto je? Mmme... už zase ten zvláštny pocit v bruchu. Najskôr budem pretrénovaný. V duchu si hovoril Itachi. Zrazu započul kroky po schodoch.
„Itachi, poď už. Za päť minút je osem. Chcem tam byť čo najskôr.“ Ozval sa Sasuke.
„Ach... veď už idem.“ Povedal Itachi.
Ee, a čo si mám obliecť? nemôžem ísť v tréningovom oblečení a ani v mojom bežnom oblečení. Pomyslel Itachi. Rýchlo skočil do skrine. Avšak nič použiteľné nenašiel. Zbadal zavesenú jednu bielu krátko rukávovú košeľu s čiernou kravatou. Chvíľku váhal, pretože zozadu košele nebol znak Uchihov a Itachi bol na svoj clan hrdý, a preto vždy nosil veci so znakom clanu, no napriek tomu si ju nakoniec zobral. Dal si na seba čierne šortky, čierne topánky s bielymi šnúrkami, upravil si vlasy, umyl tvár, zhlboka sa nadýchol a pomaly odkráčal po schodoch za Sasukem.
„Dobre Sasuke, môžeme ísť.“ Povedal Itachi. Sasuke naň ho s úžasom pozeral, pretože nikdy nevidel brata takto vyzerať. Pre Sasukeho bol totiž Itachi nie len bratom, ale tiež vzorom, po dnešku navyše „mužským“ vzorom.
„Čo tak na mňa pozeráš?“ spýtal sa mierne nervozne Itachi.
„Ale nič. Len si iný. Vyzeráš dobre, Itachi.“ Pousmial sa Sasuke a povedal. Naposledy si Itachi vydýchol. V duchu si povedal
tak do toho. A vyrazili na festival.
Keď tam konečne dorazili, prvý, kto zbadal Itachiho, bol Shisui. Samozrejme, aby nebolo málo, tak ho tam Sasuke nechal v tom samého.
„Tak ja pôjdem. Už vidím Hinatu. Maj sa, Itachi.“ Povedal Sasuke a rýchlo odišiel odtiaľ.
„No pozrite kto prišiel. Itachi je tu. Poďme všetci za ním.“ Skríkol Shisui.
Nie, nie, Itachi. Toto bol zatiaľ tvoj najhorší nápad. A teraz si to tu pekne musíš odtrpieť. Hlavne zachovaj pokoj. V duchu si stále opakoval Itachi.
„Ahoooj, Itachi“ všetci ho po jednom začali zdraviť.
„Som rád, že si došiel. Mimochodom ti to sluší. Poď, prejdeme sa.“ povedal Shisui. Itachi prikývol a tak sa šli po celej dedine prejsť.
Ako sa tak blížia ku koncu dediny Itachi niečo zahliadol. Nie. To nie je možné. To nemôže byť ona. Zastavil Itachi, ktorý bol v šoku a v duchu rozmýšľal nad tým, čo práve vidí.
Shisui sa ho spýtal: „Čo sa deje Itachi?“
Itachi len tak nehybne stál a díval sa. Díval sa na tie krásne modré oči s jemným nádychom bielo sivej farby. Na tie podlhovasté čierne vlasy ako noc, na tie krásne červené líčka červenšie než ruža a na tie jej chutné ružovkasté pery. Len tak nehybne stál a stále sa díval. Vlepil Shisui Itachimu facku, aby sa konečne prebral.
„No už ma konečne vnímaš?!“ nahnevane povedal Shisui.
„Ee, prepáč.“
„Na čo sa toľko pozeráš?“ spýtal sa Shisui.
„Na nič. Poďme už radšej. Poď už Shisui.“ Povedal nervozne Itachi. Zrazu sa pohol a rozbehol sa na spať po dedine ku sebe domov.
„Hej, Itachi, čakaaaaj!“ kričal naň Shisui, ktorý nič nechápal.
„Pohni!“ zvolal Itachi.
„Hey!“ ozval sa hlas. Itachi len tak zostal stáť, pretože vedel, že to nebol Shisui, kto naň zvolal.
„Ty sa mi ani nepozdravíš?“ spýtal sa neznámi hlas.
Čo mám robiť? Mysli, Itachi. Nemôžeš tu len tak stáť a nič nerobiť. Nebuď srab. premýšľal Itachi.
„A.a.ahhhoj.“ To bolo všetko na čo sa Itachi v tej chvíli zmohol.
„Prečo si utekal? Chcela som ti len poďakovať.“ Povedalo dievča. Shisui len prekvapene stál. Nechápal, čo sa to deje. Itachi, ktorý celý čas je len ticho, vždy sám, väčšinu času venuje tréningu, teda skôr presnejšie všetok jeho čas, a ktorý sa vyhýba každému možnému človeku teraz stojí pred ním a rozpráva sa s neznámym dievčaťom, ktorého kráse by podľahol hádam každý shinobi.
Glk, prehltol Itachi a konečne vydal zo seba aspoň pár viet.
„Mal som chuť si zabehať. A nemáš za čo ďakovať. Ako sa máš?“ Shisui nahodil nechápavý, skleslý možno až z deptaný výraz z toho čo ten debil začal trepať.
Ach, Itachi. Vidím, že máme ešte na čom popracovať, aby si aspoň základné pravidlá vedel dodržiavať pri komunikácii s dievčaťom. Pomyslel si Shisui. Dievča tiež tak len nechápavo stálo. No napokon začalo rozprávať.
„A. Dobre. Ďakujem za opýtanie. Ale aj tak ti ďakujem. No nič ja už musím ísť chcela som ti len poďakovať. Tak ahoj,“ povedalo a usmialo sa so zatvorenými očami dievča. A pomaly kráčala preč.
Ďakujem za opýtanie? Tak ja už musím?! čo to má byť? Nechápavo si hovoril Shisui v duchu. Tí dvaja sú úplne rovnakí, vidím že sa našli. Pomyslel si Shisui.
Povedz niečo. Nemôžeš ju nechať ísť bez toho, aby si vedel aspoň meno. Spýtaj sa už konečne. Ozývalo sa Itachiho svedomie. „Prepáč. Prepočul som tvoje meno minule. Ako sa voláš?“ so silným sebavedomím sa spýtal na koniec Itachi.
„Chchc. To preto že som ti ho nepovedala.“ Usmialo sa a odvetilo neznáme dievča.
„Zajtra o ôsmej pred akadémiou. Buď tam a možno ti to poviem.“ Dodalo dievča. A zrazu jej nebolo. Chvíľku obidvaja len tak stáli ale nakoniec to Shisuiovi nedalo.
„Itachi, ja...“
„Ani nepokračuj, Shisui!" skríkol naň Itachi.
„Viem. kam speje to tvoje jáá. Neviem kto to. Pred dvoma dňami som ju zachránil, keď bola tá silná víchrica. Netuším, kto je a ani ma to nezaujíma. Tak ma stým prosím neotravuj.“ Povedal Itachi. No sám vnútri srdca tomu neveril. Neveril, že by sa niečo mohlo zmeniť v jeho živote.
Shisui naň pozrel a vedel, že toto stretnutie nebolo len také. Bolo iné. Iné než stretnutia kedy sa snažil Shisui Itachimu dohodiť nejaké dievča. Iné než keď ho Shisui zoberie niekam medzi jeho kamarátky. Bolo to zvláštne. Niečo to na Itachim zanechalo. Ten jeho pohľad. To nebol obyčajný pohľad na človeka. Nie to rozhodne nie . Premýšľal Shisui.
„No. Tak aj by sme mohli ísť, Shisui. Vieš čo, ja už radšej pôjdem domov. Som nejaký unavený. Maj sa zatiaľ,“ povedal Itachi a vyparil sa.
„Heey. Počkaaaj!“ skríkol Shisui, no už bolo neskoro.
O niekoľko minút bol už Itachi konečne doma.
„Som doma,“ povedal Itachi. No nikto neodpovedal keďže všetci boli ešte na festivale. Povolil si kravatu, vydýchol si, napil sa vody a šiel rovno do sprchy.
„Eeech, konečne teplá voda,“ povedal Itachi so vzdychaním. Keď sa konečne osprchoval zamieril rovno do svojej izby. Bol taký unavený, že okamžite si ľahol do postele. Snažil sa spať, no nedalo sa. Neustále premýšľal. Otočil sa teda na chrbát a pozeral sa nad seba. Premýšľal.
Už zase ten pocit v bruchu. Čo sa to so mnou deje. Že by... nie to nie je možné. Tie je krásne oči. Achhh. Pohľad pre bohov. Rozmýšľal Itachi. Stačí, Itachi, to nie si ty. Toto nemôžeš byť ty. Kašli na to. Je to dievča ako každé iné. Možno o niečo krajšie ale inak rovnaké. Protirečil si. Ubehlo pár hodín a konečne zaspal.
Konečne už svitalo. Začínalo nové ráno. Sasuke s mamou a otcom už sedeli pri stole ako každé iné ráno a rozprávali sa o včerajšom festivale. Ako tam bolo dobre. Čo každý jeden robil a bežné veci. Konečne sa už zobudil aj Itachi. Sadol si na posteľ. Zazíval si a potom vstal. Obliekol sa do jeho bežného oblečenia. Čiže čierne tričko so znakom Uchihov na chrbte, sivé šortky, krabičku s kunaimi a shurikenmi. Odišiel do kúpeľne, kde si opláchol tvár, umyl zuby a pomaly kráčal dole schodmi naraňajkovať sa.
„Dobré ráno, rodina,“ povedal Itachi hneď ako zišiel po schodoch. „Dobré, bráško,“ povedal Sasuke.
„Aj tebe,“ ozvali sa mama, otec.
„Prečo si včera tak skoro odišiel?“ spýtal sa Sasuke.
„Už som bol unavený. Mimo to mám dnes tréning a rád by som sa aj niečo naučil okrem zívania,“ povedal Itachi.
„Ach, Itachi. Vidím, že si sa vôbec nezmenil. No čo už. Aspoň že si bol včera na tom festivale. A inak niekoho si tam nestretol?“ spýtal sa otec.
„Nie nikoho. Neviem, na čo narážaš.“
„A nejaké dievča si si tam nenašiel?“ podpichovačne a so smiechom sa spýtal Sasuke.
Cc, Itachi zostal zarazený.
„Nie, Sasuke. Neviem, čo ti to napadlo.“
„A čo to krásne dievča s ktorým si sa tam rozprával?“
Itachi nechápal odkiaľ to vlastne všetko vedia. Po chvíľke mu napadlo. Buď ho videli, alebo im to všetko vyrozprával Shisui.Ach Shisui. Pomyslel si Itachi a usmial sa
„Viete čo, ja sa už ponáhľam. Preberieme to inokedy. Zatiaľ sa majte.“ Odpovedal Itachi a rýchlo odišiel z domu nech nemusí odpovedať na otázky. Cestou sa zastavil v obchode kúpiť ešte nejaké terče nech môže trénovať. Keď konečne dorazil na tréningové miesto, spomenul si, že o ôsmej mal byť pri akadémii.
„Sakra“ nahnevane povedal Itachi. „Musím to stihnúť." Rozbehol sa najrýchlejšie ako vedel, aby to stihol. Bolo 7:57, 7:58, 7:59. Utekaj. Musíš to stihnúť. Musíš.
Ako sa tam snažil dostať, začal si niečo uvedomovať. Začal si klásť stále tie isté otázky. Stále si ich opakoval. Čo sa s tebou deje? Kam sa tak ponáhľaš? Čo to vlastne robíš? A prečo práve ona? Itachi. Ty a ona... ty si sa...! Nie! Proste nie! protirečil si Itachi. 8:00 Konečne tam dorazil.
„Ano!" víťazne si vzdychol. Zrazu zastal. Konečne ju uvidel.
„Tak ty si nakoniec prišiel. Myslela som, že už neprídeš.“ povedalo dievča. Zbadal vedľa nej aj Sasukeho a jeho kamarátku Hinatu.
„Dnes zas nič nepovieš?“ opýtalo sa sklamane dievča.
„Sasuke. Čo tu robíš? A čo tu robíš stým dievčaťom?“ povedal Itachi, ktorý sa snažil ignorovať poznámku dievčaťa.
„Idem predsa do akadémie. Nemusíš byť hneď taký zvedavý. Idem do triedy spolu s Hinatou a to dievča vedľa nej je jej sestra.“ Odpovedal Sasuke. Itachi zostal totálne v šoku. Nechápal už vôbec čo sa deje.
„Tak my už pôjdeme.“ Povedala Hinata.
„Majte sa,“ odvetilo dievča.
Keď Hinata so Sasukem odišli konečne do triedy, tak sa Itachi spýtal: „Povieš mi už kto si?“
Dievča chvíľu váhalo no nakoniec mu odpovedalo: „Misaki Hyuuga. Teší ma.“
„Mňa tiež. Tak meno už viem, ja radšej pôjdem.“ Povedal Itachi. „Zadrž. Ja... chcela by som ti poďakovať za záchranu. Celkom som hladná. Nechcel by si ísť so mnou niekam?“ spýtalo sa dievča. Itachi rozmýšľal no nakoniec sa rozhodol, že pôjde. Stále cítil divný pocit, ktorý si nedokázal vysvetliť a chcel zistiť aký silný ten pocit bude pri jej prítomnosti. Kráčali spolu celé hodiny, zo začiatku boli obidvaja plachí no nakoniec sa dievča rozhodlo prehovoriť. Postupne začal hovoriť už aj Itachi. Začali si veľmi rozumieť. Veľa sa spolu smiali. Rozprávali sa o všetkom. Ako plynuli hodiny, dni, týždne, mesiace postupom času bol ich vzťah čo raz hlbší. Veľmi si rozumeli. Dôverovali si. Jeden chcel pre druhého len to najlepšie.
Bolo to už skoro rok. Blížil sa December. Dohodli sa, že sa večer stretnú. Pomaly nastával večer a Itachi sa už začal chystať. Čo si mám len obliecť? opäť môj večný problém. Nemám čo na seba. Vzdychal a mrmral si Itachi. Napokon sa rozhodol, že si zoberie otcovu čiernu košeľu, sako, mokasíny a ide sa. Predtým, než odišiel, ešte skočil do kúpeľne oholiť sa, umyť tvár... no umyť... Ehm, skôr celú hlavu strčiť do ľadovej vody, aby ho to aspoň trocha prebralo, a aby prestal mať trému. Ani sám nevedel, z čoho ju mal.
„Tak ja teda idem von s Misaki. Prídem až v noci. Zatiaľ ahoj.“ Pozdravil sa všetkým.
„Ahoj,“ odzdravil sa Sasuke, keďže bol jediný, kto ho počul. Ako tak Itachi kráčal, znova sa ponoril do svojich myšlienok.
Dnes je ten deň. Presne pred rokom. Presne pred rokom som ju našiel. I tak je tu stále niečo, čo si nedokážem vysvetliť. Už dlhý čas sme si blízky, rozumieme si, chápeme sa navzájom, s nikým nie som radšej než s ňou. Dokonca si ju obľúbila aj moja rodina. No od dňa, kedy som ju vzal do náručia, ten pocit nevie prestať. Vždy keď som blízko nej. Vždy ten pocit. Nie ani po roku tomu neverím. Som predsa Uchiha a tí sa nikdy neza... a môj otec, to bola výnimka. Som Uchiha Itachi. Nikdy som nikoho nemiloval a ani nebudem. Som ninja. Ninja, ktorý musí chrániť clan. City sú zbytočné. Neustále sa stými to myšlienkami trápil. Nevedel nájsť odpovede na isté otázky. Či je vôbec správna cesta ninju akú si vybral. Navyše nevedel prestať premýšľať ani nad tým čo mu kedysi povedal otec. Itachi, chcem, aby si vedel jedno. Aj keď si si vybral cestu ninji bez citov, i keď si výnimočný a aj keď si oddaný svojmu clanu viac, než ktokoľvek iný nezabudni na jedno, život má zmysel iba ak niekoho miluješ a si niekým milovaný. Život bez lásky nie je životom. Pre žiadneho ninju. Dokonca ani pre teba.
Zrazu ju zbadal. Stála rovno pred ním. Krásna ako vždy. Dokonca krajšia. Stále usmiata. Itachi podišiel bližšie a povedal: „Veľmi ti to sluší.“
„Ďakujem, Ita, aj tebe. Ideme sa prejsť?“ povedala a spýtala sa.
„A-a-a-nnno.“ S ťažkosťou odpovedal Itachi, ktorý bol stále ohúrený Misaki krásou, a ktorý čo raz viac a viac pociťoval ten zvláštny pocit. Bol čo raz silnejší. Srdce mu bilo čo raz viac a viac. Prechádzali sa spolu po zasnežených chodníkoch a mostoch. Pozorovali mesiac, ktorý nádherne žiaril. Sledovali spolu vločky ako padali.
„Itachi. Celkom som už unavená. Čo keby sme si sadli na kraj mosta?“
„Ako chceš, Misaki.“ A tak ticho sedeli a pozorovali oblohu a vločky.
„Krása,“ povedala Misaki. „Aha, Itachi. Pozri aká krásna vločka.“ Ozvala sa Misaki.
„Kde?“ spýtal sa Itachi.
„Priamo nad tebou,“ odpovedala Misaki. „Chytím si ju,“ dodala. Misaki pomaličky naťahovala ruku za vločkou smerom za Itachiho hlavou. Ako sa naťahovala, pomaly vstávala, aby na ňu dočiahla. Zrazu len ss, šmykla sa. Všetko sa akoby zastavilo. Tak pomaly to prebiehalo. Itachi videl, ako Misaki padá smerom k nemu. Itachi, rob niečo. Hovoril si v duchu.Keď ju nechytíš, narazí a spadnete obidvaja. Pomyslel. Myšlienka, že by sa jej niečo stalo ihneď zmenila jeho postoj na všetko. V jednej sekunde sedel dva metre od nej a zrazu ju držal v náručí.
„Si v poriadku?“ spýtal sa jej. Misaki chvíľku lapala po dychu, ale nakoniec odpovedala. „A-a-a-nnno, Ita. Ďakujem. Nemať teba, neviem čo by sa mi stalo. To už je druhýkrát, čo si mi zachránil život. Neviem, ako ti to mám oplatiť.“
„Misaki, vieš, že som tu pre teba a nezachraňujem ťa preto, aby si mi to vracala. Dávaj si na seba pozor, prosím. Nechcem, aby si si nejako ublížila,“ povedal Itachi. Misaki sa usmiala, nahla sa k nemu a svojimi jemnými perami mu pobozkala líce. Itachi zostal zarazený a popravde ani nevedel ešte stále, čo sa stalo. Cítil len „ten" pocit. Bol čo raz silnejší. Zrazu si začal uvedomovať aj dotyk jej jemných pier.
Misaki sa odtiahla a povedala: „Ďakujem, Itachi. Za všetko. Aj za dnes. Bol to krásny večer. Asi môj najkrajší v živote,“ pousmiala sa. „Idem ja. Naši ma už isto budú hľadať. Tak snáď zajtra sa vidíme. Ahoj,“ zavrela si oči v ktorých mala slzy, usmiala sa, pomaly sa otočila a začala kráčať.
Rob niečo. Cítiš to, Itachi. Ne poprieš to už nijak. Ak teraz odíde, už jej to nepovieš. Stále si v duchu hovoril Itachi. Na okamih začal spomínať na všetky ich spoločné chvíle úplne od ich prvej chvíle, chvíle kedy videl, ako jej prestáva biť srdce. Až po chvíľu kedy Itachiho srdce začala biť ako nikdy predtým, bolo to rovnaké ako na začiatku. Pomyslenie na to, že by o ňu prišiel ho stále desilo. A však nemohol si ani pripustiť, že by ona mohla byť dôvod, prečo žije. Prečo by mal žiť. Sekundy stále ubiehali rýchlejšie a ona sa stále vzďaľovala čo raz viac a viac. Na okamih si spomenul, čo sa vlastne stalo pred chvíľou. Pri dotyku jej pier sa mu rozbušilo srdce a cítil, že ona je, ona je... Behom sekundy sa premiestnil k nej, chytil ju za ruku a so slzami v očiach ju objal.
„Misaki... Milujem ťa.“ Šťastne povedal Itachi. Po chvíľke státia v Itachiho náručí sa Misaki otočila a pobozkala ho.
„Aj ja teba, Itachi.“ V tú chvíľu bolo už všetko na svete jedno. Itachi konečne našiel zmysel svojho života, začal milovať.
Život bez lásky nemá zmysel.
Šťastný to ten, kto miluje a je milovaný.