1/2 Akuma - I

Ticho. Zaľahlo mu v ušiach. Zrak ho síce neopustil, no aj tak nedokázal pochopiť, čo sa to pred ním deje. Postavy, rozmazané, neforemné farebné škvrny s lesklými očami sa mihotali zo strany na stranu, vyhadzovali ruky do povetria, otáčali tmavé tváre jeden k druhému. Niekde v pozadí znel nemý plač, a Naruto len stál.
Stál, s rukami pri tele, pohľadom upriameným do prázdna. Nehýbal sa. Sny bývajú takéto – živé a nepochopiteľné zároveň. Často do života nevnášali nič dobrého, no jedno veľké pozitívum sa im odoprieť nedalo – vždy sa napokon skončili.
Naruto sa však nie a nie prebudiť.
Mal sa poštípať? Pomohlo by mu to? Aj keby nazbieral tú silu a zodvihol svoju stŕpnutú, bezvládnu ruku, nič by sa tým nevyriešilo. Lebo Naruto vedel, že toto nebol sen.
Postáv – šmúh – bolo odrazu o čosi viac. Zhromaždili sa pred ním, čeliac jeho prázdnemu pohľadu. Ich pohyby boli omnoho strnulejšie. Akoby dostali strach.
,,Hiashi-sama!“ zaznel beznádejný výkrik.
Naruto pocítil, ako ho niekto schmatol za golier a celou silou vrhol o stenu. Vyrazilo mu to dych. Zrak mu zatienili tmavé škvrny.
Kde to som?
Po chvíli sa prebral – do reality, v ktorej niečie ruky zvierali jeho krk.
Vzduch. Chýbal mu vzduch.
Zvlhli mu oči. Márne sa pokúšal postaviť na špičky, nadvihnúť sa, uniknúť z toho zovretia a nadýchnuť sa – pevná zem bola príliš ďaleko.
Každý pohyb bolel. Každá bunka kričala, všetky svaly stŕpli. Takmer nenašiel tú silu pozrieť sa svojmu sokovi do očí.
Hiashiho oči blčali hnevom. Sánku mal pevne zaťatú, šľachy na krku napnuté až na prasknutie. Nestál pred ním ten rozvážny muž, ktorého si celá Kohona tak vážila.
Bol tam rozzúrený otec.
Márne hľadal oporu u ostatných – všetci odvracali zrak, skláňali hlavy, dvíhali ruky k tvári. Pritláčali dlane k ústam, z ktorých i tak nevychádzali žiadne slová.
Zbabelci.
Narutove oči sa začali prevracať stĺpom. V miestnosti sa ozvali dusivé vzlyky.
Jeho zrak opäť zahalil tmavý mrak.
Kam som sa to dostal?
Drnčalo mu v hlave. Jeho viečka boli ťažké, akoby ich premáhal spánok. Krk mal ako v ohni, no na jeho veľkú úľavu vedel opäť dýchať.
Otvoril oči. Hiashi stál pár krokov od neho, týčiac sa nad ním ako hradná veža. Niečie ruky obopínali jeho pás. Jemné ruky. Drobné ruky.
Naruto si uvedomil, že sedí na zemi, studená stena za jeho chrbtom ako jediná opora. Ktosi kľačal pri ňom, hovoril k nemu a chytal ho za spánky, otáčal mu hlavu, no jeho zrak zostával na tom istom mieste.
Hinata tuho objímala otca, držala ho od Naruta čo najďalej. Jej zažmúrené oči viac nedokázali udržať príval sĺz. Kvapky sa predrali cez spojené viečka a pokropili jej líca.
Jej ramená sa dvíhali a klesali v pravidelnom rytme jej vzlykov. Hiashi jej objatie neopätoval. Skoro akoby ju ani nevnímal. Jeho chladné oči sledovali iba Naruta.
Ten pohľad pálil, tak veľmi pálil...
,,Naruto, no tak, odpovedz mi,“ prihováral sa mu hlas.
Konečne odvrátil zrak.
„Žijem,“ boli jeho jediné slová.
Váhavo sa postavil a pozrel na Hiashiho. Stačilo by, aby zodvihol ruku a urobil malý krok vpred, a ocitli by sa v rovnakej situácii, ako pred chvíľočkou.
Našťastie sa však zdalo, že sa Hiashi trochu upokojil. Červeň sa postupne odplavila z jeho tváre, no chlad sa z jeho očí nevytratil.
,,Čo si jej urobil?“ zaútočil na Naruta tónom, z ktorého sa mu roztriasli kolená.
No tak, netras sa, upokoj sa, prosím...
,,Čo si urobil mojej dcére!?“ zopakoval svoju otázku, tento krát hlasnejšie a agresívnejšie.
Naruto otváral ústa, naberal vzduch do ubolených pľúc, no z jeho hrdla nevyšla ani hláska. Bol nemý ako všetci ostatní, ako všetci tí zbabelci, ako Hinata...
,,Prečo moja dcéra nerozpráva?“ Hiashiho hlas sa i napriek všetkej jeho snahe udržať si tvár nepatrne zatriasol. ,,Čo si jej to urobil?“
Naruto tuho zažmúril oči. Bol mu to čert dlžen. Kto bol zodpovedný za túto hrôzu, kto rozpútal tento chaos?
Prvý úder pod pás ho zastihol nepripraveného. Ten druhý ho dostal do kolien. Tento sa mu chystal odťať hlavu.
Museli si o ňom myslieť, že je monštrum. Nehanebník, možno dokonca násilník. Nikto nevedel, čo presne sa stalo – Hinata sa po svojej ťažkej spovedi zaťala a prestala komunikovať. S nikým odvtedy neprehovorila. Ani len nepípla. Ľudia si to nedokázali vysvetliť. Naruto sa im ani nečudoval. Sám nechápal, čo sa s ňou stalo.
To mohla vedieť iba ona.
Pár dní po tom, čo sa mu priznala, sa Naruto dozvedel, že ich spoločná noc mala nečakanú dohru – Hinata bola tehotná. A to, že bol otcom Naruto, sa svet dozvedel i napriek tomu, že z jej úst to nikdy nevyšlo.
Naruto sa priznal.
Za ten krátky čas si to stihol vytknúť aspoň tisíckrát. Bol tak strašne čestný, alebo hlupák? Jeho myseľ kričala hlupák, hlupák, idiot! no on vedel, že urobil správne. Nemohol v tom nechať Hinatu samú. Útočili by na ňu, dobiedzali by, dožadovali sa odpovedí, ktoré by im odmietla dať. Zahnali by ju do kúta a nakoniec by ju označili za pobehlicu. Hinatu. To dobré, milé dievča...
Klamárku.
Priznal sa. Veď to bolo jeho dieťa! Čo by na to povedala jeho mama, ak by zaprel vlastné dieťa? Jej vnúča? Už nikdy by ho nenavštívila v jeho snoch, v jeho spomienkach. Opustila by ho. To nemohol dopustiť. Bol tým, kým bol, nemohol ľudí sklamať.
A predsa ich sklamal.
Kto by to bol čakal? Naruto, hrdina Konohy, a taký podliak. Zneužil to úbohé dievča. Zneužil jej city voči nemu. Zneužil a ublížil do tej miery, že prestala hovoriť.
Čo si urobil mojej dcére!? ozývalo sa jeho hlavou.
Nič, nič! Neurobil som jej nič! chcel vykríknuť.
Nemohol im povedať pravdu. Bol až príliš veľký dobrák. A kto by mu už len uveril? Ak by to teraz zhodil na Hinatu, úbohé nemé dievča, ktoré sa nemôže brániť, zlynčovali by ho. Hiashi by ukončil to, čo začal, a postaral by sa o tom, aby to bolo bolestivé a zdĺhavé. Aby trpel ako jeho dcéra. Aby zdieľal jej potupu.
,,TAK HOVOR!“ skríkol Hiashi na plné pľúca.
Naruto nadskočil. Hinata na krátky okamih otvorila oči, na okamih krátky ako žmurknutie, a zovrela otca o čosi tuhšie. Stála pritisnutá na jeho chrbát, vzlykajúc ešte srdcervúcejšie než predtým.
Hiashi si to zle vyložil.
,,Dám ťa za živa stiahnuť z kože,“ prehovoril až prekvapujúco pokojným tónom, akoby to bolo prehlásenie ako každé iné.
Ako niečo, s čím už nikto nič neurobí.
Ľudia, čo s nimi stáli v miestnosti, opäť zhrozene zalomili rukami.
Naruto uprel pozornosť späť na Hinatu. Tá ucítila jeho pohľad, klopkajúci na jej zavreté viečka, a otvorila oči.
Hinata, prosím. Povedz niečo. Pomôž mi, vravel Narutov zúfalý pohľad.
Tak strašne ju to bolelo. Všetko to bola jej vina. Ona však nemohla. Nemohla prehovoriť. Zožierala ju hanba. Zvierala jej hrdlo, zväzovala jazyk.
Neprehovorí. Už viac nie.
Vieš len vzlykať, plakať, prosiť, ospravedlňovať sa... Tvoje slová nemajú cenu.
To však neznamenalo, že v tom Naruta nechá.
Pustila otca a postavila sa mu tvárou v tvár. Chytila ho za líca a donútila ho pozrieť sa na ňu – pozrieť sa jej do očí.
Keď už konečne hľadel iba na ňu, pokývala hlavou zo strany na stranu. Nie, oto-sama. Prosím, prestaň.
Hiashi bez citu zovrel jej dlane a odtlačil ich preč. Hinatine oči sa pre otcovo surové gesto opäť zaleskli slzami, čo Hiashiho prinútilo prísne stisnúť pery, pokrčiť obočie a vrhnúť na Naruta posledný smrteľný pohľad.
Potom schmatol dcéru za ruku a odvliekol ju von.
Netrvalo dlho a miestnosť sa celá vypratala. Naruto konečne osamel.
Mal chuť zvaliť sa na zem, položiť hlavu na studenú podlahu a zaspať. Najlepšie natrvalo. Prekonal sa však a vyšiel von, aby sa nadýchal čerstvého vzduchu.
Zodvihol tvár vnímajúc teplé lúče slnka. Predstavil si, že sú to dlane jeho matky, že pieseň vetra je jej hlas, ktorý mu šepká do ucha: To bude dobré, chlapec môj.
,,Naruto...“
Stuhol a zmraštil obočie. Odmietol otvoriť oči.
Prečo?
,,Naruto, počula som, čo sa stalo.“
Naruto iba nasucho preglgol.
,,Prosím ťa, hovor so mnou,“ povedala ustarosteným hlasom.
Napokon predsa len sklopil tvár a otočil sa jej čelom.
,,Sakura-chan,“ pozdravil ju vyhýbajúc sa očnému kontaktu. Vyzeral ako šteňa, zahanbené, snažiace sa ukryť pred svetom.
Jeho výraz prosil: Nepýtaj sa...
Ale ona musela.
,,Povieš mi, čo sa stalo?“
Pokýval hlavou. ,,Nie je čo povedať.“
,,Naruto,“ pristúpila k nemu o čosi bližšie. ,,Mne môžeš veriť.“
Ja už neverím nikomu.
Položila dlaň na jeho rameno. Rovnaké gesto, akým sa predtým pokúsil upokojiť Hinatu. Až teraz si uvedomil, aké prázdne, zbytočné, priam až nepríjemné bolo.
Zodvihol zrak.
Nevedela, čo si o tom celom má myslieť. Bola zmätená. Videl jej to na očiach.
,,Čo chceš počuť?“ opýtal sa jej zlomeným hlasom.
,,Ja...“ jej zaváhanie ju prezradilo. Sama nevedela, prečo za ním prišla. ,,Prečo Hinata nerozpráva?“
Jeho vnútro vzplanulo hnevom. Každý sa pýtal na to isté. Každý chcel odpovede, no on im ich nevedel dať.
,,Hanbí sa,“ zaznelo spoza Sakurinho chrbta.
,,Ino, teraz nie,“ zavrčala na ňu Sakura.
,,Veď si to predsa chcela vedieť,“ pohodila rukami. ,,Hanbí sa. Techtle-mechtle sa robí až po svadbe.“
Narutom prudko šklblo.
,,Ino, prosím ťa,“ prekrútila očami snažiac sa nemyslieť na to, že hovoria o Hinate a Narutovi. A to pred Narutom. ,,Ľudia to už dávno nedodržiavajú.“
,,Ale od niekoho ako Hinata sa to očakáva. Hyuuga klan je staromódny a na tradície si dosť potrpí. Majú nóbl móresy, chápeš?“
Sakura bojovala s nutkaním otrepať si čelo o najbližší strom.
Naruto bol na tom podobne. Mal na to však iné dôvody.
Otočila sa späť na Naruta. ,,Prepáč, Naruto. To prasa za mnou si nevšímaj.“
,,Je z nej prespanica,“ zaznelo v úzadí. ,,Nedívajte sa tak na mňa. Nie je v tom nič osobné, ja len uvádzam skutočnosti.“
,,Nikto ťa o to neprosil,“ zavrčala na ňu Sakura. ,,Naruto, Ino by mohla mať pravdu, no ja si myslím, že je v tom niečo viac.“
,,Veríš tomu, čo hovoria ľudia?“ opýtal sa jej. Bál sa, že povie áno.
,,Verím tebe,“ odvetila. ,,Teraz mi povedz, čo sa stalo.“
Zhlboka sa nadýchol. Potom smutne sklopil zrak a pokýval hlavou.
,,Radšej ver tomu, čo hovoria ľudia.“
Sakura zúfalo nadvihla obočie. ,,Naruto,“ natiahla za ním ruku, no on jej vykĺzol z dosahu a odkráčal preč.
,,Nemyslel tým, že je naozaj pravda, čo sa hovorí, že nie?“ opýtala sa Ino kráčajúc ku Sakure. ,,Rozhodne to tak neznelo.“
,,Niečo tají,“ zašepkala Sakura dívajúc sa na Narutov vzďaľujúci sa chrbát. ,,Dúfam, že niečo tají.“

Naruto zaboril tvár do dlaní. Nohy ho niesli nevedno kam, jeho myšlienky sa topili v zúfalstve. Čo len bude robiť? Za kým má ísť?
Zodvihol zrak a pozrel na tváre vytesané v nemej skale.
Napokon ho jeho zblúdilé nohy doviedli až do kancelárie Hokage. Tam už naňho čakala Tsunade.
,,Baa-chan...“
Nasledovala facka. Potom Tsunade mlčky roztvorila náručie.
Toto gesto bolo preňho cudzie, hlavne, pokiaľ šlo o Tsunade, no nepohrdol ním. Prudko sa vrhol do jej objatia.
,,Naruto, ty si zase narobil problémov,“ zašepkala mu do vlasov.
Jej hlas bol jemný, prívetivý. Neobviňovala ho. Mala iba obavy.
Ak by to bolo na ňom, nikdy by sa jej nepustil. Tsunadin súcit však mal svoje hranice.
,,Sadni si,“ ukázala na stoličku pred jej stolom.
,,Aké veľké sú tie problémy?“
,,Veľké,“ povzdychla si Tsunade a sadla si na svoje miesto. ,,Hiashi hľadá, ako by ťa dostal. Čo možno legálne.“
Posmešne si odfrkol. Jeho život mu odrazu pripadal komický.
,,Rozzúril si ho. Takéhoto som ho ešte nevidela.“
,,To asi nikto.“
,,Viem, že to nie je tvoja vina,“ uprela naňho zrak. ,,Jednoducho mi to na teba nesedí. Poznám ťa, Naruto. Ty by si to neurobil.“
Ticho.
,,Chápem, ak o tom nechceš hovoriť. Ak by si ale predsa len zmenil názor, som tu.“
,,Ďakujem,“ sklonil hlavu a zvesil ramená. ,,Čo mám robiť?“
,,Zbaľ si svojich päť sliviek a zmizni odtiaľto. Žartujem, Naruto, nedívaj sa tak na mňa.“
Pevne stisol pery.
,,Už ti niekto povedal, že vyzeráš ako zmoknuté šteňa? No tak, čo majú znamenať tie oči? Vzchop sa!“
,,Baa-chan, zjavne si ešte nebola v mojej situácii.“
,,Nie, Naruto, ďakujem, nebola. Bola som v horších.“
,,Nehádam sa,“ zodvihol dlane a trochu sa pousmial. Predstavil si, koľko si asi za život narobila nepriateľov, koľko dlhov...
,,Pokúsim sa s ním porozprávať,“ povedala Tsunade a oprela sa. ,,Hiashi je rozumný muž. Nič ti ale nezaručujem.“
,,Aj tak ďakujem,“ pomaly sa postavil. ,,Idem domov.“
,,Jasné, Naruto, vyspi sa,“ povzbudila ho Tsunade a počkala, kým vyjde von. Potom spojila dlane a oprela o ne bradu. Jej pohľad zostal visieť niekde vo vzduchu.
Tsunade urobila za života mnoho chýb len preto, že nedala na svoju intuíciu. A tá jej teraz vravela, že z tohto celého nevzíde nič dobré.

Keď Konohu zahalilo rúško tmy, vyšiel Kiba pred svoj dom. Akamaru ho nasledoval, no držal sa od neho čo najďalej.
Chvíľu len blúdil v kruhu, dvíhal a skláňal hlavu, snažil sa to rozdýchať. Vyhadzoval ruky do vzduchu a kládol si ich za hlavu vzhliadajúc k hviezdam.
Nedokázal tomu uveriť.
Sklopil zrak a kopol do zeme. Rozvírený prach doletel až k jeho vernému priateľovi, ktorý len potichu kýchol.
Dal ruky v bok, pokrútil sánkou a zhlboka sa nadýchol dívajúc sa pod seba.
Hnev mu zatemnil myseľ.