Raitatsu 1. Stretnutie

Poviedka nijak nenadväzuje na dej anime ani mangy. Vlastne sa začína pár mesiacov pred Narutovím zložením (respektíve nezložením) skúšok na akadémii. Túto poviedku berte ako medzitím v inej Naruto-dimenzii.
______________________________________________________________________

Deväť čiernych tieňov preletelo pomedzi stromy a zmizlo v tme. Hýbali sa takou rýchlosťou, že aj trénované oko by malo problém zahliadnuť ich. Udržiavali pevnú formáciu medzi konármi, po ktorých sa hnali. Z vetvy na vetvu, nehlučne a takmer neviditeľne.

Odrazu prvý tieň zastal a zdvihol ruku so zaťatou päsťou. Na jeho signál všetci znehybneli, tak aby ich kryli tiene, ale aby nerozbili formáciu. Všetci mali rovnaké čierne plášte s vysokým golierom a vzorom krvavo červených mrakov. Na hlave mal každý slamený klobúk, ktorý skrýval jeho identitu. Dvaja z nich mali na chrbte zavesenú zbraň, no inak boli, až na výšku, na nerozoznanie.

Až teraz prišli na dôvod prečo ich veliteľ zastal. Zo stromov pred nimi sa ozývali zvuky boja. Po chvíli utíchli a potom začuli, ako niečo padlo na zem. Bolo to priamo pred nimi. Mohli by to obísť, ale bol to risk, táto misia buď prebehne bezchybne, alebo sa jej uskutočnenie presunie. Druhú šancu na ňu by už nedostali.

Vodca naznačil rukou akési pohyby a všetci sa čo najopatrnejšie rozbehli smerom k zvuku. Zostali krytí konármi a lístím, ale aj tie boli dosť riedke, aby cez ne mohli sledovať, čo sa deje. Na jednej strane boli na konároch ako biele holuby, členovia Konožskej ANBU. Vyzerali strhane, a niektorí mali krvácajúce rany. Stálo ich tam asi dvadsať a všetci upierali zrak na jedinú postavu.
Tá stála päť metrov od nich, na tenšej vetve, ktorá sa leskla krvou. Pod ňou na zemi boli vidieť akési neforemné, lesklé predmety. Normálny človek by to najskôr nevedel identifikovať, ale skúsení Akatsuki zabijaci to vedeli. Rozsekané telá!

Protivník stál v čiernom kabáte s kapucňou hlboko do čela, takže do tváre mu nevideli. V každej ruke držal striebristo lesklú, tenkú čepeľ asi šesťdesiat centimetrov dlhú a pokrytú tmavou tekutinou. Na nohách mal vysoké topánky s hrubou podrážkou. Na rozdiel od ANBU na ňom nebol vidieť ani škrabanec.

Obe strany len stáli a čakali. Odrazu sa zo päť členov temných jednotiek vrhlo dopredu. Z rúk im vyleteli kunaie a shurikeny, ale všetky sa zabodli do dreva, kde pred chvíľou stál ich protivník. Začali vyťahovať katany, no vo vzduchu sa zableskla čepeľ a ozvalo sa praskanie, ako keď máte vlasy nabité statickou elektrinou a pošúchate o ne látku. Do vzduchu vytryskla krv a členovia ANBU, alebo to, čo z nich ostalo, sa pridali k hromade na zemi. Tajomný protivník stál na konári, akoby sa vôbec nepohol. Jediné, čo prezrádzalo krvavý masaker, boli dve lesklé čepele, ktoré pokrývala čerstvá, kvapkajúca krv. Teraz len stál a upieral zrak na zhromaždené, biele postavy v maskách.

„Toto nie je nutné.“ Ozvalo sa spod masky jedného ANBU, asi veliteľa. „Ak sa vrátiš do Konohy a napravíš škody, ktoré zapríčinil ten požiar a výbuch, Hokage ti dovolí ostať bez trestu!“ Povedal takmer prosebne.
„Zdá sa vám, že podpálenie Konohy je niečo, po čom sa mienim vrátiť?“ Ozval sa vrčavý, zastrený a chrapľavý hlas. Akoby ani nepatril človeku, ale nejakej príšere v ľudskom oblečený. „Konoha mi už nemá čo ponúknuť. Nevrátim sa!“
„Takže sa radšej staneš strateným ninjom, obyčajným nájomnom vrahom, či teroristom?“ Predniesol naštvane a otázne zároveň ANBU veliteľ.
„Možno sa raz stanem členom Akatsuki, dopomôžem k zničeniu Konohy. Po tom, čo sa stalo, mohli by ma zobrať.“ Predniesol zabijak, akoby rozprával o počasí a mykol plecom. „Škoda, že vy sa toho už nedožijete.“ Tentokrát to škrípavý hlas naštvane zavrčal, potom sa drsne zasmial, aj keď jeho smiech znel skôr ako záchvat kašľa. Popri smiechu začal rukami formovať pečate bleskovou rýchlosťou.
„Ústup!“ Zakričal veliteľ temných jednotiek no bolo neskoro. Zo stromu, na ktorom stáli, sa vysunuli zelené šľahúne hrubé ako paže. Omotali sa okolo konožských ninjov tak, že sa nemohli hnúť.
„Mokuton: zovretie šípovej ruže!“ zaznelo ako rozsudok medzi stromami. Na tento povel sa zo šľahúňov vysunuli tŕne a ako kopije prebodli všetkých členov ANBU. Úponky sa pomaly vracali do stromov a telá na nich nabodnuté sa s tupím, mľaskavým žuchnutím zviezli na zem.

Temná postava sa otočila na odchod, no cestu jej zahatalo deväť osôb v plášťoch. Leader sa ujal slova.
„Takže ty by si sa chcel pridať? Alebo si ďalší hlupák, ktorý sa vystatuje pred inými, ale keď sa s nami stretne, utečie?“ Spýtal sa neznámeho a onedlho mu priletela odpoveď.
„Neviem ako vy, ale ja svoje slová myslím vždy vážne.“ Zavrčal na neho naštvane zabijak.
„Ale, ale, nádejný nováčik, uvidíme, či po tých ANBU zvládneš aj silnejších protivníkov?“ Šéf urobil rukou ďalšie gesto a traja členovia organizácie vybehli vpred.

Bol to chlap s trojitou kosou, druhý s veľkým obviazaným mečom a nejaký ďalší, ktorý síce nemal také hrozivé zbrane, ale čiernemu kabátu niečo šeptalo, aby si naňho dal pozor. Vo vzduchu si strhli klobúky, aby im neprekážali a pustili sa do nepriateľa. Ten s neuveriteľnou rýchlosťou vykrýval útoky od Samehady aj trojčepeľovej kosy svojimi zbraňami a s mrštnosťou mačky sa vyhýbal Kakuzovým pästiam, ktoré často preleteli len pár centimetrov od jeho hlavy. Nakoniec sa mu podarilo to, že Hidan a Kisame si svoje zbrane zakliesnili do seba a nemohli nimi hnúť. Ďalším rýchlym úskokom spôsobil, že Kakuzova ruka sa zasekla hlboko v kmeni silného stromu. Uskočil na iný konár, aby si mal čas odpočinúť od zakliesnenej a kľajúcej trojice, no v okamihu, keď svoje čepele zabodol do stromu, sa pri ňom zjavila čierna postava s očami červenými ako krv.

Itachi čakal všelijaké reakcie ale to, že protivníkovi začnú v očiach žiariť záblesky elektriny, nie. Vyzeralo to desivo, v tieni kapucne žiarili len oči plné výbojov, no tie neosvetľovali zvyšok tváre. Ich pohľady sa stretli a Uchiha aktivoval genjutsu. Ale protivník nereagoval na muky, ktoré mu Itachi posielal do mozgu. Došlo mu, že jeho technika nefunguje a to ho mierne vyhodilo z rovnováhy. Tajomná postava si to všimla, v sekunde vyrazila s natiahnutou päsťou proti Itachimu. Jedným skokom prekonala štyri metre ktoré ich delili a chystala sa zaútočiť, keď sa jej okolo členka obmotal modrý povrázok a strhol ju na bok.

Vzduchom letel tieň chrbtom napred, takže nevidel, kto je za ním, ale začul mechanické klepotanie a cvakanie. Do uväznenej nohy nahrnul chakru a vyslobodil sa z vlákna. Potom sa švihnutím tela tesne vyhol Sasoriho mechanickej hračke. Náhle sa okolo čierneho kabátu vyrojili biele hlinené vtáčiky. Zbadal ,ako jeden, z členov ktorý mal ešte klobúk na hlave, vytvoril pečate a zakričal: "Katsu!"

Na chvíľu všetkých oslepil záblesk, ohlušila mohutná rana, sprevádzaná praskaním dreva. Ich protivníka odhodila tlaková vlna k jednému stromu ktorého sa zachytil. Z kabátu zostali len zdrapy a tak sa Akatsuki konečne zoznámila s protivníkovou podobou.
Dym z výbuchu zmizol a kebyže tú scénu niekto sleduje, musel by sa nad šokovanými tvárami zabijakov triedy S zasmiať.