-Natsumi - príbeh dievčaťa, ktoré niektorým zmenilo život - II.

„No, keďže sme sa už do dopredstavovali, môžeme sa vydať do Oblačnej, čaká nás ešte pekný kus cesty.“
Spoločne sa teda vydali von bránami Konohy.

Všetci štyria mlčky kráčali lesom. Už im to ticho aj začínalo byť otravné, takže prvý sa ho snažil prelomiť Kiba, ktorý sa viezol na obrovskom Akamarovi.
„Počuj, Natsumi, čo keby si nám o sebe niečo povedala?“ spýtal sa jej s milým úsmevom na perách.
Natsumi zastavila, otočila sa k nim, nadýchla sa a spustila: „Niečo o sebe povedať?! Ha?! Stačí, že si vás tu neželám?! Nechápem, prečo sa traja ninjovia trepú so mnou do Oblačnej. A čo som ja? Prečo ma musíte nasledovať? Veď som len obyčajné dievča! Áno, je pravdou že sa mi niečo môže stať, ale ja sa o seba viem postarať!! Môj strýko - bývalý ninja – ma učil! A náhodou predstavte si, ide mi to celkom dobre. Takže,“ pokračovala už kľudným hlasom, „chcela by som vás poprosiť, aby ste ma nechali na pokoj. Vy, ninjovia z Listovej, na mňa len zbytočne upozorňujete. A naviac, aj tak cestujem radšej sama.“
Všetci traja na ňu zo začiatku len doslovne čumeli a prehrávali si jej rozhovor v hlave.
Ako prvý sa vzchopil Neji a pokúsil sa jej to všetko vysvetliť.
„Pozri, Natsumi, my sme dostali nejakú misiu a musíme ju splniť. Dúfam, že to chápeš.“
„A ty, sa ako vôbec nebojíš? Ani toho, že keď si bývala s tetou a strýkom, vás napádali? Mala by si sa teda čoho báť…“ pokračoval Kiba.
„Napádanie? Aha, takže ste dobre informovaní, ale mýlite sa. Napádali nás kvôli strýčkovi. On bol bývalý shinobi z Dažďovej a odišiel preto, že sa mu nepáčil režim vlády. Chceli sa mu pomstiť. So mnou to nemalo nič spoločné,“ štekla na nich.
Pozerali na ňu a nevedeli, čo je na to odpovedať.
Nakoniec to nechali tak, teraz predsa len nemali náladu a ani čas jej vysvetľovať, kto a čo je, a prečo po nej idú iní ninjovia, a že je nebezpečné by šla sama.
„No, nech je to ako chce, rozkaz je rozkaz. My ťa dovedieme do Oblačnej, či sa ti to bude páčiť, alebo nie,“ dodal vážnym hlasom Neji.

Opäť králi mlčky lesom. Natsumi, sa tvárila hlboko urazene. Kiba, jej dokonca ponúkol či by nechcela ísť na Akamarovi, ale ona naňho len škaredo zazrela.
V Narutovi sa odohrával vnútorný monológ.
Kedy jej to mám povedať? Dnes večer? Nie… To by bolo veľmi skoro. Počkám teda, ako sa bude situácia vyvíjať.
Prečo dala Tsunade baa-chan, takúto úlohu zrovna mne? Ako jej to mám povedať, aby ma nezabila? Keď tu tak zazerá, vyzerá dosť drsne. Normálne som mal pocit, že ma zabije pohľadom.
Ale tie jej oči… Trochu mi pripomínajú tie Sakurine… Oči ženy, ktorú som vždy miloval… Ženy, ktorá nemilovala mňa… Len dúfam, že bude s tým Sasukem šťastná… Keď sa im narodí dieťa, utvrdí to ich vzťah… A už budem môcť na Sakuru definitívne zabudnúť…
NIE!!! Načo to tu preboha myslím? Veď je to predsa snúbenica môjho najlepšieho kamaráta!!
Opäť som v tom… Opäť na to myslím… Musím ju za každú cenu dostať z hlavy!! Musím sa zmieriť s tým, že Sakura si už vybrala, a že tým šťastným niesom ja!!
Nesmiem im dať najavo, že ma to zabíja. Musím udržať dobré priateľstvo pohromade, aj keby som neviem ako trpel. Nesmiem dať Sakure najavo, že trpím, keď je ona šťastná. Veď toto som vždy chcel, nie? Aby ona bola šťastná…
Oni vo mňa dôverujú ako v dobrého kamaráta, a ja, ich nemôžem sklamať.
Hlavne Sakura. Veď predsa len, prvý komu sa zverila s tým, že v sebe nosí Saskeho dieťa, som bol ja. Vtedy som si myslel, že sa mi zrútil celý svet. A čo bolo ešte horšie, musel som sa pred ňou tváriť, že ma to nesmierne teší.
Áno, vedel som, že spolu chodia, ale to, že čakajú dieťa, je niečo celkom iné.
No nič iné, ako zmieriť sa s tým, mi neostáva.
Mal som už aj také chvíle, keď som bol odhodlaný odísť z Konohy. Ale nie. Nemohol som. Ľudia tam ma potrebujú. Musím Konohu chrániť aj keby ma to malo stáť vlastné šťastie.
Nikdy ju nesmiem opustiť….
Naruta z jeho myšlienok vyviedol Nejiho pevný a veliteľský hlas: „Už sa stmieva, tu sa utáboríme.“
Ninjovia začali teda uprostred lesa, na malej lúčke, zo svojich batohov vyťahovať stany a rozkladať ich.
„Ja budem s Akamarom, ako vždy vonku, predsa len, tu sa vyspím pohodlnejšie.“ zahlásil Kiba.
„Dobre, ako myslíš. Takže, ja s Narutom budem v jednom stane, a ty, Natsumi, môžeš ísť do druhého,“ unudene oznámil veliteľ.
„Tak,“ pokračoval, „ Kiba, ty choď pozháňať drevo a založ oheň, Naruto, rozlož stany a ja, môžem prichystať niečo na večeru. Natsumi,“ pozrel na stále oduté dievča, „čo by si si dala? Máš na niečo špeciálne chuť?“
„Pche, nie ďakujem. Niesom hladná. A keď budem, zoženiem si niečo sama.“ prskla na nich.
„Ale vieš, no, mala by si niečo zhltnúť, inak budeš slabá a unavená, a potom, budeš pre zmenu na príťaž ty nám,“ dodal s úškrnom ninja, s červenými fľakmi na tvári.
Dievča na nich len škaredo zazrelo, otočila sa a zavrelo sa v stane, ktorý už medzi tým stihol Naruto postaviť. Ten sa len pousmial keď tú scénu videl.

Ninjovia sa navečerali, po spratávali po sebe a rozišli sa do stanov. Ako prvý dostal hliadku Kiba, keďže aj tak spal vonku.

Naruto sa zobudil ako prvý. Neďaleko ich stanoviska, tiekol malý potôčik. Šiel tam, že sa ide osviežiť a spraviť si rannú hygienu.
Keď tam však prišiel, oči mu skoro vypadli keď to videl. V potôčiku sa už kúpala Natsumi.
Stála tam otočená chrbtom, tak asi po pás vo vode, vlasy mala zviazané do drdola, aby sa jej nenamočili a na sebe mala len bielu športovú podprsenku.
Hoci ju videl len zozadu, pripadala mu neskutočne krásna. Nie, nebola ako Sakura, bola o stokrát krajšia. Jediné čo mali spoločné, boli tie neuveriteľne podobné zelené oči.
Naruto tam chvíľu stál a pozoroval ju, keďže nevedel čo má spraviť.
Zrazu sa Natsumi otočila a zazrela ho asi desať metrov za sebou.
„Áá!! Ty jeden zvrhlík, čo ma to špehuješ? To si ešte nikdy v živote nevidel ženu, či čo? Ha? Okamžite vypadni!!“ zvreskla naňho pevným hlasom a na tvár jej vybehlo trocha červene.
„No prepáč, ale predstav si, ja ťa tu nešpehujem. Len som sa šiel umyť a teba som tu už našiel,“ ohradzoval sa .
„A to ti mám ako uveriť, že? No nič, šou sa už skončila, ja aj tak už idem.“ vyšla z vody, zamotala sa do uteráka, zobrala si veci a odpochodovala do svojho stanu.
Ninja tam stál a už aj poriadne zabudol, načo tam vlastne šiel. Po nejakom tom čase sa vzchopil a šiel sa aj on umyť.

Za chvíľu už bol na mieste, kde stanovali. Všetci už boli hore, veci boli pobalené a všetko pripravené na odchod.