Iryou Ninja no Deishi 8

Čerstvý vzduch. Pre obyčajného človeka je to niečo všedné. Niečo, čo si nedokáže dostatočne vážiť. Ibaže Suigetsu by sa len veľmi ťažko dal považovať za obyčajného. Dva roky nevidel nič iné okrem hrubých múrov Orochimarovho súkromného laboratória. Pomaly strácal nádej, že sa z toho prekliateho miesta niekedy dostane. Že opäť vystaví svoju bledú pokožku slnečným lúčom.
Preto nemohol uveriť vlastným očiam, keď sa pred jeho vodným väzením objavila postava zahalená v čiernom plášti. Hoci jej kapucňa zakrývala tvár, chlapec ju okamžite spoznal.
„Čomu vďačím za tú obrovskú česť, Orochimaru-sama?“ sklonil hlavu v úctivom pozdrave. V skutočnosti však túžil iba po tom, aby mohol tomu slizkému hadovi odtrhnúť hlavu od tela. Lenže nádrž, v ktorej ho držali bola neustále pod prúdom. Jeden chybný krok, či pokus o jej rozbitie a telom by mu prebehla smrteľná dávka elektriny.
„Suigetsu z Kirigakury. Už je to dávno,“ prehovoril Orochimaru svojim syčivým hlasom, zložiac si kapucňu.
„Až príliš dlho, ak chcete vedieť môj názor.“
„Prečo? Neužívaš, si svoje... hm, ubytovanie?“
„Čo chcete?!“
„Si taký prchký. Pre niekoho s tvojím talentom, to nie je veľmi dobrá vlastnosť.“
„Pýtam sa znovu, čo chcete?!“
„Prišiel som s tebou uzavrieť obchod.“
„So mnou? Odpustite mi môj skepticizmus, ó veľký majster, ale silno pochybujem, že máte niečo hodné obchodovania,“ uškrnul sa Suigetsu, pričom odhalil svoje ostré zuby. Všetci v jeho klane sa nimi vyznačovali. Svojim nezvyčajným vzhľadom pripomínali skôr polodémonov než ľudské bytosti.
„Čo takto sloboda? Tvoja sloboda?“
To chlapca zaskočilo, no rýchlo svoj šok skryl za kamennú tvár. „Počúvam.“
„Nedávno som stratil niečo veľmi cenné.“
„Pointu, prosím.“
„Za každú cenu mi to privedieš naspäť. Ak sa ti to podarí, budeš voľný.“
„Prečo by som vám mal veriť?“
„Nemal. Ale lepšiu ponuku už nedostaneš. No, ak i napriek tomu nemáš záujem, nevadí. Nájdem si niekoho iného.“
Orochimaru sa pomaly obrátil na odchod.
„Počkajte!“
„Áno?“
„Beriem to. Len mi povedzte, čo mám nájsť.“
Celý tento zvláštny incident sa odohral pred dvoma dňami. Suigetsuovi to všetko pripadalo priam nereálne. Ešte pred štyridsiatimi ôsmimi hodinami dýchal sterilný laboratórny vzduch. A teraz stojí tu. Uprostred sviežeho lesa, na ktorom sa už pomaly začali podpisovať známky jesene. Bol to dokonalý moment. Nič mu ho nemohlo pokaziť.
„Hej! Žraločí ksicht! Zachytila som známky ženskej čakry. Je to slabé, no som si takmer istá, že je to ona. Pohni zadkom!“
Omyl. Predsa len existovalo niečo, čo dokázalo, nie zničiť, ale priam prevalcovať dokonalú chvíľu. To niečo sa volalo Karin.
„Už idem, ty hnilá rajčina,“ povedal znechutene.
„Počula som to!“
„Samozrejme, že áno.“

V Sakurinom bruchu bolestivo zaškvŕkalo. Posledných pár dní sa živila len lesnými plodmi či príležitostne objavenou vodou. A jej žalúdku sa to prestávalo páčiť. Ani ninjovský výcvik nedokáže vyhrať nad základnými ľudskými potrebami.
Unavene zoskočila zo stromu a sadla si do trávy. Z vrecka nohavíc vytiahla pár nazbieraných bobúľ. S odporom ich prehltla. Chutili otrasne, no vždy to bolo lepšie ako nič.
Odrazu jej za chrbtom zaznel akýsi zvuk. Akoby niekto zlomil vetvičku. Okamžite vyskočila na nohy, očami skenujúc okolie. A vtedy ho zacítila. Jeho prítomnosť pulzovala v ovzduší ako magnet. Blížil sa k nej – rýchlo.
Sakura odolala pokušeniu od šťastia vykríknuť na celý les. Ak tu bol on, znamenalo to iba jediné. Určite je s ním aj Naruto. Prišiel ju zachrániť. Jej verný a oddaný priateľ ju neopustil.
Opäť sa posadila a ticho čakala. O niekoľko minút vyšiel spoza stromov muž. Bol bledý. Dokonca bledší než obyčajne.
„Sai,“ šepla kunoichi, mierne sa pousmejúc. Nikdy by ju nebolo napadlo, že príde deň, keď ho rada uvidí.
„Šereda. Si nažive,“ skonštatoval mladý ninja sucho.
„Ani tvoje nepatričné poznámky mi teraz nedokážu pokaziť náladu. Kde je Naruto?“
„Neviem.“
„Ako to, že nevieš? Je tu predsa s tebou, nie? Nikdy by si nenechal ujsť záchrannú akciu, hlavne ak ide o mňa,“ nadvihla podozrievavo jedno obočie. Niečo tu nesedelo. Sai sa správal divne, aj na svoje pomery.
Podišla k nemu o čosi bližšie a na chlapcovo zdesenie ho objala. Chvíľu tam obaja iba tak stáli. Sai svojím stuhnutým postojom pripomínal soľný stĺp. Naozaj netušil, čo si počať. Na takéto emočné výjavy nebol zvyknutý. Vtom však nad obličkami pocítil niečo ostré. Kunai. Sakura bola neozbrojená, takže mu ho musela vziať, zatiaľ čo on sa zapodieval hlúposťami. V duchu si vynadal za toľkú nepozornosť.
„Nie si tu s ním, všakže?“ zasipela mu do ucha.
„Vieš, že si neskonale bystrá, čerešňový kvietok? Teda na to, že si dievča,“ ozvalo sa jej za chrbtom.
„Budem to brať ako poklonu,“ zavrčala, prudko vykopnúc nohou dozadu.
Prekvapený Kabuto to schytal rovno do žalúdka. Len tak-tak sa dokázal udržať na nohách. Ďalšiu ranu dostal Sai. Priamo do tváre. Zvalil sa na zem ako vrece plné ryže. Z nosu mu prudko začala tiecť krv.
Sakura ho ani nedokázala ľutovať. Lomcovala ňou zlosť. Obrovská zlosť. Nemusela byť génius, aby pochopila, čo sa stalo. Existovalo iba jediné rozumné vysvetlenie toho, prečo bol Sai s Kabutom. Zradil Konohu. Pracoval pre Orochimara. A to bohvieako dlho.
„Neobviňuj svojho mladého priateľa,“ povedal sivovlasý medik, akoby vedel, na čo myslí, „jednoducho iba vie využiť príležitosť. Vie, že Konoha už nebude dlho existovať.“
„Snívaj!“ zrevala Sakura, odhodlaná vraziť medikovi čakrou posilnený úder. Bohužiaľ, šiel úplne mimo.
„Pekný pokus, ale druhýkrát sa už zaskočiť nenechám.“
„To sa uvidí.“ Znovu sa zahnala, zúfalo sa snažiac muža zasiahnuť. Márne.
„Nechceš to už vzdať? V takomto zúboženom stave boj nevyhráš.“
„A koho je to vina?“
„Moja, priznávam,“ uškrnul sa spokojne, „no na to, koľko pozornosti som ti venoval, sa hýbeš dobre. Asi som bol až príliš nežný, čo povieš?“
V tej chvíli sa v dievčine čosi zlomilo. Pozorovala tú jeho úlisnú tvár a cítila... cítila nenávisť. Zalievala jej telo ako prílivová vlna. Napĺňala ju. Posilňovala. Odrazu vedela, že dokáže Kabutovi ublížiť, ak by naozaj chcela. A ona chcela. Z ničoho nič mu skočila po krku. Zaborila svoje špinavé a dolámané nechty do jeho hrdla.
Medik vyvalil oči plné hrôzy. Nedokázal ju zo seba zhodiť. Tvár mu začínala pomaly modrať. Vtom však Sai zdrapil Sakuru okolo pása. Prudko dievča od Yakushiho odtrhol.
„Drž... ju!“ chripel, zúfalo si trúc hrdlo.
Lenže už bolo neskoro. Telo mladej kunoichi sa zmenilo na kus dreva. Použila kawarimi a unikla im pomedzi prsty. Doslova.

Utekala. Utekala, akoby jej za chrbtom horel celý les, no vedela, že aj keď zo seba vypľuje dušu, doženú ju. A len čo sa tak stane, má to zrátané. Pôjde naspäť k Orochimarovi. Opäť ju budú mučiť, až dovtedy, kým nedosiahnu svoje a ona toho starého hada nevylieči.
Lenže, čo potom? Čo sa s ňou stane, keď sa jej úloha skončí? Bude sa jej Kabuto chcieť pomstiť za to, že ho chcela uškrtiť? Chladne, bez milosti. Ako ten najposednejší vrah.
Sakura sa v duchu striasla. Čo som to urobila? Ja, ktorá som prisahala, že budem svojím lekárskym jutsu životy zachraňovať, nie brať.
Potkla sa o vlastné nohy a padla do prašnej zeme. Chvíľu iba bezmocne ležala doluznačky, dovoliac slzám zúfalstva, aby jej zmáčali tvár.
Nesmú ma znovu zajať. Radšej umrieť, ako to dopustiť.
Pozrela sa na svoju pravú ruku. Ešte stále v nej kŕčovito zvierala kunai, ktorý ukradla Saiovi.
Mala by som... Nie, nechcem... Ale nemám inú možnosť.
Opatrne si zbraň priložila k hrudi. K svojmu splašene bijúcemu srdcu.
Mrzí ma to, Tsunade-sama... Naruto. Dúfam, že mi jedného dňa odpustíte.
Hrot kunaia prenikol jej oblečením, na pokožke začal vytvárať krvavý šrám...
„Čo si myslíš, že robíš, Sakura?“

Niečo tu hnusne zaváňalo. A neboli to Kabutove podomácky vyrobené elixíry. Ten slizký medik sa chcel Sasukeho zbaviť. Otázka znela, prečo?
Za normálnych okolností by sa tým Uchiha vôbec nezapodieval. Yakushiho problémy ho vonkoncom nezaujímali. Ibaže tentoraz... Tentoraz Sasukeho inštinkty bili na poplach. Snažil sa ich ignorovať, no skôr, než si stihol uvedomiť, čo vlastne robí, zamaskoval svoju čakru a bežal úplne opačným smerom, ako mal pôvodne v pláne.
Kabuto ani ten jeho „náhradník“ vôbec nepostrehli, že im je v pätách. Boli príliš zaujatí sami sebou. Hlavne sivovlasý ninja. Neustále si niečo mrmlal popod nos a pôsobil... Naštvane? Fascinovane? Možno oboje zároveň. Každopádne, nie prívetivo. Ešte aj Sasukemu sa z neho ježili vlasy na zátylku. Hoci by to nikdy nahlas nepriznal.
Putovali lesom celý deň a noc. Nezastavili sa. Akoby čosi naháňali.
Alebo niekoho, napadlo Uchihovi.
Jeho neblahé tušenie sa potvrdilo, keď Kabuto z ničoho nič zvolal: „Cítiš to?“
„Áno,“ znela strohá odpoveď.
„Je blízko. Choď!“
Sai sa vydal dopredu, nechávajúc medika ďaleko za sebou. Sasuke chvíľu váhal. Nevedel, ktorého z nich by mal sledovať. Nakoniec sa ale predsa len rozhodol pre tú bleduľu.
Netrvalo dlho a i on zacítil objekt Yakushiho záujmu. Vlastne ho udivilo, že tú cudziu čakru v ovzduší nepostrehol už skôr. Boli k nej čoraz bližšie. Dokonca tak blízko, že Sasuke mohol...
Nie, to nie je možné! presviedčal sa v duchu, no vedel, že je to ona ešte skôr, než ju zazrel.
Vyzerala úboho. Uniformu mala potrhanú. Jej telo bolo samá modrina, škrabanec a zaschnutá krv. O špine ani nehovoriac. Ale i napriek tomu sa usmiala, keď zbadala Saia. Chvíľu sa spolu o niečom rozprávali. Sasuke bol príliš ďaleko na to, aby dokázal zachytiť nejaké slová, no Sakurin výraz hovoril za všetko. Pomaly sa menil. Zo šťastného prešiel do zmäteného a nakoniec sa zmenil na podozrievavý.
Napokon urobila čosi nečakané. Tuho svojho spoločníka objala. Sai bol taký zarazený, že zabudol aj dýchať.
Ten výjav vyvolal na Uchihovej tvári krivý úškrn. Spokojne pozoroval, ako Sakura nenápadne vyťahuje z ninjovho puzdra kunai. Ten hlupák si to nevšimol, až kým nebolo neskoro. Odrazu sa tam však objavil Kabuto. Jeho prítomnosť zaskočila i Saskeho. Vôbec netušil, že sa k nim blíži.
Našťastie to Sakuru vôbec nevyviedlo z rovnováhy. Na privítanie mu uštedrila dobre mierený kopanec do žalúdka. A potom Saiovi bez mihnutia oka zlomila nos, čím ho účinne vyradila z boja. Lenže na medika nestačila. A on to vedel. Na jeho tvári hral spokojný povýšenecký výraz, ktorý mladú kunoichi rozčuľoval. Skočila mu po krku v zúfalej snahe uškrtiť ho. Možno by sa jej to aj podarilo, keby ju Sai nebol od neho včas odtrhol.
Sasuke to všetko pozoroval v nemom úžase. Ešte nikdy nevidel Sakuru takú... zúfalú. Akoby dievča vycítilo jeho intenzívni pohľad, odrazu zdvihlo zrak ku korunám stromov. Presne k miestu, kde sa ukrýval.
Ibaže po chvíli si chlapec uvedomil, že ho vôbec nevidí. Zrak jej totiž zakaľovalo niečo, čo Sasuke až príliš dobre poznal. Bola to nenávisť. Nenávisť a túžba zabíjať.

Sledoval ju, hoci vedel, že by nemal. Toto sa ho predsa netýkalo. Ona sa ho už netýkala. Tak prečo za ňou utekal? Prečo ho tak vydesilo, keď zbadal ten krvilačný, takmer šialený, výraz jej očí? Bolo to preto, že mu pripomínala jeho samého? Zrejme. Iné rozumné vysvetlenie neexistovalo.
Spadla. Jej vlastné telo ju nakoniec zradilo. Ostala ležať v prachu a ticho plakala.
Typická usmoklená Sakura, pomyslel si Sasuke znechutene, niečo sa zrejme nikdy nezmení.
Lenže neplakala dlho. Miesto nezmyselného fňukania čoskoro upriamila svoju pozornosť na Saiov kunai. Pár minút nad niečím tuho premýšľala a potom...
Sasuke konal inštinktívne. Tie slová z neho vyšli skôr, než tomu dokázal zabrániť.
„Čo si myslíš, že robíš, Sakura?“