Iryou Ninja no Deishi 7

Sakura sa vysilene oprela o peň stromu. Boj s Orochimarovými strážami spôsobil, že sa jej väčšina nedoliečených rán opäť otvorila.
„Okamžite ma pusti!“ zvriesklo mladé dievča. Bolo spútané železnými okovami, ktorých reťaze mala ružovovláska omotané okolo pása. Celá tá scéna navodzovala dojem, akoby za sebou ťahala naštvaného malého psíka.
„Aby si utekala rovno za svojím pánom a povedala mu, kde sa nachádzam? Ani náhodou.“
„Musíme sa vrátiť! Veď sa na seba pozri! Sotva stojíš na nohách! Potrebuješ medika!“
„Pre tvoju informáciu, ja som medik. A teraz si sadni a mlč! Dáme si krátku prestávku,“ precedila kunoichi pomedzi stisnuté zuby.
Bolesť jej zatemňovala zrak. Pomaly si vyhrnula svoj červený top. Takmer celý chrbát mala pokrytý reznými ranami. Keď sa na ne človek pozrel zblízka, pripomínali obraz kvitnúcej sakury.
„Kto ti urobil niečo také ohavné?“
„Orochimarov nápad. Nadchýnala ho predstava, že si Kabuto z môjho tela urobí maliarske plátno. Sem mi nechal vryť znak mojej dediny,“ ukázala na pravé líce, „vraj, aby som nikdy nezabudla, pre koho to vlastne trpím.“
Nedostatok Kabutovho kresličského talentu však bol Sakuriným najmenším problémom. Oveľa väčšie starosti si robila o svoje rebrá. Hoci si myslela, že ich kompletne vyliečila, než sa vydala na tento riskantný útek, mýlila sa. Nevydržali náhlu námahu a polámali sa ako drevené triesky. Také niečo jednoducho nešlo ignorovať. Hlavne, ak vám to bránilo poriadne dýchať.
„Orochimaru-sama by nikdy nič podobné nenariadil. Vyzerá síce strašidelne, no má dobré srdce.“
„Teraz žartuješ, však? Nikto s dobrým srdcom by si z ľudí nerobil pokusné morčatá!“
„Ale on im pomáha. Svojimi experimentmi zachraňuje životy.“
„A o mne hovo... sss... hovoria, že som naivná,“ sykla, keď si na rebrá položila žiariacu dlaň. Chvalabohu, účinok Shousen Jutsu sa prejavil takmer okamžite.
„Zachránil môj!“
Sakura obdarila dievča súcitným pohľadom. „Kira. Voláš sa tak, nemám pravdu?“
„Áno.“
„Nerada ti to hovorím, ale tvoj majster je monštrum.“
„Sklapni!“ vyskočila dievčina na rovné nohy, „Si ten posledný človek, ktorý by ma mal poučovať! Hrozila si mi smrťou! Využila si ma!“
„Možno máš pravdu,“ vzdychla smutne, „asi nie som práve najdôveryhodnejšia osoba.“
Podišla k svojej väzenkyni, pričom jej jedným rýchlym trhnutím zhodila okovy.
„Čo robíš?“
„Nie je to jasné? Púšťam ťa.“
„Prečo? Myslela som, že nechceš, aby som išla za Orochimarom.“
„Nechcem.“
„Tak potom...“ Ani nestihla vetu dokončiť. Sakura ju schytila za vlasy a z celej sily ňou šmarila o zem.
Mrzí ma to, pomyslela si, znechutená sama sebou.
Nemala však príliš na výber. Bez Kiry sa jej šanca, že si nájde úkryt ešte pred zotmením, náramne zvyšovala.
Vo svete ninjov nie je miesto pre výčitky svedomia. Najmä, ak chce človek prežiť, presviedčala sa v duchu, keď nechávala bezvedomé dievča napospas osudu.

Narutovi na líce dopadlo niečo vlhké.
Dážď, zišlo mu na um, zatiaľ čo pomaly otváral oči. Pálili ako čert. Zahmleným zrakom sa pozrel priamo pred seba. No namiesto daždivej oblohy zazrel pár bledých dúhoviek.
„Naruto-kun, konečne!“ zvolala Hinata, hodiac sa zmätenému chlapcovi okolo krku. Váhavo jej objatie opätoval.
„Nerozumiem. Čo sa deje? Kde je... Sasuke!“ Prudko sa posadil a zúfalo hľadal svojho priateľa.
„Je preč.“
„Ako to myslíš, preč? Ani sme...“
Slová mu umreli na perách. Niečo nebolo v poriadku. Opatrne od seba tmavovlásku odtisol. Oblečenie mala celkom potrhané. Akoby spálené od ohňa. Navyše, väčšinu jej tela pokrývali obväzy.
„Čo... čo sa ti...“ koktal.
„Na tom nezáleží. Hlavné je, že žiješ, Naruto-kun.“
Vravela to nenútene, no jemu aj tak neušlo, že sa z nejakého dôvodu vyhýba jeho pohľadu.
„Hinata, povedz mi, čo sa stalo? Kde je Sai? A kapitán Yamato?“ spýtal sa. Až teraz si uvedomil, že sú celkom samy. Uprostred dreveného domčeka, ktorý sa veľmi podobal na ten z minulej noci.
Lenže mladá Hyuuga sa rozhodla jeho otázku ignorovať. Nervózne si preplietala prsty očami blúdiac po okolí.
Schmatol ju za ramená a prinútil, nech sa mu pozrie do tváre. „Hinata! Hovor!“ V jeho hlase nebol počuť hnev skôr zúfalstvo.
„Všetci sú preč, Naruto-kun. Sai zradil. Odišiel k Orochimarovi. Yamato-taichou sa ich rozhodol sledovať. Prikázal mi, aby sme sa spoločne vrátili do Konohy, len čo naberieš dostatok síl.“
„To nemyslíš vážne!“ zvrieskol neveriacky. Niečo také sa nemohlo stať. Znovu nie.
„Prepáč,“ zvesila dievčina smutne hlavu.
„Musíme ísť za nimi!“ Pokúsil sa vstať, no zakrútila sa mu hlava. Hinata ho zachytila tesne pred tým, než dopadol tvárou na podlahu.
„To nesmieš, Naruto-kun. Tvoje zranenia sa ešte celkom nezahojili. A aj keby si mohol, nevieme kam ísť.“
„My?“
„Samozrejme. Snáď si nemyslíš, že by som ťa opustila?“
„Ale si zranená.“
„Nie tak veľmi ako ty.“
„Liečim sa rýchlo.“
„Ja viem.“
Blondiaka odrazu premkol neblahý pocit.
„Hinata, kto ti tak ublížil? Nebol to Kabuto, však nie?“
Dievča záporne pokrútilo hlavou.
„Tak potom, kto?“
„Nepýtaj sa, prosím,“ povedala a pritiahla si k sebe batoh so zásobami.
Musím nájsť niečo proti bolesti. Naruto-kun určite trpí, behalo jej hlavou. V skutočnosti sa však chcela iba nejako zamestnať. Nájsť výhovorku, aby nemusela čeliť jeho intenzívnemu pohľadu.
„Bol som to ja, všakže? Preto si nič nepamätám. Zmenil som sa na tú... tú vec.“ Nastalo hrobové ticho, ktoré len potvrdilo chlapcovo podozrenie. „Mrzí ma to,“ dodal po chvíli.
Z predstavy, že dovolil, aby deväťchvostý niekomu ublížil, sa mu zdvíhal žalúdok. V ušiach počul vyčítavé slová zvrhlého pustovníka. V deň, keď ho takmer zabil, prisahal, že už nikdy nič podobné nedopustí.
Lenže dopustil. A odniesla si to práve Hinata. Jemná a dobrosrdečná Hinata.
„Nespravil si to naschvál.“
„Ako môžeš niečo také vôbec povedať?! Mala by si ma nenávidieť! Som monštrum!“ schoval si hlavu do dlaní.
„Ak ťa tak veľmi hryzie svedomie, Naruto, upokoj ho tým, že privedieš Sakuru a tých dvoch zradcov naspäť do dediny.“
„Yamato-taichou,“ vyhŕkla prekvapená Hyuuga, „vrátili ste sa!“
„Tvárite sa, akoby som mal na výber. Vy dvaja by ste môj rozkaz určite nesplnili. Alebo áno?“
„Nie.“
„Aspoň ste úprimní. Bohužiaľ, nemáme času nazvyš. Kabutovu skupinu prenasleduje môj klon, no onedlho ho určite odhalia. Ste pripravení vyraziť?“
„Hai!“ prikývli svorne.

„Niekto nás sleduje.“
„Ja viem.“
„Myslíš, že je to jeho práca? Predstiera spojenectvo, aby doviedol svojich spoločníkov do nášho úkrytu?“ spýtal sa Kabuto, pričom prižmúrenými očami sledoval Saia.
„Nemyslím si.“
„Ale neveríš mu.“
„Ani ty.“
„Ja neverím ani tebe.“
„Podobne, Yakushi.“
„Vieš, po všetkých tých rokoch je toto prvá vec, na ktorej sa zhodneme.“
„Hn.“
„Takže, čo spravíme s naším nezvaným pozorovateľom?“
„Ty si ten múdry. Rozmýšľaj.“
„Pravda,“ podotkol a z ničoho nič zastavil.
„Nevládzeš?“ nadvihol Sasuke jedno obočie. Na toho chlapa by mali dávať návod. Nikdy neviem, čo si myslí.
„Potrebujeme mŕtvolu. Pridrž mi ho,“ prikázal medik, chladne zazerajúc na Saia.
Sasuke síce ničomu nerozumel, no tentoraz ochotne poslúchol. Bez varovania sa vrhol na svojho nového partnera a skrútil mu ruky za chrbtom. Šlo to celkom ľahko. Nebol žiaden ťažký súper.
„Čo robíte?“
„Pokoj, Danzov maznáčik. Beriem si iba trochu tvojej krvi.“ Kabuto vytiahol z puzdra skalpel. Zarezal ním chlapcovi do líca. Vytekajúcu tekutinu zachytil do pripravenej ampulky. „To by malo stačiť, môžeš ho pustiť.“
„Vysvetlíte mi, prečo ma tento chladnokrvný zradca napadol? Ak odo mňa niečo chcete, nabudúce stačí požiadať, “ upozornil Sai, šúchajúc si boľavé zápästia. Už dlho necítil žiadne emócie, no práve teraz si úprimne želal, aby smel obom utrhnúť hlavu. Nanešťastie, jeho rozkazy hovorili jasne. Chcel, či nechcel, musel sa nimi riadiť.
„Chladnokrvný zradca, hm? Mal by si sa pozrieť do zrkadla, nováčik. Príliš sa od seba nelíšime.“
„Nehádajte sa chlapci. Neskôr na to budete mať dosť času,“ uškrnul sa sivovlasý shinobi a privolal si mŕtvolu. Pomocou krvi, ktorú získal od Saia, zmenil bezduché telo na mladíkovu presnú kópiu.
„Zavesíme tú vec na strom. Nášho „priateľa“ by to malo aspoň na chvíľu zamestnať.“
Ninjovia konali rýchlo. Kabuto ich spoločnú prácu ohodnotil odobrujúcim kývnutím. Očividne bol spokojný sám so sebou.
Potom sa opäť vydali na cestu. Keď si ich prenasledovateľ uvedomí, že mu nachystali pascu, musia byť už dávno preč. Ibaže okrem smradľavej starej mŕtvoly, veselo sa hojdajúcej v korune stromu, po sebe zanechali aj niečo iné. Malú obrázkovú knižku, ktorá si opustene ležala v tráve.

„Stratil ich,“ hlásil Yamato, keď si vypočul hlas svojho klonu v slúchadle.
„Chikushou! Čo budeme teraz robiť? Nevieme, kam idú.“
„V onsene som nasadil Saiovi stopovacie zariadenie. Myslím, že je na čase zistiť, či ho našiel.“
„Vy ste génius!“ Narutove oči zasvietili vzrušením. Na krátky okamžik si pomyslel, že stratili všetku nádej.
V tom však jeho pozornosť upútal akýsi zvuk. Obzrel sa za seba. Pod mladou Hyuugou sa lámal konár. Blondiak nezaváhal ani na sekundu. Odrazil sa od stromu a zachytil ju pár metrov nad zemou.
„Opatrne,“ usmial sa, no v duchu sa si uľahčene vydýchol. Nezniesol by, keby sa ešte viac zranila.
„Ari... Arigato,“ dychčala.
„Si vyčerpaná, Hinata. Chvíľu si odpočinieme.“
„Nie. Nemôžeme.“
„Ak skolabuješ, nijako nám tým neprospeješ. Navyše, ninja musí vedieť odhadnúť svoje sily.“
„Počula si kapitána, ide sa oddychovať,“ zdvihol tmavovlásku do náručia. Zvláštne, ale odrazu mal pocit, akoby tam patrila odjakživa. Páčilo sa mu, že ju môže takto držať.
„Ja... ja to zvládnem. Nechcem zdržiavať.“
Naruto sa jej zahľadel do tváre. Mierne sa červenala a pôsobila unavene. Ibaže pohľad mala neoblomný. Odhodlaný.
„V tom prípade ťa chvíľu ponesiem, ak proti tomu nič nenamietaš?“
„N... nenamietam,“ súhlasila, zložiac mu hlavu na hrudník. Zvuk jeho tlčúceho srdca ju upokojoval. Mohla by takto ostať večne.
„Kami, vy dvaja ste tvrdohlavejší než mulice,“ vzdychol Yamato. V duchu sa však uškŕňal. Tvoria naozaj výborný pár. Aj keď o tom ešte nevedia.

Kabuto by čakal čokoľvek. Čokoľvek okrem tohto. Keď v lese objavili Kiru, najskôr si myslel, že ho klame zrak. Lenže neklamal. Tú jazvu na pravom ramene by spoznal kdekoľvek.
„Sasuke, vráť sa do úkrytu. Ja sa o ňu postarám.“
„Už som ti povedal, aby si mi nerozkazoval,“ odfrkol Uchiha. Neušlo mu však, že medik vynechal zvyčajný sufix, ktorým ho oslovoval.
„Okamžite!“ zavrčal.
„A čo on?“ ukázal na Saia.
„Ostane tu so mnou. Zíde sa mi asistencia.“
Mladík skepticky pokrútil hlavou. Niečo mu tu nesedelo. Prečo by Kabuto dobrovoľne pomáhal nejakej chudere, čo odpadla uprostred čistiny? Za tým sa muselo skrývať niečo väčšie. Nemienil sa s ním ale dohadovať.
„Ako chceš.“
Len čo si bol Kabuto stopercentne istý, že už necíti jeho prítomnosť, zohol sa ku Kire. Jednou dobre mierenou fackou ju prebral k životu. Keď nad sebou uvidela stáť Orochimarovho medika, zbledla.
„Ušla,“ šepla.
„To som si domyslel. Ktorým smerom?“
„Ne... neviem.“
„Neschopný červ. Majster ťa nikdy nemal zachraňovať,“ kopol dievčinu do brucha. Okamžite zase odpadla.
„Čo to malo znamenať? Prečo si poslal Uchihu preč?“
„Vyzerá to tak, že dostaneš šancu, dokázať svoju lojalitu, Danzov maznáčik.“
„Nerozumiem.“
„Ani nemusíš. Stačí, keď mi to pomôžeš chytiť.“
„Chytiť, čo?“
„Zatúlaný čerešňový kvet.“