Budúca generácia - 3. Festival

Do dediny vošli cez mohutnú drevenú bránu. Zostali mierne zaskočený pohľadom. Za hradbami boli spočiatku domy z tehál, ale ako išli viac do centra, tak domy boli z dreva. Celé z dreva s nádhernými ornamentami na ich stenách. Tesne pod horou boli tri veľké domy z tehál.
„Tie patria asi starostovi a ešte niekomu," povedal Shinji.
Mal aj pravdu. Ten prostredný patril starostovi. Ale ten naľavo nebol dom, ale nemocnica. Napravo bola zbrojnica a kasárne zároveň. Ninjovia tu nežili, ale niekto to tu musel obraňovať kebyže sa niečo stane. Všetky tieto domy boli tiež poznačené ornamentami. Ulice neboli uložené podľa kruhu, či štvorca. Ako si kto postavil dom, tak ho mal. Ľudia si však snažili stavať domy v rade. Okrem hlavnej ulice, ktorou prišli, a ktorá viedla na námestie a z námestia na druhý koniec dediny, boli všetky ulice všelijako pozahýbané. Iba táto hlavná ulica bola rovná ako priamka. Námestie bolo kruhové. Obklopovali ho domy, ktoré boli spojené a na námestie viedli iba štyri vchody. Hlavnou ulicou sa tam dalo dostať z obidvoch vchodov do dediny. Potom tu ešte boli dve menšie ulice, ktorými sa sem dali dostať. Tieto domy mali po väčšine dve poschodia. Na prvom boli obchody a druhé patrilo ich majiteľom. Iba dom tesne u vchodu na námestie mal tri poschodia. Dve vrchné poschodia boli spojené a vytvárali tam dve miesta, kde mohli ľudia žiť. Toto boli hotely. V strede tohto námestia bola fontána. Okolo nej boli na desať metrov stánky.
Krásne miesto, ale malo to jednu chybu. Bolo tu len zopár ľudí. Väčšina starí ľudia. Už počas cesty dedinou sa im zdalo niečo divné. Na uliciach nebolo nikoho. Hiroshi zašiel za jednou starou pani pri jednom zo stánkov.
„Prepáčte, madam. Môžem sa vás opýtať niečo opýtať?"
„Čože?"
„Či sa vás môžem niečo opýtať."
„Musím kričať chlapče, ja som trochu hluchá."
„Môžem sa vás niečo opýtať?"
„Samozrejme, chlapče."
Hiroshi vytiahol z vrecka nejakú fotku. Bol na nej muž zahalený od hlavy až po päty. Bolo vidieť iba kúsok jeho snehovo bielej kože.
„Videli ste tohto muža? Volá sa Orochimaru."
Vlastne tento muž na fotku nie je Orochimaru. Táto fotka bola spravená v Listovej podľa výpovedi ľudí, ktorý vraj Orochiamra videli.
„Orochimaru? Nie. Možno."
„Bol tu v poslednej dobe nejaký ninja?"
„Niekto taký tu bol."
„A?"
„K starostovi vtedy prichádzalo veľa ľudí s tým, že im niekto uniesol príbuzných."
„Je to on," povedal si Hiroshi pre seba.
„A neviete kde by mohol byť?"
„Nie."
„Ďakujem."
Hiroshi kráčal smerom k svojmu tímu. Ale naraz sa prudko otočil a vrátil sa k tejto pani.
„Prepáčte, ale neviete kde sú ľudia z tejto dediny?"
„Väčšina je v dedine asi o tri kilometre ďalej. Je tam karneval a prišiel tam aj cirkus. Dnes by tam mali prísť aj kolotoče. Stačí keď pôjdete po rieke."
„Ďakujem ešte raz."
Hiroshi sa vrátil k svojmu tímu.
„Bol tu, ale už tu nie je."
„Škoda! Takto nám to bude dlhšie trvať," hovoril Shinji.
„Ale o tri kilometre ďalej je dedina. Je tam karneval, cirkus, kolotoče. Väčšina ľudí z tejto dediny je tam tiež. Možno aj ľudia z iných dedín sú tam. Pri takom množstve ľudí tam môže byť aj Orochimaru."
„Takže ideme tam."
„Áno."
Ihneď vyštartovali. Bežali čo im sily stačili. Ako povedala tá stará pani, tak aj robili. Držali sa pri rieke.

Keď dorazili do dediny, nemohli uveriť svojim očiam. Stánky boli až mimo dediny. Na ulici nebol ani meter štvorcový voľného miesta. Ak som spomínal, že ulice v Listovej boli preplnené, tak toto je ešte niečo horšie. Na rozdiel od dediny, ulice tu boli usporiadané. Vošli cez mohutnú kamennú bránu, ktorá bola rôzne vymaľovaná a vyzdobená. Stánky boli stavané iba na hlavnej ulici. Domy mali rôzne tvary, boli postavené v rôznych štýloch. Hlavnou ulicou sa dostali až na námestie. Bolo obrovské. Všade boli stánky. V strede námestia bola, ako v dedine predtým, fontána. Ale väčšia. Na pravej strane námestia boli dve ulice s hotelmi. Ďalej už iba hora. Hory obklopovali dedinu sprava, zľava a dedina aj končila jednou veľkou horou. Za námestím už boli iba domy a medzi nimi pár hotelov. Na ľavej strane námestia bola lúka a nej vodopád. Z neho práve vychádzala rieka. Bol to taký malý park. Pozdĺž tejto hory naľavo bolo miesto práve na kolotoče a cirkus. Pododne ako v predchádzajúcej dedine. Aj tu námestie obklopovali dvojposchodové domy. Boli tam obchody a nad nimi bývali ich majitelia. Námestie bolo obdĺžnikové. Naľavo park, napravo ulice s hotelmi, hore aj dole obchody. Hmírilo to tu ľuďmi, rôznymi farebnými kombináciami a všeličím iným.
„Páni!" povzdychli si všetci.
Takéto ešte niečo nezažili. Práve sa začalo stmievať.
„Nájdime si radšej nejaký hotel," navrhol Hiroshi.
Jeho tím na to len prikývol. Boli v nemom úžase. Šťastie skúsili v uliciach napravo od námestia, kde boli iba hotely. Neúspešne. Hlavná ulice viedla od začiatku dediny, pretínala námestie, až po koniec dediny. Konkrétne ku starostovmu domu. Vrátili sa na túto ulicu a pokračovali ďalej. Hneď v prvej ulici za obchodmi naľavo bol jeden hotel. Mali tam dve izby voľné. Hiroshi ich okamžite zaplatil a ubytovali sa v nich. Izby to boli malé. Kúpelňa, toaleta a dve izby. Jedna spoločenská. Bol tu veľký gauč, stôl, stoličky a malá kuchynka. V druhej izbe boli dve postele.
Izby boli na druhom poschodí, hneď u schodov. Boli oproti sebe. Do tej napravo sa nasťahovali Naoki a Saki. Do tej druhej Hiroshi a Shinji. Jediný, kto bol trošku nespokojný bol Shinji. Saki mal rád trošku viac ako sa na kamarátom a kolegov z tímu patrí. Nedával to však najavo. Za to Saki mu jeho city neopätovala. Síce už sú partnermi zopár rokov, ale kvôli jeho povahe ho moc nemala rada. Shinji sa však snažil zmeniť. Bola radšej s Naokim. Aj preto, lebo obidvaja sú bez rodičov. Preto si tak dobre rozumejú.
„Stretneme sa o pol hodiny pred hotelom. Prezlečte sa, dajte si dole čelenky a buďte pripravený na pátranie," hovoril Hiroshi.
„Čože?"
„Sensei, nevidíte čo je vonku?"
„Môžte si užívať tohto miesta, ale popri tom plňte našu misiu. Majte oči aj uši na stopkách. Ale hlavne, aby nebolo poznať, že ste ninjovia."
Všetci traja boli radi, že sa môžu zabaviť. Aj keď musia medzi tým hľadať Orochimara.

Všetci sa stretli presne o pol hodiny pred hotelom. Všetci sa snažili zapadnúť.
Hiroshi to zobral po svojom. Obliekol sa ako väčšina chlapov v tejto dedine. Trojštvrťové hnedé nohavice, smotanové tričko a zelená vesta. Shinji to pojal trošku sviatočnejšie. Obliekol si biele kimono a k tomu čierne nohavice. Na chrbte toho kimona bolo niečo divné. Ako by nejaká záplata alebo niečo také. Shinji si musel dal preč odtiaľ znak svojho klanu. Naoki mal na sbe tmavomodré nohavice, no skôr to pôsobilo ako keby to bol nejaký úbor. S jeho oranžovo tričkom s čiernymi rukávmi to k sebe nejak nešlo. Ale toto máva Naoki väčšinou oblečené. Akurát nohavice mu končia pod kolenami. Saki mala na sebe čierne kraťase. Ale ozaj boli veľmi krátke. Vrch tela pokrývalo červené tričko s výstrihom, ktoré jej priliehalo k telu. Naoki so Shinjim, ako aj niektorí okoloidúci, si mohli na nej oči nechať.
„Takto skôr pritiahneš nejakých úchylov," povedal Shinji, keď sa spamätal.
„Keď bude medzi nimi Orochimaru, tak mi je to jedno. Aspoň ho nájdem."
S týmto sa dalo súhlasiť.
„Aby sme pokryli väčšiu oblasť, tak sa rozdelíme."
Hiroshi to ani nepovedal a jeho žiaci sa rozpŕchli na všetky strany.
Shinji zamieril ku kolotočom. Povozil sa štyroch. Jedným z nich sa vyviezol do výšky a videl dedinu z vrchu. Ale nikoho podozrivého nevidel. Skúsil šťastie v cirkuse. Snáď si sadne k niekomu, kto niečo prezradí. Ako predstaveniu sa skôr venoval ľuďom okolo. Po ceste sem si kúpil zosilňovač zvuku do uší. Jeho sharingan sledoval ľudí na druhej strane a odčítal im z pier. Vtedy to začul. Dvaja muži, asi o päť rokov starší ako on, sa rozprávali o niečom, čo ho zaujalo.
„Počul si to?"
„Čo?"
„Vraj uniesli nejakú ženu. Neviem to na isto, ale bola to vraj tvoja susedka."
„Michiko?"
„Nie. Tú som videl pred po tom, ako som to počul."
„Aiko?"
„Je to možné."
„Nevieš, kto to mohol byť?"
„Asi ten ninja, ktorý unáša ľudí."
„Orochimaru?"
„Áno, ten."
Shinji ich ešte chvíľu počúval. Lenže potom sa už bavili o bežných veciach. Snažil sa počúvať aj iných ľudí, ale nikto už nespomínal únosy alebo Orochimara.

Naoki nebol taký úspešný. Motal sa okolo stánkov. Hral hry, vyhrával plyšákov, utrácal svoje úspory, ale nikto nič nehovoril.
„Asi o ňom nikto nevie."
Ale potom si všimol nejakého pochybu. Všimol si, ako o pár metrov ďalej bežia nejakí muži s katanami smerom z námestia.
„Asi sa niečo stalo."
Sledoval ich. Po chvíli zistil, že idú smerom k starostovmu domu. Z domu vyšiel postarší muž. Na hlave nemal ani vlasy a jeho brucho dosahovalo veľkosti päťdesiat litrového sudu.
„Asi starosta," pomyslel si.
Ukryl sa v korune najbližšieho stromu a počúval.
„Uniesli moju dcéru!"
„Videli ste ho?"
„Nie. Našiel som iba lístok, kde bolo napísané, že má moju dcéru."
„Dobre. Niekto tu s vami zostane, kebyže sa ozve a bude chcieť výkupné."
Naoki sa vydal hľadať svojho senseia.

Saki sa najskôr len prechádzala po námestí. Míňala najrôznejšie stánky. Sledovali všetkých ľudí. Pozornosť jej pútali hlavne deti s rodičmi, ktorým nepoznala. Potrebovala zmeniť tok myšlienok. Zamierila k nejakému stánku. Výborne. V stánku, pri ktorom skončila, sa hádzalo kruhmi.
„Prosím si tri kruhy."
Saki položila peniaze pred muž, ktorému patril tento stánok.
„Nech sa páči!"
Muž bol na pohľad veľmi ochotný. Podal jej tri kruhy ružovej farby. Saki hodila prvý. Netrafila. Hodila druhý. Opäť netrafila.
„Tento už musím trafiť."
Ale ani tretí netrafila.
„Ešte raz!"
Lenže ani teraz nič netrafila. Takto sa to zopakovalo ešte trikrát. Saki potom znechutene odišla.
Po chvíli jej niekto zaklopal na rameno. Bol to muž, ktorý stál v rade za ňou.
„Nech sa páči, slečna, to je pre vás," povedal a podal jej ružového plyšového medveďa.
„Ďakujem!"
„Dievča vo vašom veku by sa nemalo takto obliekať. A keď už taký nemala by si sa tu prechádzať sama."
„Muž vo vašom veku by mal mať ženu a deti. A nie baliť neplnoleté dievčatá."
„Nie si nejaká drzá?"
„Nie si nejaký.......perverzný?"
„Shinji mal pravdu. Naozaj pritiahnem nejakých úchylov," povzdychla si, „Ale môže mať nejaké informácie."
Muž sa poobzeral okolo seba. Uvidel reštauráciu.
„Mohol by som ťa pozvať na večeru?"
„Prečo nie?"

Naoki so Shinjim dlhé minúty hľadali svojho senseia. Nenašli ho. Ale našli sami seba.
„Videl si senseia?"
„Nie. A ty?"
„Tiež nie."
Naoki si ho zrazu všimol. Bol opretý o stánok.
„Sensei!" kričali.
„Buďte ticho!" Hiroshi k nim priskočil a zapchal im ústa.
„Čo sa deje?"
„Niekto uniesol nejaké dievča."
„A tiež starostovu dcéru."
„Asi to bude Orochimaru."
„Sensei, koho ste sledovali?"
„Saki. Nejaký starý chlap sa okolo nej obšmieta."
„Čo?"
Hiroshi ich chytil za ramená.
„Sledujeme. Nezasahujeme."

Saki sa tvárila celý čas sklesnuto. Nemala na nič náladu. Svojho jedla sa ani poriadne nedotkla. Ten muž si toho všimol.
„Čo sa deje?"
„Nič."
„Mne to môžeš povedať. Ak som to nezmienil, ja som majiteľom cirkusu, ktorý tu je."
„Nemáte byť v cirkuse."
„Cirkus počká. Chcem si užiť atmosféru tohto mesta. Navyše tam sú schopní ľudia. Tak mi povedz čo ťa trápi."
„Teraz sa mi hodí, čo nám sensei hovoril. Edo Tensei dokáže privolať mŕtvych. Takže začnem s rodičmi," pomyslela si.
„Ide o rodičov. Zomreli keď som mala rok. Ani som ich nepoznala."
„S tým by som ti mohol pomôcť."
„Ako?"
„Poznám ninju, ktorý to dokáže. A dokonca je tu v dedine."
„Vážne?"
„Áno."
Muž vstal a povedal: „Poď za mnou!" Saki ho nasledovala.
Došli mimo dedinu. Za ulice s hotelmi. Trošku vystúpili hore do hory. Saki však skončila s pretvárkou a priložila mu kunai ku krku.
„Kto si? A nie je ten ninja Orochimaru?"
„Je!" povedal niekto spoza nej. V okamžiku mala kunai pri krku a muž pred ňou sa rozpadol na prach.
„Ja som Orochimaru."
Muž mal bielu pokožku. Z očí mu pozdĺž nosa viedli fialové pásiky. Jeho oči boli ako hadie. Bez pochyby je to Orochimaru, legendárny sannin. Nie niekto s rovnakým menom. Ale to Saki nevedela.
„Na to, že máš vyše dvestopäťdesiat rokov, ideš po veľmi mladých dievčatách," povedal Hiroshi a držal kunai pri Orochimarovom krku.
„Ja som ti hovoril, že budeš priťahovať úchylov," smial sa Shinji.
Orochimaru sa doslova roztopil ako čokoláda. Objavil sa o pár metrov ďalej.
„Nečakal som, že tu uvidím ninjov. A už vôbec nie z mojej rodnej dediny, Listovej," Orochimaru sa zalizol ako had.
„Prišli sme ťa zajať."
„To sa ešte uvidí."
„Kuchiyose: Edo Tensei."
Zo zeme pred Orochimarom vyšli dve rakvy.
„Sakra. Čo to s nimi je?"
Rakvy sa trocha pootvorili, ale ďalej už nešli otvoriť.
„Oni mi vzdorujú."
Okolo Orochimara sa objavilo niečo modré. Chakra. Prúdila od Orochimara k rakvám. Tie sa nakoniec otvorili. Vyšli z neho dvaja ľudia.
„Tak sme znova živí."
„Bohužiaľ."
„Keď som videl toho hada umierať, tak som si pomyslel, že ma nikto nevyvolá cez Edo Tensei. Že nebudem musieť bojovať proti svojej rodine, ninjom z Listovej."
„Ale ten had žije ďalej. A privolal nás."
V Hiroshiho tvári sa zjavil strach. Bol zhrozený. Vedel, proti komu bude bojovať.
„Čo sa deje, sensei?"
„Tí dvaja..."
„Veď ste sami povedali, že ich treba zapečatiť."
„Na to, že toto jutsu nebolo použité dvesto rokov, tak o ňom viete dosť," hovoril Orochimaru, „Keď ma zabijete, tak oni dvaja tu budú stále. Zabiť ich nedokážete. Majú nekonečno chakry. Toto jutsu nemá slabinu."
„Ale má," povedal jeden z ninjov, „Tou slabinou sme my dvaja."
„Nefandite si. Za tých dvesto rokov som to vylepšil."
Orochimaru dokráčal tesne za nich. Do ich hlavy vložil päť kunaiov.
„S toľkými kunaimi sa mi nevzopriete. Ale nebojte sa. Budeme vnímať, rozprávať, ale svoje telo nebudete ovládať."
„Sensei, vy ich poznáte?" opýtal sa Naoki.
„Áno. To sú...."