Zrodení pre moc 12

Postarší muž a mladá žena stali nad vitrínou, v ktorej bola uložená prasknutá maska. Kedysi patrila človeku, ktorý začal štvrtú vojnu ninjov. Človeku, ktorý skoro zničil celý národ ninjov.
„Myslíte si, že je to dobrý nápad vystavovať tu čosi také? Obzvlášť potom, čo ten modrooký diabol z Konohy prisahal, že vymaže zo sveta každý dôkaz o existencii?“
„Diabol? Nebuď ukvapená,“ mávol nad tým rukou. „Navyše tu máme teba. Spolieham sa, že sa postaráš, aby táto recepcia prebehla bez akýchkoľvek incidentov, číslo jedna medzi ninjami Skrytej Mlžnej, Sachi.

Skrytá Mlžná usporiadala obrovskú recepciu. Pozvaní boli všetci, čo v Mlžnej niečo znamenali. Ľudia dostatočne bohatí, aby sa sem dostali, vplyvné osoby a ninjovia príliš mocní, než aby sa dali ignorovať.
Uprostred toho všetkého, obklopená skupinkami intrigujúcich ľudí, hudby, luxusu a vravu, stála mladá žena. Sivé vlasy mala krátke, siahali jej nad ramená. Očami rovnakej farby ako vlasy, znudene, ale pozorne, sledovala okolie.
Poopravila si čierne šaty, ktoré boli upravené tak, aby jej neprekážali vo voľnom pohybe.
Pohľadom prešla po schodisku, ktoré viedlo na priestorný balkón, na ktorom boli sklenené vitríny, obsahujúce predmety zachované z každej vojny ninjov.
Vysielala svoje zmysly do všetkých strán a pátrala po známkach aktívnej chakry, keď sa zrazu miestnosť naplnila prítomnosťou niekoho mocného. Behom malej chvíľky presondoval všetkých ninjov v miestnosti. Obyčajní ľudia si to ani nevšimli, ale tí lepší senzori to zachytili a zvedavo vyslali svoje zmysly po stope prítomnosti, ale tá zmizla rovnako rýchlo ako sa zjavila a potlačila svoju prítomnosť.
Pousmiala sa. Keď sondoval ju, tak to trvalo dlhšie ako u ostatných a ona vedela, že ju zhodnotil ako najväčšiu hrozbu. Bolo jej jasné o koho ide.
Tvárila sa akoby nič, ale začala rýchlo kmitať prstami. Neskutočne rýchlo uplietla senzorickú sieť, ktorú jemnými mávnutiami ruky rozprestrela nad celou budovou. Vediac, že nikto neprejde nepovšimnutý sa znova uvoľnila.
Vtedy pocítila slabú prítomnosť chakry a rýchlo sa obzerala tým smerom. Prekvapene vytrieštila oči.
Muž mladší ako ona, ani nie dvadsaťročný, na ňu upieral pohľad z balkónu, pohodlne opretý o zábradlie. Oblečený mal svetlo sivý oblek a čiernu košeľu, ktorú mal pod krkom voľne rozopnutú. Tmavé oblečenie zvýrazňovalo jeho žiarivo žlté vlasy a oči tej najsýtejšej modrej farby, aké kedy videla.
Vystrel ruku zovretú v päsť dlaňou nahor a pomaly rozovrel prsty, nad dlaňou sa mu začala víriť chakra rovnakej farby ako jeho oči. Točila sa, stláčala, ovládaná jeho vôľou.
Rýchlo vykročila ku schodom, ale techniku si už všimli obyčajní ľudia a začali sa od neho rýchlo odťahovať, zbehovali dole po schodoch a blokovali jej cestu.
On sa odlepil od balkónu a vykročil k vitrínam, okamih nato začula výbuch a do vzduchu sa vzniesol oblak prachu a rinčiaceho sa skla.
Zakliala a zabudla na schody. Prudko sa odrazila a dopadla na balkón. Sukňa sa okolo nej zvírila. Rýchlo sa vystrela a mávla rukou, v ktorej sa jej v bielom obláčiku dymu objavila katana so štíhlou čiernou čepeľou. Pátrala po známkach chakry, ale tie zmizli.
Obzerala sa naokolo a prekvapene strnula, keď ho zazrela pri východe.
Pokojne tam stál, zatiaľ čo sa okolo neho valili ľudia utekajúci von z budovy, vydesení výbuchom a ninjovia sa ho snažili v tom ruchu nájsť.
Stál s rukami založenými vo vreckách a upieral na ňu zdola vyčkavavý pohľad.
Odtrhla pohľad od tých prenikavých očí a nechala katanu zmiznúť v bielom obláčiku dymu. Pečať na jej dlani na okamih zažiarila a zmizla.
Vtedy sa mu na tvári objavil ten najjemnejší úsmev a pomalým pohybom ruky jej mávol. Vtedy na miesto kde stál dopadli veterné útoky ninju, ktorý ho konečne našiel.
Ale on už tam nebol. Namiesto neho sa k zemi pomaly znášali drobné čiastočky chakry rovnakej farby ako boli jeho oči.
Veterná technika ktorá roztrieštila dlažbu ich rozvírila a teraz zbesilo vo víroch poletovali naokolo.

Pretrhla prúd spomienok a zastala. Na miesto stretnutia by mala doraziť behom pár minút a on tam bude.
Povzdychla a prehrabla si krátke sivé vlasy.
Znova vyrazila.

Tsuchikage zhliadol z obrovského kresla, ktoré sa dalo pokladať skôr za trón, na dieťa kľačiace pred ním.
„Rozumel si? Keď budeš mať príležitosť, zabi Uzumaki Naruta, ale musíš si byť istý, že keď zaútočíš, tak umrie. Keby po tvojom útoku prežil, následky by boli nepríjemné, rovnako pre mňa ako pre teba. O nič sa nepokúšaj, pokiaľ nenadobudneš istotu, že v nasledujúcej chvíli bude pred tebou ležať mŕtvy.“
„Ako prikazujete, tsuchikage - sama.“ Mladý chlapec, možno trinásťročný, vstal a hlavu držal pokorne sklopenú. „Nesklamem vás.“

Muž stojaci na vrchole stromu hľadel na les pod sebou a mávajúc rukami sa snažil udržať rovnováhu na vratkom konári.
Zanadával a znova preklial všetkých od kazekageho babičky po strom, na ktorom stál.
V dlani sa mu zamihotal plamienok, ktorý zavesil do vzduchu a z vrecka vytiahol poskladanú mapu. Keď ju rozložil, dlho na ňu hľadel. Hlboko zamyslený, študujúci pri svetielku plameňa kresbičky na mape, premýšľajúc, čo znamenajú.
Potom ju pretočil na výšku a znovu na ňu dlho hľadel. O chvíľu ju pretočil znova a ešte raz, nakoniec ju pomaly poskladal a založil do vrecka.
Zamyslene hľadel pod seba.
Zaklial.
Rýchlo vytiahol mapu z vrecka a zbesilo ju začal trhať na drobné kúsky, ktoré ešte spálil.
Zoskočil zo stromu rozbehol sa.

Mohutný černoch si pomaly vykračoval po cestičke a čosi si pohmkával. Sem tam zamával rukami.
Na chvíľku sa pristavil pri stánku predavača danga, ktorý nejaký podnikavec postavil na dohľad od dediny, dúfajúc, že skôr naláka zákazníka hneď pri vchode ako v dedine medzi konkurenciou.
Nakoniec od stánku odchádzal v plnou hrsťou jedla, o ktorom ani nevedel, že má naň chuť, pokiaľ mu ho nezačali ponúkať.
Usmieval sa a začal sa s niekým rozprávať, vychvaľujúc svoje vyjednávačské schopnosti. Lenže nikto naokolo nebol, tak to vyzeralo, že sa rozpráva sám so sebou.
Smejúc sa pomaly kráčal na miesto stretnutia.

Miyu mlčala a bála sa dvihnúť pohľad, naproti tomu sa Naruto usmieval a rozkladal na stôl jedlo, ktoré pre nich priniesol.
Sedeli v dome obklopenom obrovským množstvom pečatí, ktoré potlačovali chakru. Dome bez okien. Osvetlenom len zlato žiariacimi guľami vysiacimi vo vzduchu.
Dom bol pohodlne a pekne zariadený, steny boli pomaľované čmáranicami a neumelými detskými kresbami, niektoré maľby žiarili vďaka prímesi, ktorá sa pridala do farby.
„Znova som ťa napadla...“ šepla bojazlivo.
Iba sa krátko zasmial a pokračoval.
„Som monštrum...“
„Si,“ povedal a ani sa neotočil.
Strnula. Po tvári sa jej začali rinúť slzy.
Otočil sa a pristúpil k nej. Kľakol si, ona sedela, tak ich oči boli v rovnakej výške.
„Aj ja som monštrom, Miyu,“ usmial sa na ňu a dvihol jej sklopenú tvár, tak aby mu hľadela do očí. Prstom jej zotrel slzy.
Popotiahla sa zahľadela sa na neho.
„Sme iný ako ostatní ľudia. Preto sa nás boja. Nechápu nás. Nazývajú nás monštrami a túžia nás zabiť, využiť. Strania sa nás,“ pohladil ju po hlave a vrelo sa na ňu usmial. V očiach sa mu šibalsky zableslo a frnkol ju do nosa. Prekvapene zjajkla a chytila sa zaň.
Zasmial sa.
„Ale my už nie sme sami, Miyu. Ja mám teba a ty máš mňa,“ položil jej ruku na hlavu. „Sme rovnakí. Viem čím si si musela pretrpieť. Preto, až dokončím svoje plány, tak ťa už nikdy neopustím,“ usmievajúc sa jej prehrabol vlasy. „Prebudím sa. Kvôli tebe to spravím, hoci sa toho bojím, večného života. Prebudím sa a postarám sa o to, aby si už nebola sama, ty ktorá si sto rokov strávila v osamení.“
„Ja...“ začala, ale hrdlo sa jej stiahlo. Rozplakala sa a vrhla sa mu do objatia.
Jemne sa usmieval a hladil ju po vlasoch.
Po chvíľke prestala, odstúpila od neho, rukávmi si utierala oči a popoťahovala.
„Poďme sa najesť, Miyu, než sa poberiem na stretnutie.“
Usmiala sa a prudko prikývla.