Hra boha smrti- Začiatok všetkého 01

Miestnosť bola tmavá, človek si nedokázal do vidieť ani na špičku nosa. Pri strope, v strede miestnosti, sa vznášala guľa zo skla, v ktorej bolo zhromaždené svetlo. Svetlo uväznené v gule, vťahovalo do seba všetko svetlo a aj všetok tieň. Svetlo však predsa len trochu osvetľovalo miestnosť.
Najjasnejšie bolo rovno pod guľou a ďalej sa rozplývalo, takže pri stenách sa znova povaľovala tma. Keď sa niekto pozrel do tej gule alebo skôr do svetla, okamžite musel odvrátiť zrak, lebo nevydržal doň ho hľadieť. Vyvolávalo pocit strachu, bezmocnosti a nekonečnej sily a moci. Bolo strašidelné, a desivé.
Pod tou guľou stála kolíska, odkiaľ sa ozýval plač bábätka. Okolo kolísky, ale stále v šere, sa črtali postavy. Bolo ich šesť a boli zahalení do čiernych, dlhých plášťov s kapucňou, ktorú mali na hlave a ktorá im vrhala tieň do tváre. Postavy natiahli ruky, rukávy sa im vyhrnuli, a dlane sa ponorili do modrého svetla, ktoré vôbec nebolo také silné, jasné a strašidelné ako to v guli. Začali niečo odriekať a ich hlas sa rozliehal a odrážal od stien.
Tieto postavy a celé toto dianie sledovala postava odetá v rovnakom plášti ako tie ostatné. Opierala sa o stenu, a splývala s tmou, ktorá bola okolo. Pomaly otvorila oči. Boli jasné a ich lesk a jas sa dal porovnávať so svetlom v guli. Plač bábätka zosilnel a guľa začala pomaly pukať a tvorila z puklín pavučinu.
Najväčšia diera bola na mieste kde bola kolíska. Svetlo sa začalo lenivo zhromažďovať k tej pukline a vychádzať von. Potom sa svetlo nahrnulo ku kolíske a začalo doň ho vstupovať a miznúť. Keď svetlo zmizlo, guľa úplne praskla a premenila sa na dážď zo skla. Vtedy aj postava, ktorá sa opierala o stenu, zmizla ako keď hmla ustupuje pred denným svetlom.

Postava odetá v čiernom dlhom plášti sledovala mesto z okna. Dlhé ulice plné sivých budov sa tiahli do ďaleka. Čím ďalej od tej postavy tým boli škaredšie a škaredšie. Bolo ticho. Vždy tak mŕtve ticho. Iba niekedy bol počuť krik. Postava si zložila plášť. Vzduch sa zachvel a objavil sa postava v brnení.
Brnenie bolo strieborné, bez všelijakých ozdôb. Na hlave mala prilbu. Z tváre mu bol vidieť iba špicatú bradu a pery, ktoré boli stisnuté do prísnej čiary. Pleť bola bledá. Blonďavé, dlhé vlasy padali na koniec chrbtu. Na prilbe mal tyrkysový chocholec a cez plecia mal prehodený plášť takej istej farby. Keď prehovoril hlas mal jasný a mierne hrubý.
"Pane?" Spýtal sa pokľačiačky.
"Vyšlo to?" Opýtal sa muž pri okne.
"Áno pane. Vyšlo to. Presne ako ste predpokladali."
Muž sa otočil od okna a zamieril k trónu. Sadol si na neho a do ruky zobral zlatú, zdobenú čašu s karmínovo červeným vínom.
"Čo spravíme pane?" Spýtal sa rytier
"To ťa nemusí zaujímať. Poviem ti iba to, že to bude zábava. Dám ti znamenie ale až potom ako sa stretnem s tými tupcami... Alebo nie... Bude to neskôr. Proste čakaj na znamenie."
"Áno pane."
Muž si odpil z čaše a víno mu jednom kútiku vytieklo a pramienok červeného vína končil na brade. Lenivo šibol pohľadom na niečo čo sa veľmi podobalo šachovnici. Akurát, že to malo viac poličiek a boli farebné. Aj bolo viac postavičiek a aj tie boli farebné a boli hocijako porozkladané. Voľnou rukou spravil niekoľko ťahov. Rytier sa iba prizeral.
"Pane niekedy si myslím, že ste veštec. Že vidíte do budúcnosti."
Muž položil čašu na stolík a hanblivo sa usmial.
"Naozaj? Ale ja nie som veštec. Ja nevidím do budúcnosti."
"Nie pane? Ale aj tak... Tak ľahko predvídate ich kroky."
"Trošku mám schopnosť vedieť čo sa stane. Trik e v tom, že poznám ľudí lepšie než oni sami seba. Hoci som ich nikdy nevidel."
"Ale predsa len niečo musíte byť... To vy ste postavil..."
"Vieš toho priveľa!" Skočil mu do reči.
"Prepáčte pane."
"Neospravedlňuj sa. Vlastne poviem ti ešte niečo."
Rytier mlčal.
"Nie som veštec... Som iba," postavil sa a išiel k dverám, ktoré boli otvorené.
"Ja som iba... poloboh." Vyšiel z miestnosti a zmizol rytierovi z očí.

Na úplne inom mieste a v úplne inom čase (asi tak o štrnásť rokov neskôr):

"Odneste tento balíček a nezabudnite. Je to misia typu B."
"Nemusíš sa báť Tsunade-baacha." Uškrnul sa do široka blonďák.
"Práve toho sa bojím."
"Naruto!" Oborila sa naňho ružovovlasé dievča.
"Sakura-san. Ničíš ma." Otočil sa Naruto a zatváril sa smutne. O chvíľu nato dostal do nosa päsťou.
"A nezabudnite... Pokúsia sa vám zobrať ten balík." Nerušene pokračovala Tsunade.
"Od toho som tu ja." Povedal hnedovlasý muž.
"Ja viem Yamato, že sa môžem na teba spoľahnúť."
"Tak my už pôjdeme."
"Držte sa. A daj na nich pozor."
Yamato sa otočil a za ním vyšla Sakura s Narutom.
"Hej počkajte na mňa!" Zvolal čiernovlasý chlapec na nich.
"Švihni Sai." Niekto zakričal.
Keď už konečne všetci odišli, Tsunade si vzdychla.
"Keď si pomyslím, že ich viac neuvidím, že niekto z nich môže zomrieť."
"Yamato na nich dá pozor. Je tak isto aj veľmi silný. A Sakura je výborná liečiteľka. A Sai je tiež zodpovedný a dobrý ninja. A ak sa bojíte o Naruta, tak sa strachujete zbytočne. Je naozaj silný. Veľmi silný. O všetkých sa bojíte zbytočne."
"Ja viem Shizune," Tsunade však okamžite stíchla a otázku dopovedala v duchu, "čo ak niekto z nich predsa zomrie? Čo ak zomrie práve Naruto? Čo ak na razíme na prekážku, ktorá nás takmer vyhubí? Čo ak všetkým dôjde sila a chuť bojovať a radšej sa vzdajú? Dokonca aj Naruto musí mať hranice. Nikto nie je dokonalý. Aj on musí mať slabinu!"

Zatiaľ s týmom sedem o pár dní:

"Mali nás prepadnúť a doteraz sme nikoho nestretli." Poznamenal Naruto počas ďalšieho pochodu cez les.
"To je dobré. Mám rada misie kde nemusíme bojovať." Povedala svoj názor Sakura.
"Ó takže vy nemáte radi bojovanie. Budete teda ľahká korisť." Zo stromu zoskočil tučný muž.
"Kto to povedal?!" Zreval Naruto.
"Naruto počkaj! Musí byť silný a istý, že vyhrá ináč by vôbec nerozprával s nami a už vôbec by sa neukázal rovno nepriateľovi pred očami a nespravil by dokonalý cieľ pre svojho protivníka. A nezabúdaj sme v prevahe." Zadržal ho Yamato.
"Ó uvažuješ výborne. Ale aj keď ste v prevahe nič nezmôžete. Bojoval som proti tretiemu Hokagemu a skoro som mu zlomil tie jeho staré kosti." Uškrnul sa.
"Starýček Hokage!" Naruto sklonil hlavu.
"Ty si Masuri! Zločinec, ktorý ma na svedomí vyvraždenie a napadnutie skrytej Kamennej a skrytej Listovej. Videl som ťa v Bingo knihe."
"Ó ako vždy správne drevený ninja Yamato. Som veľmi zlý človek a ešte väčší zločinec." Uškrnul sa diabolským úškrnom.
Všetci preglgli. A zamračili sa. Bude to ťažký súper hoci je iba jeden. Zrazu začuli tichý ale jasný hlas, ktorý naháňal strach a úzkosť. Bol to hlas, ktorý oznamuje vašu smrť. Nedalo sa určiť odkiaľ ide.
"O päť sekúnd zomrieš. Za to, že si chcel vyvolať nepriateľské vzťahy a rozpútať vojnu medzi Kamennou a Listovou. Za to, že si skoro zabil Hokageho a tak isto aj Tsuchikageho. Teraz budeš trpieť ty. Päť, štyri..."
Každému stuhla krv v žilách a tomu zločincovi zamrzol úsmev na tvári. Začal sa triasť a potiť. Ten hlas si bol taký istý, že zomrie a to ho napĺňalo strachom. Ešte nikdy sa takto nebál.
"Dva, jedna," hlas sa zjavil za ním a zaleskla sa čepeľ kunaia, "som posol smutnej správy." Zašepkal do mŕtveho ticha. Kunai sa blysol a zanechal za sebou krvavú škvrnu. Skôr než tú postavu, ktorej patril ten hlas mohli zazrieť, zmizla ako duch. Po tej postave zostala iba mláčka krvi, ktorú vsakovala do seba zem. Zostala po nej iba mŕtvi človek, ktorý mal podrezané hrdlo a ktorého telo pomaly chladlo a tep sa zastavoval. Žiadna iná stopa.
Yamato sa sklonil, natiahol ruku k nemu ale zároveň ju zastavil a stiahol.
"Je mŕtvy."
"Prečo? Dokelu prečo?!" Zreval Naruto, "to bol až tak zlý, že musel zomrieť?!
"Naruto! Už zomrel! Skôr by ma zaujímalo kto ho zabil. Podľa hlasu usudzujem, že nebol o nič starší ako vy. Ten zločinec z Bingo knihy sa špecializoval na Kamennú a Listovú. z Konohy určite ho nikto nešiel zabiť. A ani to nebol ninja z Kamennej. A ani to nebol ANBU z inej skrytej dediny. Nie je to ich štýl. Tak potom kto bol ten vrah? Je skúsený a tak isto je aj profesionálny zabijak." Uvažoval Yamato nahlas.
"To bolo strašné. Mala som taký strach. Už to nechcem nikdy zažiť. Je to hrozné." Sakura sa striasla. Sai iba mlčky sledoval situáciu.
"Ideme naspäť do Konohy. Už tu nemáme viac čo robiť. Sakura a Naruto vy pôjdete dokončiť misiu." Rozbehol sa do Konohy. Sai okamžite vyrazil za ním. O chvíľu zmizli.
"Sakura ideme dokončiť misiu. Ochránim ťa. Tak poďme."
"Naruto..."
No on už nič nepovedal a rozbehol sa znova do svojho cieľa a Sakura ho nasledovala.