Narutova sestra 76 - Úloha

Keď Pein povedal, že sa útok na Konohu bude musieť odložiť, zaujalo to všetkých. Prirodzené.
Veľmi sa k tomu nevyjadroval. Vlastne skoro vôbec. Celé dni bol zavretý vo svojej pracovni. Niekedy, keď šiel niekto okolo, priložil na dvere ucho, či niečo nezačuje. Bolo tam však hrobové ticho.
V jeden deň, keď už to všetkým členom začalo liezť na nervy, zišli sa dole v kuchyni, aby to prebrali.
„Ja už viem, prečo je tam také ticho!“ zvolal Hidan.
Nikto nečakal, že z neho vypadne niečo rozumné, alebo aspoň logické.
„Pein možno umrel!“ pokračoval. „Preto je tam také ticho. Tak, a záhada je vyriešená. Nemusíte mi ďakovať, ja mám proste dar inteligencie od prírody.“ zatváril sa, ako by bol najvyšší boh.
Všetkým to prišlo komické.
„Áno, Hidan, Pein umrel.“ povedal ironicky Itachi. „Len tak sám od seba. Na, podrž mi ho,“ dal mu do rúk dieťa.
Hidan vytreštil oči. „Ale Itachi, veď to je dieťa! Živé!“
„Vážne?“ sarkazmus z neho sršal, ako nikdy. „Samozrejme, že je to živé dieťa, veď je to môj syn.“ buchol sa po čele a začal pre malého pripravovať mlieko na večer.
Malý Zero bol najroztomilejšie dieťa na svete pre väčšinu členov Akatsuki. Možno preto, že to bolo jediné dieťa v sídle.
Práve teraz mal v ruke hrkálku a úpenlivo ju skúmal.
Hidan sa tváril tak otrávene, že začal premýšľať, komu dá Zera na starosti. Ešte nikdy mu ho nikto nezveril. Ale všetko je raz prvý krát.
Z premýšľania (áno, Hidan fakt premýšľal) ho vytrhol Zero, keď mu hrkálku začal mlátiť o hlavu.
„Ty fagan malý, čo si myslíš, že robíš?!“ zavrčal.
Zerovi sa to však páčilo a ďalej mu predmetom búchal po hlave. Začal sa smiať a nevedomky ukázal bezzubé ústa. Vlastne nie. Prednedávnom mu začali rásť dva zúbky.
Hidanovi napadlo, že by ho mohol zatiaľ nejak zabaviť. Začal si ho prudko vyhadzovať ponad hlavu.
V tom do kuchyne prišla Nana. Keď uvidela, čo Hidan s radosťou robí s jej synom, ktorý bol každú chvíľu viac zelený, zhrozila sa.
Hidanova zrejme nezaujímalo, čo Zero robil pred tým, než mu ho dali na starosť.
„Hidan!“ skríkla Nana a chytila sa za hlavu.
To, čo sa hneď ani nie o sekundu stalo – to bol zákon schválnosti.
Išlo o to, že Zero pred tým, ako mu ho zverili brutálnemu Jashinistovi, jedol krupicovú kašu. A asi viete, čo sa stalo. Keďže ho Hidan vyhadzoval ponad seba, jeho bruško to asi nezvládlo. Ale to by nezvládol asi každý v takejto situácii.
Áno, Zero sa povracal. Ale nie len tak hocijak. Vyšlo to z neho presne vtedy, keď ho mal Hidan nad hlavou. Takže všetok obsah malého žalúdka skončil v podstate na jeho hlave.
„Aaaaargh!“ zreval ako zviera.
Nana okamžite vzala svoje dieťa a odišla z ním preč.
„Do ****, *****, *****!“ roznadával sa.
Typický Hidan.

Po tomto čudnom dni prišiel konečne večer. Malý Zero zaspal ako drevo.
„Nani?“ vošiel do izby Itachi.
„Kde si bol tak dlho?“
„Nevedel som nájsť fľašu.“ podal jej detskú fľašku s mliekom pre prípad, že by malého v noci trápil smäd.
„Už spí.“ pozrela sa naňho.
„Dnes mal asi náročný deň. Zvlášť po tom incidente s Hidanom.“ zasmial sa.
„To nie je smiešne. Plakal potom pol hodinu vkuse.“
„Hlavné je, že už spí.“
„A my máme čas pre seba.“ objala ho.
„Počuj,“ začal. „Chcem sa s tebou o niečom porozprávať.“
„O čom?“ vyzvedala.
Itachi sa tváril smrteľne vážne. „No vieš, ide o Peina.“
„Čo je s ním?“
„Po večeri si ma zavolal k sebe. Už viem, prečo ten útok odložil. Povedal mi úplne všetko, avšak pod podmienkou, že to nikomu nevysypem.“
„Keď ti povedal, prečo mi to potom hovoríš?“
„Nemôžem ti to tajiť. Zvlášť, keď ide o teba.“
Nana nerozumela, či sa jej dačo snaží naznačiť, alebo čo. Ale rozhodne nemala z toho dobrý pocit.
„Tak hovor.“ vyzvala ho.
„Pein nechystá len tak dajaký útok. Nejde mu len o to, aby tú krajinu zrovnal so zemou. Vlastne pred nejakým časom mu išlo len o to. Plán sa však zmenil.“
„Zmenil?“
Itachi absolútne nevedel, ako jej to má povedať. Dokonca ani nevedel, ako bude reagovať, aj keď ju už veľmi dobre pozná.
Hneď spozorovala, že je nervózny. „Itachi, nemôže to byť predsa také strašné.“
„Chce od teba...“
„Čo?“
„Aby si zabila svojho brata.“
A nastalo hrobové ticho. Nane chvíľu trvalo, kým to spracovala do svojho mozgu.
„On chce, aby som zabila Naruta?“ nadvihla obočie.
„Tak nejak.“
„Prečo ja?“
„Vraj kvôli tomu, že máte obaja v sebe zapečatených démonov.“
„On ... nebodaj chce Kyuubiho?“ vyslovila opatrne.
„Pravdepodobne.“
A tak sa Nana dozvedela , čo bude jej úloha pri útoku.