Narutova sestra 75 - Šikovný

Od doby, čo Nana bola v kóme ubehli dva týždne. Kakuzu skonštatoval, že sa určite preberie, že ju ten pôrod len vyčerpal. A taktiež sa jeho slová naplnili. O dva dni sa Nana zobudila. Itachimu spadol kameň zo srdca, pretože už začínal mať čierne myšlienky.
Chlapec sa za tie dva týždne vôbec nezmenil. Možno mu trochu narástli vlásky. Jeho otec sa naňho nevedel vynadívať. Všetci ho však skúmali, akoby bol nejaká vec, nie ľudská bytosť. Najmä Pein sa išiel roztrhnúť. Tú divnú energiu cítili všetci, ktorý boli pri ňom. Inak to bolo normálne dieťa.
Po narodení malého Zera čas plynul akosi rýchlo. Čoskoro sa naučil robiť rôzne veci a prvé krôčiky.
Odkedy sa chlapec naučil chodiť, rodičom vytrvalo svojimi kúskami spôsoboval raz radosť, inokedy starosť, pretože v lezení a štveraní sa mu ťažko mohol niekto vyrovnať. Keď sa však začal rodičom a ostatným členom so smiechom skrývať, našli ho len ťažko. Mal tak malinké nôžky, ktoré však boli veľmi šikovné.
Jednej pozdnej noci sa zobudil na to, ako v izbe nad ním niečo zabuchotalo. Po chvíli hrania sa so svojim rukávom sa začal nudiť a chcel sa dostať von. Postieľka bola vysoká, avšak aj napriek tomu veril, že ju prekoná. Potreboval si len na niečo vystúpiť...
Do rohu postieľky si pritiahol obrovského, plyšového medveďa, ktorého mu tam položila Konan. Keby však vedela, čo s ním bude vymýšľať, určite by to neurobila. Maličkými rúčkami sa chytil hornej tyče postieľky, jednou nôžkou stúpil medveďovi na brucho, druhou na hlavu, nesmelo sa cez ohrádku naklonil, nôžky mu prevážil zvyšok malého tela a spadol dolu.
Nebojte sa, nespadol na zem. Jeho pád zbrzdila veľká kopa plyšových hračiek, takže dopadol mäkko. Zľakol sa, keď dopadol, ale nerozplakal sa, lebo ak spustíte plač, dajú vás späť do postieľky.
Vycupital z izby.
Schody vedúce nahor boli nebezpečné a zradné, preňho ešte stále nezdolateľné, načo sa čertil. Avšak, pri postupnom prieskume tohto veľkého sídla stihol zistiť, že schody vedúce dolu sú oveľa jednoduchou prekážkou. Vymyslel si systém. Zliezol ich posediačky. Na každý schod padol na vypchatý zadoček, ktorý mu zaistila plienka.
Žuval cumeľ, na ktorý bol už, podľa Nany, priveľký. Počas náročnej cesty dolu schodmi sa mu uvoľnila plienka, a keď sa vtipne zošuchol z posledného schoda, uvoľnila sa a zošuchla sa. Presne tak ju tam nechal. Detský biely zadoček zahalila už len nočná košieľka.
Čoskoro odbila polnoc. Oči mu blúdili v tej tme raz tam, inokedy tam, ale keď von veľký oblak odkryl jasný Mesiac, jeho svit ľahko prenikol cez veľké okná. V tom zbadal to, čo mu vždy všetci zakazovali, lebo ak by to chytil, už by mohlo byť zle. Boli to vchodové dvere. Často sa ako malý naťahoval po lákavej kľučke. Vedel, čo je von, pretože s rodičmi sa často hrával von, ale teraz sa mu zachcelo objavovať záhady lesa samému.
Nikdy nikto chlapca nepodceňoval. Bol obdarený veľkou inteligenciou a často svojich veľkých príbuzných svojou múdrosťou udivoval. Nana vždy tvrdila, že to zdedil po otcovi. Nikto o tom nepochyboval. Itachi bol proste hlavička.
Malá rúčka sa načiahla po kľučke. V tom začul kroky. Automaticky sa jeho malá hlávka otočila za zvukom. Oblapili ho veľké ruky a zodvihli do vzduchu.
Malá tvárička s modrými očami sa pozrela do chladnej tváre s čiernymi očami. V zápätí sa na rozospatej tvári objavil úsmev.
„Kam si sa vybral?“ zasmial sa Itachi.
Zero sa zaškeril, akoby mu naozaj rozumel. Zdvihol rúčku a začal Itachimu stláčať nos.
„Aj keby si na tú kľučku dosiahol,“ hovoril smiešnym hlasom a malého to rozosmialo natoľko, že pochopil, že hlas jeho otca je spôsobený tým, že mu drží nos. „Tak by si tie dvere neotvoril. Pozri!“ chytil kľučku, no dvere nešli otvoriť. „Je zamknuté. Huncút.“
Cestou hore na poschodie pozbiera veci, ktoré stratil – cumeľ a presiaknutú, ťažkú plienku, ktorú hodil hneď do koša. Hore ho prebalil a uložil späť do postieľky. Neprešla ani minúta a maličký hneď začal plakať.
„Čo sa deje?“ prihováral sa mu, no keď to urobil, začal plakať ešte viac. „Tak dobre,“ vzal ho z postieľky.
Chcel ho uspať v náručí, no vždy, keď zadriemal a hlava mu začala padať do vzduchu, zobudil sa. Skúšal rôzne spôsoby, no zlyhali všetky.
„Tak poď, dnes budeš asi spať v kráľovstve svojich rodičov.“
Po čase, čo sa Nana prebrala zo skoro trojtýždňovej kómy, sa s Itachim rozhodli, že by si asi mali zradiť spoločnú izbu. Nebolo toho treba robiť veľa – keďže mali izbu vedľa seba, jednoducho prebúrali stenu a vznikla tak jedna veľká miestnosť. A čo bolo treba ešte zariadiť – to bola Zerova izba. Keď odišiel z Akatsuki Sasori, jeho izba ostala voľná, takže automaticky bola prisúdená jemu.

Už skoro ráno Pein zobudil všetkých členov, kvôli porade. Nikto však nechápal, prečo to muselo byť tak skoro zavčasu, prečo to nepočká.
„Ľudia, mám pre vás dobrú správu!“ uškrnul sa. „Pred dvoma dňami sme dokončili našu dlhú prácu – tunel. Všetko je pripravené, len to trvalo o niečo dlhšie, ako som predpokladal, pretože niektorí z vás sa podaktoré dni na to úplne vybodli.“ očami sa pozrel sa Hidana.
Ten, chudák celý rozospatý, ešte ani nevedel o svete.
„Takže kvôli tomuto poznatku, o ktorom sme už všetci vedeli, si nás zobudil o pol šiestej?“ neveril Kakuzu a zívol si.
„Nie. Chcem vám len povedať, že útok na Konohu sa bude musieť odložiť.“
„Prečo?“ zaznelo zborovo a všetci začali naraz rozprávať.
„Prosím, utíšte sa!“ skríkol. „Banda jedna...“ zamrmlal. „Proste sa to odloží, nebudem to komentovať, je to moja vec.“