Narutova sestra 73 - Pôrod

O bezvládne telo, ktoré patrilo Hiro, sa postaral sám Pein. Všetci videli, že bol akýsi nesvoj. Prešiel týždeň a on bol z toho ešte stále na nervy. Nemohol si odpustiť, že jej dôveroval. Pocítila to najmä Konan, ktorá s ním bola takmer vždy. Odkedy tu Hiro nie je, venuje sa jej viac.
V poslednom čase mali všetci pocit, že sa čas nejako vlečie. Roboty ubúdalo, nudy pribúdalo. Mnohí boli spokojní, keďže nemuseli nič robiť. A kto by v takých podmienkach nebol?
Každým dňom mala Nana brucho väčšie a väčšie. Pekne sa zaguľatila, no keď jej to niekto z členov povedal, pratal sa kade ľahšie. Nemala rada, keď jej to hovorili.
Prešla doba dvoch mesiacov, takže bola už v deviatom mesiaci. Vedela však, že ak je Jinchuuriki, dieťa bude nosiť desať mesiacov. Nevadilo jej to. Naopak, mala radosť.
A keď prešiel aj ten posledný mesiac, začala byť nepokojná. Pôrod mal nastať každú chvíľu, no nič sa nedialo.
„Buď pokojná,“ povedal jej Itachi. „Možno mu je v tebe dobre.“ zasmial sa.
„Čo ak nie je niečo v poriadku?“
„Všetko je v poriadku.“
„Ako to môžeš vedieť?“
„Pretože ak by nebolo, už by si to nejako pocítila.“
Čo sa týka Itachiho – nemohla sa sťažovať. Strážil ju, ako oko v hlave. Vždy sa o ňu staral, ledva že ju pustil samú na záchod. Niekedy jej to až prekážalo, ale vedela, že to myslí dobre.
Pristúpil ku nej a pobozkal ju. „Nemôžem sa dočkať, kedy ten poklad príde na svet.“
„Bojím sa.“ prehovorila ticho.
„Nemusíš sa báť.“ priložil dlaň na jej brucho.
Dieťa bolo akurát nepokojné a kopalo. Na tvári sa mu objavil úsmev.
Deň sa z rána prehupol do neskorého poobedia. Stmievalo sa oveľa skôr a tak už bolo šero.
Itachi vedel, že posledné týždne vôbec netrénoval. Nechcel však Nanu nechávať samú, zvlášť teraz, keď kedykoľvek môže očakávať, že dieťa sa začne pýtať na svet.
„Itachi?“ vytrhla ho zo zamyslenia.
„Hmm?“
„Čo ti je?“
„Mne?“ zatváril sa zaskočene.
Nana ho už za tie roky poznala. Vedela, kedy ho niečo trápi a kedy nie.
„Mal by som trénovať.“ povzdychol si.
„A čo ti v tom bráni?“
„Nechcem ťa tu nechávať samú.“
Sadla si vedľa neho na posteľ. „O mňa sa nemusíš báť. Ja sa o seba viem postarať.“
„Ale čo ak začneš mať bolesti, alebo sa prihodí niečo iné.“
„Nestane sa nič. A aj keby sa niečo stalo, o čom veľmi pochybujem, nie som tu sama. Je tu predsa dosť ľudí.“ žmurkla. „A okrem toho, matka vycíti, kedy to na ňu ide.“ zaklamala.
Pravdou bolo to, že ju v jednom kuse niečo bolelo. Zvlášť chrbtica. Ale posledné tri dni bola nejaká ... iná. Cítila nejaké zmeny vo svojom tele.
„Pokojne si choď zatrénovať. Nemusíš byť so mnou v jednom kuse.“
Veril jej.
„Tak dobre.“
Vzal si plášť a odišiel. V duchu ho však stále prepadali obavy, ale sám si uvedomoval, že to niekedy s tou starostlivosťou preháňa.
Neďaleko sídla bola malá lúka, ktorá bola z jednej strany obklopená lesom a z druhej strany riekou. Tam si začal skúšať rôzne techniky.
Nana sa rozhodla prečítať si nejakú knihu. Itachi mal v izbe toho veľa zaujímavého.
„Hmm, tak čo si naštudujeme?“ spýtala sa sama seba. „Významné osobnosti sveta ninjov? To nie.“
Našla ešte nejaké knihy v hebrejčine, z ktorých však nevedela ani ň.
„Načo sú Itachimu knihy v hebrejštine?“
Potom nakoniec našla falošnú BINGO knihu. Bola už dosť stará a tak tam nové údaje chýbali. Našla tam všetkých, dokonca aj seba.
Po piatich minútach ju to prestalo baviť a prepadol ju hlad. Dole v kuchyni nebol nikto. Chladnička bola plná, začala si nakladať toho strašne veľa. Mala tam jogurt, chlieb, dva rožky a ešte pár maličkostí.
„To chceš akože všetko zjesť?“ ozvalo sa z tmy.
Spozornela. Z tmy vyšiel Hidan. Už len ten jej tu chýbal.
„Si predstav, že hej.“ odsekla.
„Ou, niekto tu má dobrú náladu.“ prehodil ironicky.
„O čo ti ide? Choď si *píp* s tou tvojou mŕtvou Hiro.“
Prekvapilo ho, odkiaľ vie, že mal s ňou sexuálny pomer, ale nechcel to riešiť. Dnes nebol celý deň podráždený a nadával len minimálne, teraz si nechcel pokaziť náladu.
Zatvorila chladničku a s plným tanierom si to chcela namieriť do izby. Skôr než stihla odísť, vrazila jej do brucha hrozná bolesť. Tanier pustila na zem a rozbil sa.
„Čo je?!“ skríkol Hidan.
„Au...“
Bolesť ju však prešla. Aj tak v sebe cítila nejaké napätie.
„Čo je?!“ zopakoval.
„Už nič. Len som .... niečo ma pichlo v bruchu.“
„Preboha!“ vytreštil oči.
„Čo?“
„Veď ti odtiekla plodová voda!“
„Čo?!“
A naozaj. V tom ju znova pichlo v bruchu. Bolesť však bola oveľa intenzívnejšia a väčšia, ako pred chvíľou.
„Ááá!“ zvrieskla.
„Čo sa stalo?“ pribehol Kakuzu a videl, že je zle.
„Ku*va, Kakuzu, rob niečo!“ kričal Hidan.
„Hidan, choď rýchlo po Itachiho!“
„Načo?!“
„Určite chce byť pri tom, keď jeho dieťa príde na svet!“
Hidan neváhal a poslušne vyrazil. Vedel, kde Itachi trénuje a tak ho nemusel hodiny hľadať.
Von už bola tma. Bolo jasno a tak vonku mrzlo. Po polhodine Itachiho našiel presne tam, kde zvykne byť. Namáhavo oddychoval na zemi.
„Itachi!“ zreval, až sa to ozývalo.
Hidan bol taký zadýchaný, že ho až pálilo v krku.
„Čo tu robíš? Stalo sa niečo?“
„Nana!“
„Čo je s ňou?!“
„Rodí!“
Itachi vytreštil oči. Na Hidana kašľal, uháňal aj bez neho do sídla. Pozbieral v tele zbytky všetkých síl, aj napriek tomu, že bol vyčerpaný. V sídle bol za pätnásť minút, možno aj za menej. Okamžite vybehol na poschodie, odkiaľ počul Nanin krik. Pred dverami stála Konan.
Ihneď Itachiho zastavila. „Nemôžeš tam ísť.“ oznámila mu.
„Čo?! Prečo?!“
„Kakuzu a Pein sú pri nej.“
„Konan, pusti ma.“
„Nemôžem.“
(Vo vnútri)
„Nana, hlavne dýchaj. A teraz zatlač!“
„Áááá!“
Pein skoro omdlel. Držal ju za ruku, ktorú mu tak stisla, že mu ju skoro zlomila.
Bola to nenormálna bolesť. Mala napnutý každý sval na tele. Priala si, nech už to má za sebou.
Kakuzu bol znepokojený. Nana tlačila, avšak dieťa išlo von len veľmi ťažko. Keď uvidel hlavičku a dotkol sa dieťaťa, cítil nejakú neznámu energiu. A keď sa pozrel na Nanu, zľakol sa ešte viac. Strácala totiž vedomie.
„Ku*va, ku*va, ku*va!“ kričal.
Už skoro nevládala ani dýchať. Práve keď sa dieťa už konečne predralo na svet, Nana upadla do bezvedomia.
Pôrod trval necelú hodinu. O obidvoch sa postaral. Potom vyšiel von.
„Kakuzu!“ vykríkol Itachi a nevedel, na čo sa má skôr pýtať.
„Máš syna, Itachi. Zdravého, ako ryba.“
Vydýchol si a zaplavila ho vlna neuveriteľného šťastia. Keď už chcel ísť dnu a konečne chcel prvý krát uvidieť svojho syna, Kakuzu ho ešte zastavil.
„Ale,“
„Čo ale?“
„Nana je v kóme.“