Vládca púšte- 2. Stretnutie s hrdinom

udržal na uzde. Mlčky kráčali úzkou chodbičkou osvetľovanou mihotavým svitom olejových lámp. Ucítil prievan, Kageho plášť v ňom vial. Trepotavý zvuk, ktorý pri tom vydával naň pôsobil znepokojujúco. Nebol si istý, či tento rozhovor niečo zmení, no dúfal. Znenazdajky zastal, takmer doň vrazil, došli do cieľa. Počul jeho vzdych keď otáčal kľučkou. Otvoril dvere, na okamih sa zdráhal vojsť. Nakoniec to prekonal, šiel mu v pätách.
dojem. Koberec mal sýto hnedý odtieň. Zo stropu visel kryštálový luster so zlatou kostrou. Opracované kusy kryštálu vrhali po stenách zlaté odlesky. Snáď každý prichádzajúci si všimol knižnicu, zaberala úctyhodný priestor. Pred sklenenou časťou stál mohutný mahagónový stôl, sadol si zaň, rukou mu naznačil, aby za sebou zavrel. Spravil to a vyrazil k nemu. On si zatiaľ sňal klobúk, jeho červené vlasy boli trocha rozstrapatené. Zastal až v tesnej blízkosti. Márne hľadal oporu, v prítomnosti Kazekageho nemohol nik sedieť. Na stole stáli presýpacie hodiny. Všetok piesok sa nachádzal v spodnej časti. Preklopil ich, fascinovane sledoval zrnká padajúce skrz úzke hrdlo. Nadvihol tvár a venoval mu škodoradostný úsmev. To snáď, ani nemyslí vážne!
„Na začiatok, mohli by sme sa zhovárať ako brat s bratom a nie ako Kage s podriadeným ? Je to ešte možné?“
„To neviem. Vyskúšať to môžeme.“ Pri tých slovách vrátil hodiny do pôvodnej polohy.
„Prečo si poslal vlastnú sestru?“ dostal zo seba s námahou. Na chvíľu mal dojem, že neodpovie.
„Ona je tou najlepšou voľbou. Svojou prítomnosťou zvyšuje pravdepodobnosť úspechu.“
Tak priamo, bez akýchkoľvek výčitiek. Čo sa s tebou stalo?
„Najlepšou voľbou? Miesto toho, aby si vyčistil púšť, chceš do Piesočnej dovliecť dávny prízrak.“ V hlase nechal zaznieť opovrhnutie.
„Ja som bol vybraný pre rozhodovanie. Ak poviem, že je to najlepšia možnosť, tak to tak je. Nezáleží na tom, či s tým súhlasíš.“
„Vieš čo si myslím? Ty ich nechceš zlikvidovať, tebe ide oňho. Túžiš po stretnutí s ním. Nerozumiem tomu a ani nechcem. Čo bude ak sa nevráti? Rátaš s tým? Neodpovedaj.“ Obrátil sa na odchod. Prešiel už pol cesty, keď ho začul vstávať. Neskoro, nemám záujem.
„Baví ťa to? To ma stále musíš spochybňovať? Dokážeš človeku riadne skaziť deň.“ Zvolal za ním. Rozhorčenie? Aj to je pokrok.
„Ja tu nie som preto, aby som ťa spochybňoval. Mojou úlohou je, nastavovať ti zrkadlo. Od teba závisí mnoho, preto potrebuješ niekoho kto bude všetko zobrazovať reálne a nie tak, ako chceš ty. Škoda, že to nechápeš.“ Po týchto slovách opustil pracovňu. Kage zmätene pozeral na dvere. Pokýval hlavou a pristúpil ku knižnici. Otvoril nenápadnú poličku, vzal si odtiaľ jednu priezračnú fľašu. Vytiahol uzáver, do nosa mu udrela silná aróma. V tvári sa mu usadil zvláštny úškľabok. Začal nakláňať nádobu, hnedastá tekutina postupovala k otvoru. Tesne pred tým, ako ním mohla pretiecť fľašu narovnal. Priložil si ju k perám, nahol ju. Už takmer cítil trpkú príchuť, v poslednej chvíli sa rozhodol prestať a oddialil tvár. Vrátil vrchnák na miesto, nádobu odložil. Z miestnosti sa pomaly vytrácalo prirodzené svetlo. Podišiel k sklenej stene. Na tmavofialovej oblohe žiarilo zopár hviezd. Nad Piesočnou prelietala skupinka mrakov. Zapadajúce slnko zafarbilo oblaky krvavočerveným svitom. Priložil dlaň na sklo, prebehol ním záchvev. Príjemný chlad z ruky za chvíľu ustúpil. Okolité budovy videl čoraz nezreteľnejšie. Na niektorých svietili drobné svetielka, nebolo ich viac ako hviezd. Pozemských i nebeských svetiel rýchlo pribúdalo. Nadišla noc, stál bez pohnutia a sledoval stovky pulzujúcich bodov. Nevedel sa zbaviť predstavy, že všetky zhasnú, to nemohol dopustiť, boli to jediné, čo ho delilo od absolútnej tmy. Odvrátil sa, pre túto chvíľu mal dosť síl na boj so svojimi chmárami.
púštne noci. Hľadela na Piesočnú, neuplynul ani deň a už sa jej cnelo. Uvedomovala si vážnosť situácie. Práve jej zverili dôležité poslanie, možnosť neúspechu neprichádzala do úvahy. Srdce jej rýchlo bilo, dookola si to preberala v hlave. Bola naň veľmi zvedavá. Márne si skúšala legendárneho kapitána predstaviť. Aký asi je? Zafúkal vietor, pocítila zimomriavky. Tuhšie sa zababušila do pokrývky. Ostatní spali v stanoch. Považovali hliadku za zbytočnú, ona nástojčivo trvala na svojom. Dostala prvú stráž. Nad svojím domovom vnímala mdlý svit. Vstala a začala sa prechádzať okolo tábora. Chvíľu mala s chodením problém, netrvalo to dlho, nohy sa jej opäť začali normálne prekrvovať. Trikrát obišla táborisko, nezbadala nič podozrivé. Pomaly na ňu doliehala únava. Zakolísala, vďaka rýchlej reakcii nespadla. Trocha ju to prebralo. Spravila ešte niekoľko okruhov, keď jej začali oťažievať viečka. Čupla si, podložila pod seba plášť a posadila sa. Zaborila ruku do piesku a nabrala si za hrsť. S povzdychom vysypala obsah dlane. Proces niekoľkokrát zopakovala. Potrebovala k niečomu upnúť svoju vyčerpanú myseľ. Na istý čas to zabralo. No prišla chvíľa, keď už nevládala pokračovať. Spánok ju vábil čoraz mocnejšie, hrobové ticho mu v tom pomáhalo. Pretrela si oči a zívla. Odmietla zaspať. Nepredpokladala útok, ale prechádzali otvoreným územím, kde operoval nepriateľ. Bolo nutné, aby niekto bdel. Opatrnosť považovala za nevyhnutnú vlastnosť pre prežitie. Svojich spoločníkov pokladala za príliš ľahkovážnych. Dúfala, že svoju stráž nezanedbajú. Pomaly prestávala vnímať chlad. Zhodila zo seba plášť, musela si udržať vedomie. Pokrčila nohy, objala ich a pritisla k nim čelo. Táto pozícia jej dožičila trocha tepla. Celá sa triasla. Dosiahla, čo chcela, zostrilo sa jej vnímanie. Započula zvláštny šuchtavý zvuk. Vzápätí pochopila, že ho počuje už nejakú dobu. Ozýval sa v pravidelných intervaloch. Kroky! Vytiahla zo záňadria kunai a zvrátila hlavu vzad.
„Práve som sa stal svedkom povestnej bdelosti Piesočných shinobi. Som šokovaný!“
Badala pred sebou nezreteľnú siluetu. Chvíľu nevedela priradiť hlas k tvári. Nakoniec si spomenula. Tajomným neznámym bol Yura. Pamätala si ho najmä zo zasadania najvyššej rady. Dosť ju prekvapilo jeho členstvo v družine. Jej brat nikdy nerobil nič bezdôvodne, avšak vystaviť ho takému nebezpečenstvu jej prišlo zvláštne. Ak by sa ho chcel zbaviť, spravil by to inak. Ako? Jed, alebo niečo na ten štýl. Otrava by vzbudila mnoho otázok. Nepríde ti zmasakrovanie malej skupinky, kde mimochodom zahynula aj Kazekageho sestra prijateľnejšie? Každý by s ním súcitil, incident by nebol vyšetrený precízne. Ja mu verím! Samozrejme, no nie je na škodu byť obozretný.
„Čo tým chceš naznačiť?“
„Ak by som bol nepriateľ, už nežiješ,“ vyhlásil a posadil sa vedľa nej.
„Vedela som, že si to ty.“ V hlase nechala zaznieť nepriateľský tón.
„Jasné, preto si tasila kunai,“ nedal sa. Pery skrivila v úsmeve.
„Zmeňme tému, prečo si tu?“
„Dávna múdrosť vraví, že dvom je lepšie ako jednému. Chcel som overiť, či to platí.“ Prikryl ju.
„Zvládnem to, môžeš v pokoji odísť.“ Povedala celkom mierne.
„O tom ani v najmenšom nepochybujem, ale nechce sa mi spať Preto tu chvíľu ostanem, ak môžem?“ pri otázke jemne zvýšil hlas.
„Bude veľmi nezdvorilé, ak ti taktne naznačím, že ma rozptyľuješ?“
„Ak je pod pojmom rozptýlenie myslené budenie strážcu, ktorého úlohou je dávať pozor nato, aby nám niekto nepodrezal hrdlá počas spánku, tak áno, bude to veľmi nezdvorilé.“
„V tom prípade mi môžeš robiť spoločnosť.“
„Aká to česť. Koľko ľudských životov ubehne, kým sa opäť stane niečo také?“
Nastalo ticho. Dúfala, že to tak nejaký čas ostane.
„Odpočiň si,“ zvážnel. Zápasila medzi spánkom a túžbou zotrvať. Zajtra ich čakal náročný pochod, to rozhodlo. Vstala a s povzdychom poďakovala:
„Vážim si to, vďaka.“
„To nestojí za reč. Hlavne naber dosť síl.“ Stále hovoril tým odmeraným tónom. Pomaly vykročila k svojmu stanu. Jediný raz sa obzrela, takmer ho nebolo vidieť. Aká je tvoja úloha?
sebou. Nahmatala spacák, chvíľu s ním zápasila, nakoniec sa jej doň podarilo dostať. Schúlila sa do klbka. O pohodlí sa nedalo hovoriť, vadil jej hrboľatý povrch. Oblizla si pery, nad ňou bola natiahnutá sieť, ležala v nej čutora. Vytiahla ruku, pátrala po nádobe. Našmátrala ju. Posadila sa, otvorila ju, pila dychtivo. Po zahnaní smädu zaľahla, fľašu položila ku sebe pre prípad núdze. Ich tábor pozostával z troch stanov. Ona a Yura mali vlastné, ostatní spali pohromade. Znepokojoval ju zajtrajšok. Našťastie o tom nemohla dlho premýšľať, pretože zaspala.
Na jej želanie nikto nebral ohľad. Musela otvoriť oči. Prvé čo uvidela, bol vysmiaty Yura. To, že ju mohol zobudiť mu spôsobovalo zvrátenú potechu. Keby sme neboli na púšti, tak tu mám kúpeľ. Mohutne si zívla, on zatiaľ bez slova opustil stan. Vyliezla zo spacáku a stočila ho. Zvesila sieť, natiahla sa. Zopla si vlasy do copov a vyšla zo svojho prechodného obydlia. Práve svitalo, po oblohe neputoval žiaden mrak. Rozospatá začala rozkladať. Ostatní s balením práve končili, čakalo sa na ňu. Nízky blonďák jej došiel na pomoc. Dokončili to za desať minút. Družina mohla vyraziť. Ráno bolo najlepšou dobou pre pochod, plánovala ho náležite využiť. Hnevalo ju, že zaspala. Pred tým než opustili tábor sa rozhliadla. Tušila, že sem už viac nezavíta. Zodvihla ruku na pozdrav, ucítila na sebe zmätené pohľady, ignorovala ich. Možno posledná príjemná spomienka. Ktovie, čo prinesie dnešok? Toto miesto si zaslúži rozlúčku. Obvykle takúto náladu nemávaš. Malátnosť z nej celkom nevyprchala, no cítila to jasne, nebola jediná. Oni to vnímali tiež, rovnako ako to vnímal každý v Piesočnej. Blížila sa búrka. Odchádzam, zbohom.
už dnes. Zaodievali ich biele plášte, všetci mali pokrývku hlavy. Dvaja z nich používali palicu. Kráčali za sebou v rade. Päť prízrakov putujúcich púšťou. Na chrbtoch niesli ťažké batohy. Ona mala ten najľahší. Vždy ju hnevala tá prehnaná ohľaduplnosť, ktorú jej všetci preukazovali. Prinášalo jej to mnohé výhody, v konečnom dôsledku však o nich nestála. Chápala, že to robili zo zdvorilosti, ale aj tak nedokázala odohnať predstavu, že ju vnútri považovali za slabú. Šla v čele. Dýchala v pravidelnom rytme. Teplota prudko stúpala, po čele jej stekal pot, zotrela ho skôr ako mohol stiecť do očí. Vŕzganie piesku pod ich nohami nevnímala, zvykla si na to. Pred sebou videla stále to isté, púšť. Duny obchádzali. Zastavila, prišiel čas na pitný režim. Vytiahli svoje poľné fľaše, ohryzky im rýchlo poskakovali, ani kvapka nespadla na zem. Prestávka trvala už päť minút. Z tvári im vyčítala nechuť pokračovať, sama ju pociťovala. Zastávka prekročila nevyhnutné minimum. Vykročila vpred, neochotne ju nasledovali. Slnko im nemilosrdne pražilo nad hlavami, nadišlo poludnie. Veľmi si priala, aby jej jemný vánok aspoň trocha schladil rozhorúčené telo. Pery jej stihli popraskať, škrabalo ju hrdlo. Opäť mala sucho v ústach, jazykom prešla podnebie. Ďalšia pauza bola nedohľadne. To, že ostatní na tom neboli lepšie ju povzbudilo. Družinu tvorila ona, Yura, Asahi, Omi a Matsumoto. Asahi bol blonďák nízkej rozložitej postavy. Omi a Matsumoto sa na seba podobali. Obaja patrili k nadpriemerne vysokým ľuďom. Ich vlasy mali svetlohnedý odtieň. Tvár im pokrývali pehy, čo pôsobilo v týchto končinách nezvyčajne, mnoho ľudí si ich podľa toho pamätalo. Každý z nich už v púšti niečo prežil. Nadobudla dojem, že prechádzali nemennou krajinou. Napriek strastiplnej ceste, považovala súčasný pochod lepší, ako nočný. Odhliadnuc od treskúcej zimy, potrebovali by svetlo. Tým by na seba pritiahli nežiaducu pozornosť. Začula niečo zvláštne, ten zvuk pripomínal bzučanie. Všimla si ho hneď, pretože do tohto prostredia nepatril. Vychádzal spoza duny stojacej obďaleč.
tam ísť? Môžeme naraziť na niečo, čo nám pomôže. Alebo padnúť do pasce. Risknem to.
„Yura a Omi, poďte zo mnou. Asahi, Matsumoto, počkajte tu na nás. V prípade, že ma budete počuť kričať slovo štetec, vráťte sa do Piesočnej.“ Rozbehla sa, vybraný ju nasledovali. Onedlho došli k pieskovému kopčeku. Prehla sa v páse, nevedela chytiť dych. Nakoniec to dokázala a pomerne rozhodným tónom vyhlásila:
„Pôjdem prvá. Je jedno kto ma bude nasledovať, podstatné je to, že medzi nami budú dvojmetrové rozstupy.“ Opatrne začala dunu obchádzať, za ňou šiel Yura. Do nosa jej udrel odporný pach rozkladu, vedela, čo nájdu. Uvidela ho, pomaly k nemu pristupovala. Pred ňou na bruchu ležal nahý, mŕtvy muž. Nad ním poletoval kŕdeľ múch, obrátila ho nohou. Tvár mal čiastočne ohlodanú. Telo križovali početné rezné rany, v hnijúcom mäse zazrela larvy. Taktiež si všimla ryhu v piesku, ktorá končila pri mŕtvom. Odvrátila tvár. Keď s ním skončili, ešte žil. Plazil sa z posledných síl. Aj na konci života dúfal v záchranu. Zaťala ruky v päsť. Priam to videla. Bojoval, smädná púšť pila jeho krv. Rozpálená zem mu zraňovala ruky. Došiel sem a tu ho našli hlodavce. Nedokázal ich odohnať, posledné, čo cítil bolo ako mu z tváre strhávali kožu. Videla už mnoho smrtí, no táto sa jej obzvlášť dotkla. Zajatcov dorezali a nechali umrieť na púšti. Povedali mi to, prečo ma to tak zarmútilo? Veď som dopredu vedela, čo ma čaká. Pri tom ako ti to vraveli si si nevedela predstaviť, čo to znamená. Brala si to ako nejaký poznatok a tým to končilo. Teraz vidíš čo sa za tými slovami skrýva. Desivá realita v nich obsiahnutá ťa zasiahla.
„Stalo sa to nedávno.“ Skonštatoval Omi. Prikývla a dodala:
„Možno dnes ráno. Vládca púšte?“ otázku venovala Yurovi. Ten na ňu zmätene pozrel a odpovedal:
„Neviem o čom hovoríš.“
Neprekvapuje ma to. Už rozumiem tomu prečo boli proti hliadke. Nevedia o nich. Z ich pohľadu sa stráž javila zbytočná. Čím menej ľudí o tom vie, tým lepšie. Nemôžeme byť úprimný ani k svojim. Ty si vážne myslíš, že vieš všetko?. Povedali ti len to, čo nevyhnutne potrebuješ vedieť. Ktovie, možno je to všetko lož.
„Myslím, že môžeme ísť,“ povedala. Omi na ňu spýtavo hľadel. Všimla si to. Niečo tuší. Vrátili sa k svojim. Cesta pokračovala bez väčších problémov. Vánok im spríjemňoval púť, neradovala sa z toho. Asahi a Matsumoto zistili od Omiho všetko. Aj keď prešlo niekoľko hodín, stále mala dojem, že počuje bzučanie múch.
oranžový svit. Koorihime sa rozkladala na ploche dvesto metrov. Zo všetkých oáz bola ona najmenej navštevovaná, pretože k nej neviedla priama cesta. Pod ňou sa nachádzala jaskynka. Tam plánovala prečkať búrku. Tešilo ju, že to stihli. S potešením hľadeli na zeleň. Vôkol najväčšieho jazierka rástli palmy. Zhodili zo seba plášte a skočili doň. Oblievali sa, sledovala ich z brehu. Keď úplne uhasili smäd, doplnili zásoby vody. Dnes si oddýchneme, zajtra ho začneme hľadať. K jaskyni ich viedla po vychodenej cestičke. Zanedlho pred sebou uzreli ústie. Dorazili včas. Dvihol sa vietor a udrel prvý hrom. Odčlenila sa od svojich spoločníkov, zašla hlbšie. Oni ostali pri vstupe, debatovali a sledovali krajinu. Chodba zosilňovala ich hlasy. Rozprestrela pod sebou pokrývku a sadla si. Slabé lúče svetla, ktoré prenikli do podzemia vykresľovali na skalnej stene zvláštny vzor. Stiahla si gumičky z vlasov. Chlad, ktorý tu panoval bol pre ňu takmer horší, než neznesiteľné teplo. Dunenie znelo čoraz hlasnejšie. Zavrela oči. Už to začína. Z myšlienok ju vzápätí vytrhol Asahi, volal na ňu. Dobehla ku vchodu. Blonďák kamsi zmätene ukazoval. Cez pieskovú clonu nevidela nič. Prižmúrila oči, v diaľke zbadala obrys pripomínajúci sediaceho človeka.
„lejasu!“ zrevala, čo jej hrdlo stačilo. Odpoveď neprichádzala.