Vládca púšte- 1. Mŕtva legenda

s bosými chodidlami prešla k oknu, podlaha ju chladila. Rozhrnula záves. Najprv nič nevidela. Zúžila oči do tesných štrbín. V diaľke rozoznala zopár kupolovitých objektov. Postupne sa rozpamätávala. Bola vo svojom byte, no z nejakého dôvodu jej všetko prišlo tak cudzie. Ako by tu už viac nepatrila. Tušila príčinu. Hoci nikde neplápolalo žiadne svetlo, nikto v Piesočnej nespal. To znamenalo jediné, začala púštna búrka.
Jeden prírodný, ostatné vyvŕtané. Neustále v nich hliadkovali vybraný ANBU. Hory chránili osídlenie pred púštnymi víchrami. Toho rána začalo slnko svoju nebeskú púť po nepoškvrnenej blankytnej oblohe. Ani stopa po oblakoch. Ďalší všedný deň. K miestnym patrila jedna zvláštnosť. Dokázali vycítiť zmenu počasia. O včerajšku nemuselo padnúť ani slovo, stačil pohľad a všetci vedeli. Hlavnou ulicou sebavedomo kráčala vysoká dievčina odetá v čiernych šatách. Slamené kučeravé vlasy nosila zviazané do copov na vrchu hlavy. Čelo jej prikrývala čelenka zo znakom Zeme vetru. Podrážkami svojich sandálov drvila ílovité čiastočky, ktoré pritom vydávali chrumkavý zvuk. Piesočná bola vystavaná z vypálenej hliny. Väčšine budov dominovali cibuľovité strechy. Cesty tvoril piesok posypaný štrkom. Pretínali sa vždy v pravých uhloch. Z vtáčej perspektívy pripomínali mriežku. Každý koho stretla ju úctivo pozdravil, ona vždy jemne kynula hlavou na odpoveď. Zastala pred najmohutnejšou stavbou, umiestnenou v strede mesta. Kazekageho úrad v plnej kráse, korunovala ho, nie tak celkom kupola. Vrchnú časť gule zrezali, vzniklo tak kruhovité pódium. Drevené zábradlie opisovalo kružnicu po celom obvode. Pri zhromaždeniach ľudu odtiaľ rozprávali Kagovia. Na tejto ploche stál jediný stĺp. Dosahoval výšku troch metrov, trčal z neho klin cez ktorý bola prevesená reťaz. Na nej visela oválna zlatá nádoba s olejom. Čistili ju len raz za rok, pri výmene obsahu. Vždy pri pohľade na túto budovu cítila jej majestát. Prebrala sa zo zadumania a vykročila ku vchodu. Pociťovala určité znepokojenie. Do najvyššej rady nepatrila, no napriek tomu ju dnes pozvali na zasadanie. Už to, že Kazekage zvolal zhromaždenie vzbudzovalo otázky. Poznala svojho brata dobre, ale aj tak nedokázala odhadnúť o čo ide. V poslednom čase pôsobil dosť frustrovane. Vychudnutý strážnik jej otvoril dvere. Vytrela si sandále do koberčeka a prekročila prah.
vedúcemu do podzemia. Zostúpila po ňom. Ocitla sa pred mohutným dvojkrídlovým portálom. Konečne uvidí tú tajomnú miestnosť opradenú toľkými mýtmi. Zovrela klopadlo, zabúchala. Nič, len tupý zvuk. Nepočula žiadne kroky, nik jej neprichádzal otvoriť. Prepadla ju úzkosť, podľa dávnej obyčaje nemohol nik okrem Kageho vstúpiť z vonkajšej strany. On pozval čakajúceho, naň prešla povinnosť uviesť nového prichádzajúceho a ten musel urobiť to isté, pokračovalo to dokým nebol naplnený počet pozvaných. Zvažovala možnosť, že zaklope ešte raz. Pozdvihla ruku, v tu chvíľu otvoril dvere vysoký čiernovlasý muž. Poznala ho z videnia, mal zvláštnu ofinu, ktorá mu zakrývala pravé oko. Ustúpil a obradným úklonom jej pokynul, aby vstúpila.
sochy Kazekagov v životnej veľkosti. Belasé steny pôsobili upokojujúco. Stropné olejové lampy osvetľovali miestnosť jemným oranžovým svitom. Zarazil ju silný pach vonných mastí. Oproti vonkajšku kde prevládala slabá škoricová aróma, to predstavovalo obrovský rozdiel. Fascinovane sledovala pamätníky bývalých vládcov, keď ucítila na sebe pohľady ostatných. Pochopila, že čakali na ňu. Začervenala sa, sklopila hlavu a sadla si na jedinú voľnú stoličku. Všetky sedačky boli rovnaké, príjemný biely poťah, vyvýšené operadlo, vskutku pohodlné. Na stretnutie prišlo dvanásť ľudí aj s ňou. Väčšinu poznala. Každý člen zasadnutia okrem nej mal na sebe krémový plášť. Pri ceste sem tajne dúfala v prítomnosť nejakej ďalšej ženy, jej prosba ostala nevypočutá. Priamo oproti sedel Kage. Z jeho tyrkysových vyčítala zúfalstvo. Niektorí účastníci živo debatovali, no zmĺkli v okamihu, keď červenovlasí mladík povstal. Sklopili hlavy a vyložili ruky na stôl, zmätene po nich opakovala. Ťažilo ju ticho, márne skúšala odhadnúť, čo bude nasledovať. Začula hlboký nádych, miestnosťou sa niesol jeho pevný hlas.
„V ústrety nekonečnej páľave, rýchlejšie ako mocný vietor, ktorý vládne bezmenným pláňam. Volám čo mi sily stačia. V tento deň, v túto hodinu, som to ja, kto stojí v čele!“ reč zakončí tlesknutím. Všetci narovnali zhrbené chrbty. Kazekage zvieral v rukách sklenený džbán naplnený po okraj vodou. Pristúpil k najbližšej osobe po svojej pravici, naplnil jej pohár. Dotyčný ho okamžite vyprázdnil a pobozkal mu ľavú ruku. Pristúpil k ďalšiemu členovi stretnutia, tam to celé zopakoval. Takto prešiel troch ďalších až došiel k nej. Nervózne k svojmu bratovi vzhliadala. Nevenoval jej pohľad, priložil nádobu na hrdlo čaše. Uprene sledovala prúd priezračnej tekutiny dokým neustal. Napila sa. Chuť ju prekvapila, čakala čistú vodu, no silne cítila mätu a citrusy. S vlhkými perami venovala jeho dlani bozk. Nevedela o tom, ale práve podstúpila starý rituál v ktorom vyjadrila Kagemu absolútnu vernosť. Keď obišiel všetkých, sadol si na svoje miesto.
„Pred tým ako zahájime rozpravu, vám dávam priestor na vyjadrenie.“ prehovoril.
„Ja chcem niečo povedať!“ vyhlásil muž, ktorý jej otvoril dvere, „Jeden na odľahčenie. Vojde Madara do železiarstva a pýta si profesionálnu kladku. Predavač mu s ľútosťou v hlase oznámi, že požadovaný tovar nemajú. Madara to nevzdáva a pýta si kladku vyššej triedy. Dostane tú istú odpoveď. Zúfalý si popýta obyčajnú kladku. Keď tretíkrát počuje to isté nezdrží sa a vyletí. Prečo potom máte otvorené? Zmätený predavač mu odpovie: Nemáme kladku. “ Nikto sa nezasmial, všetci pozerali na strop.
„Ešte niekto chce prispieť do diskusie?“ zavrčal a spražil predchádzajúceho rečníka pohľadom.
„Som rád, že môžeme začať v takej odľahčenej atmosfére,“ povedal ironicky a pokračoval, „Sme tu kvôli mojej sestre. Potrebujeme tvoju pomoc, si ochotná nás aspoň vypočuť?“
Ostala prekvapená. Každý na ňu zazeral, nebol to príjemný pocit, ale viac ju trápil jeho hlas. Stratil svoju chladnú rezervovanosť. Prečo ma o to nepožiadal v súkromí?
„Samozrejme,“ odpovedala zmätene. Prikývol, rukou dal pokyn starčekovi sediacemu naľavo. Vyzvaný trasľavým hlasom prehovoril:
„Oproti všetkým ostatným národom máme obrovskú nevýhodu, sme potravinovo závislý. Hoci máme k dispozícii mnoho vzácnych komodít, ostatní stále môžu využiť náš nedostatok a nasadiť závratné ceny. Počas troch veľkých vojen sme museli vstúpiť do nevýhodných spojenectiev, ktoré nám zaistili zásobovanie. Do Piesočnej vedú tri cesty ako isto viete.“
„To všetko je mi dávno jasné! “ vyprskla, prekvapila samu seba. Starý muž si smutne povzdychol.
„Prepáčte, ja len... Zavoláte ma tu, dívate sa na mňa tak zvláštne, rozprávate divné vtipy a nakoniec mi vravíte niečo, čo už dávno viem. Ide o niečo vážne, však?“ Pozrela na brata, ten skrivil pery v jemu vlastnom úškľabku.
„Áno, avšak tvoja reakcia je neprijateľná.“
Chceš ma poučovať o etikete? Ktovie čo sa deje a my ideme riešiť spoločenské správanie? Mohla by si konečne pochopiť, že si v najvyššej rade, platia tu isté pravidlá. Pripadá mi to hlúpe, tie frázy a rituály. V poriadku, ale čo ostatní? Berú to s absolútnou vážnosťou, pozvali ťa sem, to je pocta. Skús nato pozerať takto.
„Ospravedlňujem sa vám. Prosím povedzte mi všetko, čo potrebujem vedieť.“ Poprosila previnilým tónom. Starec nesúhlasne pokrútil hlavou.
„To ste nemuseli. Skúsim byť čo najstručnejší , prosím buďte zhovievavá ak mi to nepôjde dobre, “ povedal s úsmevom. Nezmohla sa na slovo, prikývla.
„Po už zmienených cestách do Piesočnej prichádzajú karavany. Kvôli bezpečnosti sem nechodia rozdelené s čiastkami tovaru, ale naraz. Tieto konvoje chránia ninjovia z krajín ich pôvodu. Trasa nie je nijak zvlášť nebezpečná, no občas púštne skupiny tieto karavany napadnú. Niekedy dokonca aj uspejú. Pre obchodníkov je to prijateľné riziko, aspoň donedávna bolo.“ Pozrel jej priamo do očí a pokračoval, „Pred nedávnom sa objavila skupina, ktorá dosiahla vo svojich útokoch absolútnu úspešnosť. Zničili mnoho konvojov, zajatcov dorezali a nechali umrieť na púšti. Rozhodli sme sa podieľať na ochrane karaván. Nepomohlo to, akurát začali zabíjať ešte beštiálnejšie.“
„Tí banditi, sú to ninjovia?“ vpadla mu do reči. Rozpačito pokrčil ramenami, zmätene pozrel na Kazekageho. Za okamih od neho odvrátil tvár, zhlboka sa nadýchol a odpovedal:
„Tým si nie sme istý.“
Klame. Kto iný by dokázal ak nie shinobi? Mám dojem, že viete viac. Braček uvedomujem si tvoju pozíciu, no žiadaš ma o pomoc a nie si úprimný. Možno má na to svoj dôvod. Aký napríklad? Čo ak je tu prítomný niekto, komu neverí. Prečo by ho potom volal na zasadnutie?. Nemýľ si to, rada má konštantný počet členov, ktorí na jej stretnutiach musia byť, teba prizvali.
„Pokračujte,“ vyzvala ho.
„V podstate ti povedal všetko, ja len dodám, že obchodníci majú obrovský strach. Táto záležitosť môže poriadne otriasť s cenami, nehovoriac o našej povesti,“ prehlásil Kage.
„Prečo tú skupinu nezlikvidujete?“
„To nie je také jednoduché. Je nutné si uvedomiť, že dokážu s ninjami držať krok. Ďalší faktor ktorý situáciu ovplyvňuje je rozloha púšte. Ani len netušíme kde sa skrývajú. Ak by sme všade rozoslali malé jednotky, je vysoko pravdepodobné, že skupina, ktorá ich nájde nám už nikdy nepodá správu. Stále máme možnosť utvoriť množstvo početných skupín, no to by bolo namáhavé.“ Slova sa ujal čiernovlasý vtipálek. Neveriacky pokrútila hlavou. Brat zaregistroval jej rozhorčenie, rýchlo začal vysvetľovať:
„Predovšetkým trpia naši ľudia! Ak nebude iná možnosť, prevrátim každú dunu aby som ich našiel. Nenechám ich vyčíňať. Taktiež nemám strach vyslať na púšť mnoho mužov, len mi to príde zbytočné, pretože jestvuje lepšia alternatíva.“
„Čo máš na mysli?“
„lejasu,“ prevravel ktosi. lejasu Tokugawa?
„Nerozumiem,“ otvorene priznala.
„Koľko toho o ňom viete?“ spýtal sa starček.
„Bol to kapitán. Počas tretej veľkej vojny so svojím oddielom zahynul v boji s nepriateľom.“
„Dá sa to povedať aj takto, no je nutné podotknúť, že v boji so svojimi protivníkmi zvíťazil. Piesočná na tom bola zle. Zašlo to tak ďaleko, že bolo nutné vytvoriť domobranu. K mestu tiahla celkom početná armáda. Vtedajší Kage urobil šalený krok. Všetkých ninjov, ktorý boli v domobrane zhromaždil a vyslal okupantom naproti. Veliteľom tejto narýchlo utvorenej skupiny sa stal lejasu. Ako už vieš, vyhral.“ doplnil Kazekage.
„Stále nechápem. Ten Tokugawa nebol prvý veliteľ, kto porazil presilu nie? Ako to celé súvisí so mnou?“
„Ten Tokugawa nebol prvý, ale ako jediný v histórii shinobi sveta vyhral bitku v pomere desať na jedného. Čo sa týka toho boja, keď na bojisko dorazil špeh, aby zistil, či skupina získala pre Piesočnú aspoň trocha času, neveril vlastným očiam. lejasu sa prechádzal, nikto okrem neho to neprežil . Nadšený mu vyšiel naproti a ďakoval mu v mene celého národa. Kapitán sa s ním odmietol vrátiť a odišiel do púšte. Ty si tu preto, aby si ho našla. Stačí ti to takto?“ povedal s úsmevom vtipkár.
„Prečo bolo všetkým povedané, že umrel a ako ho mám nájsť?“
„Ponajprv, Yura, nabudúce si odpusť takéto prejavy. “ preniesol káravo a pokračoval, „Hrdina, ktorý vybojoval osudovú bitku sa nevrátil k svojmu ľudu. Bolo ľahšie povedať, že zomrel, ako vysvetľovať jeho náhle rozhodnutie pre pustovnícky život. Niekedy naše hliadky narazia na zvláštneho muža. Netušia kto to je, no my vieme. Poslednýkrát ho videli asi pred týždňom pri oáze Koorihime. On možno vie kde sa skrývajú, rozumieš?“
Prikývla. Pri tej oáze som strávila mnoho času, prakticky každú voľnú chvíľku. Chápem.
„Aká je šanca, že pri svojom pátraní na nich narazím?“
„Nepôjdeš sama, ich výskyt v tejto oblasti je zriedkavý. Riziko tu je.“ Vyhlásil červenovlasý Kage a jedným dychom dodal, „Pomôžeš nám?“
„Áno,“ nieslo sa miestnosťou.
„Som vám vďačný. Príde mi dôležité zmieniť jeden fakt. Ich vodca si hovorí Vládca púšte. Tento titul je výzvou Kazekagemu. Cením si vašu ochotu.“ Povedal starec kolísavým hlasom.
„Čo takto jeden na záver?“ nadhodil Yura. Stačil jediný pohľad do tyrkysových očí, aby pochopil, že odpoveď znie nie.
„Môžete sa rozísť,“ týmito slovami ukončil zasadnutie.
horskom masíve vytvorené vyvýšené plošiny. Chránili ich zábradlia. Na jednej stál vysoký muž v bielom háve. Hlavu mu chránil široký klobúk. Opatrne vykročil k okraju, piesok šuchotal pri jeho krokoch. Zastal a zhliadol dole. Skupina piatich ľudí práve vyrážala na cestu. Mladá žena ako jediná ucítila jeho pohľad. Zakývala mu, zavrel oči, vychutnával si vánok. Keď opäť roztvoril viečka boli už preč. Slastne si oddýchol. Začul za sebou nevýrazné zvuky, nezareagoval. Priamo za ním postával jeho starší brat. Upotený a vyčerpaný sa snažil chytiť dych. V jeho čiernej kombinéze bolo neznesiteľne dusno. Fialové obrazce na tvári mal rozmazané. Bežal sem celú cestu, tá novina ho vyviedla z miery.
„Obvykle som to ja koho pozývaš na zasadnutie. Urobil si všetko bez môjho vedomia a dal si si načas, aby som nič nemohol zmeniť.“ Skonštatoval, zadržujúc hnev.
Nesúhlasil by si.
„Keď som bol malý, obdivoval som ho. Stále som sa otca vypytoval, raz mi povedal, že bol dôvod prečo poslal práve jeho.“
Viem. Čakal nejakú reakciu, hoci aj gesto, no on sa ani nepohol. Hodnú chvíľu ho sledoval, zaťal ruky v päsť a zreval:
„Vládca púšte! Neverím, že ťa to nenapadlo. Odpovedz Gaara!“
Vrhol pohľad k horizontu, pevne zovrel zábradlie. Ak sa vráti dostanem jasnú odpoveď. Keď sa nevráti, dostanem ju tiež.