Pečať dvoch odvrátených duší- Ep. 2- Útek

Muž mi položil ruku na hlavu a ja som vedel, čo bude nasledovať.
,,A je to tu," pomyslel som si, ,,môj pokus o utajenie informácií zlyhal. Teraz už neostáva nič iné ako sledovať ich reakcie."
Bolo to tu. Cítil som, ako mi záhadná sila preniká do mozgu. Avšak v okamihu, keď sa pokúšala narušil moju myšlienkovú a pamäťovú sféru, niečo sa stalo. Pocítil som zvláštne impulzy, ktoré vychádzali z môjho pravého ramena.
,,Čo sa to deje?" pýtal som sa samého seba.
Najskôr som si myslel, že tie impulzy vychádzajú z jedného z tých znakov, čo som mal na chrbte. Ale bolo v tom niečo iné. Impulzy začali silnieť a ich intenzita sa stupňovala. No nespôsobovali mi bolesť. Práve naopak, cítil som, ako by som silnel s každým ďalším impulzom. Vtedy ma napadlo.
,,Žeby to vychádzalo z môjho znamienka?"
V okamihu, keď ma to napadlo, prišiel najsilnejší impulz. Chlapa, ktorý sa pokúsil dostať k mojím spomienkam, to odmrštilo tri metre odo mňa. S úľakom len tak-tak udržal rovnováhu a uskočil ešte asi štyri metre dozadu. Ostatní muži v maskách strnuli, ale o sekundu na to už všetci stáli pri mne a mierili mi na hrdlo svojimi katanmi.
,,Tak tu sa moja cesta končí." povedal som si v duchu zmierene.
Avšak také šťastie mi nebolo súdené. V ramene som opäť pocítil tú bolesť. Znak ,,pečať absolútnej kontroly" mi začal svietiť načerveno. Pečať sa začala šíriť. Mal som pocit, akoby sa snažila získať pod kontrolu všetko tú energiu, ktorú moje znamienko uvoľnilo. Cítil som tú neuveriteľnú bolesť, cítil som, ako vysáva všetku moju energiu. Zvíjal som sa vo veľkých kŕčoch a z posledných síl zo seba vypustil srdcervúci výkrik. Všetci muži sa okamžite stiahli. Po výkriku som pocítil čiastočnú úľavu. Hoci bola bolesť stále silná. Mal som pocit, akoby som s tým výkrikom, uvoľnil aspoň kúsok toho napätia. S čiastočnou úľavou, som začínal pociťovať, ako moje telo a myseľ postupne chabnú. Zahmlilo sa mi pred očami, a ja som neudržal vedomie.
-
,,Kde to som?" pýtal som sa samého seba.
Nevládal som otvoriť oči. Cítil som len akúsi povedomú vôňu, či skôr povedomý zápach. Vedel som, že som už niečo podobné cítil, ale nevedel som si spomenúť, kde. Mal som už dosť síl na to, aby som otvoril oči. Otvoril som ich, zaostril som, posadil sa a začal sa rozhliadať, kde to som. Bol som v prázdnej miestnosti. Všade boli prázdne postele a vedľa nich závesy a malé skrinky s prístrojmi. Dokonca boli v miestnosti aj okná. Jeden prístroj bol napojený aj na mňa. Vyzeral presne tak, ako naše prístroje na meranie srdcovej frekvencie. Okrem toho so mal v žile zavedenú i infúziu.
,,Nemocnica," povedal som si, ,,ale čo tu vlastne robím? Ako som sa sem dostal?"
Nebol čas rozmýšľať. Začul som kroky na chodbe. Niekto sa blížil. Rýchlo som si ľahol a predstieral som spánok. Dvere sa otvorili. Podľa krokov som usúdil, že vošli dve osoby.
,,Tak tu ho máme, len sa naňho pozrite. Včera večer nám ho sem priviedli." povedala jedna z tých osôb mužským hlasom.
,,Je veľmi zvláštny," povedala druhá osoba ženským hlasom. Evidentne to bola sestrička.
,,Urobila som mu pár testov, zmerala teplotu a tlak. A ešte pár ďalších testov. Jeho telo prešlo silným kolapsom. Chvíľu som sa bála o jeho zdravotný stav, ale teraz je už stabilizovaný. Mal by sa prebudiť do dvoch dní."
,,Dobre, ďakujem vám za vašu starostlivosť. Veľmi si to ceníme. Majte však na pamäti, že ak by sa prebudil skôr a snažil by sa utiecť, nesnažte sa ho zastaviť. Nevieme čoho je schopný. Včera dal jednotkám ANBU poriadne zabrať. Niečo také vraj ešte nevideli. Skutočne zvláštny chlapec. Objaví sa len tak z ničoho nič. S nikým neprehovorí ani slovo. A keď sa ANBU pokúsi nazrieť mu do spomienok, odrazí jedného z najlepších senzibilov, ako keby na sebe mal akúsi bariéru. Vzápätí mu začne svietiť jedna z jeho pečatí a on sa začne zmietať vo veľkých bolestiach. A následne na to odpadne. Skutočne zvláštny chlapec." dodal muž, hľadiac zamyslene na môj chrbát.
,,Môžem sa vás niečo spýtať?" povedala neisto sestrička.
Muž sa otočil zadíval a na ňu: ,,A čo by ste chceli vedieť?"
Sestrička pokračovala: ,,Všetky fyzické testy som mu spravila bez problémov. Ale v okamžiku, keď som mu chcela skontrolovať chakrový obeh mi v tom zabránila tá jeho ,,bariéra"."
,,Áno o tej bariére som vám už povedal, nie? odpovedal muž prekvapene a obrátil sa k sestričke."
,,Povedal, ale ja som sa vás chcela spýtať na tie dve pečate. Myslíte, že to majú na svedomí ony?" pokračovala sestrička.
,,To vám v tejto chvíli nedokážem povedať. Tie pečate sú na ňom tá najväčšia záhada. ,,Pečať absolútnej kontroly" skúmal jeden z našich najlepších expertov na pečatiace techniky. Ani on ju nedokázal prelomiť. Vravel, že sám Štvrtý by s tým mal veľké problémy. A to už niečo znamená. Podarilo sa mu však zistiť, načo tá technika slúži." povedal muž a následne na mňa opäť upriamil svoj zrak.
,,Slúži na absolútne potlačenie chakry. Človek, na ktorého bude táto technika použitá, nebude nikdy schopný vyvolať ani kúsok chakry. Dokonca predpokladáme, že nebude schopný žiadneho boja či odporu. V okamihu, keď sa pokúsi o boj, čo i len pomocou taijutsu sa pečať aktivuje a spustia sa neuveriteľné muky." muž sklopil zrak a ticho pokračoval.
,,To nie je všetko. Táto technika je typu S. Je na takej vysokej úrovni, že predpokladáme, že jej užívateľ zomrel hneď po tom, čo ju použil. A keďže pravdepodobne jediný, kto ju dokáže zrušiť, je jej užívateľ, tak ju bude tento chlapec nosiť do konca jeho života."
Sestrička ostala strnulo stáť a po chvíli zamyslenia pokračovala: ,,Ako to, však, že ho chráni tá bariéra? Na takú silnú bariéru potrebuje veľké množstvo chakry." pýtala sa nechápajúc sestrička.
,,Na to sa taktiež snažíme prísť." pokračoval muž: ,,Avšak asi najviac pravdepodobná možnosť je, že jedna z tých pečatí čiastočne chráni aj ich nositeľa. To by bolo veľmi zaujímavé. Pretože by to znamenalo, že niekto ho chce mať pod kontrolou, ale nechce ho zabiť. Čiže ten chlapec má niečo, alebo pozná niečo, čo má veľkú hodnotu." povedal muž zamyslene.
Opäť chvíľa ticha, no sestrička to ticho preťala otázkou: ,,A čo tá druhá pečať? Pečať dvoch odvrátených duší?" sestrička ho aj naďalej zavaľovala mračnami otázok.
Muž začínal byť už trochu nervózny. Na veľké množstvo otázok sám nepoznal odpoveď. Preto jej asi nechcel podávať klamné informácie, ale ani nechcel byť neslušný, a tak pokračoval: ,,Tá druhá pečať je snáď tou najväčšou záhadou z toho všetkého. Nikto z nás nikdy nepočul o takej technike. Nedá sa zaradiť, pretože neexistuje žiadna známa technika podobná tejto. Mnohí ľudia teraz prehľadávajú archívy a hľadajú aspoň niečo, čo by nám mohlo napomôcť, pochopiť túto techniku. Jedno je však isté, táto technika skrýva isté tajomstvo. Tajomstvo, ktoré vypláva na povrch, až keď sa pečať uvoľní. Práve teraz je pečať neaktívna a nikto z nás si nevie predstaviť, čo sa stane, keď sa aktivuje." dopovedal muž, poškrabkal sa na hlave. Podišiel ku dverám a povedal:
,,Mali by sme už ísť. Nechajme ho, nech si trošku odpočinie." Pomaly otvoril dvere a spolu so sestričkou odkráčali po chodbe preč.
Až keď som mal pocit, že sú dostatočne ďaleko, posadil som sa a krátko si v hlave prehrával všetko, čo som počul. Pochopil som, na akej vysokej úrovni sú. Neboli to len obyčajný roľníci. V takom krátkom čase prišli na niekoľko zaujímavých myšlienok a teórií. Okrem toho sa zdá, že toho o tých znakoch vedia viac ako ja. Ťažko povedať, čo so mnou majú v pláne, ale evidentne pre nich predstavujem určitú hrozbu. Skôr, či neskôr sa ma pokúsia zbaviť. Musím sa odtiaľ urýchlene dostať.
Pokúšal som sa dostať z postele, ale moje telo bolo po včerajšku ešte stále strnulé. Postavil som sa na nohy, párkrát som sa zakymácal, ale podarilo sa mi udržať rovnováhu. Náhle som si uvedomil, že som stále v spodnom prádle. Porozhliadol som sa po izbe či náhodou nenájdem niečo, čo by sa dalo aspoň použiť ako šaty. Napadlo ma skontrolovať skrinku pri mojej posteli, či v nej nie sú nejaké šaty. Urobil som pár nemotorných krokov, prišiel ku skrinke a otvoril ju. Mal som neuveriteľné šťastie. V skrinke boli moje šaty. Boli dôkladne poskladané a pripravené, aby si ich niekto obliekol. Natiahol som pre ne ruku. Pomaly a neohrabene som ich vytiahol zo skrinky a obliekol si ich.
Bolo mi jasné, že dverami sa nepozorovane von nedostanem. Podišiel som k oknu a pozrel sa von. Uvidel som, ako sa k nemocnici blížia dve osoby. Rýchlo som sa skrčil pod okno a dúfal som, že si ma nevšimli. Až keď som ich videl vojsť do nemocnice, som sa vzpriamil a začal som plánovať únikovú cestu. Všimol som si odkvapovú rúru asi o jedno okno ďalej. Moje telo už nebolo až tak strnulé. Mal som dosť síl na to, aby som sa pokúsil skočiť z jedného okna na druhé a zliezť po odkvape dole. Vyliezol som vonku a postavil sa na parapetu. Druhé okno bolo ďalej ako som si myslel, musel som teda skočiť. Silno som sa odrazil a zachytil sa len jednou rukou. Skoro som spadol. Rýchlo som sa chytil aj druhou rukou, aby som nespadol. Mal som však problém. Kútikom oka som počas skoku zahliadol, že v druhej miestnosti bola nejaká sestrička, čo sa starala o pacientov. Očividne začula môj náraz pri doskoku a išla skontrolovať, čo to bol za zvuk. Začul som, ako sa ku mne blíži. Bola už asi už len pol druha metra od okna, keď v tom sa jednému z pacientov náhle zhoršil stav. Začal sa zvíjať v kŕčoch a sestrička sa k nemu okamžite rozbehla. To bola moja šanca. Odkvap už nebol ďaleko. Prerúčkoval som sa z jednej strany parapety na druhú, zhupol sa asi pol metra a zachytil sa odkvapu. Potom to už bolo ľahké. Zliezol som dole.

Bol som voľný. Konečne sa mi podarilo dostať sa odtiaľ. Problémy sa však neskončili. Bol som na úplne cudzom mieste v úplne cudzej dedine. Nevedel som, kam mám ísť. Rozhodol som sa, že sa vydám jedným smerom a budem hľadať nejaké útočisko.
Cestou som rozmýšľal o všetkom, čo ten muž povedal. Z nejakého dôvodu som pod kontrolou akejsi pečate, ktorá mi nedovoľuje brániť sa a kontroluje mi ,,chakuru" alebo niečo podobné. Nechápal som, čo to presne bolo, ale tušil som, že to bude niečo dôležité. Okrem toho skrývalo moje znamienko isté tajomstvo. Pamätal som si ten pocit, keď sa do mňa začala vlievať tá sila. Žeby skutočne moje znamienko bolo zdrojom tej sily? Ale to je aj tak jedno. I keby som v sebe mal akúsi silu, čo sa mi nezdá, nedokážem ju používať. A hlavne som pod kontrolou tej pečate, čiže nech sa pokúsim o čokoľvek, určite sa mi to nepodarí. Ale čo tá druhá pečať? Na to nedokázali nájsť odpoveď ani oni. Mal som však jedno veľké šťastie. Keby náhodou moje znamienko skutočne skrývalo nejakú silu, nepriateľ sa o ňom nedozvie. Pretože pečať absolútnej kontroly je presne na mieste, kde mám znamienko a úplne s ním splýva.
,,To nie je dobré," pomyslel som si a spomalil som krok. V zamyslení som si ani neuvedomil, že som sa dostal rovno do centra dediny. Všade navôkol boli ľudia. Všade boli rôzne obchody a stánky. Bol to problém. Chcel som sa vyhnúť spozorovaniu, ale nepodarilo sa mi to. Nemohol som zastať ani sa otočiť. Vzbudil by som podozrenie. Pokračoval som teda ďalej. Najskôr som bol neistý, ale potom som si uvedomil, že si ma nikto nevšíma. Mal som možnosť prezrieť si ich správanie a návyky.
,,Dobrý deň, čo si prajete?" pýtal sa s úsmevom predavač zeleniny mladej ženy.
,,Tri papriky, prosím," odpovedala mu milo.
Deti sa hrali na naháňačku, všade bol počuť smiech. Inde som videl, ako mladý pár prechádza po ulici. Držali sa za ruky a boli spolu šťastní.
,,Mamí- mamí, kúpiš mi prosím túto bábiku?" pýtalo sa malé dievčatko svojej mamy a ťahalo ju k obchodu.
,,Nie zlatko, tá bábika je príliš drahá," odpovedala smutne mama a pokračovala v ceste.
Predavač to všetko videl, zobral jednu bábiku a rozbehol sa za matkou a dcérkou.
,,Nech sa páči, to je na môj účet," povedal muž zadychčane a podal dievčatku bábiku, ktorá sa jej tak páčila. Mal neuveriteľne hrejivý úsmev. Taký som snáď v živote ešte nevidel.
Pozeral som na každého z nich. Všetci sa usmievali, rozprávali sa spolu, žartovali. Bol som tu len chvíľu a už som tento svet miloval. Bola to oáza pokoja a kľudu. Akoby tento svet nemal žiadne z tých vlastností, ktoré sú ľudskej rase, aspoň v mojom svete, tak blízke.
To všetko ma utvrdilo v tom, že tento svet by nemal poznať, čo sa deje v tom mojom. Ak by prišli na to, aké zbrane máme, určite by sa aj v nich prebudili staré inštinkty, priahnuce po moci. Nesmiem zabúdať, že to boli oni, kto ma spútal a vypočúval v tej tmavej miestnosti. A čo viac, ak by sa im podarilo spojiť naše zbrane z ich schopnosťami, bola by to pre tento svet katastrofa. Toľká moc a sila nikdy neprinesie nič dobré. Náš svet je toho dôkazom. My sme už zašli priďaleko. Ale tento svet ešte nie je stratený. Jeho budúcnosť závisí na tom, či sa mi podarí udržať jazyk za zubami. Nesmiem dovoliť, aby sa ich úsmevy a radosť navždy vytratila. Musím vytrvať, nech sa deje čokoľvek.
Zrazu som pocítil niečo zvláštne. Mal som pocit, akoby ma niekto sledoval. Nevedel som ten pocit vysvetliť. Bol to čisto len inštinkt, ale veril som mu. Nikoho som nevidel, ale to neznamenalo, že tam nikto nebol. Vtedy mi to došlo. Tí muži v maskách. Určite to boli oni. Celý čas ma sledovali. To, že som sa takmer bez problémov dostal z nemocnice. To, že tam nebol nikto, kto by ma strážil. To nebola náhoda. Ak by nechceli, aby som ušiel, bola by tam stráž. A okrem toho by som nemal v skrinke žiadne oblečenie. Celý ten čas ma pozorovali. Keďže som za celý čas neprehovoril ani slovko, nevedeli či im vôbec rozumiem. Takisto chceli zistiť, čo som zač a čoho som schopný. A keďže mi nevedeli nazrieť do spomienok, jediný spôsob ako to zistiť, bolo pustiť ma a pozorovať, čo budem robiť.
,,Nesmiem prehovoriť ani slovo," myslel som si. Bol by pre mňa veľký problém, ak by zistili, že rozumiem ich reči. Určite by odhalili svoje krytie. Chytili by ma a odvliekli. Určite poznajú aj iné metódy ako zo mňa dostať informácie. Toto je len test. Ak sa dokáže, že im rozumiem, nezaváhajú. Navyše pre nich moja sloboda nepredstavuje žiadne riziko. Keby som sa pokúsil na niekoho zaútočiť, nemuseli by pohnúť ani prstom, pretože by ma tá pečať bola okamžite zložila. Boli vážne vypočítaví. Mali ma presne tam, kde chceli.
Snažil som sa byť čo najnenápadnejší. Darilo sa mi. Nikto si ma poriadne nevšímal. Niekoľko desiatok metrov predo mnou sa stavali akási nová budova. Muži zdvíhali pomocou drevených žeriavov ťažké kamenné kvádre. Mohli mať okolo pol tony.
Náhle som v diaľke zazrel dievča. Bolo krásne. Malo dlhé blond vlasy a vyzeralo ako anjel. V živote som ešte nič také nevidel. Stále sa približovala. S údivom som ju pozoroval. Bol som od nej už len asi tridsať metrov. Práve prechádzala pod tým staveniskom, keď som si všimol odbočky. Mal som v pláne odísť z centra.
Keď v tom sa zrazu jeden z tých ťažkých betónových odtrhol zo žeriava a začal padať rovno na ňu. Videl som, že si to nevšimla. Rozbehol som sa smerom k nej a zakričal som po japonsky:
,,Pozor! Rýchlo uskoč."
Ostala strnula stáť a pozerala na mňa. Potom sa pozrela nahor a videla ako sa na ňu rúti obrovský kus kameňa. Nedokázala sa pohnúť. Len tam tak stála a hľadela na približujúci sa kváder.
,,To nie je dobré," pomyslel som si, ,,ak to tak pôjde ďalej, tak z nej nič nezostane!"
Kváder bol už len kúsok nad ňou. Silno som sa odrazil pravou nohou a skočil. V lete som ju popadol, akoby som ju chcel objať. Privinul som si ju k hrudi a pretočil sa na chrbát. Dopadol som chrbtom tvrdo na zem. Šmýkal som sa po zemi ešte asi meter, keď som konečne zastal. Kváder dopadol tesne za nami. Myslel som, že mi zavalí nohu.
Bola v poriadku. Ležala mi na hrudi a vystrašene na mňa pozerala. Celá sa triasla. Nečudujem sa jej. Práve len tak- tak unikla smrti. Zblízka bola ešte krajšia. Až teraz som si všimol, aké krásne má oči. Boli modré ako obloha. Úplne som sa v nich stratil.
Vtedy mi došlo: ,,S*kra, ja som prehovoril!"
Prezradil som, že viem ich jazyk. Bola už len otázka času, kedy si po mňa prídu. Opatrne a pomaly som sa s ňou posadil. Bola tak blízko. Jednou rukou som ju pridržiaval za rameno, pretože som cítil, že ešte neudrží rovnováhu. Celá sa ešte triasla. Vedel som, že už musím ísť, čoskoro sa určite objavia. Rozzipsoval som si bundu, prehodil ju cez ňu a postavil som sa. Nezabudnem na to, ako sa na mňa pozerala. Bolo v nej toľko zmiešaných pocitov.
Obzrel som sa na ňu a rozbehol sa preč. Bolo mi ľúto nechať ju tam v takom stave, ale nechcel som, aby ma videla, keď ma chytia. Zabehol som do jednej tmavej uličky. Počul som ako bežia za mnou. Behal som najrýchlejšie ako som vedel. Až som dobehol na koniec uličky. Nebola tam žiadna úniková cesta. Otočil som sa a očakával ich príchod. Náhle sa tam objavili. Piati muži v maskách. Vedel som, že to nemá zmysel, ale zaujal som bojovú pózu a zakričal som:
,,Tak si po mňa poďte! Ja sa vám len tak nevzdám!"
Stalo sa presne to, čo vravel muž v nemocnici. Pečať sa pri náznaku môjho odporu aktivovala. Bolesť bola opäť silná. Hneď som šiel do kolien. Tentoraz som si však povedal, že pred nimi neodpadnem. Udržím si vedomie nech to stojí, čo to stojí.
Jeden z mužov v maske sa vybral smerom ku mne. Zastavil sa až tesne predo mnou.
Chcel som ho udrieť, ale nedokázal som ani zdvihnúť ruku.
Muž na mňa chvíľu hľadel a potom smerom ku mne natiahol ruku.