Pečať dvoch odvrátených duší- Ep. 1- Príchod

Kasián Kaguya, normálny pätnásťročný chlapec, ktorého však čakal v živote nevídaný zvrat. O jeho minulosti sa vie len málo. Jeho otca nikto nepoznal a matka krátko po pôrode zmizla. Našiel ho mladý manželský pár neďaleko rieky. Ležal v košíku, a na sebe mal položený list z akýmsi menom. Pár sa ho následne ujal a pomenoval ho podľa mena na jeho liste. Kasián vedel, že bol adoptovaný. Na skutočných rodičov sa nepýtal, pretože vedel, že nikto o nich nevie nič. Je však prirodzené, keď človeka zaujíma jeho minulosť a minulosť jeho rodičov. Nebol ničím výnimočný, jediné čo mal na sebe zvláštne bolo jeho materské znamienko, ktoré mal vzadu na jeho pravom ramene. Od malička zvykol z ničoho nič odpadávať. Doktori nedokázali prísť na to, prečo zrazu odpadol. Keď sa zobudil, bol v stave, akoby robil celé dni bez prestávky. No najväčšia záhada na tom všetkom bola, že to prichádzalo bez varovania. Neexistovali žiadne príznaky nasvedčujúce tomu, že stratí vedomie. V poslednom čase sa to však začalo stupňovať. Predtým odpadával asi tak raz- dvakrát do mesiaca, ale poslednú dobu sa mu to dialo skoro každý deň.
Bol som práve na ceste domov zo školy. Premýšľal som nad zmyslom tohto sveta. Robieval som to často, bol to spôsob ako si skrátiť cestu, ale pre mňa to malo aj hlbší zmysel.
Často som si sám pre seba hovorieval: ,,kiež by dostal tento svet rozum a ľudia by nerobili tie isté chyby stále dookola. Keby som tak vedel pomôcť, alebo napraviť tento svet. Cítim bolesť, keď vidím niekoho vyhadzovať jedlo a pri tom viem, že sú mnohý, ktorý umierajú na hlad. Chcel by som ľuďom ukázať čoho všetkého sa dopúšťajú, aby sa mohli napraviť. Chcel by som im v mene tých, čo nemajú právo vysloviť svoj názor, priniesť posolstvo mieru a spravodlivosti. Ale ako by malo toto posolstvo znieť?"
Sotva som dokončil myšlienku, keď v tom som zrazu pocítil slabosť. Práve som išiel po ulici v meste, keď som začal cítiť, ako mi telo začína vypovedať službu.
,,Tak a je to tu, čoskoro zase odpadnem," myslel som si.
No tento krát bolo niečo inač. Zrazu som sa ocitol v stave, akoby som bol omámený. Zdalo sa, akoby sa okolitý svet spomalil. Ľudia okolo mňa kráčali pomaly. Autá akoby sa skoro úplne zastavili. Bolo to ako v spomalenom filme.
,,Čo sa to deje? Akoto, že som neodpadol? Prečo všetci chodia tak pomaly?" nechápal som.
Pocítil som neuveriteľnú bolesť na mieste, kde som mal znamienko. Nedokázal som popadnúť dych. Bolesť sa stupňovala, a mal som pocit, akoby mi tam niečo vypálili žeravým kutáčom. Chcel som sa pozrieť, čo sa mi deje s ramenom, no nedovidel som si tam. Kútikom oka som však zazrel, že sa mi na mieste, kde som pôvodne mal znamienko, vytvoril akísi znak. Znamienko bolo už úplne zahltené tým znakom. Mal som pocit, akoby sa mi ten znak mal rozšíriť po celom tele. Ale z ničoho nič sa jeho šírenie zastavilo a bolesť ustala. Pocítil som veľkú úľavu, oči sa mi však začali zatvárať. Vtom vyrazila zo zeme mohutná brána. Mala na sebe mnoho znakov a rôzne sochy. Nestihol som si ju dobre prezrieť, pretože som pocítil jemné štuchnutie. Nebolo silné, ale v mojom stave stačilo na to, aby som sa zapotácal, urobil päť krokov a vošiel do brány.
Brána sa prudko zavrela a zasunula sa naspäť do zeme. Okolitý ľudia akoby nič z toho ani len nepostrehli a pokračovali vo svojej činnosti. Nikto z nich nepostrehol, že niekto práve len tak zmizol.

Zobudil som sa na slnečné lúče, ktoré mi svietili rovno do očí. Ležal som kdesi v lese pod stromom.
,,Kde to som? Snívalo sa my to?" pýtal som sa omámene, ,,čo sa to stalo?"
Pokúsil som sa vstať, ale zrazu ma pichlo v ramene a spadol som opäť na zem. Pochopil som, že to bude zložitejšie, a len tak sa na nohy nepostavím. V prvom rade ma zaujímalo, čo sa to so mnou stalo. Chcel som sa pozrieť, čo to mám z ramenom, no nedovidel som si naň. Vtedy ma napadlo použiť mobil. Vždy ho nosím pri sebe a tento krát sa to skutočne vyplatilo. Čo upútalo moju pozornosť ako prvé bolo to, že som nemal žiadny signál. Namieril som mobilom na moje rameno a odfotil som si ho. Takmer som od zľaknutia zahodil mobil. Na ramene som mal japonský znak. No čo ma na tom prekvapilo najviac, bola moja schopnosť prečítať ho. V živote som nepoznal ani jedno slovo po japonsky, a teraz dokážem v japončine dokonca aj čítať. Nechápal som to, ale to v tej chvíli nebolo podstatné. Dôležitejšie bolo, čo som mal na ramene napísané. Stálo tam: ,,Pečať dvoch odvrátených duší" a pod tým bolo napísané: ,,Pečať absolútnej kontroly." Ani jedna z týchto vecí mi nedávala zmysel. Uvážil som však, že najlepšie by bolo, vydať sa po neďalekej lesnej cestičke a spýtať sa niekoho, čo sa to tu deje? A kde to som?

Išiel som už asi hodinu. Keď som zrazu začul ženský krik. Zbehol som z cestičky a šprintom sa vydal smerom, odkiaľ som myslel, že som ho počul. Blížil som sa a krik silnel. K ženskému hlasu sa postupne pridávali aj hlasy iných ľudí. Už som sa blížil ku koncu lesa. Videl som, že za lesom je lúka s dedinou. Zacítil som dym. Pribehol som k poslednému stromu, ktorý oddeľoval les od lúky a skryl sa zaň. Chcel som najprv skontrolovať, čo sa vlastne deje.
Dedina bola v plameňoch. Horel skoro každý dom. Ľudia utekali preč z dediny. Okamžite som si všimol, že dedinčania na sebe mali oblečenie, aké nosili ľudia asi spred tristo rokov. Každý z nich utekal alebo kričal o pomoc. Rozumel som všetkému čo hovorili, i keď som počul, že hovoria po japonsky. Nevenoval som tomu veľkú pozornosť, pretože som zazrel mohutných chlapov, ktorý boli ozbrojený mečmi, sekerami a kyjakmi. Kradli všetko čo sa dalo, zabíjali všetkých čo im skrížili cestu. Nikto pred nimi nebol v bezpečí. Zabíjali bez rozdielu pohlavia či veku. Robili to z veľkou radosťou a nikto im nedokázal odporovať. Chcel som dedinčanom ísť na pomoc, keď ma opäť začalo neznesiteľne páliť rameno. Musel som ostať sedieť bez pohybu, ináč by ma tá bolesť bola zabila. Vtom som zrazu začul akísi pohyb za sebou. Rýchlo sa to blížilo, no nezdalo sa, že by sa to pohybovalo po zemi. Niečo mi preletelo ponad hlavou. Pristalo to pár metrov predo mnou. Bola to skupinka štyroch ľudí.
,,Akoto, že skákali po stromoch? Do takej výšky sa nedá vyskočiť. Čo sa to deje? Čo sú zač?" nechápal som.
Boli to traja chlapi a jedna žena. Všetci boli oblečení rovnako a mali na sebe rovnaký znak. Len každý na inom kúsku oblečenia. Zrazu sa dali do pohybu. Behali neuveriteľnou rýchlosťou. A rýchlo sa blížili k dedine.
Chcel som na nich zakričať: ,,Stojte! Proti takej presile nemôžete ísť priamo!"
Skupina nájazdníkov ich spozorovala skôr ako ja. Všetci tí mohutný chlapi, ktorých bolo okolo päťdesiat, na nich už čakali. Štvorica sa pre nimi zastavila.
Pomyslel som si: ,,Toto je ich koniec. Proti takej presile nemajú štyria šancu."
Jeden chlap zo štvorice povedal: ,,Zoberieš si rukojemníkov, žiadaš od našej dediny výkupné a máš ešte tú drzosť napadať bezbranných!"
,,To vieš, som proste nenásytný," odpovedal mu najväčší a najhrozivejší chlap.
Mohutný chlap pokračoval: ,,Hizaši, Karu, Hideo zbavte nás toho odpadu."
Traja chlapi s katanmi sa rozbehli oproti štvorici. Myslel som, že ich zabijú bez menšej námahy. No v tom chlap zo štvorice urobil akési znaky z rukami, priložil si prsty k ústam a vyfúkol ohnivú guľu. Ohnivá guľa spálila všetkých troch a trafila ešte asi piatich ďalších za nimi. Ostal som s údivom sedieť. Toto ma po dnešku už úplne odrovnalo. Pľuvanie ohňa som videl len v cirkusoch, a ani tam nikto z nich nevypľuvol guľu veľkú ako pol domu. No tým zďaleka neskončili. Všetci nájazdníci sa proti nim rozbehli. V tom druhý muž urobil opäť niečo s rukami, zem sa otvorila a nepriateľ sa prepadol pod zem. Zem sa potom znovu uzavrela. Žene zo štvorice sa v rukách náhle objavil akísi svietiaci meč. Jednou ranou nim švihla. Vytvorila smršť, ktorou nepriateľa vyzdvihla vysoko na oblohu. Po dopade na zem nebol nikto z nich schopný pokračovať v boji. Ostal už len ich veliteľ, ten najmocnejší chlap.
,,Pekne ste ich doriadili. Musím uznať, že ste lepší ako som si myslel. Nemyslite si však, že som rovnako slabí," povedal veliteľ a začal opäť robiť tie zvláštne pohyby rukami.
,,Sklapni," povedal otrávene posledný muž zo štvorice čo zatiaľ ešte nepredviedol nič.
Než nepriateľ dokončil tie pohyby rukami, muž sa za ním objavil. Jednou ranou do krku zložil takmer dvojmetrového chlapa. Bolo po všetkom. V priebehu troch minút porazili niekoľkonásobnú presilu pomocou niečoho, čo vyzeralo ako filmové triky. Odtiahol som sa, oprel sa o strom a snažil sa pochopiť aspoň niečo z toho, čo sa tento deň odohralo. Naklonil som sa spoza stromu, aby som videl čo sa deje. Chlap, ktorý sa pred chvíľou pohyboval rýchlejšie ako som dokázal postrehnúť a jednou ranou porazil nepriateľského veliteľa teraz pristúpil k jeho telu a chytil ho za hlavu. Po chvíli zahlásil:
,,Už viem, kde sú tí rukojemníci. Sú asi dva kilometre severne v jednej jaskyni. Je tam pár pascí a nejaká stráž. Čiže nič nebezpečné. Ja pôjdem po rukojemníkov a vy podáte správu čo sa tu stalo." Muž sa postavil a zmizol.
Hneď mi došlo čo sa práve stalo. Neviem ako, ale ten chlap sa mu práve pozrel do mysle. To neznamenalo nič dobré. Vedel som, že nech som kdekoľvek, toto nie je Zem a nie je to ani sen. Na sen to bolo až príliš reálne. Nech sú ktokoľvek, nebolo by dobré, keby sa dostali k mojim spomienkam. Zistili by všetko o mojej Zemi a v prípade, že by chceli rozpútať vojnu boli by v značnej výhode. Neviem ako som sa sem dostal, ale možno práve oni ma sem privolali.
,,Hlúposť!" pomyslel som si, ak ma dokážu dostať sem, dokážu poslať niekoho iného aj na Zem a on by o nás zistil všetko potrebné. Potom by sem preniesli niekoho úplne zbytočne. Iba že...

Zo zamyslenia ma vytrhol nôž, ktorý sa zapichol tesne vedľa mojej hlavy. Zľakol som sa a spadol na zem.
,,Myslíš si, že sme ťa nevideli?! Ukáž sa!" zakričala žena.
Všetky moje bunky odporovali a zvolili útek ako rozumnejšie riešenie. Začal som utekať po lese. Behal som ako o život, dúfal som, že ich strasiem. V behu my však veľmi prekážali rifle, ktoré som mal na sebe.
,,Prekliate rifle!" hovoril som si, ,,do p***le, beh a rifle, najhoršia kombinácia aká môže byť. Keby som však vedel, že budem utekať pred niekým, kto vytvorí puklinu v zemi, či ohnivú guľu, vzal by som si bežecké nohavice. No čo, nemôžeme vždy predvídať všetko, ale toto už je veľa!"
Predo mnou sa objavil jeden z chlapov. Inštinktívne som ho udrel ani som poriadne nevnímal čo som urobil. Chlap sa zrazu premenil na stĺp dymu a na zem spadlo poleno. Nevedel som, čo sa stalo, ale pochopil som, že si držia odstup.
,,Asi ich odstrašilo moje oblečenie," napadlo ma.
,,Nečudujem sa im. Aj mňa to ich poriadne vystrašilo."
Našli si však spôsob, ako ma dostať bez priameho kontaktu. Obkolesili ma vysokými stĺpmi kameňov. Bol som v pasci. Všetci traja sa postavili na jeden z kameňov. Hľadeli na mňa ako na prízrak. Po chvíli ticha sa jeden z nich ozval.
,,Čo si zač? Odkiaľ pochádzaš? Čo to máš na sebe?"
Zasypávali ma kopou otázok, opäť som z dajakého dôvodu všetkým rozumel. Ale nemal som im v pláne odpovedať. Nechcel som prezradiť ani jednu informáciu. Vedel som, že by ju nijak nepoužili proti môjmu domovu, ale aj tak som v nich nemal dôveru. Namiesto odpovedi som zaujal bojovú pózu a hľadel som priamo na nich. Nemal som proti nim žiadnu šancu, len som im chcel dať na vedomie, že sa nevzdám len tak bez boja.
Žena si vydýchla a pozrela na mňa.
,,Idem preňho," ešte zamrmlala.
,,A je to tu, teraz zaútočí," povedal som si v duchu a zaťal päste.
Žena vyskočila. Než som stihol zareagovať, stála už za mnou a jemne sa mi dvoma prstami dotkla krku. Pocítili som únavu. Začal som padať, ale cítil som, ako ma niekto chytil tesne pred tým, ako som spadol na zem.
,,Milé od nich" zašepkal som ticho a zaspal som.
Zobudil som sa pred akousi mohutnou bránou. Jeden z Chlapov ma nosil na pleciach. Nechápal som, kde to som. Kútikom oka som zazrel nápis nad bránou. Bolo tam napísané: ,,Konoha".
,,To bude ich domov," napadlo ma.
Hneď ako mi došli moje vlastné slová som sa začal mykať. Pokúšal som sa utiecť, ale chlap ma nepustil. Zacítil som na krku jemní dotyk. Vedel som, že pozornosť už neudržím dlho, a tak som z posledných síl vypol mobil, ktorí som mal vo vrecku tak, aby to nevideli. Považoval som ho za zdroj informácií, ktoré by nemali mať. Opäť som z ich pomocou zaspal.
Prebudil som sa v tmavej miestnosti. Bol som len v ,,spodnom prádle".
,,Asi sa im moje oblečenie páči," hovoril som si ironicky.
Všade okolo mňa stáli muži v zvláštnych maskách, ktoré mali podoby rôznych zvierat. Jeden z nich ku mne pristúpil, držiac v rukách môj mobil.
,,Čo to je? Odkiaľ to máš? Skade si?" pýtal sa ma. V jeho hlase som cítil nervozitu.
,,Zase tie isté otázky. Nemôžu sa ma spýtať na niečo normálne," hovoril som si. Hoci som si nevedel predstaviť, čo iné by sa ma mali pýtať. Na nič som im neodpovedal.
Muž v maske pochopil, že to so mnou nemá zmysel, že na nič neodpoviem. Pristúpil teda ku mne, robiac tie zvláštne pohyby rukami.
,,To nie!" chcel som zakričať. Vedel som čo chce urobiť. Už som to videl. Presne to isté urobil predtým aj ten druhý. Chcel my nazrieť do mysle. To nenaznačovalo nič dobré. Bol som však paralyzovaný a nevedel som klásť odpor.
Muž sa predo mňa postavil, urobil tie staré známe pohyby rukami a položil my ruku na hlavu.
A ja som v tej chvíli vedel, čo bude nasledovať. Je to tu, teraz všetko zistia.