Prečo práve já? 06

Chystanie mi netrvalo dlho. Ja si totiž moc vecí na misie nebrávam. Zobrala som si teda to čo som potrebovala a chystala som sa na miesto zrazu ale predsa len som mala ešte dosť času a nechcelo sa mi tam na nich čakať večnosť. Prišla som k jednej zo skríň otvorila ju a vybrala som z nej môj jediný batoh ktorý som tu mala. Ani neviem ako sa sem vlastne dostal. Ale ja si nepamätám veľa vecí. Otvorila som ho a začala som sa v ňom hrabať boli tam samé zbytočnosti. A v tom sa na konci toho batohu niečo zablysklo rýchlo som tam strčila ruku a vybrala to. Bol to náhrdelník ktorí som dostala od Gaari. Gaara. Toto meno je mi už teraz skoro úplne cudzie. Kto vie čo teraz robí? A zaujíma sa vôbec niekto kde vlastne som? V mojej hlave sa zrazu objavilo najmenej tisíc otázok. Z vytvárania ďalších hlúpych otázok ma vytrhlo klopanie a kričanie.

„Ja viem že máš vo zvyku chodiť všade neskoro, ale ak pôjdeš so mnou ešte na nejaké misie tak sa to láskavo pekne odnauč!“ kričal Sasori a báchal mi na dvere.

Rýchlo som si zavesila náhrdelník na krk a bežala som k dverám.

„Tak teda dúfam že už spolu na žiadnu misiu nepôjdeme.“ povedala som mu a vyplazila som jazyk.

Chystal sa mi na to niečo povedať ale ja som ho predbehla.

„Prečo ak je tá misia taká ľahká tam ideme až traja? Nestačí ak by sme išli dvaja?“ spýtala som sa, nemala som totiž chuť ísť so Sasorim niekam na misiu.

„Nie nestačí, ešte nepoznám tvoje schopnosti takže potrebuješ aspoň dvoch ľudí aby ťa ochránili keby niečo.“ povedal Pein ktorý sa záhadne objavil za nami.

„Nemyslím si že by ju Sensei zachránil keby sa jej má niečo stať.“ pripojil sa k nám Deidara.

„Či sa jej niečo stane alebo nie je mi úplne jedno! Len už konečne choďte!“ povedal už trochu naštvane Pein a odišiel.

„Vy dvaja ak chcete môžete ísť pred skrýšu idem ešte do jedálne niečo zobrať.“ povedal Deidara, ale vyznelo to tak ako keby to hovoril iba Sasorimu.

„Ja vás teda budem čakať pred skrýšou. Hlavne si pohnite!“ povedal Sasori zo zamračeným pohľadom a odišiel.

„Počkať nemala som ísť náhodou s ním?“ spýtala som sa Deidari.

„Je čudný, čo už s ním narobíš?“ zaškeril sa.

„Tak teda poďme, nemienim zase dve hodiny počúvať o tom ako sme meškali.“ povedal a ťahal ma do jedálne.

„Po ceste som si spomenula na to koho sme stretli keď ma prvý krát takto ťahal. Musím sa len modliť aby nebol v jedálni pretože by to určite nedopadlo dobre. Dneska som asi sudičky niečím naštvala pretože hneď ako sme vchádzali do jedálne sme uvideli ako ide oproti nám Itachi a nesie si kávu. Všetko bolo v pohode dokiaľ sa za ním nerozbehol Kisame a nesotil ho. Itachi skončil na zemi a jeho káva na nás. Prvý sa z toho spamätal Deidara.

„Bo*a nevidíš ,že ideme?! To si už taký šibnutý, že sa hádžeš po zemi?!“ ziapal Deidara.

Vyzeralo to tak že sa Itachi ešte stále nespamätal. Ale zato Hidan sa už chystal na nás s Deidarom.

„Takže vy mi zase nedáte pokoj čo?!“ zakričal a začal sa rozháňať kosou. Kakuzu sa ho ako vždy snažil upokojiť, keď tu zrazu sa Itachi konečne prebral.

„Kisame keď ťa raz chytím tak sa už nepostavíš!“ kričal na celú skrýšu Itachi.

„To by som mal povedať ja tebe ty kretén! Pozri sa aký sme vďaka tvojej kávičke a tvojej neschopnosti!“ kričal Deidara.

Vyzeral byť fakt riadne naštvaný. Ja som sa radšej do toho nemiešala.

„No dovoľ hovoríš ako keby som bol ja zato! Ten kok** Kisame ma sotil!“ ziapal Itachi ešte hlasnejšie a začal hľadať Kisameho.

Ale teraz som už musela zasiahnuť Hidan sa totiž na nás rútil rýchlosťou svetla. Vedela som že nemám moc veľké šance na to aby som ho zastavila. Ale napadlo ma že ak ho niečím prekvapím tak sa hádam zastaví. Preto som neotáľala, chytila som Deidaru za límec a začala som ho bozkávať. Dúfala som že to Hidana zastaví. Ale myslela som si že ma Deidara hneď odstrčí na moje prekvapenie mi bozky oplácal. Nedá sa povedať, že som to urobila iba kvôli Hidanovi, ale to je teraz jedno pretože ho to zastavilo. Keď som sa konečne odlepila od Deidaru všetci sa na nás dívali ako na nejakých duchov. Dokonca sme prekvapili aj Itachiho a to je už čo povedať. Ale už sme tam stratili dosť času preto som ho chytila za ruku a ťahala pred skrýšu. Boli sme už skoro pred skrýšou keď zastavil.

„No tak poď už aj tak dosť meškáme.“ potiahla som ho ale s ním to ani nepohlo.

„Ja som to hovoril!“ hovoril a pritom sa tak čudne usmieval.

Najskôr som nevedela o čom hovorí keď som si spomenula na náš prvý normálny rozhovor.

„Áno a mal si pravdu.“ Priznala som sa a snažila som sa ho posunúť aspoň tak, že som mu tlačila do chrbta.

Ale ani to nepomohlo. Stál tam ako priklincovaný.

„Neverím ti! Tam si ma pobozkala iba preto lebo sa na nás rútil Hidan, bolo to síce dobre vymyslené ale ty ku mne nič necítiš.“ Povedal zrazu.

On sa asi zbláznil. Ak teda hentomu hovorí pobozkanie tak je asi vážne čudný. Veď sme sa tam olizovali asi minútu. A ako môže vôbec po niečom takom povedať niečo také? Mala som chuť na neho nakričať ale napadlo ma niečo iné. Podišla som k nemu chytila som ho za ruku a znova som ho pobozkala tento raz už vášnivejšie. Zase som ho asi poriadne prekvapila ale moje bozky mi oplácal. Nechcela som aby sa táto chvíľa skončila ale predsa len Sasori by nás určite zabil keby sme meškali ešte dlhšie. Tento krát to skončil Deidara.

„Je mi jedno čo si myslíš ty, ale pravdu nezmeníš. Mimochodom tu teraz žiadneho Hidana nevidím.“ povedala som mu s úsmevom.

„Stále tomu nemôžem uveriť. A ako môžeš vedieť či sa niekde neskrýva?“ s úsmevom dodal Deidara.

„Tak by si mal začať veriť od teraz sme totiž pár.“ povedala som mu a priložila som si jeho ruku k mojej.

„Dúfam, že sa v tebe nezmýlim.“ vzdychol si.

„Ale už musíme ísť Sasori nás už teraz nepochybne zabije.“ Povedal s úsmevom rýchlo ma ešte pobozkal a už ma ťahal pred skrýšu.

„Môžeme ísť?" spýtal sa Sasori a každého z nás si premeral röntgenovým pohľadom.
Len som kývla hlavou v znamení súhlasu a Deidara niečo zamrmlal.

Vbehli sme do lesa a každý z nás vyskočil na nejakú vetvu. Nasadili sme pravidelné tempo.
"Cesta bude trvať približne dva dni. Teda ak nebude niekto zdržovať. "nikoho síce nemenoval, ale mňa bolo viac, než jasné, že je to mierené na mňa.
Prekrížil som ruky na prsiach a tvárila sa tak urazene, ako len mi to má mimika dovolila. Asi som vyzerala trochu ako škrečok, čo má práve zápchu.
Zacítila som, ako mi niekto ľahko ďobnul prstom do tváre. Natočila som hlavu do strany a uvidela Deidaru, ktorý len ťažko zadržiaval smiech. Zamračila som sa na neho a zrýchlila, čím sa mi podarilo dohnať Sasoriho.
„Ehm, ehm." odkašľala som si a upútala tak jeho pozornosť.
„Nie že by som bola unavená, alebo tak niečo, ale bude nejaká prestávka, že áno?" spýtala som sa a nútene u toho zasmiala.
„Možno ..." povedal tajuplne a zmizol.
Šokovane som pozerala na miesto, kde pred malou chvíľou bol Bábkar. Pozrela som sa pred seba. Bežal asi desať metrov predo mnou. Síce som nechápala, ako to, miznúce-a následne objavujúce jutsu, či čo to vôbec bolo funguje, ale snažila sa to ignorovať.

Asi o štyri hodiny neskôr ...
Ony tie prestávky nakoniec asi ani nebudú. Lenže ak skoro nejaká nebude, tak mi odpadnú nohy. Dúfam, že je to naposledy, čo s ním idem na misiu, pretože ak nie ...
„UAA." Dostala som zo seba, medzitým čo som padala zo stromu, kvôli tomu, že sa mi podlomili noha.
Dopadla som na tvrdú zem. Vstala som a oprášila sa.
„Si v poriadku?" spýtal sa Deidara, keď zoskočil vedľa mňa. Za malú chvíľu vedľa neho stál aj Sasori.
„Hej som v pohode." povedala som a rukou som si hladkala narazenú zadnú časť tela.
Pozrela som sa na nich. Obaja šokovane hľadeli.
„Čo je?" vyštekla som "To ste nikdy nevideli babu, ktorá si hladí narazenú pr * el?"

Urazene som pohodila vlasmi. Urobila som pár krokov dopredu, keď som sa chystala urobiť ďalšie, zastavili ma tí dvaja.
„Stoj!" zakričali.
Len som prevrátila oči v stĺp a urobila ďalší krok. Následne na to, som spadla do diery, ktorú niekto zakryl len lístím.
„Ktorý i * iot!" zakričala som a nahnevane buchla zaťatými pesťami do zeme.
Ležala som v čudnej polohe, zamotaná do všetkého toho lístia.
„To sa môže stať len mne." povedala som so značnou dávkou seba ľútosti.
„Len, čo sa odtiaľ dostanem, tak im nakopem pr * ele." mrmlala som si pre seba a nejakým spôsobom, som sa snažila postaviť.
K okraji diery dolezla tí dvaja, bolo na nich vidieť, že len tak tak zadržujú smiech. Obaja sa na mňa pozreli. Deidara to nevydržal a začal sa smiať na celé kolo. Sasori to už tiež nevydržal a pridal k nemu.
Vytiahli som si z vlasov lístia a snažila sa vyskočiť, čo najvyššie, aby sa mi podarilo zachytiť okraja.
„Dobre ja." povedala som si pre seba a snažila sa vytiahnuť hore, ignorujúc smiech tých dvoch.
Keď už to vyzeralo nádejne, že sa dostanem hore, spadla som dole znova. Ako to tí dvaja videli, tak sa začali ešte viac smiať.
„Som rada, že sa na mňa tak bavíte." sadla som si na zem, prekrížil ruky a zamračila sa na nich.
Po chvíli sa tí dvaja celkom ukľudnili a smerom ku mne natiahli ruky. Chytila som sa ich a nechala sa vytiahnuť hore, oprášila som sa a sadla si čo najďalej od tej diery.

„Myslím, že sa tu utáboríme na noc." povedal Sasori, ale stále mu od smiechu triasli kútiky úst ...