Tak o mňa bojuj - Lži 14

Heh, ospravedlnenie za meškanie s týmto dielikom bude v poznámkach. -.-
Enjoy!

Tak počkaj, nech v tom mám jasno. Vy dvaja spolu chodíte dva roky a po celé tie dva roky ste to pred všetkými tajili.“
Len čo sme vošli do izby, už začala hovoriť. Zavrela som dvere a usadila sa do kresla za stolom. Ona sa usalašila na mojej posteli. Ľahla si na ňu a hlavu si oprela o dlaň pravej ruky.
Páni, moja posteľ je v kurze. Najprv Sasuke teraz aj Tenten.

„Áno.“ Odvetila som.
„Hinata, ja síce... dobre, začínam veriť, po tom čo som na tých schodoch videla, že ste ty a Sasuke... no... že máte medzi sebou niečo, ale dva roky? To... to je neskutočné! Veď predsa... to je tak dlhý čas! No a ešte mi povedz čo tu robí? To tu spolu normálne bývate? Tvojmu otcovi to nevadí?“
„Uhm... no tak čo sa týka toho bývania – môj otec išiel s Hanabi na návštevu a vrátia sa o dva týždne... a-ale samozrejme o tom vie, je tu aj Itachi.“
„Akože, aj on tu... býva?“
„Áno, vieš... otec náš vzťah podporuje a povedal, aby sme si to bývanie odskúšali... no a Neji a Itachi nás m-majú strážiť.“ Usmiala som sa.
Takmer vždy sa zakoktávam, alebo ťažko hľadám slová, takže to vyzerá normálne. To som rada.
„Aha, nuž... to je celkom logické.“
„Presne tak... no... a čo sa týka nášho vzťahu so Sasukem... my dvaja sme to ozaj neplánovali... chcem povedať – boli sme spolu ešte dávnejšie na misii a... večer pri ohni sme sa tak rozprávali a nejako... preskočila iskra.“
„Počkaj, ale Sakura a Naruto sa dali dokopy pred rokom a ja si spomínam ako si sa na nich dívala. Naozaj ti to bolo ľúto.“
„Nuž... áno, ale vieš... šlo skôr o to... že ja som si už vtedy myslela, že Sakura chce chodiť s Narutom len preto, lebo o ňu Sasuke nemá záujem. N-Na jednej strane som sa cítila vinná za to, že tak ubližujem Sakure... ale – a na druhej som sa tiež trápila, pretože som si myslela, že jej city k Narutovi... proste, že ho skutočne nemiluje.“
Zamračila sa a premýšľala.
Potom sa pousmiala a pozrela sa na mňa:
„Tak mi povedz o tebe a Sasukem viac.“ Doširoka som sa usmiala.
Verí mi? Presvedčila som ju? Nepovedala som nejakú hlúposť?
„A čo také by si chcela vedieť?“ Spýtala som sa jej.
„A tak ja neviem... napríklad ako ste sa dali dokopy... prvá pusa a tak... chápeš.“
No... chápem, bohužiaľ.
„Ach tak... heh... no... náš vzťah je trošku komplikovanejší.“
„Ako to myslíš?“ Jemne sa zamračila.
„No... my dvaja... náš vzťah... zo... zo začiatku sme boli iba milenci.“
To bolo prvé čo mi napadlo a proste to bolo najjednoduchšie vysvetlenie. Nepochybujem, že ju intímnosti nebudú zaujímať.
Dúfam, že ma Sasuke neodkrágľuje.
Otvorila ústa a zatlieskala.
„No Hinata, nevedela som, že je to v tebe.“
Začervenala som sa.
Bože, nič hlúpejšie mi nemohlo napadnúť?
Nie, urobila som správne. Aspoň myslím. Dúfam. Ach, snáď áno.

„Takže... keď preskočila iskra, tak ste na seba proste skočili, hej?“
„No – no – no to...“ tak strašne som dúfala, že teraz niekto príde a bude klopať na dvere, no nikto taký nechodil, „to nie.“
„Tak čo? Nenaťahuj ma!“
„Um... no je mi trápne o tom hovoriť!“
Zamračila sa.
„Hinata, no ták – och! Takmer som zabudla! Čo tá tvoja hádka so Sakurou?“ Vďaka Bohu.
„A-Ach. Um. No čo s ňou?“ Spýtala som sa nevinne a jemne som sa usmievala.
„No či je to pravda, ale... ako sa tak na teba pozerám myslím, že áno.“
„K-Kto ti o tom povedal? Dúfam, že nie Kiba, pretože Sasukemu tú našu hádku vykreslil ako boj dvoch zabláteních slečiniek v bikinách.“
„Ale nie, povedala mi to Ino.“
Zjavne jej vyklopila všetko...
„Kedy si ho kúpila?“ Spýtala sa zrazu, čím absolútne zmenila tému.
„Huh?“ Rýchlo som sa na ňu pozrela.
Toto na Tenten nemám rada. Vždy buď podá nejasnú otázku, alebo sa nevyjadrí jasne, takže jej často nerozumiem.
Ale čo sa sťažujem? Ja sa zakoktávam a ťažko hľadám slová.
„Náhrdelník.“ Ukázala mi na krk. Zdvihla som ruku a dotkla som sa ho.
V tej chvíli som si spomenula na Daichiho a aj na jeho odchod... plus veci okolo toho. Okamžite som očervenela.
„Máš ho zo Suny, však?“ Ako to vie?
„U... Uh.“ Utrúsila som a práve vtedy niekto zaklopal.
„Ď-Ďalej,“ Povedala som hlasnejšie.
Dvere sa pootvorili a v nich sa ukázala naša služobná Ai.
„Hinata-sama, prepáčte, že vás vyrušujem, ale niekto vám volá.“
„Uh... kto?“ Spýtala som sa aj keď mi to bolo vlastne jasné. Daichi. Spomeň čerta a on... čaká na telefóne!
„Eto... predstavil sa ako Daichi Azushi.“ Jemne som sa usmiala.
„Ďakujem, hneď tam budem.“ Zavrela dvere a ja som sa pozrela na Tenten.
„Prepáč, vybavím to rýchlo.“ Usmiala som sa na ňu.
„Hm... dobre.“ Zvláštne sa usmiala a ja som sa postavila a vyšla som von.
Zvláštne... tak potmehúdsky sa usmiala, akoby... neviem. Radšej to asi ani nechcem vedieť.

Prišla som k telefónu, odkašľala som si a zdvihla som ho.
„Áno?“ Ozvala som sa.
„Na čo si, do Kr*sta chcela moje číslo, keď nie si schopná zdvihnúť ten prekliaty telefón a zavolať mi?“ No... dalo by sa povedať, že bol nahnevaný... nie, to nie je to správne slovo, skôr by som povedala vytočený.
Chcela som trochu odľahčiť situáciu tak som sa spýtala:
„Kto volá?“
Zhlboka sa nadýchol a spýtal sa:
„Žartuješ, však?“
Neprovokuj ho, Hinata, bude ťa to potom mrzieť.
Lenže možno by to tak bolo lepšie.
„Prepáč, ibaže som mala veľa... veľa... mala som proste veľa vecí, nad ktorými som musela premýšľať.“
„Áno, dievčatko, musela si byť veľmi vyťažená. Viem si predstaviť. Ako sa má tvoj snúbenec?“
Zamračila som sa.
O čo mu ide?
Stále bol nahnevaný, ale prečo musíme hovoriť o Sasukem? On vedel ešte predo mnou, že si vezmem Sasukeho, to je jasné... veď to čo povedal na mojej oslave: „Možno to raz tvoj majetok bude“ hovorí za všetko... no povedal niečo také, nepamätám si to presne. Každopádne o tom vedel!
Sadla som si na zem a oprela sa o schody.
„Dobre, nevedela som, že ste si tak padli do oka.“
„Štveš ma.“ Povedal pokojne.
„T-Ty mňa tiež!“ Povedala som nahnevane.
Nastalo ticho a ja som si vzdychla.
„Daichi, ja... mám toho ešte veľa a m-mám práve návštevu, takže musím ísť.“
Ticho.
„Dobre, tak... ahoj.“
„Počkaj,“ Ozval sa.
„Čo sa deje?“ Spýtala som sa.
„Čo keby sme sa stretli?“ Stretli? Preskočilo mu?
„Uh... Daichi ja... nemôžem.“
„Už začali prípravy na svadbu?“
„No... ešte nie...“ a otec je odcestovaný.
Nie, to by som nemala hovoriť...
„Tak potom?“
„Ja... musím sa sústrediť na Sasukeho.“ Povedala som rýchlo.
Najskôr bol ticho a potom sa ozval:
„Chystám sa ísť späť do Konohy.“ Takmer som pustila telefón. Žartuje? Veď iba pred pár dňami odišiel späť do Suny!
„A-Ale prečo? Veď len teraz si odtiaľto odišiel!“
„Pretože sa mi nepáči, že sa chceš sústrediť na Sasukeho!“
„T-Ty... preboha, uvedom sa! Ja... on... je to môj snúbenec!“ Skríkla som a keď som si uvedomila, že ma niekto v dome mohol počuť rýchlo som sa poobzerala či nikto nie je naokolo.
Vyzeralo to tak, že nie.
Nebolo to veľmi hrubé? Nebolo to prehnané? To ako som mu povedala, aby sa uvedomila... mňa by niečo také zabolelo.
Hneď som sa mu chcela za to ospravedlniť, no rozmyslela som si to.
Preboha, možno práve to chce!
Hinata, on ťa predsa nemiluje! Nemiluje ťa! Nemiluje!
„Ja to viem.“ Povedal ticho.
„Daichi...“ nadýchla som sa „ja... uvedomila som si, že to už takto nejde... čoskoro sa vydám za Sasukeho a nemala by som zostávať v kontakte s tebou po... po tom čo... proste to nie je rozumné a... a hlavne vhodné.“
„Nosíš ho?“
„Č-Čo máš... uch... ja... n-nie, nenosím.“ Dopekla! To nebolo práve presvedčivé!
„Takže áno.“ Skonštatoval.
„Ja... musím ísť, ahoj.“
„Poč...“ A stlačila som červené tlačidlo na ukončenie hovoru.
Som ozaj idiot.

Vzdychla som si a postavila som sa. Obrátila som sa k schodom a takmer som dostala infarkt.
„P-Preboha, Itachi!“ Zatackala som sa.
Stál tam a díval sa na mňa.
Jemne sa usmial.
„Deje sa niečo?“ Spýtal sa.
„N-Nie... v-vôbec nie.“ Povedala som neisto a šla som po schodoch hore.
Keď som šla do svojej izby stále stál na schodoch a díval na mňa.
Do K*ista! Toto nie je dobré... Došľaka! Ako som mohla byť taká neopatrná?
Som to, ale hlupaňa!
Nie, nie... nie. Veď... ja som sa s Daichim nerozprávala o tom, čo sa stalo, takže... takže by na tom nemalo byť nič čudné... ale aj tak sa mi nepáčil ten Itachiho úsmev... a ak sa spýta na to kto mi volal?
Nie, som hlúpa, veľmi hlúpa, veď budem tvrdiť, že je to môj známy... no skôr otcov a on alebo hocikto z Uchiha klanu sa nemá ako dozvedieť čo sa medzi nami stalo... no ale veď to bol len bozk... teda... viac bozkov...
To je v poriadku, pokým nie som kompromitovaná je to v poriadku.
Áno, ale... nemala by som už viac pokúšať. Už nie, plánovala som síce, že pokým bude otec preč tak budem s Daichim telefonovať, ale... za tých posledných pár dní som aj tak nemala buď náladu, alebo som mala veľa vecí nad, ktorými som musela premýšľať.
A celkom jasne som sa vyjadrila, že sa chcem sústrediť na Sasukeho nie?
Nie.
Panebože, prečo som sa musela zakoktať? Mala som hneď povedať, že ten jeho náhrdelník nenosím!

Ukončila som môj vnútorný monológ a vstúpila som do svojej izby.
Tenten mi sedela na posteli a prezerala si moju knižnicu.
„Prečo mám taký pocit, že sa ti rozšírila?“
„Pretože je to tak.“ Zasmiala som sa a bola som rada, že sa nemusím ospravedlňovať, pretože mi to trvalo dlhšie, než by malo.

V piatok som si rozbalila všetky darčeky a väčšina z nich boli knihy. Tiež tam boli nejaké fľaše alkoholu, ale tie hneď poputovali do pracovne môjho otca. Služobné vraj dostali príkaz vziať ich... hah, zrejme sa bojí, že by som sa stala alkoholičkou.
Možno by sa ma Uchiha klan vzdal keby ma uvidel ožratú jak tela... no asi nie. Škoda.
Čo tam ešte bolo? Nejaká bižutéria a... od prababky Yume som dostala bábiku. Tak, má už više osemdesiat... a bolo to milé. Kedysi by som za takú bábiku dala celý môj svet. Teraz... teraz by som dala celý môj svet za slobodu.
Pekne sa moje hodnoty zmenili.

„Dostala si aj nejaké knihy?“
„Um... áno.“
„Ale nedostala si takú istú čo som ti dala ja, však?“ Dostala.
„Nie, nedostala.“ Usmiala som sa.
„To som rada.“ Tiež sa usmiala.
„Mimochodom, čo ti dal Sasuke?“
„Eh... no... on to nebol ani tak hmotný darček.“ Povedala som.
„Uh... vážne?“ S rozžiareným výrazom v tvári sa posadila.
„No tak rozprávaj, preháňaj.“
„No... spravil nám romantickú večeru a potom sme pozorovali hviezdy.“ Povedala som.
Aká pohodlná lož.
Zdvihla obočie a ústa skrivila.
„Č-Čo sa deje?“ Preskočil mi hlas? Urobila som chybu?
„To len tá predstava... Uchiha Sasuke romantik... divné.“ Zasmiala sa.
Tiež som sa zasmiala, ale trochu hystericky, tak som si odkašľala.
„M-Mne to ani tak divné nepríde... vieš, zvykla som si.“
„Počuj... kto ti dal ten náhrdelník?“ Spýtala sa s jemným úsmevom.
„Um... a-ako vieš, že mi ho niekto dal?“
„No, predtým si ho nenosila a... je zo Suny, však?“
Ako to vie?
„No... áno, áno je. Ako to vieš?“
„To tie presýpacie hodiny.“ Ach tak.
„Od koho si ho dostala?“ opýtala sa. Prečo má toľko otázok?
„P-Prečo to chceš vedieť?“ Vrátila som jej otázku s úsmevom
„Len tak.“ Ľahla si a hlavu si podoprela dlaňou pravej ruky.
To predsa nie je odpoveď!
„No... dostala som ho od jedného... známeho. Vieš, na narodeniny.“
„Keď už je reč o Sune... Ino mi hovorila o nejakom chalanovi, na ktorého si vyštartovala,“ zasmiala sa, „na tvojej oslave.“
Stále sa smiala a ja som bola ticho.

Čo som jej mala povedať?
Celkom som to nechápala. Najskôr sa vypytovala na môj náhrdelník od Daichiho a potom na ten incident... s Daichim.
Aké ironické... pred týždňom ma vytáčal Daichi, na Sasukeho som takmer ani nepomyslela a Naruto bol mojou prioritou.
Teraz ma vytáča Sasuke, na Naruta nemám takmer ani čas myslieť a Daichi... no nesedí to, pretože na Daichiho zas tak veľmi nemyslím... skôr na Sasukeho, on ma trápi ráno, na obed i večer.
Lejaky už ustáli tak by som sa mohla na chvíľu prejsť po vonku.. nech nie som s ním zavretá aspoň v jednom dome.

„Hinata... naozaj si na neho vyletela?“
„Heh... no ja... um... vieš, mala som, ale dôvod!“
„Ohohó!“ zaiskrilo jej v očiach a sadla si, aby mi opäť zatlieskala, „no výborne. Dozvedám sa o tebe len zaujímavé veci! Čo ešte neviem?“ Pri poslednej vete jej už nebolo do smiechu.
„Ja...“ sklopila som pohľad a zadívala som sa na svoje ruky.
Nemôžem jej predsa povedať o Daichim, pretože pred rokom som vlastne mala byť už so Sasukem... čo jej poviem?
Preboha! Pokiaľ si dobre spomínam, nepovedal Daichi pred Ino aj niečo v zmysle, že sa idem vydávať za iného? Počkať... áno a spomenul aj Naruta... bože môj toto nie je dobré! Spomína si na to? No na Daichiho si evidentne spomína!
No, ak bude Ino hovoriť o svadbe, hádam to uhráme a budeme tvrdiť, že Daichi už pred tým čo-to popil... áno, to by mohlo fungovať. Snáď.
„Tak?“ Ozvala sa prázdnym hlasom.
„Vieš, Daichi tu už bol pred rokom... kvôli misii, a... no on proste mal blbé reči o Sasukem a aj o Narutovi, tak...“
„Bol tu?“
„No áno, bol vtedy ubytovaný u nás a bol tu asi... dva mesiace? A-Ale vtedy boli ninjovia dosť rozlietaný po iných dedinách tak si ho možno ani...“
„Počkaj... hrdzavé vlasy a super sexi zvodný pohľad?“ Uh? Jeho presná definícia!
Počkať, toto je asi po prvý krát čo som počula Tenten použiť na niekoho slovo „sexi“.
„Poznáš ho?“
„Aby nie! Ten arogantný bastard mal stále reči o mne a Nejim!“
„No... väčšina si ho zrejme nepamätá...“ Povedala som zamyslene.
No... je pravda, že má teraz dlhšie vlasy a o dosť iné oblečenie... a na hlave nosí čiapku... vlastne keby nemal na mojej oslave vyčesané vlasy ani ja by som ho nespoznala... a pri tom som si jeho oblečenie a účes ani neprezerala poriadne, ale úprimne – tá čapica na ňom vyzerá ozaj... ozaj s-sexi.
Očervenela som a zamávala som si rukou pred tvárou.

„T-Teplo, nie?“ Odignorovala to a pokračovala.
„Veď pokiaľ si spomínam, bol stále s tebou... hm...“ Usmiala sa na mňa a zdvihla obočie.
„T-T-To len preto, že – že mu otec navrhol, aby u nás býval a v-vôbec, nehľadaj v tom nič! Už vtedy som ho nemala rada, no, no a tiež už som chodila som Sasukem.“
Zasmiala sa.
„Ja ťa iba škádlim!“
„Ako aj on...“ Zašomrala som.
„Čože?“
„A... Ale nič.“ Usmiala som sa.
„Počuj, a nevolal ti náhodou ten Daichi?“
A... ku...
„Áno, to dievča povedalo meno Daichi Azushi, nie?“
Ja som mlčala.
„Prečo ti volá, keď ako hovoríš, nemáš ho rada?“
„No... no my...“ A je to v r*ti.
Čo jej mám teraz povedať? Už vážne neviem čo ďalšie si mám vymyslieť...
Chytila som sa. Chytila som sa do vlastnej pavučiny lží.

Po chrbte mi prebehol mráz a potom mi bolo horúco.
To sa mi stáva vtedy, keď neviem ako ďalej.
Toto... toto vôbec, ale vôbec nie je dobré.
„Prečo mám taký pocit, že mi klameš, Hinata?“ Spýtala sa a mne sa začalo ťažšie dýchať.
Bože môj, mysli!
Poviem, že... že ma proste otravuje, presne tak, poviem, že... že ma nemá rád a preto ma škádli. Pol na pol by to mala byť pravda, takže...
„K-Klamem v čom?“ Zasmiala som sa.
„Napríklad, že mi klameš o Sasukem, o Narutovi a o Daichim?“
„P-Prečo by som to robila?“ Dočerta!
Ja... ja už ale nechcem zapierať, lenže ak jej poviem pravdu, ako to vezme?
Bude ešte viac nahnevaná a... a čo ak to niekomu povie?
„To mi povedz ty.“
Ja som ale mlčala.
„Hinata,“ začala jemnejšie, „prosím ťa, sme priateľky, či nie?“
„Presne... presne to povedala aj Sakura a ako to skončilo?“
„Tak dobre.“ Vstala a vybrala sa k dverám.
„Počkaj,“ povedala som a ona sa otočila, „ja... Tenten ak ti teraz poviem pravdu... musíš mi sľúbiť, že to nikomu nepovieš... ak, ak to spravíš tak...“
„Hinata, nikdy by som...“
„Sadni si.“ Tentoraz som jej skočila do reči ja. Poslúchla a sadla si na posteľ.
Nadýchla som sa a premýšľala ako začnem.
„Ty a Sasuke spolu v skutočnosti nechodíte, však?“ Spýtala sa.
Mám taký pocit, že aj keď sa ma začala vypytovať na Sasukeho chcela si iba zistiť či hovorím pravdu... a ten pohľad, keď Ai povedala, že volá Daichi... no, ale veď jej nemohlo dôjsť hneď kto je Daichi, alebo snáď... nie, to jej došlo až neskôr... možno, možno...
Ach, ktovie, bože tak rada by som vedela čo si myslí.
„Prečo si to myslíš?“
„Pretože... všimla by som si to. Hinata, ja ťa poznám, za posledné dva roky si sa dívala len a len na Naruta.“
„My... mýliš sa. My spolu skutočne chodíme, ale... nemilujeme sa.“
Bolo mi do plaču.
Bola ticho a počúvala.
„Naši otcovia sa pred pár rokmi dohodli, že... že sa my dvaja – ja a Sasuke sa vezmeme. Dôvodom je... sú naše očné techniky. Ide im len o to, aby videli ako sa skombinujú.“
„Ako dlho to už vieš?“
„Minulú sobotu som sa to dozvedela... na mojej oslave. Ja som bola v tom, že mi na tej oslave otec vyberie manžela, lenže vysvitlo to, že... že ja už som vlastne niekomu... sľúbená.“
„A ten Daichi?“
Vzdychla som si a pretrela oči.
„On... patrí k dosť známemu klanu v Piesočnej a... a Daichi má dobré vzťahy s otcom. Pred rokom tu bol a... no ja som sa vtedy chcela Narutovi vyznať zo svojich citov, lenže Daichi moje pokusy sabotoval.“
„On ťa... miluje?“
„A... nie. On ma... nie, ja... my...“ vzdychla som, „pár dní po mojej oslave odchádzal do Suny, ale najskôr sa chcel so mnou stretnúť. Dal mi vtedy tento náhrdelník,“ ukázala som naň a vzdychla som, „a... a... pobozkal ma.“ Nasilu som sa usmiala.
„Takže ťa...“
„On ma nemiluje, ale... škádli ma.“
„Ale volal ti.“ Tenten nevyzerala byť prekvapená, len sa vypytovala na fakty.
Naozaj som si nemyslela, že na to príde... vyzerala byť presvedčená, keď som jej klamala.
„Áno, volal... je to zložité... ja... neviem čo si mám o tom myslieť. Ten náhrdelník mi dal so slovami, aby som na neho nezabudla, ale nepovedal, že ma miluje...“
Zrazu bolo všetko rozmazané.

Rýchlo som si pretrela oči rukou šla som k posteli. Z nočného stolíka som si zobrala vreckovku a vyfúkala nos.
„Ale ty miluješ jeho.“ Skonštatovala.
„Nie... ja neviem, ja...“ sadla som si pri vankúš a ona sedela predo mnou na posteli otočená mi chrbtom.
Ktovie ako sa asi tvárila.
„A Naruto?“
„V poslednom čase som na neho vlastne nemala veľmi čas myslieť... a bolo by aj najlepšie ak by som na neho nemyslela vôbec, pretože Sasukeho si čoskoro vezmem.“
„Čoskoro?“ Rýchlo sa otočila a pozrela sa na mňa.
Vyzerala byť... nešťastná.
„A-Áno, otec mi povedal, že... že tak po dvoch mesiacoch oznámime naše zasnúbenie, ale aj tak si myslím, že to možno ešte skráti... Tenten, ja ťa veľmi prosím, nikomu to nehovor.
„Nikdy by som to nikomu nepovedala. Tým si buď istá.“ Vstala a sadla si ku mne. Potom ma objala.
„Hinata, mrzí ma to.“
„Č-Čo presne?“ Preskočil mi hlas.
„To... to všetko. Že si ho musíš vziať, že nemôžeš byť s Narutom...“ Tiež som ju objala.
Robila to ešte horším.
Ľútosť. To bolo to posledné čo som potrebovala.
Rozplakala som sa a ona ma stále objímala.
Ale uľavilo sa mi, i keď iba trochu. Trošičku.

Koniec štrnástej časti.