"Spomínaš si?" _ 5 _

Sen vo sne vo vodopádovej

Sedela som na brehu rieky a sledovala muža, ktorý sa predo mnou práve zjavil.
"Aká je voda?" opýtal sa.
"Poď sem, nech ťa môžem utopiť, hneď budeš vedieť," hnusne som na neho vybafla.
"Si na mňa odporná... ako vždy," povedal normálnym tónom, ale z nejakého dôvodu som vedela, že ho to pobavilo.
Prišiel bližšie a sadol si na druhý breh malej riečky, oproti mne.
"Tak čo Tamiko, chýbal som ti?"
"Samozrejme. A ešte ako..." zaškerila som sa, "Už som sa nemohla dočkať, kedy ťa zase uvidím, miláčik," dodala som sarkasticky.
"Toto mi chýbalo," vzdychol.
"Sleduješ ma? Alebo tých dvoch z kráľovských rodín?" opýtala som sa nenútene, "Počkaj, nič nehovor, už viem. Ty len náhodou ideš okolo a zastavil si sa, aby si ma pozdravil však?" ironicky som hádala.
"Hm, zaujímavá úvaha, ale správna odpoveď je A," povedal kľudne.
"A to ti mám akože veriť hej?"
"Nič ti neprikazujem."
"Počúvaj ma sem čiernoočko. Ak sa o niečo pokúsiš..."
"Čo napríklad máš na mysli?" prerušil ma.
"Ja neviem, počkaj porozmýšľam... hm..." predstierala som, že uvažujem a hladila som si bradu ako správny filozof, "žeby únos jedného, alebo dokonca obidvoch kráľovských zadkov? Hej myslím, že to som mala na mysli."
"No čo mi potom spravíš?" Tentokrát hral on, že to bere vážne.
"Tak schválne, čo myslíš?" Pochopil, vlastne už na začiatku, ale ja som nechcela aby bola medzi nami napätá situácia. Nie len preto, že ak by som ho naštvala, zabil by ma, ale aj preto, že som sa s ním vlastne cítila fajn. Ako s priateľom, úplne uvoľnene.
"Tak v tom prípade sa s tebou nehrám!" napodobila som malé dieťa.
Prekvapilo ma, keď sa rozosmial. Mal taký príjemný a hrejivý smiech, ktorý mi k nemu vôbec nesedel podľa výzoru.
"Ale teraz vážne, prečo si tu?"
"Pravdu?" Prikývla som.
" Poviem ti to v zájmu našeho dobrého vzťahu. Máme príkaz, že ak ťa niekto z nás nájde a náhodou nastane siutuácia ako táto, to jest, že použiješ tú techniku, máme na teba dohliadať pokým si nespomenieš, aby si nespravila nejakú hlúposť. Ak by sme ťa totiž odviedli skôr a ty by si žila v nejakej dedine, bez svojej pamäte, riskovali by sme že by si sa pokúšala o útek a spôsobila nechcenú pozornosť či problémy."
Aha, milé. Teraz sa fakt cítim ako malé zasoplené decko, ktoré ušlo svojim rodičom a robí samé problémy.
"Kto je to "niekto z nás"?" skúsila som.
"Tamiko, ja ti na takéto lacné chytáky neskočím, to vieš predsa veľmi dobre..." odmlčal sa, uvedomil si, že si to nepamätám. No ale škoda, že na to neskočil. Hovorí sa "v jednoduchosti je krása", čo v tomto prípade asi neplatí, ale za pokus to stálo.
"Povedz mi len jedno," uprel na mňa tie svoje hlboké oči. Strašne sa mi páčili, boli príťažlivé, zvodné, akoby nimi chcel zvádzať len mňa a nikoho iného. Mala som pocit, že takýto pohľad si necháva len pre mňa. Prisahala by som, že to robí naschvál. A ja, aj keď som to na sebe nenechala absolútne vidieť, som sa v jeho očiach topila, priťahovali ma a nie len jeho oči, on ma priťahoval celý. Taký krásny, tak sladko tajomný, omamný. Och, ako by som sa naňho hodila. No ale v situácii, v ktorej sa teraz nachádzam, by to vyzeralo divne. Každý by si pomyslel, že mi preplo. "Ak ma tak dobre poznáš, ako tvrdíš, prečo som na seba použila tú techniku? Teda ak som nejakú techniku vôbec použila?"
Zarazil sa. Nevedela som z neho vyčítať, prečo.
Prepalovala som ho pohľadom a nemienila som ustúpiť. Ha! Chlapec je v úzkych, zahnala som ho do rohu a už sa z toho nevykrúti. Teda aspoň dúfam.
"Pretože si strašne zvedavá," pozrel sa na oblohu, akoby mu dávala nápovedy, ako to vysvetliť, "Pretože si zvedavá a tvoja zvedavosť ťa doviedla k bolesti, ktorú by znieslo len pár ľudí."
"Čo myslíš tým že by ju znieslo len pár ľudí?"
"Myslím tým to, že len zopár ľudí, ktorých počet by si narátala len na jednej ruke aj s rezervou, by to znieslo bez újmy. Tou újmou myslím... Pomstu."
Ou. No to pekne ďakujem. Teraz som ešte zvedavšia než pred tým a to som sa na to chcela vykašľať. "Ty, si za každú cenu nechcela podľahnúť bolesti a túžbe po pomste, ale bolo toho toľko a doslova sa to núkalo. Mala si pomstu na dosah ruky, ale aby si nepodľahla, tak si zabudla. Zabudla si aj za cenu straty."
Nemala som slov. Ak to čo hovorí, je pravda, neviem či chcem vedieť to, čo som pred tým vedieť nemala. Ak som ale zabudla a tým som niečo stratila, niečo dôležité, ak si spomeniem, znovu to získam nie?. Otázkou je, či to za to stojí.
"Akej straty?" Musela som to vedieť, ak je všetko čo hovorí pravda, musím vedieť čo som stratila. Či to stojí za to riziko.
"Idú sem tvoji noví priatelia. Ešte sa uvidíme." Hodil po mne významný pohľad a zmizol.
Stalo sa presne to, čoho som sa obávala. Pribudli ďalšie nezodpovedané otázky. Čo som stratila? A čo sa mi stalo, že som sa chcela pomstiť?
"Baaka! Nebuď tak nechutný, si v spoločnosti dámy Naruto! Ty sa snáď nikdy nezmeníš."
"Ále Sákura-chán, ty zase preháňaš. Keď musím tak musím, inak by ma roztrhlo..." Nastalo ticho, keď ma uvideli sedieť pri potoku, "Tami-chan, všade ťa hľadáme! Už si preč viac ako hodinu, čo si robila tak dlho? Báli sme sa o teba," strachoval sa Naruto.
Myslí to vážne? Prečo mu neverím a práve teraz som začala pochybovať? "Naruto neboj, som v poriadku, len som našla tento potok, tak som sa tu zdržala. Zamyslela som sa a neuvedomila som si, že som tu už tak dlho, prepáčte, že ste museli čakať," vysvetlovala som.
"Tami-chan, ale ty sa nemusíš ospravedlňovať, len už poď lebo sme hladní," zaškeril sa Naruto.
"Ty idiot! Hovor za seba, jediný hladný si tu ty!" okríkla ho ružová a spolu sme sa vrátili do tábora.
Rozložili sme oheň a pripravili jedlo.
Myuuki s Namikom šli spať skôr, takže sme si mohli prejsť rôzne formácie, ktoré by sa dali pri ich prípadnej obrane použiť. Nakoniec šli spať aj Kakashi, Sakura aj Naruto a ja som mala nočnú hliadku ako prvá.
Sledovala som plamene ohňa a premýšľala... Už zase. Až napokon ma asi okolo druhej ráno vystriedal Kakashi. Ani počas mojej hliadky nespal. Všimla som si, že ma "nenápadne" pozoruje, či niečo nespravím, či sa o niečo nepokúsim.
Viem že mi neverí. Viem že na túto misiu ma poslala Pipi-sama s týmom 7 preto, že mi neverí ani ona. Ale nemám sa prečo diviť. Len tak z ničoho nič, príde do Konohy úplne neznáíme dievča, chce tam žiť a hlavne na nič si nepamätá. Sama by som si neverila. A hlavne po tom, čo som sa dozvedela od čiernoočka a už vôbec nie, keď sa s ním, síce neplánovane, schádzam za ich chrbtami. Už takto im nehovorím pravdu a ani im nemienim povedať, že mám "nového kamaráta".
Ach no, dúfam že sa to vyrieši, ale som naivná ak si myslím, že sa to vyrieši samo.
***
Nastal ďeň. Slnko bolo už chvíľu na oblohe a zopár jeho paprskov prenikalo cez koruny stromov, ktoré na nás popri chôdzi dopadali.
"Ách..." začala som otravne mávať rukou pred tvárou. Snažila som sa odohnať tie otravné lúče slnka, čo ma šteklili na tváry. Veľmi inteligentná činnosť.
"Už tam budeme?" opýtal sa Naruto "dospelo".
"Mali by sme doraziť približne do hodiny," reagoval pohotovo Kakashi. Z nejakého neznámeho dôvodu mal veľmi dobrú náladu.
"Kiež by sme tak mohli skákať po stromoch, boli by sme tam už dávno," opäť sa ozval Naruto, ale tentokrát otrávene.
"Naruto už sklapni, vieš dobre že ideme pešo, lebo princ s princeznou nie sú ninjovia," pripomenula mu Sakura.
Vtedy ma napadlo, že je ten správny čas sa Kakashiho spýtať na istú vec ohľadom chakry. Presnejšie, nenápadne sa dozvedieť prečo mám tri podstaty chakry.
Šla som vedľa Sakury a pred nami bol už len Naruto. Kakashi šiel ako posledný, hneď za Namikom a Miyuuki. Spomalila som a počkala, kým nebudem pri ňom. Až vtedy som opäť pridala do kroku.
"Hej Kaki," oslovila som ho a on sa automaticky otočil. Ani sa nepozastavil nad príjemnou prezívkou, ktorú som mu vymyslela. "Chcela som sa niečo opýtať... ohľadom podstaty chakry."
Spozornel.
"A čo presne ťa zaujíma?"
"No počula som, ako sa nejaký ninjovia rozprávajú o podstatách a zachytila som niečo o troch podstatách a dokonca aj o všetkých." Zatvárila som sa neveriacky. "Môže mať ninja aj viac ako dve podtaty chakry? Tri, alebo dokonca viac?"
Pár sekúnd nad tým uvažoval. Videla som mu v tváry podozrenie a to ma trochu znervóznilo. Práve tomu som sa chcela vyhnúť.
"Môže. Neviem či si počula o Rinnegane..." Odmlčal sa a až keď som pokrútila hlavou, pokračoval. "Rinnegan je vlastne doujutsu. To sú očné techniky. Ten kto ho má, má ohromnú silu. Okrem iného má aj všetky podstaty chakry. Rikudo sennin mal Rinnegan. On bol "otcom" všetkých ninjov a vymyslel jutsu ako ho teraz poznáme. Jediný známy ninja, okrem neho, ktorý mal Rinnegan, bol Pein. Inak známi ako Nagato. On je šéfom teroristickej organizácie menom Akatsuki. Pred troma rokmi s ním Naurto bojoval, aby ochránil Konohu pred jeho útokom a snahou zničiť listovú, ale aj keď ho porazil a Konohu zachránil, Pein aj s ostatnými Akatsuki prežil a zmizol. Nikto do vtedy neveril, že by niekto mohol oný Rinnegan vlastniť."
Aha takže všetky podstaty má len ten kto má Rinnegajn, ale čo tri podstaty? A čo Youton?
"A čo tri, alebo dokonca štyry podstaty? Keď môže mať ninja dve, tak môže mať aj tri či štyry nie?"
"Áno, ninja môže mať aj tri podstaty. Človek s troma podstatami nemá kekkei Genkai, ale Kekkei Tota. Je to veľmi zriedkavé. Počul som len o dvoch takých ninjoch, druhom tsuchikage a jeho žiakovi treťom Tsuchikage, z ktorých žije už len tretí. Ich spojenie troch elementov vytvorilo prach. O štyroch podstatách som doposiaľ nič nepočul. Ani neviem či je to možné."
Takže Kekkei Tota. Počujem to prvý krát... No teda od vtedy, čo som použila tú techniku. Ktovie či som vedela aj pred tým, že mám kekkei Tota.
"Kaki? Dá sa láva počítať za element? či je to len schopnosť ktorú majú len tí, ktorí vlastnia kekkei genkai, či kekkei tota."
"Láva? Youton je kekkei genkai, prečo sa pýtaš?" opýtal sa podozrievavo.
"Tiež o tom hovorili tí típkovia," povedala som akoby to bolo samozrejmé.
Do riťky, dúfam že nemá nejakého tušáka, prečo sa to pýtam. Som neopatrná.
"Youton používa terajšia Mizukage..." dodal len tak do vzduchu.
Už som sa ho viac na nič nepýtala. Aj tak som v ňom už vzbudila nemalé podozrenie.
Každú chvíľu sme mali doraziť do vodopádovej. Celý včerajšok sme šli skoro bez prestávky, takže sme mali asi dve hodiny náskok, oproti plánovanému trvaniu cesty.
Myslím, že keď tam prídeme, zvalím sa do postele a budem spať najmenej 10 hodín, premýšlala som. Bola som neskutočne unavená. Cítila som sa ako kus handry, ktorou práve vydrhli dlážku na záchodoch... nechutné. K tomu som bola nejaká nervózna a podráždená. Veľmi krásna kombinácia pocitov.
Dokonca som nepekne vyštekla na Naruta, keď sa ma chcel spýtať, či s ním nepôjdem potom v meste hľadať ramen- bar. Chudák, vyzeral ako keby som ho tírala celé roky.
"No konečne!!" zajásal Naruto, keď sa pred nami začali rysovať budovy vodopádovej dediny.
Nikto ho neokríkol, pretože všetci sme boli tak isto radi, že sme už tam. Namiko nás zaviedol do sídla, v ktorom sa mala o dva dni konať svatba. V tom dome sme sa tiež ubytovali, ako aj Namiko a Myuuki. Na "šťastie", som mala izbu hneď vedľa nich... Super, budem musieť počúvať ich nočné hranie... bohužiaľ som cez steny počula dokonca aj keď si niekto prdol...
Vedľa mňa mal izbu Naruto, ktorý ale už bol dávno niekde v meste a hľadal stánok s ramenom. Oproti mne mala izbu Sakura a oproti budúcim manželom, bol ubytovaný Kakashi.
Každý z nás mal izbu sám. Že riadny luxus. A k tomu som bola rada, pretože izbu so Sakurou by som zdieľať fakt nechcela. A dokonca som mala vlastnú kúpeľňu a malý balkónik!!! Z neho bol pekný výhľad na obrovskú a nádhernú záhradu s jazierkom. Aspoň viem kam mám ísť keď sa vedľa začnú "hrať".
Zložila som si veci a hneď na to všetkých zavolala Miyuuki na obed.
Konal sa v obrovskej obednej sále, no skôr by som povedala, že tam organizujú plesy. Také plýtvanie priestorom. Čo by deti v afrike dali za takú izbu! A keby len oni, ja tiež!
Jedlo bolo viac než dokonalé a tak nám radšej Miyuuki povysvetlovala veci ohľadom obradu, až po jedle. Inak by sme neboli schopní odpovedať.
Keď sme prediskutovali všetky potrebné informácie, či úplné maličkosti, boli sme poverení voľnom až do zajtrajška. Budúci novomanželia totiž dnes neplánovali odchod z domu a mám pocit že ani z izby, tak sme si mohli robiť čo chceme.
Spravila som presne to, čo som spraviť chcela. Dala som si sprchu a zaľahla na spánok do krásne veľkej postele. Zaspala som asi do dvoch minút. Nie len preto, že som bola tak unavená, ale tá posteľ bola ako so samotných oblakov, takže by v nej zaspal aj upír.
Sníval sa mi krásny sen. Bežela som lesom, nie temným, ale len temne hustým. Les pôsobil skôr ako z rozprávky. Mala som na tváry úprimný úsmev plný šťastia a vedela som, že bežím za niekim. Dobehla som až do stredu lesa a zostala stáť pod jedným stromom. Zrazu spoza neho vyšiel on. Nevidela som mu do tváre, len som vedela, že je mnou a ja som ním. Patrili sme k sebe ako... ako ponožky. No vážne, jedna bez druhej je na nič...
Prikročil ku mne a pohľadil ma po tváry. Videla som len jeho oči. Nahol sa ku mne, aby ma pobozkal a v tom som otvorila oči.
Pred mojou tvárou bola tvár niekoho iného. Jeho tvár. Práve sa mi o ňom snívalo.
Bol nado mnou naklonený a aj blbec by pochopil, že ma chcel pobozkať. On sa ale nepohol. Hypnotizoval ma očami a ja som sa poslušne hypnotizovať nechala. Nikto nič nepovedal a ani nemusel. Náš rozhovor sa odohrával v našich očiach. Opäť sa začal nakláňať. Nechala som ho.
Jemne sa dotkol mojich pier, tými svojimi a ja... som znova otvorila oči!?
Bol to len sen!? Sen v sne! Bola som taká naštvaná, že ani jedno z toho nebolo skutočné, že som päsťou udrela do postele. Hej, nemalo to taký efekt aký som plánovala, ale to je jedno...
"Do zadku... ani to nestihol..." brblala som nervózne a neprítomne som sa dotkla svojich úst. Akoby som stále cítila na perách ten bozk.
Pozrela som von oknom a zistila som, že je už noc. Balkónové dvere boli otvorené a fúkal nimi príjemný nočný vánok dnu do izby. Lenže, ja som ich neotvorila pred tým než som šla spať. V tom sa za oknom niečo pohlo. Až vtedy mi došlo, že to bol on, ten chlap z môjho sna! Čiernoočko!!