Prečo práve ja?? 03

Keď som sa presvedčila, že sú naozaj preč otvorila som skriňu a uvidela som v nej asi milión vecí. Keďže som nemala čas a chcela som sa ešte osprchovať tak som zobrala prvé tričko a gate čo mi prišli pod ruku a začala som hľadať sprchu. Netrvalo mi to nejak dlho pretože bola v mojej izbe. Rýchlo som sa opláchla a obliekla.
Chcela som už ísť na tú schôdzu ale keď som sa pozrela na hodiny prišla som nato, že mám ešte dosť času.
Prišla som k posteli a jedným pohybom sa na nej rozpľasol ako vyvrhnutý vorvaň. Preto som sa ponorila do myšlienok. Prvá myšlienka bola ako som mohla byť taká hlúpa a pridala sa k Akatsuki? Asi som sa vážne zbláznila alebo čo, ale viem že keby mi niekto pred týždňom povedal že sa pridám asi by som sa mu vysmiala a ešte mu aj dala jednu za ucho. Takže teraz už vôbec nepochybujem o tom, že som sa zbláznila. No prešla som radšej k iným myšlienkam pretože toto je na mňa moc.Ani neviem prečo, ale začali ma prenasledovať spomienky. Boli sme na nich so sestrou. Moja sestra. Boli sme síce nevlastné sestry, ale to nás vtedy vôbec nezaujímalo. Ale teraz si nie som istá či si ma ešte Konan pamätá, veď keď sme sa videli naposledy tak ja som mala 4 a ona nemala o moc viacej. Takže to znamená, že si na mňa asi vôbec nepamätá...

Z mojich myšlienok a spomienok ma vytrhla strašná rana. Ale nemala som čas to riešiť pretože už som skoro meškala na ten zraz a ešte k tomu som ani nevedela kde je tá prekliata jedáleň.
Ešte som sa posledný krát upravila a vybehla som z izby. Ale to bola chyba! Hneď pred dverami ma zhodila tá modrá obluda.

„Si slepý? To normálne ľudí takto bagruješ?!" zakričala som a pomyslela som si že ho asi zabijem. Položila som si ruku na hlavu, bude tam asi pekná hrče.
„Prepáč, ale nevšimol som si ťa." povedal trochu previnilo ten modrý obor.
„Och, ale ty budeš určite tá nová." hútal.
„Vy ste tu asi vážne všetci šibnutí!!" povedala som úplne vážne.
„Jéj, tak ďakujeme za kompliment, a prepáč, ale nemám čas tu s tebou hrkútať, pretože máme v jedálni zraz a myslím že ty by si tam mala byť tiež." hovoril.
„Ááá, mimochodom vieš kde je jedáleň že?" opýtal sa ma.
„Jasné som tu prvý deň, všetko som si prešla, takže aj viem, kde je jedáleň" povedala som sarkasticky a rozmýšľala som či by ho viac bolelo kebyže ho kopnem do brucha alebo keby mu jednu vrazím.
„Och tak to som rád že ti to tu Pein všetko poukazoval. A inak som Kisame." povedal s úsmevom a rozbehol sa asi do jedálne.
„Počkaj ty hlupák! Ja neviem kde je tá jedáleň!!" zakričala som za ním ešte.

„Och to sú to všetci ľudia vážne taký strelený alebo to iba hrajú?!" spýtala som sa sama seba a hneď som bežala za ním.
„Čakaj ma ty hlupák!!" kričala som za ním, ale zrejme ma nepočul.

Snažila som sa bežať čo najrýchlejšie, ale Kisameho som už nestihla.
Sakra je naozaj rýchly. A čo mám teraz asi tak robiť? Veď ma Pein zabije.
Zviezla som sa na zem pred nejaké dvere, ale bola som vo veľmi čudnej pozíci k dverám som totiž bola hlavou. A v tom sa na moje veľké šťastie tie dvere otvorili. Trocha som sa posunula a hneď som zistila že mám trochu zahmlené pred očami keď sa mi zrak znovu vrátil, videla som chalana veľmi podobného Gaarovi.

„Ku*va, vy ste sa tu na mne snáď všetci dohodli!!" zvrieskla som a stále som si držala čelo.
„Ospravedlňujem sa ti nevšimol som si ťa, ale mala by si vedieť, že není moc normálne keď niekto leží pred mojimi dverami." povedal červenovlasý.
„Áno máš pravdu aj ja sa ti ospravedlňujem, ale asi sa zbláznim! Meškám na ten hlúpy zraz a ešte k tomu neviem kde je tá prekliata jedáleň!!" hovorila som, ba už som hádam aj kričala od zúfalstva.
„No tak sa trochu upokoj, tiež idem na ten zraz a náhodou viem kde je tá prekliata jedáleň." povedal.
„Mimochodom som Sasori." podával mi ruku.
Ani neviem prečo ale jeho ruku som prijala a tiež som sa predstavila.
„Som Kiyoko a som veľmi vďačná, že mi pomôžeš."
„Tak ma prosím následuj, ale priprav sa nato že nám Pein poriadne vynadá ideme poriadne neskoro." povedal, otočil sa a išiel.

Nasledovala som ho. Veď mi ani nič iné neostávalo. Cez to bludisko sme sa prebrodili asi za 7 minút. Ale keď sme prišli do jedálne myslela som si že ma asi vážne porazí. Dneska už asi tisíci krát.

„Konečne si prišla už som si myslel, že sú nejaké problémy. Ale ako vidíš ešte sú to všetci neni tak sa zatiaľ posaď." povedal mi v kľude Pein.

Sadla som si oproti Sasoriho a oproti mne sedel nejaký čudný samovrah s kosou. Radšej som od neho odvrátila zrak. Ešte mi niečo urobí.

„Prepáč Pein ale asi poznám tých hlupákov čo tu ešte niesú, takže mi zatiaľ môžeš predstaviť ostatných."
„V poriadku teda, predstavím to ostatných, ale na budúce sa dávaj pozor na jazyk!" povedal Pein a začal s predstavovaním.

Trvalo nám to asi pol hodinu a poznala som všetkých členov a tiež som vedela od ktorých by som sa mala držať ďalej. Popri tom ako mi všetkých ukazoval som sa aj trochu upokojila a to je dosť zvláštne po dnešnom ráne.
Pein mi prestavil všetkých okrem Konan lebo tá varila vraj sa zoznámime pri obede.
Potom mi ešte oznámil kto kde býva a kde má on kanceláriu a zraz rozpustil.
Ja som jasné že bývala na najvyššom poschodí spolu s Hidanom a Kisamem. Asi sa z nich scvoknem. Ešte raz som mi všetkých pozrela, vyzerajú celkom zaujímavo.
Ako som sa tak na nich dívala moje oči sa zastavili na Deidarovi alebo hlúpom blonďákovi ako som ho nazývala ja. Neviem prečo si skoro všetci členovia mysleli že je to baba, veď vyzerá tak mužne. A je aj celkom pekný a tie jeho vlasy. Ja už som načisto potratila rozum. Veď to neni zdravé!

Ani som si nevšimla a ten blonďák prešiel okolo mňa. a zamieril niekam preč. Chvíľu som ešte sedela a obzerala som sa po miestnosti, ale prestalo ma to baviť. Zdvihla som sa s stoličky a zamierila na chodbu. Pri mojej smole sa mi podarilo ešte zakopnúť o vlastnú nohu.
„Bože, ja mám dnes smolu.“ povzdychla som si a počula, ako sa niekto zdvihol zo stoličky.
„Ku*va kto to povedal?“ natočila som hlavu a uvidela toho Hidana ako pevne zviera kosu a vyzeral vážne naštvane.
„Hehe, nikto to sa ti len zdalo.“ snažil sa ho upokojiť Kisame. Jednou rukou mi naznačil nech radšej rýchlo odídem.

Zdvihla som sa zo zeme a zamierila rýchlo preč. Zahla som za roh a do niekoho vrazila.
„Sakra, nemôžeš dávať pozor?“ povedala som a držala si rukou už tak boľavú hlavu.
„Vrazila si ty do mňa.“ povedal len a prešiel okolo mňa.
„Detailista.“ povedala som ešte.
Pozrela som sa za seba do koho som vôbec vrazila, bol to Uchiha.
Prevrátila som oči v stĺp a premýšľala či ísť do izby, alebo to tu ako zdravo zvedavý človek preskúmať. Odpoveď bola jasná, otočila som sa na podpätku do ľava a zamierila na opačnú stranu, než bol môj pokoj. Aspoň myslím...