Mudrcove deti č.3- Tréning začína

Na neznámom mieste

„Vstávaj, spachtoš!“ Tatsuya vpochodovala do Sakurinej izby, ktorú jej pripravila, už keď ju tu doniesla od Kabuta, schmatla Sakure prikrývk. „Hovorila som ti, že sa máš ísť vyspať, kým môžeš.“
„Ešte päť minút.“ Sakura sa prevalila, no keď si uvedomila, kde je, a prečo tu je, hneď sa prebudila.
Tatsuya jej hodila nejaké oblečenie, tak si ho hneď obliekla. Vyšli z izby a Tatsuya ju viedla smerom k obrovskej lúke. Prešli do stredu lúky.
„Teraz sa ideme pozrieť, čo spôsobil jed. Začneme s ľahšími testami, ako rýchlosť a sila, neskôr sa pozrieme na tvoju chakrovú podstatu a prúdenie chakry, no a nakoniec zistím, ako ďaleko si k tomu, aby si sa dostala do druhej formy štádia, platí?“
Sakuru doteraz udivoval jej hlas - bol hlboký, no zároveň ľahký. V podstate ani sama nevedela, aký bol.
„Dobre, nech je to už za mnou.“
Tatsuya sa len zasmiala. Začala skladať pečate, priložila ruky na zem a povedala
„Doton, Nebeská skala!“
Pred Sakurou sa objavila obrovská skala, vysoká asi 40 metrov a dlhá asi tak 20 metrov.
„Toto je jedno z najúčinnejších obranných jutsu, pretože nielen že je obrovské, ale môžeš upravovať jeho tvar podľa toho, ako chceš. Vyskoč hore, začneme zľahka.“
Sakura sa pozrela hore. Bola to teda poriadna výška a nemala poňatia, či tam vôbec vyskočí. Prikrčila sa a vyskočila tak vysoko, ako len vedela. A to bol práve ten problém. Vyskočila, a bez problémov preskočila skalu a letela tak vysoko, že sa skoro dotýkala oblakov. Keď prestala stúpať vyššie, tak začala padať, a to tak rýchlo, že ani nestíhala pozorovať svet naokolo. Snažila sa skoordinovať, ale v tej rýchlosti nevedela, čo má robiť. Už videla, ako je skoro na zemi, ale Tatsuya zakročila. Vyskočila a chytila Sakuru presne v čas.
„Vidím, že som mala tú skalu urobiť väčšiu,“ položila Sakuru na zem, „Takže výskok máš poriadny. Daj sa dokopy a ideme ďalej.” Postavila Sakuru, tá sa ako tak povzviechla.
„Radšej už nebudem robiť veci z celej sily.” Obidve sa začali smiať.
Sakura ešte nevidela, ako sa Tatsuya smeje. Len sem tam sa pousmiala, no teraz, keby ju nejaký človek videl smiať, povedal by, že je to bohyňa, pretože taký krásny úsmev nemôže mať nikdo.
„Dobre, teraz sa priprav skúsime ako si na tom v boji.”
Sakura sa prikrčila a Tatsuya sa pohla. Tá rýchlosť bola neskutočná, neprešla ani stotina sekundy a ona bola za ňou. Išla použiť taijutsu. Sakura sama nevedela, ako to stíha, no dokázala sa vyhnuť jej útokom, no všetko sa dialo tak rýchlo, a Tatsuya ešte viac a viac zvyšovala tempo. Zatiaľ sa Sakura držala, no netrvalo dlho a jednému z úderov sa nevyhla. Bol to presný zásah do brucha. Sakura letela asi takých dobrých päť metrov, kým konečne spadla na zem.
„Vydržala si dlhšie, ako som čakala. Dobrá práca!“ Tatsuya prišla a pomohla Sakure vstať.
„Ako to? Veď som s tebou nebojovala ani minútu a už som na zemi.“
„Si jedna z mála, ktorá so mnou dokázala bojovať viac, ako 30 sekúnd.“
Sakuru až zamrazilo, keď to počula. Veľmi dobre si uvedomovala, že Tatsuya je silná, no toto vyhlásenie... Čím dlhšie s ňou bola, tým viac si myslela, že Tatsuya nie je človek.
„Tak teda ideme ešte raz, priprav sa!“
Začalo to. Sakura sa snažila, teraz už Tatsuya nemala moment prekvapenia, takže sa vedela viac sústrediť. Vyhýbala sa jednému úderu za druhým, dokonca sa pár krát pokúsila aj o útok, no to bolo márne.
„Na útok je ešte skoro. Ešte sa máš čo učiť o obrane!“

Už sa nedokázala postaviť, ležala na zemi a bola hotová. Jej telo rezignovalo.
„Hm, ako vidím na dnes asi stačilo.“ Tatsuya prišla a odniesla Sakuru naspäť do domu. Bola dosť prekvapená, už je to dávno, čo sa jej niekto dokázal postaviť a vydržať takto dlho. Snáď ona bude tá pravá, možno keď na to pôjde troška pomalšie, pretože takto stratila celý zajtrajšok. Bude to veľmi dobré, keď sa vôbec postaví z postele. Dnes ju prehnala, to je pravda. No aspoň zistila, ako na tom je, keď Sakura troška potrénuje bude potrebovať reálne podmienky boja. Len ako by to dokázala skombinovať, tu nikoho nechce, mohlo by to zničiť celé jej krytie. Mohla by ju poslať na nejakých hľadaných ninjov, čo sa túlajú po okolí. To by sa celkom dalo, ale nesmú byť z Listovej. Nato však má ešte čas.
Prišla do Sakurinej izby a opatrne ju uložila do postele, aby ju nezobudila. Od prvej chvíle, čo ju uvidela, bola nesmierne udivená tou podobou. Prečo sa len tak veľmi podobá na Kazumi? Tá podoba ju núti stále sa vracať do minulosti. No na to nechce spomínať. Nevadí jej, keď vidí masu rozsekaných mŕtvych tiel, no keď si má spomenúť na tie chvíle a čas, ktorý strávila s Kazumi, nedokáže ani stáť na nohách. No pre svoje dobro a dobro Sakury to musí zvládnuť, nech to stojí čo to stojí.