Mrdcove deti č.2- prvé rozhodnutie

V Konohe

„Naruto, pátrací tým práve prišiel. Mám ich zavolať?“
Do Narutovej pracovne vošiel Shikamaru.
„Áno, samozrejme!“
Neji, Kiba a Shino sa postavili pred Naruta, a len sklesnuto pozerali do zeme.
„Stále nič, ani len maličká stopa?“
Naruto bol celý zúfalý. Od 4. ninja vojny sa pri hľadaní Sakury nepohol, ani len o krôčik dopredu. Stále posielal najlepšie prieskumné tými, ale nenašli nič. Pomaly strácal nádej, pretože aj Sasuke, ktorý ju taktiež hľadal, nič nenašiel. Väčšina ľudí si myslí, že je už dávno po smrti, ale on neuverí, pokiaľ ju naozaj neuvidí mŕtvu.

Na neznámom mieste

Bola krásna noc a nebo bolo obsypané hviezdami. Sakura na ne pozerala a rozmýšľala o tom, čo jej Tatsuya povedala.
„Moje meno je Tatsuya, a je mojou povinnosťou ťa začať trénovať.“
„Trénovať? Prečo?“
„Kabuto do teba vpúšťal jed. Tento jed by normálneho človeka asi zabil, no ty si prežila vďaka génom, ktoré si zdedila po tvojej prapraprababičke z klanu Haruno. Je to jedinečný gén. ktorý dokáže posilniť tvoj chakru, aj tvoj imunitný systém, a tak sa tvoje telo dokázalo popasovať aj s týmto jedom....“
„...a Kabuto o tom vedel, a preto chcel mňa.“
Vtedy jej to docvaklo.
„Presne tak. Snažil sa skopírovať tento gén, ale to sa nedá. Keď sa s ním nenarodíš, nemáš ho. Doteraz som poznala iba 4 ľudí s týmto génom, a všetko to boli ľudia s klanu Haruno. Vďaka tomuto génu dokáže tvoj klan jedno zaujímavé jutsu. Dedí sa po celé generácie, ale už hodných 200 rokov ho nikto nevedel využiť. Ide o veľmi náročnú prepravu a to preto, lebo je to preprava medzi dvoma svetmi - svet živých a svet blúdiacich.“
„Svet blúdiacich?“
Z toho všetkého mala Sakura strašný strach, pretože od malička bola zvyknutá na to, že klan Haruno nemá zvláštne schopnosti, a teraz jej tu osoba, ktorú vôbec nepozná a hovorí, že má nielen zvláštne schopnosti, ale aj jedinečný gén.
„Na tamtom svete sú ľudia, ktorí zomreli a neboli dosť dobrí, aby si zaslúžili večný pokoj, no zároveň svoje činy ľutujú. Ich duše tam blúdia a budú blúdiť do konca vekov, pokiaľ sa tam neobjaví niekto, ako ty a neprepustí ich do svojho tela, aby dostali druhú šancu. No na to je potrebný tvrdý a ťažký tréning.“
„Ale prečo by som to mala zvládnuť práve ja?“
„Na to, aby si sa dokázala dostať do sveta blúdiacich, potrebuješ svoje telo dostať do určitej formy, a to nedokáže skoro nikto. Keď do teba Kabuto vpúšťal jed, neviem presne, čo urobil s tvojim telom, ale prešla si do prvého štádia formy.“
„Ale ako to vieš?“ Teraz sa doslova klepala, nevedela prečo.
Bála sa ,no zároveň bola vzrušená. Tatsuya jej podala zrkadlo.
„Pozri sa.“

Od vtedy len stále uvažovala, ako sa to stalo. Pamätala si, ako sa jej rodine a ľudom okolo nej páčili jej oči, zelené a vždy plné radosti. Teraz však, keď jej telo prešlo do prvej fázy, sa jej oči zmenili. Vyzerali ako keby sa do jej zreničky zadrapili čierne pazúry a nepustili sa. Jej pôvodnú zelenú farbu očí bolo vidno len na miestach, kde „pazúry“ neprekrývali jej oko.
Oči však boli len jednou časťou zmeny. Druhá bola to, že na pravom ramene sa jej objavil znak, alebo skôr tetovanie. Na ňom bol znázornený kruh, znak klanu Haruno a v ňom boli dvere. Boli to staré a mohutné dvere.
„Keď chceš, nemusíš postúpiť do druhej fázy, ale podľa mňa sa do nej dostaneš skôr, či neskôr.“
Tatsuya prišla a sadla si vedľa Sakury.
„Ako to?“
„No, aj keď nebudeš trénovať na jutsu prenosu, stále ešte musím zistiť, čo u teba ešte spôsobil Kabutov jed.“
„Takže ma nepustíš naspäť do Konohy?“
„Bohužiaľ, nemuselo by to dopadnúť dobre. Kým si tu, nemôžeš nikoho ohroziť a musíš uznať - je tu celkom pekne.“ Tatsuya sa len pousmiala.
„Tak to máš pravdu. Aspoň teda tu, na streche, je krásne.“
Hneď ako Tatsuya vysvetlila Sakure, čo sa jej stalo s očami a to tetovanie, potrebovala na vzduch, tak si oblieka veci, čo jej dala Tatsuya a vyliezla tu - na strechu - a je tu doteraz.
„Bolo to moje obľúbené miesto už od úplného začiatku.“
Keď sa na Tatsuyu pozrela, videla, že v hĺbke duše na niečo spomína.
„No, tak to tu asi strávime nejaký ten čas spolu. Mohla by si mi o sebe povedať ešte niečo iné, ako meno?“
Tatsuya ju fascinovala - bola krásna, no zároveň pôsobila neuveriteľne sebaisto a múdro.
„To si musíš zaslúžiť,“ pousmiala sa. „Tak čo, budeš so mnou trénovať jutsu prenosu, alebo iba zosúladíme tvoje telo s jedom?“
Bolo to ťažké rozhodnutie, radšej by bola v Konohe so svojimi blízkymi, no zároveň chcela byť tu. V tom si uvedomila, že by sa niečo mohlo pokaziť, ohrozila by tých, čo miluje, a to by si v živote neodpustila.
„Idem do toho. Ale pod jednou podmienkou. Keď sa mi to podarí, pustíš ma do Konohy.“
„Platí. Choď si pospať, kým môžeš, pretože zajtra začíname.“