Narutova sestra 63 - Chlapec

Vzduch zvlhol a na nebi sa rysovala búrka. Akoby aj okolitá príroda vedela, že sa blíži niečo zlé, niečo tak temné. Zavial studený vietor, lístie sa zdvihlo zo suchej zeme a tancovalo do rytmu vetra. Nastalo ticho. Také, že bolo počuť každý šuchot lístia. Vyvolávalo to desivú atmosféru.
Neďaleko starého domu boli štyri osoby. Vietor dunel a drevené steny domu praskali.
„Nezdružujme sa tu.“ navrhol Kisame.
Aj ostatní s ním súhlasili. Bolo to čudné. Nana v sebe nosila taký divný pocit. Domu sa vyhýbala, presne tak, ako všetci. No niečo ju tam ťahalo. Cítila, že je niečo inak, ako vtedy, keď boli v dome uväznené s Hiro.
Dali sa do pohybu. Iba Nana stála na mieste ako priklincovaná. Čakala? Možno. Ale na čo? To nevedela ani ona.
„Láska?“ dotkol sa jej ramena Itachi.
Videl, že je nesvoja.
Nevedela odtrhnúť svoj zrak od toho prekliateho miesta. Bála sa ho, mala obavy a bola netrpezlivá.
„Láska,“ zopakoval už trochu nervóznejšie. „Poď.“
„Nie,“ zašomrala.
„Čože?“ nadvihol obočie. „Čo je?“
Vôbec tomu nerozumel. Jednoducho mu to nešlo do hlavy. Pred pár mesiacmi Nana o tom mieste ani nechcela počuť. Vedel, že už len pri pomyslení na to sa nevedela zbaviť toho hrozného pocitu a úzkosti. A teraz, keď stojí na konári stromu ako prilepená a doslova zíza na to peklo, je úplne v poriadku. Aspoň tak vyzerá.
„Nana, počúvaš ma vôbec?“
„Prečo stojíte?“ opýtal sa Kisame.
Aj ten už bol nervózny, lebo z toho domu nemal vôbec radosť.
„Čo zamrzla?“ neodpustila si ironickú poznámku Hiro.
Ach, typická Hiro! A ten jej sarkazmus! Itachi však na to vôbec nereagoval. Nemienil však strácať čas, schytil ju za lakeť a ťahal ju za sebou.
A vtedy sa to stalo. Udialo sa to tak rýchlo, tak nečakane.
Pri dome začula akýsi praskot a šuchot lístia. Hneď na to spoza domu niekto vybehol. Bolo to dieťa – malý chlapec. Vytreštila oči, vytrhla sa Itachimu a rozbehla sa za ním. Vyzeralo to tak, že jej načisto preskočilo.
Chlapec utekal na schody, ktoré boli pred domom. Bez akéhokoľvek váhania otvoril masívne dvere a vbehol dnu. A Nana za ním ako strela.
„Počkaj!“ skríkla.
Chlapec utekal hore schodmi.
Itachi bol z toho hrozne zmätený. Nana by bola posledná, kto by do toho domu vkročil. Zvlášť po tom, čo v ňom zažila. Bál sa o ňu a trielil za ňou. A bál sa ešte viac, pretože je tehotná.
„Nana, stoj!“
„Itachi!“ zreval Kisame.
„Kisame!“ zhíkla Hiro.
Chaosu v tejto situácii bolo viac, než dosť.
Nana začula z poschodia detský smiech. Ten chlapec vyzeral úplne obyčajne a nevinne. Na hlave mal baretku, kockované nohavice a košeľu.
Stúpala na každý druhý schod a vyšla hore. Miestnosť bola tmavá, no aj napriek tomu videla, že chlapec stojí uprostred nej.
Zastala. Srdce jej bilo, ako splašené, no nebála sa. Vôbec netušila, kto to je, ako sa tam zobral, či čo tu chce.
„Počkaj!“ skríkla znovu, keď sa chlapec dal znova na útek.
Stratila ho z dohľadu. Úplne.
Itachi nevedel, kde Nana je, ani kade má ísť. Podľa dupotu, ktorý počul nad sebou, mu však netrvalo dlho to zistiť.
„Ku*va!“ vypadlo z neho.
Nana sa rútila ďalšími schodmi ako splašená. Vošla do miestnosti, kde nebolo vôbec nič, okrem okna a zatuchnutého a zaprášeného závesu. Bola to úplne obyčajná izba, no keď sa rozhliadla trochu pozornejšie, uvidela pod závesom detskú topánku. Pomaly sa k závesu priblížila a odhrnula ho. Naozaj tam bola detská topánka, no okrem toho už nič iné. Ten chlapec stál v rohu. Už ju to nebavilo naháňať ho.
Chlapec sa na ňu pozrel svetlými zelenými očami. No pozeral sa na ňu nejako vystrašene. Zrazu spískol a rozplynul sa na prach. Až vtedy si Nana uvedomila, že bola ako v tranze.
Započula niečo. Niečo... iné. Ten zvuk veľmi dobre poznala. Spomenula si na to, ako počula tie monštrá v tomto dome. Niekto stál za ňou. Počula fučanie. Roztriasla sa a prosila bohov o pomoc.
„Nana!“ volal Itachi, keď prišiel na prvé poschodie.
A Kisame za ním. Hiro čakala von. Ona bola totiž jedná, ktorá vedela, čo všetko toto znamená. Jej pán jej všetko povedal a vysvetlil. Vybavila si odsek z jedného listu, ktorý jej poslal.

Hiro, do toho domu nesmieš za žiadnu cenu vkročiť. Ľudia v tom dome umierajú. Nanu do toho domu nalákam sám. Ak by to náhodou nejako prežila, potom to už nechám na tebe.

Svojho pána nehodlala zradiť, poslúchala ho. Z rozmýšľania ju vytrhol krik, ktorý išiel z najvyššieho poschodia. Bol to ženský rev – Nanin.
Keď sa otočila, uvidela za sebou muža s prázdnymi očami, holou hlavou a bielou, dlhou košeľou. Schytil ju za vlasy a jazykom jej prešiel po líci. Nemala nič, čím by ho mohla udrieť. No pod plášťom nahmatala kunai a vrazila mu ho priamo do srdca. Vystrekla krv a bolo ticho.
Započula vrčanie. Kunai ho síce zasiahol, no nebolo mu nič. Krv sa valila po litroch. Začala utekať dolu schodmi, až nakoniec vrazila do Itachiho. Nepovedala nič, len ho chytia za ruku a utekala s ním dole. Na prízemí uvideli dvere.
„Nana, počkaj, upokoj sa.“ pozrel sa jej do očí. „Nechcem ťa strašiť, ale toto bolo ešte nič, oproti tomu, čo sa možno skrýva za tými dverami.“
„Ako to myslíš?!“
„Že nájdeme iný východ.“
„Prečo?“
„Keď som za tebou utekal hore, za tými dverami som počul nejaké škrabanie a divné zvuky. Niečo ... neviem to popísať.“
„Ale iný východ tu nie je.“
Chvíľu stáli na mieste bez pohnutia. Nakoniec však aj tak nemali inú možnosť, ako vyjsť von. Po ceste sa k nim pridal ešte Kisame. Keď otvorili dvere, nebolo tam nič. Vydýchli si.
Bežali dlhou chodbou. Steny boli zakrvavené, boli na nej krvavé odtlačky ľudských rúk. Dokonca uvideli na zemi aj ľudské črevá. Nanu z toho až naplo.
Kisame uvidel v diaľke svetlo. Po chvíli aj Itachi s Nanou. Mysleli si, že je to východ. A mali aj pravdu. Vážne tam východ bol. No bolo tam aj niečo iné. Počuli ženský krik. Bol naliehavý a bezmocný. Zosiloval sa stále viac a viac, až nakoniec započuli praskot kostí a krik ustal. Pred dverami bolo to monštrum, ktoré sa skláňalo nad nevládnym a zohaveným telom mladej ženy. Nohy mala poobhrýzané a hrudný kôš mala roztvorený. Rebrá jej trčali tak, že to bolo hrozné. Kisame vybral kunai, hodil ho a trafil hladného muža rovno do oka. Zreval a začal kunai vyberať. Zatiaľ, čo sa on trápil zabodnutým kunaiom, oni traja okolo neho prebehli a dostali sa von, kde ich už čakala Hiro.
„Rýchlo preč!“
Osud bol však krutý. Vzduchom sa rútil kunai, ktorý si muž vybral z oka. A trafil ...
„Nana!“ zreval Itachi.
Padla na zem ako mŕtva. A možno aj bola mŕtva. Ktovie...