Tak o mňa bojuj - Odchod diabla a príchod snoba 11

Táto časť je extra dlhá, dlhšie než všetky predošlé - vezmite to ako kompenzáciu za to, že tu nebol dlho nový diel.
Dúfam, že sa Vám bude páčiť. Príjemné čítanie.

Po mojom úteku do lesa som tam zostala asi ešte štyri hodiny a to len preto, lebo som zaspala. Zobudili ma až dažďové kvapky, ktoré mi padali na tvár. Pobrala som sa domov tvárou v tvár osudu... páni už som aj sentimentálna.

Práve celá premoknutá stojím na chodbe nášho klanu a dívam sa na to, ako sa nafukujú môjmu otcovi nosné dierky – oprava diery. Na čele má vyskočenú naštvažilu a ja čakám na prúd faciek a nadávok, ktorý nejako neprichádza.
Zhlboka sa nadýchol a zdvihol ruku, na čo som prudko zavrela oči a pripravila sa na úder. On sa mi, ale iba dotkol vlasov a začal hovoriť tichým, no vražedným hlasom, ktorého som sa bála nespočetnekrát viac, než bitky:
„Chcel som odísť na tie dva týždne v pokoji. Ráno si bola taká milá a potom urobíš toto,“ prevracal mi pramienok vlasov, ktorý držal v ruke a ja som cítila svoje srdce až v krku, „povedz mi – naozaj chceš, aby som ti spravil také rany, ktoré sa ti už nezahoja? Také, aké som urobil tvojej št*tkovskej matke?“
Oči som mala teraz otvorené dokorán a dívala sa naňho so strachom.
„Máš také šťastie, že už je zmluva o vašom zväzku podpísaná,“ stisol mi ten pramienok a trhol ním k sebe až som zasyčala, „avšak ak urobíš ešte raz niečo podobné, a tým myslím tvoje chovanie počas celého dňa, vypitvem ťa a urobím to ešte kým budeš žiť. Rozumieme si?“

Dozvedel sa to. O tom, že ma Daichi bozkával.
Videl to nejaký človek z Konohy a šiel za mojím otcom. Neviem prečo to ten dotyčný urobil, ani neviem kto to urobil, ale viem, že otec zaplatil nemalé peniaze, aby si to ten bonzák nechal pre seba a odišiel z Konohy.
Povedal mi to Neji keď som prišla, avšak hneď sa ku mne navalil aj otec, takže som s ním viac slov neprehodila. Ani som sa mu neospravedlnila... hoci... nebola to moja chyba! Tá výmena názorov – no, aspoň si to nahováram.
Ja som rýchlo prikývla.
On sa usmial a pohladil ma po tvári.
Pokojne odišiel do pracovne.
Nemo som zízala na dvere jeho pracovne, až kým som ucítila ruky na svojich pleciach. Yuti mi pomohla postaviť sa. Ani neviem kedy som si sadla – zviezla sa - na zem.
Prečo teraz nemám žiadnu odvahu a prečo mu teraz neodporujem? Na jeho silné reči, keď je nahnevaný som si zvykla a aj na obyčajné bitky (samozrejme, že z nich mám vždy strach, ale už to pomaly beriem ako normálnu vec), no toto má obrovskú súvislosť s mojou matkou a mojím detstvom.

Môjho otca – náš klan práve prišiel navštíviť jeden klan z Mlžnej. Bol vtedy u nás vodca ich klanu a aj jeho dcéra. Boli sme v rovnakom veku a poslali nás ísť sa hrať... lenže... ona robila hlúposti. Spomínam si aká bola divá. Veľmi sa so mnou nudila a tak začala behať po dome. Ja som šla, samozrejme, za ňou.
Ona chcela ísť do spálne mojich rodičov, no ja som jej povedala, že tam ísť nesmieme.
Ani ja som tam predtým nikdy nebola. Mala som prísny zákaz tam chodiť.
Nuž, ona tam vbehla a ja za ňou. Presviedčala som ju, aby sme išli preč, no najskôr začala prezerať všetky veci, ktoré tam moji rodičia mali. Na jednom z nočných stolíkov našla ležať nejaké papiere a ona ich začala rozhadzovať.
Vtedy tam vošiel môj otec.
Bol milý a povedal jej, že sa nepatrí len tak chodiť do cudzích spální. Po krátkej návšteve ešte v ten večer odišli a ja som si myslela, že sa nič nestalo. Dokonca som si začala myslieť, že môj otec nie je taký zlý... až dokým ma tesne pred polnocou nevytiahol z postele a neodviedol do ich spálne.
Matku priviazal o posteľ a... a vzal opasok.
Spomínam si na jej plač, na to ako mi hovorila, že to nebolí, hoci plakala a zarývala si nechty do perín... spomínam si ako mi hovorila, aby som sa nedívala a môj otec zase kričal, aby som videla, čo som jej spravila.
Keď s ňou skončil, mala chrbát celý zakrvavený. Ja som sedela na zemi neschopná pohybu.
Odišiel z izby a nechal nás tam.
Bola som zvyknutá, že ma mlátil, že mlátil moju matku a Hanabi nie.
Bola som zvyknutá na to, že som mala po tele samé modriny.
Bola som zvyknutá na to, že mala po tele modriny aj moja matka, ale nikdy...
... nikdy som nebola schopná zvyknúť si na jazvy, ktoré mala potom na chrbte moja matka.
Bola to iba moja chyba. Iba mojou vinou si tú bolesť musela prežiť. Iba mojou vinou jej môj otec zohavil chrbát, nech už vravela čokoľvek.
Keď som bola schopná pohybu, aspoň nejakého, odviazala som ju. Ona ma okamžite vzala do náručia a tuho objímala.
Plakala a snažila sa ma utešiť, hoci ju to muselo príšerne bolieť.
Nechápala som prečo... prečo urobil niečo také iba, pretože sme vstúpili do ich spálne a to dievča čítalo nejaké listy. Veď v ten večer ma tam aj odviedol násilím!
Mama mi dookola šepkala, že to nie je moja vina, že mi chcel ukázať čo je bolesť, že mi chcel ublížiť a to psychicky, že ma chcel traumatizovať...
Už to potom nikdy neurobil.

Mám prosto strach, že mi urobí, to čo matke. Je to... je to sebecké, áno je, ale mám z toho strach. Chcela by som mať jej silu.
Ako sa s tým mohla vyrovnať? Ako mohla žiť s mužom, ktorý ju mlátil aj za maličkosti? Ako sa mohla navonok tváriť ako absolútne harmonické osoba, keď bola pravda absolútne iná?
Myslím, že nemohla. Nie. Ona sa s tým nikdy nevyrovnala. Keby áno, nezabila by sa.
A ten hnusný pokrytec... na pohrebe hádzal na všetkých ľudí zmučený pohľad, vyzeral ako stelesnené nešťastie a doma... bol absolútne normálny. Hneď v ten večer si priviedol svoju milenku.
Bože, tak strašne ho nenávidím.

Yuti ma zaviedla do izby a priniesla mi večeru, kým som sa osprchovala.
Pod prúdom teplej vody som sa dala ako-tak dokopy.
Keď som vyhnala z hlavy otca, matku a vôbec svoju minulosť, premýšľala som nad dneškom.
Viem, že budem mať z toho problémy a možno si to odskáčem, no musím hovoriť s Daichim. Spýtať sa ho, čo to ráno malo znamenať. Spýtať sa ho na všetko. Dnes zrejme nebude doma, tak mu zavolám zajtra.
To ale znamená, že sa budem musieť otcovi votrieť do pracovne a prehľadať jeho telefónne čísla. Keďže má Daichiho rád určite tam má jeho číslo.... Hah, možno ho toto štve ešte väčšmi, možno si myslí, že ja a Daichi sme sa chceli dať dokopy, ale už je zmluva podpísaná... a Daichi nemá sharingan.
Som si istá, že by Daichiho privítal za svojho zaťa s otvorenou náručou, no nie je možné, aby som ja a Daichi... aby sme my niekedy... ani teoreticky. Ja a Daichi sme iný až priveľmi odlišní, ale pravdou je, že ma neskutočne priťahuje. Dnes ráno som sa cítila tak pekne, keď ma bozkával, keby nie sme v takejto situácii určite by som... ach. Naozaj nad ním premýšľam až príliš.

Zastavím vodu a obmotám si uterák okolo tela. Keď vídem zo sprchy, prejdem okolo zrkadla k dverám. Na kľučke sa zastavím a zhodím zo seba uterák na zem. Prejdem nahá k zrkadlu a pozriem sa na seba.
Je na mne niečo zvláštne?
V poslednom čase som trochu pribrala, inak som biela ako stena. Tmavomodré, mokré a popletené vlasy mi spadajú na telo, čo ma chladí. Môj byakugan vsadený do tváre. Z očí sála smútok a únava. Plnšia spodná pera, než tá horná. Obočie, ktoré je tŕňom v Ininom oku – zakaždým mi hovorí, aby som si ho vytrhala.
Nie, nemôže za to môj výzor, ale moja rodina.
Kvôli môjmu klanu sa ku mne takto Daichi správa. Sakura alebo Ino či TenTen sú tisíckrát krajšie, než ja. Keby šlo o toto určite by sa na mňa ani nepozrel.
Lenže on ma nemiluje. Len ma škádli. Len ma provokuje. Len sa so mnou hrá. Je to len hra. On to takto vidí, takže by som mala aj ja. Na čo si robiť zbytočné ilúzie? Na čo byť hlúpa a opäť sa zamerať na chalana, ktorý o mňa nikdy nebude stáť? Na čo si zbytočne komplikovať život?
S povzdychnutím si okolo tela opäť obmotám uterák.
Vojdem do izby a uvidím cez okno, že už začína zapadať slnko. Zapnem televízor, na ktorom ide nejaký film a začnem sa prezliekať.
O 20.14 začína film Múmia a ja sa uškrniem pri pohľade na program - je to tam napísané na 20.00.
Keď skončí, ľahnem si a po mučivej pol hodine (čo si spomínam na ksicht tej múmie) zaspím.

Ráno som sa prebudila na hluk. Keď som sa posadila na posteli zistila som, že mi niekto klope na dvere.
Rozospato som povedala:
„Ďalej.“ Dvere sa okamžite rozrazili a tak rýchlo ako sa otvorili sa aj zatvorili.
„No konečne! Teba zobudiť – to je výzva!“ Vyletel na mňa Neji a prekrížil si ruky na prsiach. Prevrátila som oči.
„Keď si sa už prestal hrať na policajta, povieš mi...“ Zastavila som sa, keď som si všimla, že je oblečený a vlasy má starostlivo zopnuté vzadu do chvosta. Ani jeden nevykúkal!
Okamžite som mrkla na hodiny. Trikrát som sa pozrela a ešte raz si pretrela oči, aby som si bola istá. Bolo na nich 11:52 AM.
„Došľaka!“ Skríkla som a vyskočila z postele.
„Tvoj otec odchádza presne o dvanástej,“ hovoril, kým som sa prezliekala - do šiat zo včera -v kúpeľni s pootvorenými dverami. Samozrejme som sa dala tak, aby ma nevidel,
„a presne vtedy tu majú byť aj Uchihovia. Keď sa ma pýtal či si už hore, kryl som ťa, ale švihni si, lebo zistí, že si ešte spala a bude zle.“
„Vďaka, si poklad.“ Povedala som zadychčaná. Už som bola v izbe a česala si rýchlo vlasy.
Už-už som chcela vybehnúť dole, ale uvedomila som si, že nie som namaľovaná. Okamžite som si na tvár začala nanášať púder.
Pozrel sa von oknom a povedal:
„Už sú tu.“
Zakňučala som a ponáhľala som sa ešte viac.

„Hinata!“ Začuli sme zdola. Vyplašene som na Nejiho vypulila oči, ale rýchlo som si dávala ešte špirálu a rúž.
On vybehol z izby. Dúfala som, že mu povie niečo typu „Musela si skontrolovať make-up“ môjmu otcovi.
Bosá som bežala dole schodmi, no na treťom schode zdola som zle stupila a spadla.
Keď som sa zdvihla uvidela som, že Uchiha bratia sú – nanešťastie – už v obývačke a tento trapas videli. Paráda! Akoby som sa pred Sasukem nestrápnila dosť...
Neji si pleskol dlaňou ruky po tvári a zatváril sa nešťastne, ale myslím, že mu skôr bolo do smiechu. Itachi pokrútil hlavou a zadíval sa inam a Sasuke... prisahala by som, že som od neho začula uchechtnutie.Otec práve vyšiel zo svojej pracovne, takže to nevidel.
Všimla som si, že ju aj zamykal... došľaka. Ako sa dostanem k Daichimu číslu?
Rýchlo som sa postavila a ruky si dala za chrbát ako poslušná mladá dáma.
Hanabi sa mihla po schodoch a ja som si všimla ako jej Itachi a Neji venovali letmý pohľad. Sasuke mal ruky založené vo vreckách a díval sa do zeme.
Vyšla von a mne spadla časť kameňa zo srdca.
Naše vzťahy sú... komplikované.
Ona ma nemá rada, pretože ma mala radšej mama – venovala mi viac času a boli sme si bližšie. Avšak, asi to bolo spravodlivo rozdelené. Keď si otec uvedomil, že zo mňa nejaká skvelá kunoichi nebude a k tomu ma ešte pri tréningoch permanentne porážala moja mladšia sestra – vzal si ju pod svoje krídla a urobil z nej svoju bábiku... ach nie, to nebude dobré pomenovanie. Bábika sa na ňu rozhodne nehodí. Ona má svoju hlavu, no svedomie nemá.
Keď sa konali skúšky chunninov, spomínam si aký rozruch vytvorila, keď prizabila jedného ninju z Mlžnej. Hovorilo sa, že to nemusel prežiť. Ja som pri tom boji nebola, no odvtedy sa o nej začalo hovoriť, že je to veľmi silná kunoichi. To však ostatných neodrádzalo. Ona mala vždy veľa priateľov a v poslednom čase i nápadníkov, hoci má len trinásť. Na môj vkus je na lásky až moc mladá, no, aby tak dokaličila nejakého ninju a to mala len jedenásť...
Vlastne jej závidím. Otec ju má rád – nebije ju, má toľko priateľov či nápadníkov, je taká silná, je krásna... aby z nej nemala komplexy jej o päť rokov staršia sestra, ktorú otec bije pomerne často, má niekoľko pokryteckých priateľov a iba hŕstku tých, ktorým môže veriť, nie je zas tak dobrá bojovníčka, nie je ani moc pekná a čo sa týka vzťahov – miluje jedného chlapca, k ďalšiemu má byť pripútaná na celý život a potom je tu ešte taký... čo v nej prebúdza niečo nové... niečo pekné.
Tak toto je moja situácia... keď si to zrekapitulujem takto znie to ešte horšie, než to je... heh, akoby mohlo.
„Hinata,“ vytrhol ma z premýšľania otec.
„A-Áno?“ Pozrela som sa naňho. On sa usmial a vystrel ruky.
No samozrejme, musíme ešte zahrať tento odchod. Ja som sa tiež usmiala a objala ho. Moju situáciu by som naozaj priala toľkým ľudom... v prvom rade by to boli asi Sakura (od včera) a Hanabi.
Pustil ma a s tými troma si podal ruky.
Potom s Hanabi a pár ninjami z nášho klanu odišli. Ja som samozrejme musela ešte vonku čakať kým nezájdu za obzor ako starostlivá dcéra, sestra a dedička klanu.
Horko-ťažko som sa dokopala dovnútra a zavrela za sebou dvere.
V obývačke bol iba Neji a pozeral sa na televízor. Šla tam nejaká komédia.
Poobzerala som sa, no nikto iný v obývačke nebol. Nepredpokladala som, že by šli do kuchyne, keďže práve tam služobné pripravujú obed.
„Um... kam šli?“ Spýtala som sa Nejiho. On neodtrhol oči od obrazovky, no i tak mi odpovedal:
„Hore, vybaliť sa.“
„Ah.“ Utrúsila som a začala stúpať po schodoch. Keď som šla k svojim dverám takmer ma kleplo.
Sasuke vychádzal z izby, ktorá bola hneď vedľa mojej. Zízala som naňho a on zdvihol obočie.
„Um... ty... ty budeš v tejto izbe?“ Spýtala som sa. Oprel sa o zárubňu dverí. Vyzeral tak ľahostajne a... okey, nerada to priznávam... sexi.
Zvýšil sa mi pulz.
„Áno. Nejaký problém?“ Spýtal sa. Nevedela som čo povedať. Či je to problém? Je to obrovský problém! Ale... čo presne mi na tom vadí? Ja ani neviem. Možno iba hľadám dôvod, aby som nebola blízko neho. No nie je to smiešne?
Ešte včera ma trápil Daichi a dnes zase Uchiha. Pred týždňom to bol len a len Naruto. Chcem mať opäť sedemnásť. Opäť byť hotová iba pri pohľade so tých modrých očí či z rozhovoru s ním... kde sú tie časy? Prečo musím teraz riešiť takéto veci?
Pokrútila som hlavou a vstúpila do izby.
Keď som chcela za sebou zatvoriť dvere niekto ich začal otvárať a tým ma tie dvere buchli do čela. Zatackala som sa a pozrela na vinníka pri čom som si šúchala boľavé miesto.
Došľaka, to sa proti mne všetky dvere spikli?! Za tri dni mi dvakrát šľahli dvere! Je toto normálne?! Ešte, aby sa to nestalo tretíkrát.
Sasuke sa mračil a díval sa na mňa. Tiež som sa začala mračiť.
„Ešte som s tebou nedohovoril.“ Povedal a ani sa neospravedlnil. Snob jeden!
„A-Ale ja s tebou áno!“ Povedala som nahnevane. Teraz tam budem mať ešte väčšiu hrču.
„Sasuke!“ Začuli sme Itachiho hlas. Sasuke nahnevane s prúdom nadávok vyšiel z mojej izby a treskol dverami. S otvorenými ústami som zízala na tie dvere.
Tak to muselo byť niečo fakt dôležité, keď mal takúto reakciu. Myslela som, že je to pokojný človek...egocentrické pokojné monštrum.

Obed som si nechala priniesť hore, pretože som sa nechcela s našimi hosťami veľmi rozprávať... mala som skôr nepriateľskú náladu a jeden obed môžem pokojne vyžehliť za tých više štrnásť ďalších dní...
Poobede som strávila v mojej izbe a na večeru som šla do Ichiraku Ramen.
Cestou som videla ísť Saia a Kibu okolo, no radšej som sa schovala na strome. Nechcela som hovoriť ani s nimi... pýtali by sa na tej včerajšok. Jednoznačne sa to bude ešte riešiť... určite už teraz kolujú reči – nemám z toho dobrý pocit, i keď som obhajovala svoj a Sasukeho vzťah.
Vtedy mi došlo, že možno o tom chcel Sasuke hovoriť.
Domov som dorazila o siedmej a v obývačke Itachi pozeral nejaký seriál. Potom som si všimla, že Sasuke a Neji niečo riešia. Akoby sa na niečom nevedeli dohodnúť.

Namierila som si to do kuchyne, dúfala som, že si ma nikto nevšimol. Rozhodla som sa spraviť koláč s lekvárom a orechmi.
Zajtra by som zase mohla pomôcť s obedom... ukážem, že nie som aspoň v takýchto veciach neschopná, hoci by som bola radšej keby to so mnou robila mama – vždy som sa od nej niečo priučila.

Vybrala som z chladničky cesto a lekvár zo skrinky.
Začala som sa pozerať po orechoch. Za sebou som začula kroky a myslela som, že to bude jedna zo služobných. Skôr ako by spustila príval slov typu „Hinata-sama čo to robíte?“, „Hinata-sama, ušpiníte sa, my to urobíme za vás“, alebo „Hinata-sama, prosím dovoľte nám pomôcť vám“, som sa spýtala:
„Neviete kde sú orechy?“
„Nemám šajn.“ Začula som tichú odpoveď. V tej chvíli som stála na stoličke a prehrabávala jednu skrinku. Otočila som sa a pozrela sa za seba. Ani to v podstate nebolo potrebné, pretože som vedela, že je to Sasuke.
Obrátila som sa ku skrinke a keď som odtiahla mak za ním boli orechy. Usmiala som sa, zobrala pohár, zavrela skrinku a zoskočila zo stoličky. Vybrala som si zásteru a začala si ju uväzovať. Pozrela som sa na Sasukeho, pretože tam ešte stále stál.

Díval sa na mňa so skeptickým výrazom v tvári.
„Čo?“ Spýtala som sa.
„Tá zástera vyzerá nebezpečne. Čo máš v pláne?“ Uťahoval si zo mňa.
Usmiala som sa a vybrala som valček z fioka.
„Čo myslíš?... Ubiť ťa valčekom a zahrabať na záhrade? To by nebolo zlé, zostala by som slobodná.“ Radšej som sa otočila k linke, pretože sa mi pri pohľade naňho ťažko premýšľalo.
Vlastne som sa mu nechcela pozerať do očí... nemám rada očné kontakty. Keď sa mi ľudia pozerajú do očí – myslím, mám pocit, že mi vidia až do hĺbky srdca a to ma desí, i keď to nie je možné.
„Všetci ťa opisujú ako milé bezproblémové slušné dievča. Ale ty si aj vtipná!“ Premyslela som si odpoveď a potom som ju vypustila z úst:
„To len, pretože si taký prívetivý. Vieš... asi ako posteľ s klincami.“
Počula som ako zavŕzgala barová stolička.
Bože, nemôže ísť preč?
V tom je ten problém. Práve v tom. Nechcem s ním byť, pretože neviem čo mu povedať. Veľmi ťažko vediem konverzácie s chlapcami. Neji... on je niečo iné – s ním si rozumiem už od ranného veku, takže s ním som v pohode.
Pokoj Hinata, on ťa neuhryzie.
Nahodila som skeptický výraz. Hovorím si to sama pre seba, aby som sa upokojila, ale akú to má pointu, keď tomu ani aj sama neverím?
Možno si s tebou chce iba porozumieť.
Žeby so mnou chcel mať dobré vzťahy? Čo ak je to tak? A ja som k nemu odmeraná... možno je to jeho zámer, ale... ťažko povedať. Nikdy som veľmi ľudom nerozumela a neviem ani rozpoznať aké majú zámery.
Hej, Sasuke, aký si vlastne typ človeka?
Čo o tebe vlastne viem?
Si skvelý ninja. Si naozaj pekný chlapec. Si veľmi múdry. Si dobrý stratég.
A...? A čo ďalej? Toto by o ňom vedel povedať každý kto s ním strávi aspoň pätnásť minút na misii.
No... je dosť arogantný. Namyslený.
Pchá nos do vecí do čoho ho nič! Napríklad to s tými modrinami.
Nerád rieši Sakuru. Pretože ju zrejme nemá rád... to sme asi dvaja.

„Povedz, čo ťa tak rozrušilo?“ Hah?
„Nerozumiem.“ Povedala som jemne, aby videl, že s ním nemienim viesť vzťah na bitovom poli.
„Predvčerom večer.“ Povedal rovnakým tónom.
„No... ono...“ niečo za niečo, Hinata, nesmieš mu hneď všetko vyklopiť. Nezabúdaj, že aj ty máš pre neho pár otázok... pár otázok iste, ale momentálne ma nenapadá akých. Ale určite ti niečo napadne. Pravda, takže, „vieš, niečo za niečo.“
Konečne som sa na neho otočila. To som nemala robiť.
Bože, odkedy on nosí tmavomodrú košeľu, ktorá na ňom tak neuveriteľne dobre vyzerá? Bože, čo som bola slepá?
A došľaka od kedy on nosí košele?
Do ri*i a odkedy mi nie je jedno ako vyzerá?!
Odvrátila som pohľad.
Nemám niečo s hlavou?
„Čo by si tak asi mohla chcieť?“ Spýtal sa.

Koniec jedenástej časti.

Poznámky: 

Tento diel som mala už napísaný od štvrtka, ale posielam ho až dnes, povedala som si, že to bude z takého protestu! Kým neskončí škola, nebude nová poviedka! XD Blbosť, žartujem, proste som to dopísala neskoro večer.
Jaká som ja rada, že už je leto... mala by som si niečo pripraviť, čoskoro to bude rok čo píšem poviedky! XD Je to taká hlúposť, ale ja mám potrebu sa radovať aj z takýchto hlúpostí.

Dúfam, že sa Vám tento diel páčil, čo najskôr sa pustím do ďalšieho, lebo už mám trochu premyslené čo tam dám.
Ako vždy sa poteším komentárom či hodnoteniam.

Song ;)

http://www.youtube.com/watch?v=hYjIljQNxsg&list=PL39F2D0F586CFC117&index... - ani neviem čo je to za anime, ale natrafila som na ten song a strašne sa mi páčil.