Ukradnuté slnko 8

„Ale čo? Sakra, Suigetsu, hovor! Inak...“ Sasuke aktivoval Sharingan.
„Veď dobre. Neviem ako, ale má na svojej strane Sakuru.“
„Oživil ju?“
„Myslím, že on ju vlastne nikdy tak celkom nezabil.“
V Sasukem sa zlomil dlho zadržiavaný hnev. V priebehu pár sekúnd bola chatrč rozmetaná na tisícku väčších či menších triesok. Zostali stáť len kamenné základy.
„Preboha, Sasuke, upokoj sa. Aspoň kým som tu!“ Kričal Suigetsu, ktorý sa musel párkrát zahnať mečom, aby ho netrafili poletujúce brvná.
„Videl som ju. Bola mŕtva,“ povedal Sasuke, teraz už pokojnejší, ale bolo cítiť, že sa k tomu musí nútiť.
„Veď vravím, že neviem ako to urobil, ale určite to nie je Edo tensei. Sakura je živá, má telo, ktoré môžeš zraniť.“
„To nie je možné,“ prerušil ho Sasuke.
„Neskáč mi furt do reči. Ako vravím, je živá a je to ona. Ale je fakt desivá. Pamätá si všetko zo svojej minulosti, aj teba aj deti. Ale nič z toho ju nezaujíma. Je okolo nej nejaká temná čakra, ktorá zakrýva tú jej.“
„Plášť,“ šepol Sasuke.
„Tak nejak. Tvoj syn na ňu nemal natrafiť. Tadaši zúril, keď jeden z jej špeciálnyh kunaiov použila na chlapca.“
„Ona vedela na koho útočí?“ Sasukem zmietal hnev, šok a strach. Ani jedna z týchto emócií sa mu nepáčila.
„Veď ti vravím, všetko si pamätá. Ale jej osobnosť je úplne iná. Je zlá.“
„Zlá?“
„Neviem ako by som to inak opísal. Proste zlá. Jediné, čo chce, je ničiť, spôsobovať bolesť a utrpenie. Toto,“ ukázal na svoju tvár, „mi urobila ona. Keby som sa nezmenil na vodu, bol by som mŕtvy.“
„Sasuke neveriacky vydýchol. „Všetci ťa považujú za zločinca triedy S. Možno...“
„Všetci ma považujú za Tadašiho pravú ruku. Aj Sakura. Tadaši ma poslal, aby som otestoval jej novú techniku. Z muža, ktorého vybral ako obetného baránka ostal len tieň na stene.“
Sasuke skrivil ústa do ironického úškrnu.
„Myslím to doslova, Sasuke,“ dodal úplne vážny Suigetsu. „Ja som obišiel takto dobre len preto, lebo dostala rozkať nezabiť ma.“
„A čo s tým všetkým má noc? Písal si, že je nebezpečná.“
Sasuke sa snažil tváriť nezúčastnene a vecne, no nešlo mu to. Rukoväť svojej katany zvieral tak tuho, až mu úplne zbeleli hánky a zdalo sa, že ju každú chvíľu rozdrví.
„To je najpodivnejšie. V noci je na nezastavenie. Ani ty, ani Hokage by ste ju nezastavili. Tma jej akoby dodávala silu. Doslova ju čerpá z okolitej tmy.“ Suigetsu si sadol na kamenný múrik, čo zostal po chatrči. Rukou naznačil Sasukemu, nech si prisadne, ale ten ho ignoroval.
„Ale na svetle je všetko inak. Zdá sa, svetlo otupuje jej zmysly. Najhoršie sú na tom oči. Cez deň je prakticky slepá. A tiež sa rýchlo vyčerpá, pričom jej čakra sa neregeneruje.“
„Čím silnejšie jutsu, tým väčšia je jeho slabosť,“ prehovoril Sasuke.
„E... Hm... Asi tak nejak,“ prisvedčil váhavo Suigetsu.
„Takže stačí ju vytiahnuť na svetlo...“ uvažoval Sasuke, ale jeho spoločník ho prerušil.
„Nie tak hŕŕŕ. Ak to chceš urobiť, to aby si tam nebol ani ty ani nik, kto ju poznal.“
Uchiha sa naňho nechápavo zahľadel.
„Ak je na priamom slnku viac ako päťdesiatjeden sekúnd, začne sa jej páliť koža. Akoby horela neviditeľným plameňom.“
Sasuke stŕpol. Toto všetko musí byť len ďalší zlý sen. Nemôže to byť skutočné.
„Ako to zastavím?“ Spýtal sa cez zaťaté zuby.
Suigetsu chvíľu mlčal. Potom mu odpovedal, hoci vedel, že sa s tým jeho priateľ nezmieri.
„Nejde to zvrátiť. Podľa Tadašiho zostane Sakura takáto až do smrti.“
Sasuke sa s tým naozaj odmietal zmieriť. A už vôbec nie s riešením, ktoré Suigetsu naznačoval. Ak jeho žena žije, dovedie ju späť. Nech to stojí, čo chce. Veľmi dobre vie, aké to je, kráčať temnotou. Vie, aká je jej moc veľká a lákavá. Ale tiež vie, že nech je ňou človek akokoľvek pohltený, vždy je cesta späť. Pri jeho návrate do Konohy mu Sakura nesmierne pomohla. Teraz je rad na ňom.
„Tadaši ti stále verí?“ Spýtal sa Sasuke.
„Len tak ako doteraz. On úplne neverí nikomu. Nikto nevie o jeho plánoch všetko, len to najnevyhnutnejšie. No zo všetkých viem ja najviac. Ale ani to nestačí,“ rezignovane si vzdychol.
„Vieš, o čo mu ide?“
Suigetsu sa uškrnul. „O teba, o čo iné.“
„O mňa?“
„Ale no tak, ty a Naruto ste najsilnejší shinobi akí sa kedy narodili. Podľa mňa má Tadaši zálusk aj naňho, ale k tomu potrebuje teba. Ale to je len domnienka.“
„Vráť sa. Zhromaždi čo najviac informácií o tej technike. Keď si budeš istý, že sa viac nedozvieš, kontaktuj nás.“
„O.K. Veľké nádeje si ale nerob. Radšej sa choď poobzerať do Piesočnej. Odtiaľ to Tadaši koniec- koncov má.“
„Na tom sa už pracuje.“
Sasuke podal Suigetsovi ruku, aby sa postavil.
„Vieš, kde je Sakura?“
„Viem,“ prikýval Suigetsu. „Ale Sasuke, neunáhli sa. Nechoď na ňu sám. Vezmi si najlepších ANBU akých máš a útočte za svitania alebo za súmraku. Keby ste ju vytiahli na slnko, nevydržal by si to,“ varoval ho.
Sasuke mienil Suigetsove rady doržať, hoci nerád. Aspoň zatiaľ. Prikývol.
„Asi päťdesiat kilometrov od Východného úkrytu Orochimara si vybudoval malú pevnosť. Sakura je momentálne v jej podzemí, ale neviem ako dlho tam zostane. Ja mu mám nájsť a chytiť Juuga.“
Sasuke sa zamračil. Juugovo miesto pobytu je ďalšia prísne strážená informácia. Chcel žiť v pokoji, ďaleko od ľudí, čo mu splnili. Jeho záchvaty zlosti už nie sú tak časté ani prudké. Nie je však dobré, že sa Tadaši oňho zaujíma.
„Keď už sme pritom, ako sa má ten hromotĺk?“ Spýtal sa Saigetsu.
„Dobre. Je šťastný,“ odpovedal zamyslený Sasuke.
„Keď sa toto všetko skončí, pôjdem ho pozrieť.“
Sasuke si všimol únavu v priateľových očiach. Nie fyzickú, nie duševnú, ale emočnú. Nebolo ľahké predstierať, že ste niekto iný. Suigetsu to robil už jedenásť rokov.
„Ak chceš skončiť, stačí povedať.“
„Neviem, aký má Tadaši plán, ale začína to byť naozaj vážne. Som jediný, čo môže poskytnúť informácie a keby došlo k najhoršiemu, bude dobre, že budem s Tadašim až pokiaľ sa to bude dať.“
„Nikdy by som si nemyslel, že sa práve ty obetuješ...“
„Ale,“ mávol Suigetsu rukou. „Veď vieš, že to robím zo zištných dôvodov.“
„Meče už máš všetky, nie?“
„To hej, ale nezabúdaj, že chcem oživiť Veľkú sedmičku. Pár deciek som už našiel. Sú ešte mladí, ale so správnym výcvikom z nich niečo bude.“
„Ak sú v tej tvojej bande, tak akurát zločinci,“ osopil sa naňho Sasuke. Odkedy má vlastné deti, dotýka sa ho aj osud ostatných.
„No tak, Sasuke. Nesúď ich tak prísne. Sú to celkom fajn ľudia,“ bránil si svoju partičku Suigetsu.
„Iste, fajn. Až na to, že kradnú, podvádzajú a neváhajú zabíjať.“
„To ani ja.“
„Ale ty si shinobi na misií!“
„Nie, Sasuke. Som taký istý ako oni. Všetko, čo sme urobili, sme vykonali ako tím. Vieš, premýšľal som. Keď s touto šarádou skončíme, čo bude s nimi?“
Sasuke si povzdychol. „Sú to zločinci, budú potrestaní.“
„Tak potom počítaj s tým, že pôjdem za nimi.“
Sasuke chcel niečo namietnuť, ale Suigetsu mu skočil do reči: „Neopustím svoj tím, Sasuke. Ak pôjdu do väzenia, budem tam aj ja, až kým odtiaľ nevyjde aj posledný. Osud môjho tímu je aj mojím osudom. Práve ty by si to mal chápať.“
Sasuke už nemohol namietať. Slová, ktoré pred chvíľou povedal Suigetsu, povedal pred mnohými rokmi aj on sám, keď sa vracal do Konohy. Bol odhodlaný zdieľať osud svojho tímu, aj keď mu Naruto ponúkal milosť. Nakoniec všetko dopadlo inak a on, ani členovia tímu Taka, nemuseli do väzenia. Oficiálne Naruto ako Hokage, vypovedal Juuga ďaleko, mimo spoločnosť ľudí, čo preňho vlastne ani nebol trest. Karin už počas vojny „pomáhala“, takže uznal jej zásluhy a po absolvovaní skúšky, jej udelil milosť. No a Suigetsu ako jediný zdanlivo odmietol ponúkanú milosť a vydal sa po ceste zločinca.
Ale s tou jeho partičkou to bude iné. Neobídu tak ľahko. Je otázne, či vôbec budú chcieť žiť poctivý život. Nie je vôbec dobré, že Suigetsovi prirástli natoľko k srdcu. Na druhú stranu sa ukázal ako schopný veliteľ…
„Poviem to Narutovi, ale…“
„Ja viem, viem,“ povzdychol si Suigetsu. „Nerobím si veľké nádeje. Ale za svojimi slovami si stojím. Vieš, teraz je v móde nebrať svoje slová späť.“ Zasmial sa.
„Bolo fajn pokecať si s tebou, ale už musím ísť.“ Suigetsu sa vydal smerom ku cestičke vedúcej k močiarnej lávke.
„Nápodobne,“ povedal Sasuke jeho chrbtu, pretože už sa neotočil a zmizol v tme.
Sasuke sa vybral domov, hoci by najradšej okamžite vyrazil na východ. Nevedel si predstaviť, ako je možné, že Sakura je nažive. Videl, držal jej chladné telo v náručí, isto to bola ona, žiadna náhrada. Kunai jej prebodol srdce. Také zranenie sa predsa nedá prežiť. Najviac zo všetkého ho desilo to, čo bude určite nasledovať po príchode do Konohy. Budú musieť otvoriť Sakurin hrob.
Keď vyšiel z močiara, pomocou Kuchiyose no jutsu privolal sokola, na kúsok papiera načmáral pár slov pre Naruta a poslal ho do Hokageho domu.
Pri jeho nohách zakvákala žaba.
„Prepáč, Kizoku tam bude rýchlejšie,“ prihovoril sa jej Sasuke s očami upretými na oblohu. Žaba ešte raz urazene zakvákala a odskákala späť k močiaru.