Narutova sestra 60 - Kruté slová

(V Hidanovej izbe)

„Hidan?“ ozvala sa Hiro.
„Čo?“
„Koho nemáš rád z Akatsuki? Kto je tvoj najväčší rival?“
„Čo je to za spro*tá otázka?“
„Odpovedz mi.“
„No... Jediný, kto mu tu vadí, je Itachi.“
Prekvapene sa naňho pozrela. „Prečo práve Itachi?“
„Nemám ho rád.“
„Prečo?“
„Neviem, ku*va, proste mi tu vadí. Je to idiot.“
„Hidan?“
„Čo zas?“
„Čo keby sme sa Itachiho zbavili?“ navrhla s úsmevom.
„Čo?“ povedal prekvapene.
„Už by ti tu nikto neprekážal.“
„A ako to chceš urobiť?“
„Zničíme jeho šťastie, jeho najcennejšiu osobu – Nanu.“
Mlčal. K Nane mal divný vzťah, ale nikdy ju nechcel zabiť. Páčila sa mu, zvádzal ju, no bezúspešne. A to sa mu nepáčilo.
„To nie.“ odmietol ponuku.
Zamračila sa.
„Prečo nie?“
Nepokojne sa dívala na jeho dvíhajúcu sa, obnaženú hruď.
Slepo zašmátral rukou vedľa postele, aby našiel nejaký kus oblečenia. Rýchlo si obliekol všetko, okrem trička.
Hiro vedela, že takýmto spôsobom sa odpovede nedočká. A už vôbec nie nejakých činov.
„Hidanko,“ pozrela na naňho až desivo anjelským výrazom.
„Nevolaj ma tak. Hidanka mám v trenírkach.“
Trochu očervenela. Mala rôzne pocity, ktoré boli negatívne a tak to na sebe nechcela dať vôbec najavo.
„Prečo sa jej nechceš zbaviť? Bojíš sa? Alebo si, nebodaj, do nej zamilovaný?“
„Nie, nie som.“ zapol si opasok.
„Tak čo je v tom?“
„Prestaň!“ vybehol na ňu. „O čo ti ide?!“
„Prepáč, ja som ti len chcela pomôcť.“
„Akurát si ma poriadne najeb*la!“
Zohol sa po jej veci a hodil jej ich. „Na! Obleč sa a choď preč.“
„Takže to bolo iba o sexe?“ zatvárila sa sklamane.
„Nebodaj si si myslela niečo iné?“ nadvihol obočie.
„Myslela som, že budeme spolu.“
„Chcel som si len užiť. Nie je v tom nič viac.“ odbil ju.
„Keby si bol v posteli s Nanou, radosťou by si sa asi pos*al!“
Zavrčal.
„Však je to tak?! Odpovedz mi, Hidan!“
„Ty št*tka, o tomto sa s tebou nebudem baviť!“
Padlo ešte veľmi veľa slov. Vulgárnych, urážajúcich, zraňujúcich...
Hiro bola tak naštvaná! Vrelo to v nej, už len preto, lebo sa jej nepodarilo poštvať Hidana proti Nane. Všetko jej to vyšlo presne naopak. Hidana nepriamo poštvala proti Itachimu, ktorého ona milovala, a proti Nane, ktorú nenávidela, neurobila vlastne nič. Možno len utvrdila Hidana v tom, že ju má rád.
„Ako môžeš mať rád takú hlupaňu?!“ vyštekla.
„Dávaj si pozor na jazyk. Jediná hlúpa si tu ty.“ nenávistne na ňu pozrel.
„Tak aby si vedel – tá hlupaňa, ktorou si ma nazval, je oveľa lepšia ako tú, ktorú tak ospevuješ. A vôbec! Odkedy si ty takýto?! Vždy si machroval, že si bezcitný, tak čo to tu teraz má znamenať?! Hm?“
Dokonale mu hrala na city.
Otvoril dvere a tresol nimi, že sa až steny otriasali. A bolo po hádke.
„Poď sem!“ vbehol dnu, ako strela.
„Načo?“ prehodila lenivo nahá v jeho posteli.
Keď Hidan vyšiel nabrúsený z jeho izby s cieľom zamknúť sa v kúpeľni ako hlúpa tínedžerka, opláchnuť si tvár studenou vodou a popremýšľať, v tmavej chodbe uvidel na zemi nehybné telo. Po priblížení zistil, že je to Nana. Práve ju nechcel teraz stretnúť. Teraz, keď mal v hlave toľko nepotrebného zmätku.
„Aspoň že nie je pri vedomí.“ vydýchol si.
No aj tak ju musel nejako prebrať.
O chvíľu dobehla aj Hiro. Okolo svojho tela si otočila len plachtu, či čo to bolo.
„Nana.“ pobúchal ju po líci.
Fakt sa na prvý pohľad zdalo, že je omráčená.
„Nana.“ skúsil to znovu.
Nahol sa nad jej prsia a priložil k nim svoje ucho. Chcel len vedieť, či dýcha. Lebo keby nie tak ... to by bolo veľmi zlé.
Spoza rohu vyšiel Pein, za ktorým išiel Zetsu. Niečo si vysvetľovali, no keď uvidel tú scenériu, ktorá sa na chodbe odohrávala, od údivu zabudli aj rozprávať. Vyzeralo to naozaj divne. Hidan s uchom na Naniných prsiach a vedľa neho, v plachte zabalená, Hiro.
„Hidan!“ skríkol podozrievavo Pein a pribehol k ‘mieste činu‘. „Čo sa to tu deje?“
Sám nevedel, na čo sa má spýtať. V hlave sa mu odrazu nakopilo toľko otázok a myšlienok, že mu div nepukla hlava. Veď aj vyzeral nejako čudne.
Hidan sa rozpačito usmial. „Nie je to tak, ako to vyzerá.“
Prvá myšlienka, ktorá napadla Peinovi bola: „Keby tu bol Itachi ... Ach, ten by ho tu zabil.“
„Ona je v bezvedomí. Skúšal som len-“
„Káákúúúzúúúú!“ zaštebotal ironicky Zetsu.
„Itachi...“ zamrmlala Nana. „Nechoď .... tam...“
„Čo hovorí?“ zaškerila sa Hiro.
„Dajte ju do postele a zobuďte ju.“ rozkázal Pein.
„Itachi?“ povedala Nana a otvorila oči.
Hidanovi sa mierne uľavilo, že zase videl v jej očiach život.
„Kde je Itachi?“
„Itachiho som poslal na misiu.“
„Poslal si ho na smrť.“ zašepkala, no počuli to všetci.
„Čo?“
„Poslal si ho na smrť.“ zopakovala a oči sa jej naplnili slzami. „Itachi umrie.“
„Čo to, dopekla, trepeš?“
„Povedal si im, že idú zmapovať terén!“ skríkla a začala sa stavať na nohy.
O pár sekúnd už bola pevne na nohách. Držala sa len steny.
„Ten dom ... Ako si to mohol urobiť? Ako?!“
„Boli to moje povinnosti.“
„Nie!“ zvrieskla. „Neklam! Urobil si to naschvál!“
Po lícach sa jej valili slané slzy. Jedna sa kotúľala za druhou...
„Nie je to pravda, a ty to vieš, Nana.“
Na rozdiel od nej, on bol úplne pokojný.
„Čo tak kričíte?“ vykukla z izby Konan.
Keď uvidela zrútenú Nanu, zhrozila sa.
„Čo sa deje?“ spýtala sa.
Vystrašilo ju to.
„Chceš sa ho zbaviť, však?“ vyčítala mu Nana. „Pein! Itachiho si poslal do toho domu, kde sme skoro všetci zomreli! Ja viem, že ma nemáš rád, ale takto ma netrestaj!“
„Pein?“ prehovorila Konan.
„Ako si len mohol?! Ako si to mohol urobiť?! Ako, Pein?! Ako?!“
„Miláčik, však to nie je pravda?“
Pein sa na Konan pozrel a odišiel. Vedela, koľko bije. Neverila tomu, keď to Nana púšťala z úst, ale keď sa na ňu pozrel pohľadom „Áno, Konan, je to pravda.“ tak vedela, že to tak je. V jednej sekunde sa všetko zmenilo.